Mnohým sa vtedy zdalo, že prevrat prišiel úplne nečakane, ako blesk z jasného neba. Viaceré signály ho však avizovali v značnom predstihu, dosť zreteľne i naliehavo. Vnímavý pozorovateľ musel už aspoň rok predtým cítiť, že stavba "reálneho socializmu“ v Československu sa začína otriasať v samotných základoch a že skôr či neskôr sa môže zrútiť ako domček z karát.
Od udalostí jesene 1988 uplynulo už štvrťstoročie, preto sa ich pokúsime rekonštruovať pomocou svedectiev priamych aktérov i dobovej tlače. Vyplýva z nich, že v spoločnom štáte Čechov a Slovákov prichádzalo práve vtedy k politickému odmäku.
Aj historik česko-slovenských vzťahov Jan Rychlík z Karlovej univerzity považuje za príznačné pre toto obdobie "určité uvoľňovanie“. Podľa neho sa prejavilo napríklad v čiastočnom prehodnotení oficiálneho pohľadu na predmníchovskú republiku. Pri príležitosti 70. výročia vzniku ČSR vyhlásil vtedajší parlament 28. október znovu za štátny sviatok. Poslanci schválili tiež zákon o podniku, ktorý umožňoval relatívnu nezávislosť hospodárskych subjektov od centrálneho štátneho riadenia. Zároveň sa čiastočne liberalizovali predpisy pre cestovanie do západných štátov.
Alexander Dubček, ktorý po potlačení obrodného procesu v roku 1968 takmer dve desaťročia zotrvával vo vnútornom exile, špehovaný na každom kroku tajnou službou, mohol zrazu vycestovať! A nie hocikde, ale hneď do Talianska, a nie len tak, ale prevziať si čestný doktorát na univerzite v Bologni.
O prestavbe nestačilo hovoriť
Ako spomína Dubčekov priateľ a dlhoročný spolupracovník Ivan Laluha, boli oprávnené obavy, či sa vtedajšia moc nechcela týmto spôsobom zbaviť nepohodlného oponenta. "Čo ak mu potom znemožnia návrat domov? Radili sme mu preto, aby požiadal úrady o nejaké záruky bezprekážkového návratu do vlasti.“
Dubček sa pred cestou obrátil so žiadosťou na ministra vnútra. Ten mu síce na list neodpovedal, ale prostredníctvom náčelníka pasového oddelenia poslal odkaz. Podobné záruky sa vraj nedávajú žiadnemu občanovi, má sa však "správať ako občan republiky a pamätať na to aj pri svojich vystúpeniach a stanoviskách“.
V Bologni predniesol Dubček prejav, ktorý sa československým normalizátorom nemohol páčiť. Obhajoval totiž svoju politiku "socializmu s ľudskou tvárou“ a kritizoval vývoj po jej násilnom potlačení sovietskymi tankami v roku 1968.
"Uplynulých dvadsať rokov nás poučilo (ironická parafráza Poučenia z krízového obdobia… – pozn. red.) prehĺbením hospodárskeho zaostávania, neplodnosťou a nevyčísliteľnými morálnymi stratami,“ povedal Dubček pri preberaní čestného doktorátu 13. novembra 1988 o situácii v Československu.
V Ríme sa stretol nielen s generálnym tajomníkom tamojšej komunistickej strany Achillem Ochettom a predsedom socialistickej strany Bettinom Craxim, ale na súkromnej audiencii aj s pápežom Jánom Pavlom II. Napriek tomu sa mohol po týždennom pobyte v Taliansku vrátiť bez problémov do Bratislavy.
Domáce médiá o jeho ceste pomlčali, sledovanie ŠtB pokračovalo, ale aj tak to svedčilo o výraznej zmene.
Čo sa teda stalo? Pri moci v Československu bola naďalej normalizačná garnitúra, aj keď v pozmenenej zostave, lebo v nej medzitým nastali niektoré posuny a presuny. Gustáv Husák už rok bol "iba“ prezidentom republiky (ale naďalej i členom politbyra), funkciu generálneho tajomníka prenechal nevýraznému Milošovi Jakešovi. "Husák bol neobľúbeným, aj keď azda obávaným panovníkom,“ poznamenal už po polroku glosátor v exilových Listoch. "Zato nový generálny tajomník nie je ani obávaný, ani obľúbený.“
Z funkcie československého premiéra (a tým aj z politbyra) odišiel po 18 rokoch Lubomír Štrougal a nahradil ho pomerne proreformný, ale takisto neobávaný, Ladislav Adamec, predtým Štrougalov zástupca vo federálnej vláde.
Uskutočnili sa niektoré ďalšie personálne rošády, do vrcholových orgánov KSČ a KSS sa po dlhých rokoch dostalo niekoľko nových tvári (spravidla bývalých zväzáckych funkcionárov). To všetko pod vplyvom zmien v okolitých socialistických štátoch. Najďalej sa dostalo Poľsko, kde po vlne štrajkov v auguste 1988 sa už uskutočnili prvé okrúhle stoly tamojšej moci s opozíciou. V Maďarsku o pár mesiacov skôr nahradil Jánosa Kádára reformný komunista Károly Grósz.
Rozhodujúce veci sa však diali v Sovietskom zväze, kde práve naberala obrátky Gorbačovova glasnosť a perestrojka. Bežným Slovákom a Čechom viaceré prejavy tejto politiky pripomenuli čosi z búrlivého roku 1968. Začal sa preto šíriť aforizmus: "Aký je rozdiel medzi perestrojkou a Pražskou jarou? Predsa dvadsať rokov.“
Politická elita vo vtedajšom Československu sa delila na klany s väzbami na rôznych tútorov v Moskve. Tieto známosti sa do značnej miery znehodnotili práve v roku 1988, keď Gorbačov významne omladil volené orgány aj výkonný aparát moci. Starí dogmatici a stalinisti odišli do politického dôchodku.
Tlak vonkajšieho prostredia tak primäl prestarnuté politické vedenie v ČSSR vybočiť zo zabehaných koľají. O prestavbe už nestačilo hovoriť, bolo treba konať. Mohli však novú či obnovenú politiku reprezentovať politici bezprostredne spätí s najtvrdšou fázou normalizácie? Vasil Biľak totiž stále ostával sivou eminenciou v československom politbyre…
Čo spôsobil v Prahe Jakovlev
V čase, keď Dubček rečnil na univerzite v Bologni, navštívil Československo Alexander Jakovlev, pravá ruka Michaila Gorbačova. Po celozväzovej konferencii sovietskych komunistov (jún 1988) sa jeho postavenie v straníckej hierarchii Moskvy ešte posilnilo. Zodpovedal už nielen za ideologické otázky, ale aj za zahraničné vzťahy.
Práve Jakovlev vypracoval a presadil na spomínanej konferencii návrh na oddelenie štátnych a straníckych štruktúr v ZSSR, čo bolo predzvesťou zrušenia vedúcej úlohy komunistickej strany. Onedlho sa o ňom začalo hovoriť a písať ako o "hlavnom architektovi perestrojky“. Dosť netradične, najprv v Bratislave až potom v Prahe, sa Jakovlev stretol s obnovenými vedeniami KSS a KSČ. Neskôr prehovoril na ideologickom aktíve o glasnosti a perestrojke.
Kým v Sovietskom zväze tých čias išlo už o dobre známe myšlienky, vybranému česko-slovenskému publiku zneli chvíľami až kacírsky. Napríklad, keď prišla reč na "krízu rozvoja socializmu“ a možnosti jej prekonania. V nasledujúcej diskusii sa Jakovlev vyjadril proti väzneniu ľudí z politických dôvodov a používania hrubej sily namiesto argumentov.
U jedných poslucháčov vyvolala údiv, u druhých potlesk táto jeho poznámka: "Je úplne v poriadku, ak ľudia vypískajú straníckeho funkcionára, ktorý sa neprejavuje ináč, ako pomocou všeobecných fráz. Tu je namieste ihneď povedať: Stačí, starý, uvoľni miesto iným!“
Jakovlev zároveň opakoval známe tézy, vyslovené už Gorbačovom počas návštevy Československa v roku 1987, že Kremeľ nemieni ďalej zasahovať do vnútorných záležitostí spojeneckých štátov. Pre Jakovlevov spôsob komunikácie to bolo inak dosť príznačné. Krátko pred svojou smrťou v roku 2005 v jednom rozhovore priznal: "V záujme veci bolo treba aj chytráčiť, aj ustupovať, aj kdečo predstierať. Sám som sa nie raz pretvaroval a chytráčil. Hovoril som o obnovení socializmu, ale v skutočnosti som nevedel, kam sa všetko uberá.“
V polovici augusta 1988 navštívil Jakovlev dve pobaltské, vtedy ešte sovietske republiky. Vyzval tamojšie stranícke orgány, aby spolupracovali s Národnými frontmi, opozičnými združeniami, ktoré sa zasadzovali za nezávislosť Litvy a Lotyšska. Zároveň sa stretol s ich lídrami a už o dva mesiace neskôr to tam začalo vrieť – ulice vo Vilniuse a v Rige sa naplnili heslami ako "Preč od Moskvy!“
Podľa spomienok Viačeslava Šironina, jedného z vtedajších šéfov sovietskej kontrarozviedky, Jakovlev vnukol vodcom pobaltskej opozície, či už chtiac, alebo nechtiac, "stratégiu a taktiku dosiahnutia cieľov ich hnutia“.
A čo spôsobila návšteva Jakovleva v Československu? Údajne presadil, aby tu prestali rušiť stanicu Slobodná Európa. Tvrdí to Jaromír Sedlák, poradca troch čs. premiérov – Štrougala, Adamca i Čalfu. Predsedníctvo ÚV KSČ skutočne rozhodlo 9. decembra 1988 o zastavení rušenia príjmu stanice SE. Podobné rozhodnutie prijalo o dva-tri týždne skôr sovietske politbyro.
Jakovlev mohol túto vec v Prahe prerokovať a dohodnúť, keďže ČSSR a ZSSR si pri tzv. rádiovej obrane alebo rušení "štvavých vysielačiek“, ako ich predtým nazývali, vzájomne pomáhali. Mimochodom, stanicu Slobodná Európa rušilo u nás (recipročne so ZSSR) na krátkych vlnách až okolo 35 vysielačov. Rušenie príjmu jej vysielania na sovietskom území obstarával napríklad aj na to určený objekt pri Rimavskej Sobote.
Dôsledkom Jakovlevovej misie bola pravdepodobne ďalšia bezprecedentná udalosť – 10. decembra 1988, v Deň ľudských práv, sa v Prahe mohla prvýkrát konať úradmi riadne povolená demonštrácia. Na rozdiel od predchádzajúcich, zakázaných, ju polícia nerozohnala, hoci niekoľko tisíc účastníkov požadovalo prepustiť politických väzňov a zastaviť perzekúcie inak zmýšľajúcich.
A do tretice, ale v neposlednom rade, krátko na to (15. decembra) musel z najvyššieho vedenia KSČ odísť Biľak. Musel, lebo, ako sám priznal, chcel v politbyre zotrvať ešte aspoň rok. Na Biľakovom odchode však trval sám Jakeš, generálny tajomník. Možno si len domýšľať, kto ho k tomu dotlačil, veď obaja boli jednej "krvnej“ skupiny. Podľa niektorých zdrojov Biľakovi najviac priťažila jeho návšteva NDR koncom novembra 1988. V rozhovore s tamojším vodcom Erichom Honeckerom kritizoval niektoré východiská a dôsledky Gorbačovovej politiky. Ktovie…
Dialóg s opozíciou? Až po boji
Politický odmäk na Slovensku v jeseni 1988 mal trocha iné podoby ako v Čechách. Opozíciu tu predstavoval najmä katolícky disent, ktorý už v marci zorganizoval pokojnú sviečkovú demonštráciu.
Po jej brutálnom rozohnaní sa obmenili mocenské špičky na Slovensku. Prvý tajomník Jozef Lenárt odišiel pracovať na stranícke ústredie do Prahy, premiér Peter Colotka do diplomatických služieb. Jeho nástupca Ivan Knotek nesúhlasil s marcovým zákrokom bezpečnostných síl. A dôvody? Čisto pragmatické: "Nahralo to politickej opozícii a negatívne poznačilo spoločenskú atmosféru,“ spomína po rokoch Knotek.
Bol tiež proti zásahom do problematiky katolíckej cirkvi na Slovensku zo strany pražského prímasa i proti ovplyvňovaniu slovenského juhu kňazmi z Ostrihomskej diecézy. Preto sa prihováral za to vyjsť v ústrety požiadavkám Vatikánu a riešiť dlho neobsadené biskupské úrady v Nitre, Košiciach, na Spiši a v Prešove.
Pred štvrťstoročím na jeseň 1988 začal vychádzať pod vedením Vincenta Šabíka Literárny týždenník. V jeho redakčnej rade sa zišli Vojtech Mihálik, Alfonz Bednár, Ľubomír Feldek, Lajos Grendel, Rudolf Sloboda i ďalšie zvučné mená slovenskej kultúry a umenia. Už v svojich októbrových číslach spôsobil nový časopis značný rozruch, keď otvoril diskusiu na dlho tabuizované témy Slováci a Česi v roku osemnástom a Slováci vo federácii.
Intelektuálne kruhy na Slovensku akoby tým chceli nadviazať na násilne prerušenú diskusiu z roku 1968, ktorá riešila dilemu, čo má mať prednosť: národnostná otázka alebo problémy rozvoja demokracie?
Podľa historika Rychlíka sa práve v tomto bode rozchádzali kriticky uvažujúci slovenskí spisovatelia (a nielen oni) so svojimi českými kolegami aj po dvadsiatich rokoch. "Zatiaľ čo predmetom kritiky českej opozície bola vedúca úloha KSČ a celkom formálne chápanie ústavných slobôd, na slovenskej strane to bola predovšetkým otázka vypracovania republikových ústav, ktoré predpokladal už ústavný zákon o čs. federácii z roku 1968.“
Zdalo sa, že vývoj v Československu speje, podľa vzoru jeho severných i južných susedov, k otvorenému dialógu moci s opozíciu, možno dokonca za okrúhlym stolom. Začiatkom roku 1989 však opäť prituhlo. Podľa českého politológa Jana Civína mohla za to najmä nepripravenosť možných aktérov takéhoto dialógu. Režim preto "napriek určitému uvoľneniu zostával rigidný“.
Okrúhle stoly mohli teda prísť na program dňa až po jeho zrútení v novembri 1989. Je však príznačné pre tento režim, že jedna z najdiskutovanejších otázok na zasadnutí ÚV KSČ 24. novembra, keď už bolo viac-menej po boji, sa týkala avizovaného vystúpenia Dubčeka na Václavskom námestí. Dovoliť mu to, alebo nedovoliť? Na Václavskom nech si reční, ale v televízii sa to nesmie vysielať, znela najčastejšia odpoveď. Ale o tom sa už vtedy rozhodovalo na celkom iných miestach!