Pravda a láska. Spotrebujte do 12 mesiacov

"Som veľmi sklamaný vývojom udalostí v našej spoločnosti. Mal som a mám iné predstavy o ceste k demokracii. Hlavnými prekážkami sú politické strany. Tie medzi sebou politikárčia a nie sú späté so sociálnymi a materiálnymi záujmami občanov." Toto nie je výrok k 24. výročiu nežnej revolúcie, ktoré si zajtra pripomenieme. Ide o odpoveď na anketovú otázku Pravdy v znení: Ako sa plnia nádeje, ktoré sme vkladali do 17. novembra? Redaktor sa ju ľuďom položil 15. novembra 1990, teda necelý rok po prevrate.

17.11.2013 07:00
Nežná revolúcia v Bratislave Foto:
Nežná revolúcia: archívna fotografia.
debata (76)

„Pri takomto tempe zvyšovania cien za potraviny a dopravu to bude pre mňa finančne neúnosné.“ „Strácam dôveru v politické strany a hnutia. Nemám koho voliť.“ „Zmeny sú nedostatočné, žiada si to dôslednejšie čistky.“ To sú niektoré z ďalších odpovedí z roku 1990, ktoré by sa pokojne mohli recyklovať až do dnešných dní. Naozaj mal sľub pravdy a lásky z chladných námestí trvanlivosť menšiu ako 12 mesiacov? A je pravda, že pohľad na November je už 24 rokov prakticky rovnaký?

Veľká štúdia o vnímaní Novembra Slovákmi sa pripravuje až na budúci rok, keď od nežnej revolúcie uplynie štvrťstoročie. Dnes sa však môžeme ohliadnuť za tým, ako sa menila nálada spoločnosti prostredníctvom listovania v starých novembrových vydaniach novín. Už v roku 1990 sa väčšina ľudí v anketách vyjadrovala so skepsou, nadšenie však ešte neopustilo všetkých. „Zmeny v spoločnosti vítam. Prišiel som síce o prácu, ale do budúcna hľadím optimisticky,“ vyjadril sa vtedy napríklad respondent Pavol Krajčovič z Trnavy.

Bol však jedným z mála, sklamanie prišlo naozaj veľmi skoro. Pred prvým výročím Novembra sa ozvali aj nespokojní študenti. Poslucháči piatich pražských fakúlt v roku 1990 uverejnili vyhlásenie, v ktorom tvrdili, že „nie je dôvod na oslavu 17. novembra. Už niet dôvodu nazývať našu revolúciu zamatovou. Je to totiž revolúcia ukradnutá. Ukradnutá nedôslednosťou nás všetkých i našich predstaviteľov, ktorí v niektorých prípadoch prepadajú sebauspokojeniu, samoľúbosti a nebezpečnej zmäkčilosti“.

November zatienila samostatnosť

Už nasledujúci rok však tému Novembra začali do úzadia zatláčať aktuálne udalosti, predovšetkým boj o vlastnú štátnosť. V roku 1991 v ankete novembrových lídrov o prevrate začal vtedajší predseda slovenskej vlády Ján Čarnogurský svoju odpoveď takto: „Všetkými krajinami bývalého socialistického spoločenstva hýbe národná otázka, Česko-Slovensko nevynímajúc. Je zákonité, že slovenské požiadavky sa takto prejavujú, pretože národy sa usilujú o emancipáciu.“  

Ak sa aj na November spomínalo, začínala nad sklamaním prevládať trpkosť. Vystihuje to napríklad karikatúra z roku 1992, na ktorej sa vracajú rybári z lovu s nápadne malými úlovkami. „Aha. Vyšetrovacia komisia z Novembra 1989. Samozrejme, že chytili len malé ryby,“ glosuje to okoloidúci pán. Pozitívnejšie začala opäť časť populácie vnímať November po vzniku samostatného Slovenska. Ideály z námestí ich spájali vo viere, že napokon porazia mečiarizmus.

V roku 1993 sa s protimečiarovským komentárom na November odvolával napríklad Ján Budaj vo svojom texte Nepokoj po štyroch rokoch. Paralela a úspešná prognóza mu vyšla v samotnom závere komentára: „Skúsenosť nám hovorí, že ten, kto narába s mocou proti záujmom verejnosti, skončí sám ako kôl v plote.“ Spomienky na November mali v tých rokoch podobu protestov proti novému spoločnému nepriateľovi – vláde HZDS. Šieste výročie bolo vlastne protivládnym mítingom opozičných strán na Námestí SNP. Prišlo asi 5-tisíc ľudí.

Odvtedy mal November väčšie ohlasy už len pri okrúhlych výročiach. V roku 1998 išlo spomienky na okraj. Úplne ich vytlačili analýzy odstavenia Mečiara od moci. Desiate výročie prinieslo dišputy o tom, či to, čo sa stalo v roku 1989, nazývať revolúciou, alebo len zmenou režimu. Čoraz častejšie sa do popredia (aj do otázok novinárov) začali dostávať aj konšpiračné teórie o tom, že prevrat bol len vopred dohodnutou spravodajskou hrou CIA a KGB. Či dohodou komunistov s disidentmi o odovzdaní moci.

Mladí vedia, že je deň voľna

Hoci celé desaťročie vyjadrovali Slováci z ponovembrových udalostí sklamanie, samotný prevrat schvaľovala výrazná väčšina populácie. V prieskume Inštitútu pre verejné otázky z roku 1999 síce len 42 percent obyvateľov Slovenska súhlasilo, že prednovembrový režim bolo potrebné zmeniť, približne rovnaká časť ľudí sa nazdávala, že potrebné boli aspoň menšie zmeny. Iba deväť percent opýtaných bolo proti prevratu. Zmeny v ekonomickej oblasti však jednoznačne schvaľovalo iba 28 percent respondentov.

V roku 2001 význam revolúcie zvýraznilo, keď bol 17. november prvýkrát štátnym sviatkom ako Deň boja za slobodu a demokraciu. Zároveň si novinári začali všímať, že pomaly vyrastá generácia, pre ktorú je tento dátum len ďalším štátnym sviatkom, pričom o jeho obsahu vôbec netušia. „Veľa mi to nehovorí, ani som sa nad tým veľmi nezamýšľal. Viem, že je to nejaký sviatok, lebo nejdeme do školy,“ priznal na 15. výročie revolúcie v novinovej ankete 17-ročný študent z Martina.

Pravda však je, že pri pätnástom výročí ešte o Novembri 1989 aspoň čosi tušila väčšina respondentov z radov stredoškolákov. Počas ďalších rokov sa úspešnosť študentov znižovala. „Počul som, že bola nežná revolúcia, ale veľa o tom neviem.  Vtedy som ešte nebol na svete, rodičia o tom tiež veľmi nehovoria. Vraj sa takmer nič nezmenilo, plus-mínus je to také isté. V škole sa venujeme skôr dnešnému štýlu života ako minulosti,“ hovoril v roku 2008 18-ročný študent. O Novembri vedel najviac z opýtaných.

Na druhej strane treba dodať, že November nie je ľahostajný všetkým mladým. O históriu mali aj v minulosti záujem len niektorí. V projekte Pravdy z roku 2006, keď o nežnej revolúcii písali svoj názor študenti vysokých škôl, napríklad Jozef Recska (v roku 1989 bol prvákom na ZŠ) napísal: „Masám predložili demokraciu presne tak, ako to chceli, ale tiež v takej miere, v akej jej nerozumeli. Málokto si spájal slobodu so zodpovednosťou, tej sa aj teraz každý radšej vyhne.“

Tretia naj udalosť

Kým v 90. rokoch sa tváre revolúcie k skepse pridávali, ale kdesi v úzadí bolo jasné, že nestrácajú nádej, v 21. storočí už ani oni nevedeli nájsť povzbudzujúce slová. V roku 2004 napríklad na otázku, čo by dnes povedali na tribúnach, odpovedali traja z aktérov Novembra takto:  ,,Myslím si, že tento spôsob spravovania vecí verejných nás – ako mnohých jednotlivcov – už nereprezentuje a je čas prehodnotiť smerovanie nášho vývoja," povedal bývalý študentský líder Anton Popovič.

„Dnes by som už na tribúnu nešla. Necítim sa na to kompetentná. V novembri 1989 – to bola jedinečná situácia,“ vyjadrila sa herečka Emília Vášáryová. „Myslím, že jedna revolúcia za život úplne stačí. Napokon, sám fakt, že spoločnosť potrebuje revolučnú zmenu, je dôsledkom hlbokého marazmu, v ktorom sa ocitla. Asi by som dnes povedal – dosť bolo revolúcií, chceme žiť,“ doplnil svoj pohľad prognostik a dnes vedec a podnikateľ Fedor Gál.

Nežná revolúcia: archívna fotografia. Foto: Archív Pravdy
Nežná revolúcia v Bratislave Nežná revolúcia: archívna fotografia.

Dvadsiate výročie sa v negatívnom duchu nenieslo. Podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky bol November 1989 pre Slovákov treťou najpopulárnejšou udalosťou moderných slovenských dejín. Kladne ho hodnotilo 57 percent respondentov (vstup Slovenska do EÚ pozitívne vnímalo až 68 percent opýtaných a k SNP zaujalo kladný postoj 61 percent ľudí). Neznamená to však, že by ľudia prestali na November nadávať. Len čo si pozrieme prieskum, ktorý sa pýta na prevrat z ekonomického pohľadu, situácia je iná.

V aktuálnom prieskume agentúry Focus si až 52 percent dospelých Slovákov myslí, že finančná situácia slovenských domácností sa po revolúcii zhoršila a že „priemerná" domácnosť si teraz môže dovoliť menej ako pred novembrom 1989. Naproti tomu len 14 percent považuje dnešnú kúpyschopnosť domácností za lepšiu a 22 percent považuje situáciu za približne rovnakú. Z analýz cien pritom vyplýva, že na väčšinu výrobkov dnes Slováci pracujú menej hodín, ako to bolo pred rokom 1989.

Prevláda spomienkový optimizmus

Vnímanie zmien, ktoré priniesol november 1989 iba cez ekonomiku či nekonečné politické šarvátky medzi ľavicou a pravicou, je pritom pre Slovákov príznačné. Pri hodnotení Novembra a nadávaní naň sa pravidelne prehliadajú tí, ktorým tento dátum priniesol ozajstnú slobodu, prípadne možnosť na rehabilitáciu, očistenie neprávom pošpineného mena. Príbehy bývalých politických väzňov či ľudí prenasledovaných komunistickým režimom bol pri spomienkach na November takmer vždy okrajovou témou.

Dobrým príkladom môže byť dlhoročné prehliadanie faktu, že bývalí príslušníci komunistickej Štátnej bezpečnosti majú dodnes vo väčšine prípadov vyššie dôchodky ako politickí väzni (ktorí museli často vykonávať práce s najnižšími príjmami, iné im komunisti neumožnili). Siahnuť na dôchodky bývalým eštebákom sa dodnes neodvážila žiadna vládna garnitúra, modrá alebo červená. S návrhom prišiel až tento rok Ústav pamäti národa. Ale až po čase, za ktorý novorodeniatka z novembra 1989 už pohodlne stihli vyštudovať vysokú školu…

Ako sa pre Pravdu vyjadril politický väzeň Rudolf Dobiáš, ľudia sa dnes nad obdobím komunizmu príliš nezamýšľajú. „Ak sa predsa pustia do debaty s niekým, kto na vlastnej koži praktiky komunizmu zažil, hľadajú preň nejaké ospravedlňujúce okolnosti ako zamestnanosť, zdravotnú starostlivosť, divadelné pondelky v televízii a podobne. Ľudské práva, sloboda slova, pohybu, svedomia, to sú pre nich len slová s abstraktným obsahom,“ tvrdí.

S výrokmi, že za komunizmu bolo lepšie, sa podľa neho bude slovenská spoločnosť stretávať ešte dlho. „Žiadna sebareflexia sa nekonala, tobôž duchovná obroda,“ myslí si spisovateľ, podľa ktorého je príčinou tohto stavu najmä fakt, že väčšina spoločnosti voľakedy držala hubu a krok, čo jej pomáhalo v akej-takej pohode prežiť tých štyridsať rokov. Spomienkový optimizmus je totiž aj spôsob, ako si neodpovedať na nepríjemné otázky z minulosti.

© Autorské práva vyhradené

76 debata chyba
Viac na túto tému: #Československo #komunizmus #17. november 1989