Niektoré moderné učebnice dejepisu majú kapitolu Svet (alebo Európa) po roku 1973. Odpočet novej éry sa podľa nich začína udalosťami, ktoré vtedy odštartovala tzv. októbrová (jomkipurská) vojna medzi Izraelom a Egyptom. Nasledovalo embargo arabských krajín na vývoz ropy do USA i do viacerých štátov západnej Európy. Do tých, ktoré vo vojne podporovali židovský štát.
Väčšina „čierneho zlata“ pochádzala v tom čase z Blízkeho východu a svetové hospodárstvo záviselo od ropy viac ako dnes. Dôsledkom jej zníženej ponuky bol teda ropný šok či ropná kríza. Imperatívom dňa sa stala šetrnosť.
„V západnom Nemecku nesmú automobilisti v nedeľu jazdiť,“ informovali médiá 21. novembra 1973, „v ostatných dňoch je povolená maximálna rýchlosť motorových vozidiel do 100 km/h na diaľnici a do 80 km/h na ďalších cestách.“
Dánsko vládnym opatrením obmedzilo svetelnú reklamu a znížilo predaj vykurovacej nafty o 25 percent. V Taliansku prepukol taký dopyt po bicykloch, že sa s nimi začalo kšeftovať na čiernom trhu.
Automobilky vo Francúzsku vyhlásili neplánovanú celozávodnú dovolenku. Jeden z parížskych luxusných hotelov prejavil aj v tejto mizérii zmysel pre humor, keď oznámil: „Klientom, ktorí k nám pocestujú konským povozom, poskytneme ovos a seno zadarmo.“
V Spojených štátoch sa cena benzínu zvýšila štvornásobne, z 25 centov na viac ako 1 dolár za galón. Vodiči mohli jednorazovo natankovať najviac 10 galónov (necelých 38 litrov) benzínu. Obmedzujúce opatrenia išli až tak ďaleko, že sa určili dni v týždni, keď mohli tankovať vodiči s párnymi a nepárnymi číslami vodičského preukazu. V nedeľu sa benzín nepredával. Z tých čias pochádza aforizmus ministra zahraničia USA Henryho Kissingera: „Kontroluj jedlo a budeš kontrolovať ľudí, kontroluj ropu a budeš kontrolovať národy.“
Kongres vybavil prezidenta v súvislosti s energetickou krízou mimoriadnymi právomocami. Pre všetky odvetvia ekonomiky začal platiť zákaz prechodu z uhlia na ropu. Letecké spoločnosti museli znížiť počet letov, štátne inštitúcie, školy, obchody prešli na skrátený pracovný čas. Prezident Richard Nixon vyzval v rozhlasovom prejave Američanov, aby obmedzili vykurovanie v obytných domoch a vôbec – aby šetrili energiou. Blížili sa Vianoce, a tak sa šetrilo aj na tradičnej výzdobe a osvetlení budov či ulíc.
A ako sa prejavili zničujúce efekty ropnej krízy vo vtedajšom Československu? Spočiatku sa ho takmer nedotkli, aspoň nie priamo a bezprostredne. O to väčší bol však ich dlhodobý a sprostredkovaný vplyv na tunajšiu ekonomiku i sociálnu sféru. Hneď si povieme prečo.
Tak im treba, nás sa to netýka
Pred čerpacími stanicami v západných metropolách sa koncom roku 1973 kľukatili kolóny áut alebo bolo pred nimi pusto, lebo benzín sa minul a cedule s nápisom „dnes vypredané“ boli bežným javom. V tom istom čase taká Praha alebo Bratislava poskytovali celkom iný obraz. Pohonných hmôt tu bolo nadostač a navyše za pôvodnú cenu.
Pravda, stupeň motorizácie i automobilizácie bol v ČSSR na podstatne nižšej úrovni ako povedzme v NSR. Na jedno vozidlo tu pripadalo až 15 obyvateľov (dnes päťkrát menej) a kúpu auta si musel bežný smrteľník pretrpieť v poradovníku.
Ropa prúdila na Slovensko od roku 1962 ropovodom Družba, ktorý ústil pri Slovnafte vo Vlčom hrdle. A začiatok mal v Almatievsku, čo bolo nové naftárske mesto v ďalekej tatárskej stepi. Hneď po spustení ropovodu do prevádzky znížili u nás cenu benzínu zo štyroch korún za liter na 2,10 koruny. Dve koruny – to sa z dnešného pohľadu zdá bagateľ. Ale Štefan Hajník, ktorý pracoval na prečerpávacej stanici ropovodu v Budkovciach ako elektrikár, zarábal 1 200 korún mesačne, čo bola v tom čase priemerná mzda.
„Vďaka Sovietskemu zväzu máme toľko nafty, koľko potrebujeme, a môžeme vyrábať toľko benzínu, koľko potrebujeme,“ zdôvodnil zníženie cien v československom parlamente jeho podpredseda Václav Škoda. Ani slovkom sa nezmienil o tom, že čierne zlato dodávajú Sovieti spojencom za „ideologické“ ceny. A že očakávajú za to stopercentnú lojalitu.
V rokoch 1968 až 1969 sa prvýkrát prejavili obavy z priškrtenia kohútikov na ropovode Družba. Traduje sa, že keď hokejová zborná dostala od nás víťazný gól na olympiáde v Grenobli, jeho strelec Jozef Golonka priložil ucho na ľad, aby sa vraj presvedčil, či ešte tečie ropa zo ZSSR. Podľa Ladislava Semjana, ktorý bol vedúcim elektroúdržby na prečerpávačke v Budkovciach, sa však dodávky ropy neprerušili ani vtedy.
V roku 1973 bola priemerná mzda v národnom hospodárstve ČSSR 2 171 korún a cena benzínu či motorovej nafty sa stále nemenila, hoci svetom už otriasala ropná kríza. K zmene prišlo až v nasledujúcom roku, keď na Západe už kríze odzváňali. Vtedy u nás Špeciál, ktorý stál 2,40 koruny zdražel na 4,30 koruny za liter.
Prvé reakcie politického vedenia Československa na ropný šok a drastické úsporné opatrenia Západu by sa však dali vyjadriť slovami: „Tak im treba, nás sa to netýka“. S Arabmi sa vtedy priatelil nielen ZSSR, ale i ČSSR, a štáty celého východného bloku horúčkovito vyzbrojovali krajiny vyvážajúce ropu.
Foto: Picstopin.com
Koncom novembra 1973 zasadal Ústredný výbor KSČ a zaoberal sa aj vyhliadkami československej ekonomiky. Premiér Lubomír Štrougal pripustil v hlavnom referáte možné problémy so zabezpečovaním „stále rastúcej potreby palív a energie“. Zároveň nevylúčil, že „prípadný pokles tempa rozvoja niektorých kapitalistických štátov v dôsledku menovej a energetickej krízy by mohol viesť k sťaženiu podmienok pre náš vývoz do týchto krajín“.
Apel na hospodárne využívanie všetkých energií však zaznel iba vo všeobecnej rovine. Podobne ako výzva uplatňovať výsledky vedy a výskumu pri zvyšovaní rastu produktivity práce. Zato v referáte i v nasledujúcej diskusii sa prízvukovala správnosť orientácie na hospodársku spoluprácu so ZSSR, kde „nedochádza ku konjunkturálnym výkyvom cien“.
Na čo „zareval“ Sovietsky zväz
V tom čase sa tona sovietskej ropy dovážala do ČSSR ešte za 285, kým arabská za 1 200 – 1 500 korún. Až v roku 1974 sa dohodli nové zmluvné podmienky, ktoré začali platiť od nasledujúceho roku. Sovietska ropa zdražela aj pre štáty východného bloku, začala sa vypočítavať z priemeru svetovej ceny, ani potom však nedosiahla jej úroveň, len sa jej približovala.
„Nákupné ceny kĺzali v päťročných priemeroch svetovej ceny,“ vysvetľuje profesor Milan Šikula, riaditeľ Ekonomického ústavu SAV. „Od Sovietov to bol ústretový krok, poskytli svojim partnerom v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci určitý čas, štyri roky, na prispôsobenie sa novým podmienkam. Ale tí ho nevyužili.“
Podľa ruského ekonóma Alexandra Igolkina z tamojšej akadémie vied táto „ideologická obeť“ Sovietskeho zväzu výrazne poškodila jeho ekonomiku. "Kým v rokoch 1966 – 1970 dodával ZSSR štátom RVHP tonu ropy za 15–18 rubľov, čo nekrylo ani náklady na jej ťažbu a prepravu,“ tvrdí profesor Igolkin, "tak v roku 1976 táto cena predstavovala priemer svetovej ceny za roky 1971 – 1975. Pričom v roku 1970 stál barel ropy ("ľahkej“ arabskej) vo svete 1,35 dolára, v roku 1973 – priemerne 2,10 a v roku 1974 – 9,60 dolára."
ZSSR vtedy napriek kríze zvyšoval dodávky ropy socialistickým štátom. Práve v roku 1974 sa znásobila kapacita ropovodu Družba, dokončením výstavby jej druhej vetvy s potrubím s priemerom 1 220 milimetrov.
Kým v rokoch 1966 – 1970 vyvážal ZSSR do východnej Európy 138 miliónov ton ropy ročne, v nasledujúcom päťročí to bolo už 243 miliónov ton ročne, čiže o 176 percent viac. Len bratislavský Slovnaft z tohto množstva spracoval priemerne 6 miliónov ton ročne. Na takýto prudký rast dodávok už nestačili tradičné náleziská, bolo treba začať s ťažbou ropy v neprístupnejších oblastiach západnej Sibíri.
Podľa Marie Slavkinovej z Ústavu ropy a plynu v Moskve sa Sovietsky zväz rozhodol už koncom roku 1973 zvyšovať export svojho čierneho zlata aj do kapitalistických štátov. Pritom neprestával ubezpečovať arabské štáty o svojej solidarite a podpore ich ropného embarga voči krajinám Západu.
Skrátka, využil situáciu a na dolárovom trhu sa presadil na úkor tradičných exportérov z Blízkeho východu. Investovaním do ďalšej ťažby ropy a plynu však ZSSR zároveň zmeškal štart technologickej revolúcie vo svete. Miliardy petrodolárov za predaj čierneho zlata potom minul na dovoz obilia a strojov.
Podľa niektorých ruských historikov a publicistov treba dokonca začiatok konca krajiny Sovietov hľadať v rozhodnutiach Kremľa z roku 1973. Podľa iných práve tieto rozhodnutia predĺžili existenciu ZSSR o 10 rokov. Nie však o viac…
Kto sa poučil. A kto nie
Arabské štáty odvolali embargo už v marci 1974 po vyjednávaniach vo Washingtone. Najprv obnovili dodávky do USA Líbya a Sýria, od mája 1974 aj Saudská Arábia. Vysoké ceny ropy však už zostali a následná inflácia vyvolala sériu ekonomických recesií.
„Žiadna udalosť od konca druhej svetovej vojny nemala takéto rozsiahle dôsledky medzinárodných rozmerov,“ napísal vtedy časopis Time. „Vlády pochopili, že éra hojnosti lacnej energie sa skončila.“
A začali podporovať rozvoj nových, energeticky menej náročných odvetví priemyslu. Zároveň dostali „zelenú“ alternatívne zdroje energie. Holandsko stavilo na veterné elektrárne, Dánsko začalo s ťažbou zemného plynu v pobrežnom morskom šelfe, Francúzsko sa ešte viac orientovalo na jadrovú energetiku. Na Slovensku ropná kríza priblížila začiatok výstavby vodnej elektrárne na Dunaji…
„Ukázalo sa, že to nie je len nejaký výkyv, ale že ide o zlom v trende,“ pripomína profesor Šikula. „Ropný šok spôsobil obrovskú zmenu v štruktúre nákladov. Na Západe to spustilo zložité adaptačné procesy, tlak na racionalizáciu a úspory, obrovskú inovačnú vlnu. Od drobných zlepšení – napríklad dvojitých či trojitých tesnení okien – až po zásadne nové výrobky povedzme v oblasti mikroelektroniky.“
Američania začali nakupovať malé úsporné autá, čo spôsobilo množstvo problémov tamojším automobilkám a, naopak, pomohlo japonským. Pri stavbe nových budov sa presadilo elektrické alebo plynové vykurovanie namiesto dovtedajšieho drahého olejového.
V krajinách východného bloku niežeby nebola vôľa postupovať rovnako, ale systém direktívno-administratívneho riadenia ekonomiky to sťažoval, či dokonca znemožňoval. Je napríklad paradoxné, že útlm trolejbusovej dopravy v Bratislave, nahrádzanie trolejbusov autobusmi „prepuklo“ uprostred 70. rokov. Zrejme sa o tom rozhodlo a naplánovalo ešte pred ropným šokom. A čo bolo zapísané v päťročnici, to bolo priam ako Písmo sväté…
„Jednoducho, hospodársky mechanizmus nebol nastavený na takúto pružnú adaptáciu, aby sa dalo rýchlo reagovať na krízové či nové javy,“ dodáva profesor Šikula. „Zatiaľ čo priemyselne vyspelé štáty už na prelome 70. a 80. rokov uskutočnili masovú obnovu fixného kapitálu (základných výrobných fondov), socialistické štáty vrátane Československa s tým počítali až v tzv. dlhodobých cieľových programoch, rozvrhnutých na 15 i viac rokov.“
Času však nebolo nazvyš. Už v roku 1979 prišiel v dôsledku iránsko-amerického konfliktu tzv. druhý ropný šok. Prezident Jimmy Carter nazval situáciu na ropnom trhu „morálnym ekvivalentom vojny“.
Nasledujúca ekonomická recesia zdvihla vlnu protekcionizmu a nacionalizmu v Európskom spoločenstve. Štáty akoby zabudli na svoje integračné záväzky a mysleli predovšetkým na vlastné záujmy podľa hesla „bližšia košeľa ako kabát“.
Vlády ropnou krízou postihnutých štátov neváhali vtedy siahnuť po štátnych intervenciách a regulácii trhu. Začali prikladať väčší význam plánovaniu a programovaniu. Vedu nasmerovali na zvyšovanie konkurencieschopnosti ekonomiky, na využitie výsledkov výskumu v podobe úspornejších a efektívnejších technológií vo výrobe.
Zdražovanie ropy viedlo napríklad k jej hlbšiemu spracovaniu tzv. krakovacími procesmi. V Slovnafte sa však podarilo vybudovať krakovaciu jednotku až v roku 1990.
„Ak chceme obstáť v medzinárodnej súťaži, musíme viac investovať do inovačných procesov, do vedy, výskumu a vzdelávania,“ prízvukuje profesor Šikula. „A to aj v čase krízy, ba vtedy ešte viac. To je vlastne najdôležitejšie poučenie z oboch ropných šokov, ktoré platí dodnes a pre Slovensko zvlášť…“