Desať dní, ktoré otriasli Československom

Prečo majú Slováci taký problém so sedemnástym novembrom? Ani po toľkých rokoch sa nedarí nájsť tomuto štátnemu sviatku zmysluplný obsah, ktorý by dokázal osloviť širšiu verejnosť.

18.11.2013 08:00
Nežná revolúcia v Bratislave Foto:
Nezná revolúcia. Archívne foto.
debata (56)

Ale, napokon, čo sa udialo na Slovensku v piatok 17. novembra 1989? Dokopy nič. V Prahe áno, v Prahe sa vtedy odohrala dráma: proti pokojnej študentskej manifestácii tvrdo zakročili policajné sily.

V Bratislave síce pochodovali študenti už 16. novembra, ale to sa dožadovali "iba“ dialógu o školskej reforme. Vyšiel medzi nich mestský tajomník KSS, vypočuli si ho a pokojne sa rozišli. Aj v Prahe na chvíľu zavládol pokoj, ale bolo to ticho pred búrkou. Už na druhý deň Slobodná Európa vysielala, že piatková demonštrácia na Národnej triede mala 150 zranených. Všetky pražské divadlá vstúpili vzápätí do protestného štrajku.

Bol tam vtedy Milan Kňažko, hovoril s Václavom Havlom. "Dohodli sme sa, že 10. decembra sa bude konať manifestácia ku Dňu ľudských práv a že si na ňu pripravím prejav,“ spomínal neskôr Kňažko. Ani jemu, ani Havlovi vtedy nenapadlo, že udalosti naberú taký prudký spád. V noci zo soboty na nedeľu sa rozletela do sveta správa o "mŕtvom“ študentovi Martinovi Šmídovi a zapôsobila ako rozbuška. Zareagovala aj Bratislava, presnejšie – jej intelektuálne kru­hy.

Bolo ich jedenásť a 19. novembra predpoludním sa stretli v dome Miroslava Cipára. Rudolf Sikora, Ľubomír Feldek, Martin Hollý a ďalší umelci, najmä výtvarníci. Spoločnými silami sformulovali text vyhlásenia, v ktorom protestovali proti „zvrátenej demonštrácii sily“ v Prahe a žiadali „očistu verejného života od stalinských živlov a ich metód“. Už večer odznelo toto vyhlásenie na narýchlo zvolanom zhromaždení v Umeleckej besede. Tam zvolili aj výbor hnutia, ktoré v noci z nedele na pondelok dostalo názov Verejnosť proti násiliu.

To sa už písal 20. november. Medzitým vyšlo najavo, že študent Šmíd žije, ale lavína udalostí sa už nedala zastaviť. Popoludní sa konal prvý míting VPN pod holým nebom – na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Kňažko na ňom prečítal programové vyhlásenie nového hnutia.

A o dva dni nato, v stredu 22. novembra, sa konal prvý z pamätných mítingov na Námestí SNP za účasti 100-tisíc ľudí. Vtedajšie politické vedenie na Slovensku ešte asi nechápalo, o čo ide a odsúdilo tieto masové demonštrácie ako „priestor na pôsobenie protisocialis­tických síl, ktoré zneužívajú aj mladých ľudí“.

Odpoveďou bol 23. novembra ďalší 100-tisícový míting na Námestí SNP a stupňovanie požiadaviek na adresu oficiálnej moci: Chceme voľný prístup do médií! V piatok 24. novembra začala Slovenská televízia vysielať Štúdio Dialóg. Celé Slovensko sa zrazu mohlo dozvedieť, čo vlastne sleduje vedenie VPN. "Treba zrušiť z ústavy vyplývajúcu vedúcu úlohu komunistickej strany,“ povedal Kňažko v priamom prenose. A Ján Budaj jeho slová potvrdil.

O dva dni nato zasadal ÚV KSS, ktorý sa uzniesol „nedeklarovať vedúcu úlohu strany ústavne, ale uskutočňovať ju v zápasoch za záujmy“. Bratislava v tomto ohľade o tri dni predbehla Prahu. Podľa Feldeka tým pomohla urýchliť revolúciu a zabránila, aby veci ustrnuli na polceste. "Tento autentický slovenský prínos treba pokladať za základný kameň vlastnej, novej slovenskej demokratickej tradície,“ tvrdí Feldek.

Ponúka sa teda hneď niekoľko dátumov, ktoré v súvislosti s udalosťami roku 1989 rezonujú v pamäti mnohých Slovákov viac než 17. november. Spájajú sa totiž bezprostredne s ich vlastnou životnou skúsenosťou. Nebolo by teda lepšie pripomínať si "nežnú“ povedzme 20., 22. alebo 24. novembra?

A čo tak 27. novembra? V ten deň sa v celej republike konal generálny štrajk. Bolo to vlastne svojrázne referendum, v ktorom spoločnosť vrátane robotníctva (hlavnej opory režimu) odmietla ďalej podporovať vládu štátostrany. Nešlo by uzákoniť práve tento deň ako sviatok? Ale dá sa to ešte? Nepremeškal sa už vhodný okamih?

Ako KSČ prichádzala o ilúzie

Prvých desať dní po 17. novembri bolo rozhodujúcich. Čo Poliakom trvalo desať rokov a Maďarom desať mesiacov, to Česi a Slováci dokázali za desať dní, písal s neskrývaným obdivom britský spisovateľ a publicista Timothy G. Ash.

Nielen mocenské špičky, ale aj rodiace sa opozičné hnutia boli zaskočené takýmto hektickým vývojom situácie, neboli naň vôbec pripravené. Preberali hotové modely zo zahraničia, ale na špecifické podmienky Československa sa nehodili.

Navyše Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu nemali za sebou – na rozdiel od poľskej Solidarity alebo maďarského Fideszu – roky nepretržitej konfrontácie s režimom. Platilo to najmä na Slovensku, kde sa verejné protesty a zrážky s mocenskými orgánmi vyskytovali dovtedy iba ojedinele (výnimkou bola, samozrejme, sviečková manifestácia v marci 1988). Sociológ Vladimír Krivý to vysvetľuje aj neporovnateľne mäkším postupom normalizácie vo východnej časti spoločného štátu.

V KSČ si už len jej najstarší, predvojnoví členovia vedeli predstaviť, ako vyzerá politický boj s opozíciou v praxi. Taký Gustáv Husák ho krátko po vojne na Slovensku dokonca viedol, ale teraz bol už starý a chorý. A už dva roky nestál na čele strany. Vraj celé hodiny presedel pri okne svojej prezidentskej pracovne na Pražskom hrade: skľúčený a osamelý.

Prevažná väčšina funkcionárov štátostrany sa na demokratický dialóg s oponentmi vôbec nehodila, chýbala im sila argumentov (Napokon, po celé desaťročia im stačilo argumentovať silou.). Pridlho vládli s uspávajúcim vedomím, že keby niečo, tak im z ťažkostí pomôže Moskva. Teraz však Michail Gorbačov dal jasne najavo, že do vnútorných vecí spojencov nemieni zasahovať. A že nemožno počítať ani s podporou sovietskych vojsk rozmiestnených v týchto krajinách.

"Nemali sme žiadne skúsenosti so štrajkovým hnutím, masovými demonštráciami a už vôbec nie s politickým generálnym štrajkom,“ priznáva Ivan Knotek, v tom čase jeden z tajomníkov ÚV KSČ a predtým rok a pol predseda slovenskej vlády. "Na eskaláciu požiadaviek opozície sme reagovali precitlivene, unáhlene, bez toho, aby sme zvážili všetky dôsledky našich rozhodnutí.“

Opozíciu zase prekvapilo, že komunisti proti nej nepoužívajú tvrdšie mocenské prostriedky. Predpokladala, ako spomína Vladimír Ondruš (vtedy člen Koordinačného centra VPN), "že KSČ bude klásť urputný odpor, ktorý môže v ktorýkoľvek okamih prerásť do vojenskej akcie“.

Preto svoje požiadavky dávkovali spočiatku opatrne, aby zbytočne neprovokovali. S hrozbou celoštátneho štrajku prišlo však české Občianske fórum (VPN ho nasledovala) už 20. novembra, ale istý čas ho používalo iba ako hrozbu. Až keď jeho predstavitelia zistili, že moc ustupuje, podmienili požiadavky výstražným generálnym štrajkom a určili aj termín jeho konania.

Pre druhú stranu to bol strašiak číslo jedna. A hoci upozorňovala najmä na obavy z možných hospodárskych strát, ten strach mala v krvi, priam v génoch. Treba však trocha poznať dejiny KSČ, aby sme pochopili prečo.

Generálny štrajk použila ešte v decembri 1920 marxistická frakcia v sociálnej demokracii ako nástroj nátlaku v zápase o vlastníctvo Lidového domu v Prahe. Vláda mladého štátu musela vtedy siahnuť dokonca k vyhláseniu stanného práva, aby upokojila vášne, ktoré prepukli. Nasledoval vznik nového politického subjektu – Komunistickej strany Československa.

Aj komunistickému prevratu vo februári 1948 predchádzal generálny štrajk. Trval síce iba hodinu, ale zúčastnilo sa na ňom viac ako 2,5 milióna ľudí v celej republike. Tomuto nátlaku ustúpili predstavitelia niektorých koaličných strán i prezident Edvard Beneš. Mimochodom, Ľudové milície (,,ozbrojená päsť strany“), obsadili vtedy aj Lidový dům, sídlo sekretariátu sociálnej demokracie.

Ak v roku 1948 generálny štrajk ohlasoval nástup komunistickej vlády v Československu, tak v roku 1989 predznamenal jej pád. "My sme komunistov vyhnali tým istým nástrojom, ktorým sa drali k moci,“ povedal pri jednej príležitosti Budaj. Niektoré udalosti z novembra 1989 sú naozaj priam zrkadlovým obrazom situácie vo februári 1948 – napríklad vznik akčných výborov – akurát že zmeny sa odohrávali v obrátenom garde.

Nikto im už neveril

Na generálny štrajk 1989 si pamätá najviac ľudí, lebo v ten deň sa revolúcia dostala z najväčších miest aj na vidiek. Na vidiek odľahlý, ale aj celkom blízky. Nielen v takej Rožňave, ale napríklad aj v Piešťanoch sa prvé mítingy na hlavných námestiach konali až 27. novembra, čiže na desiaty deň po policajnom zásahu v Prahe.

Z piešťanskej mestskej kroniky sa dozvedáme, že počas štrajku stálo vtedy na Námestí slobody 5-tisíc ľudí: „Rečnícky priestor bol podstavec fontány.“ V Malackách sa sprievod asi 3 000 ľudí zastavil pred budovou mestského národného výboru. Dav chcel vidieť predsedu národného výboru. Ten sa nakrátko objavil v okne a zakričal: "Som s vami!“ Ľudia ho vypískali a skandovali: "Neskoro, neskoro!“

Autá trúbili, zvony vyzváňali, sirény húkali. Na transparentoch, zhotovených často len tak na kolene, to iskrilo nefalšovanou ľudovou tvorivosťou. Napríklad v Banskej Bystrici bolo možné prečítať si nad hlavami zhromaždených aj tieto perly: "Gusto, je nás tu dnes husto“, "Keby som bola princezná Arabela, naša vláda by tu už nesedela“, "Od koryta ku korytu – takto chcete autoritu?“, "Jak svět přichází o KSČ“, "Jak KSČ přichází o iluze“, "Chceme slobodu nielen prejavu, ale aj po prejave“, "Hladní u nás nie sú, ale nenažraných je dosť“. Osobitnú analýzu by si zaslúžili rezolúcie prijaté zhromaždeniami štrajkujúcich. Okrem toho, že podporili hlavné požiadavky organizátorov generálneho štrajku (OF a VPN) prichádzali aj s vlastnými.

Archívne foto. Foto: Archív Pravdy
Nežná revolúcia v Bratislave Archívne foto.

Napríklad košická rezolúcia zdôraznila nevyhnutnosť vzniku "pluralitného socializmu“. V Detve zaznelo: "Nechceme žiadny kapitalizmus, ale obrodený socializmus“. Meno Havel väčšine ešte nič nehovorilo, ľudia volali "Dubček, Dubček“.

Niekde bolo horúco, hoci vo vzduchu sa už vznášali snehové vločky. Napríklad v Moravskom Jáne sa 27. novembra 1989 popoludní strhla takmer bitka medzi niekoľkými miestnymi funkcionármi a aktivistami VPN. "Celá akcia sa zvrhla na osobné zúčtovanie,“ spomína Jozef Chreno, ktorý si vtedy viedol čosi ako osobnú kroniku.

V Bratislave na námestí sa v ten deň prvýkrát odhodlal prehovoriť zástupca oficiálnej moci, podpredseda vlády Štefan Murín. Vzhľadom na všetky okolnosti prejavil aj kus odvahy, ale dav ho vypískal: „Nikto vám neverí – odstúpiť!“

Bleskový prieskum Ústavu pre výskum verejnej mienky ukázal, že na generálnom štrajku sa zúčastnilo okolo 75 percent opýtaných.

"Prišli sme o všetko“

Neskôr sa význam tohto štrajku podceňoval – trval iba dve hodiny, po dohode opozície s vládou sa takmer nedotkol nepretržitých prevádzok priemyslu, dopravy či zdravotníctva. Sám Havel ho nazval manifestačným a niektorí komentátori – symbolickým. Historik Jozef Žatkuliak z Historického ústavu SAV s takýmto hodnotením nesúhlasí: "Už len preto nie, lebo štrajk obsahoval v sebe významný prvok nátlaku.“

Pripomeňme si, že niektoré požiadavky opozície začalo vtedajšie politické vedenie plniť takpovediac ústretovo – v dôsledku hrozby generálnym štrajkom. Už 24. novembra odstúpilo celé politbyro KSČ. Miloša Jakeša nahradil vo funkcii generálneho tajomníka ešte menej výrazný Karel Urbánek.

Ak však pred 27. novembrom sa vtedajšia moc aspoň pokúšala taktizovať v snahe udržať si určitú prevahu, po tomto dátume rezignovala, začala prepadať panike a jej ústup sa čoraz viac menil na útek. Generálny štrajk donútil predstaviteľov KSČ – povedané Ondrušovými slovami – "aby pochopili, že rozhodujúce politické sily sa presunuli mimo ich gravitácie“.

Dlhoročný šéf pražskej straníckej organizácie Antonín Kapek to vyjadril naplno už v predvečer štrajku: "Prišli sme o všetko. Prehrali sme predsedu vlády i prezidenta. Začal sa boj o likvidáciu našej strany i nás samotných.“ On sám o pol roka ukončil svoj život samovraždou… Nový generálny tajomník Urbánek požiadal na prvom stretnutí s predstaviteľmi OF Havla o autogram do výtlačku knižného vydania jeho Audiencie. "Oblial ma pocit hanby z toľkej servilnosti,“ napíše neskôr Ivan Knotek.

Sám Havel mal z tohto stretnutia zmiešané pocity. "On bol trochu pomätený,“ povedal po rokovaní o Urbánkovi členom Krízového štábu Koordinačného centra OF. "Pôsobil dojmom dobrého malého človeka, ktorý sa kamsi dostal, čomu veľmi nerozumie a je trošku zúfalý a žobre o pomoc…“

Skrátka, režim sa rozložil, stará moc bola v troskách.

© Autorské práva vyhradené

56 debata chyba
Viac na túto tému: #Československo #17. november 1989