Ako to bolo s parným valcom zo Zlatej Idky

, 02.12.2013 15:00
mečiar, nagyová, hzds
Po boku Vladimíra Mečiara vystupovala jeho tajomníčka Anna Nagyová. Autor:

Prevalcujeme to všetko, nech sa deje vôľa Božia, že sa budú všetci diviť! Takto sa zastrájal vtedajší premiér a predseda HZDS Vladimír Mečiar presne pred 20 rokmi na aktíve regionálnych funkcionárov hnutia v Zlatej Idke pri Košiciach. Do roka a do dňa tento svoj sľub začal aj plniť.

Mečiarov „parný valec“ – ako sa hovorilo odvtedy jeho štýlu vládnutia – potom dlho ovplyvňoval spoločenskú a politickú situáciu na Slovensku i postavenie mladého štátu v Európe a vo svete.

Stretnutie predstaviteľov v tom čase vládnuceho hnutia sa konalo 27. a 28. novembra 1993 v rekreačnom zariadení, ktoré patrilo Východoslovenským železiarňam. Mečiar bol medzi svojimi a tak sa uvoľnil ešte viac, ako pred davom sympatizantov v Športovej hale na bratislavských Pasienkoch. Napokon, nebolo veľmi čo skrývať, veď išlo o interné podujatie bez prítomnosti médií.

Mimochodom, médiá ležali predsedovi hlboko v žalúdku. Zhromaždeným v Zlatej Idke sa zdôveril, že má informáciu, podľa ktorej štyridsať novinárov dostáva okrem riadneho platu ešte „od 300 do 1200 dolárov mesačne za písanie proti vláde“.

Ale veci sa už čoskoro zmenia, dodal, a najsamprv vo verejnoprávnych médiách. „V televízii vyberáme riaditeľa,“ povedal o situácii v STV, „takého, čo je nám blízky a sympatický. A len čo bude mať podporu, tak (ho) okamžite vymenujeme.“

Protislužba za cirkevné reštitúcie

O peniazoch a majetkoch bola reč aj v ďalších častiach Mečiarovho vystúpenia. Najmä v tých, ktoré súviseli so získavaním podpory pre HZDS v nadchádzajúcich voľbách – komunálnych, ale pravdepodobne aj v predčasných parlamentných.

Podľa Mečiara časť duchovných pôjde po prijatí zákona o cirkevných reštitúciách s HZDS. „Na jednej z ich (KDH) porád Mikloško na moju adresu vyhlásil: Kurva, do kostola nechodí, ale kňazov nám zobral.“

Pravda, Mečiar musel pripustiť, že „sem-tam nejaký kňaz ujde a vystúpi proti nám“. Zároveň však „biskupi všade vystupujú, že vláda je daná od Boha, treba ju ctiť“ a že „už tri týždne všade na Slovensku prebiehajú omše za vládu“.

„Nabetón“ sa vraj dalo rátať s podporou Matice slovenskej. „Tento záväzok nám dali a vy ste videli,“ obrátil sa rečník na svojich poslucháčov, „že my sme boli zase takí ústretoví a za korunu sme im dali Neografiu, ktorá má hodnotu 600 miliónov.“ Išlo o martinskú tlačiareň, ktorú Mečiarova vláda krátko predtým priklepla Matici za symbolickú 1 Sk.

To však nebolo všetko: predseda prvýkrát na takomto fóre priznal skryté dotovanie iných politických subjektov: „Napríklad Strana zelených na Slovensku je strana, ktorú sme my financovali vo volebnej kampani, my sme ich zachránili pred krachom, v podstate pôsobia v tichej koalícii s nami.“

Mečiar nevynechal ani problémy, ktoré má s jediným koaličným partnerom vo svojej vláde – so Slovenskou národnou stranou, ktorá sa práve nachádzala vo vnútornej kríze. HZDS malo rozkol v jej radoch vlastne prehĺbiť podporou promečiarovského, Slotovho krídla.

„Tých ľudí, ktorí idú týmto smerom, musíme oslovovať a prevziať k sebe na svoju podporu a považovať ich za svoju súčasť,“ povedal Mečiar. „A na úrovni okresov rozprávať (sa) s ich funkcionármi tak, aby rešpektovali nás.“

V tom čase sa už stupňovalo napätie medzi premiérom Mečiarom a prezidentom Michalom Kováčom. Mečiar účastníkom stretnutia oznámil, že prezident ho vyzval, aby podal demisiu s tým, že ho poverí zostavením novej vlády. „Ja som to odmietol, bolo by to priznanie porážky hnutia,“ uviedol Mečiar.

Písal sa koniec novembra 1993, do riadnych parlamentných volieb ostávalo ešte dva a pol roka, ale – ako sme si už povedali – hrozilo konanie predčasných. Líder HZDS to nevylučoval, o čom svedči kľúčová pasáž jeho vystúpenia. Pasáž, ktorá vošla do análov a ktorú potom médiá i opoziční politici citovali a parafrázovali prinajmenšom päť rokov.

„A ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak aby sme (boli) takí silní, že to prevalcujeme všetko. (…) Že ako teraz pôsobíme tak pokojne, ukľudňujúco kvôli zahraničiu a doma nevyťahujeme nejaké tvrdšie tromfy, aby sme uspokojili zahraničie. Keď sa to uspokojí, potom to už bude iná situácia.“

A veru aj bola!

Poplach v centrále HZDS

Keby tieto vety boli odzneli iba v kruhu vybraných poslucháčov a neprenikli za múry rekreačného zariadenia, tak sa asi nič nestane. Ale Mečiarovo vystúpenia začalo už o štyri dni žiť svojím vlastným životom a rozbehlo sa do sveta.

Magnetofónová nahrávka s prejavom sa ocitla v redakcii denníka Slovenský východ. Na jeho stránkach potom prepísaný záznam vychádzal na pokračovanie – prvá časť už 2.¤decembra 1993. Vtedajší spolumajiteľ a šéfredaktor novín Dušan Klinger nechce ani dnes, po 20 rokoch, prezradiť, od koho nahrávku získal. Svoj zdroj naďalej chráni, zaviazal sa mu mlčanlivosťou. „Bol to účastník stretnutia, vtedajší funkcionár HZDS, viac o ňom povedať nemôžem,“ hovorí. „Prišiel s nahrávkou sám, nič za ňu nepýtal. Myslím si, že bol z politiky HZDS sklamaný a zverejnením záznamu, ktorý sám aj nahral, chcel asi otvoriť oči tým, ktorí jej vtedy ešte slepo verili.“

Dlho prevládal názor, že prejav sa nahrával tajne, spočiatku si to myslel aj Klinger, zdroj ho však vyviedol z omylu.

„Mečiar zrejme nepredpokladal, že niekto z jeho ľudí ho môže takto zradiť,“ rozpráva Klinger, „a preto keď sa jeden z účastníkov opýtal, či možno jeho prejav nahrávať, ochotne súhlasil. Pridali sa ďalší a postavili pred neho na stôl niekoľko diktafónov.“

Keď záznam začali publikovať noviny, v centrále HZDS nastal poplach. Spočiatku tam mali podozrenie, že v zariadení VSŽ bolo namontované odpočúvacie zariadenie. Keď to preverila tajná služba a nič nezistila, pozornosť vedenia hnutia sa zamerala na účastníkov stretnutia s diktafónmi.

„Mám informáciu, že na Mečiarov príkaz ich museli odovzdať,“ pokračuje Klinger. „Z Košíc do Bratislavy ich viezli letecky, a tam sa pokúšali zistiť, z ktorého prístroja nahrávka pochádza.“

Slovenský východ boli v tom čase veľmi čítané noviny s nákladom okolo 60-tisíc výtlačkov. Šéfredaktor si však uvedomoval ich regionálny charakter a dosah i výbušnosť materiálu, ktorý uverejnil. Preto záznam rozposlal do ústredných denníkov a lídrom všetkých parlamentných strán.

Už zverejnenie prvej časti záznamu znamenalo senzáciu. Vysvetlenie od Mečiara pýtali predstavitelia SNS. Líder HZDS sa vyhováral, že záznam zatiaľ nečítal, a teda nevie povedať, či je autentický. Zato od zverejnených informácií sa rozhodne dištancovali „dotknuté“ inštitúcie.

„Nepočul som, žeby sa niekde slúžila omša za vládu,“ vyhlásil hovorca Konferencie biskupov Slovenska. Predseda Matice slovenskej Jozef Markuš odmietol údajné Mečiarovo vyjadrenie, že „Matica sa jednoznačne prihlásila k HZDS a nikoho iného nebude podporovať“.

Ako Mečiar zdvihol armádu

Až 10. decembra, zrejme po skončení interného vyšetrovania, sa HZDS zmohlo na toto oficiálne stanovisko, ktoré zverejnil tlačový útvar hnutia:

„Publikované materiály, tak ako vyšli, boli z jednotlivých časti vystúpenia V. Mečiara pospájané účelovo a tendenčne, aby vystúpenie vyznelo ako urážka predstaviteľov iných politických strán a hnutí a zvýšilo napätie na slovenskej politickej scéne.“

V podobnom duchu potom vystúpili aj niektorí účastníci stretnutia. Klinger akúkoľvek montáž alebo zostrih nahrávky striktne odmieta. „Niektoré časti neboli zrozumiteľné,“ dodáva, „hoci sme ich donekonečna prehrávali, tie sme museli pri prepise vybodkovať, ale tým sa redakčné úpravy končili.“

S odstupom dvoch desaťročí sme oslovili niekoľkých účastníkov aktívu v Zlatej Idke s otázkou, ako na nich zapôsobil prejav Vladimíra Mečiara a jeho prepis v médiách. Odmietli sa k tomu vyjadriť, dvaja dokonca s vysvetlením, že si už na nič nespomínajú alebo že to vymazali z pamäti. Odpovedal jediný – vtedajší poslanec Národnej rady SR MVDr. Bohumil Kačmár zo Svidníka.

„Hoci o pravosti nahrávky som nepochyboval,“ hovorí, „prepis na mňa pôsobil ináč ako živý prejav. Pri jeho počúvaní niektoré fakty a myšlienky zapadli v záplave slov, veď to trvalo skoro tri hodiny, a človek si ich lepšie všimol, uvedomil až pri čítaní.“

O tri mesiace neskôr Kačmár odišiel z HZDS so skupinou poslancov okolo Jozefa Moravčíka. Akú úlohu v tom zohralo stretnutie v Zlatej Idke?

„Pre mňa nepodstatnú,“ odpovedá. „V tom čase som už mal zásadné výhrady k viacerým krokom vedenia HZSD a bol som nespokojný s vnútornými pomermi v hnutí, s tým, ako sa tam uplatňovali, či skôr neuplatňovali princípy demokracie.“

Kačmár si však myslí, že zverejnenie nahrávky zo Zlatej Idky významne ovplyvnilo verejnú mienku, predstavovalo podľa neho istý zlom v postojoch verejnosti k politike HZDS a Mečiara. Niektoré časti Mečiarovho vystúpenia boli šokujúce a nejeden čitateľ bol na pochybách, či to premiér myslel vážne, alebo to povedal len ako nepodarený žart.

Napríklad, keď hovoril o „veľkom probléme“ na východe. Vraj na 29. októbra 1993 sa pripravovalo vyhlásenie autonómie Podkarpatskej Rusi a Kyjev chcel zámer separatistov „potlačiť zbraňami“.

„Máloktorí vedia,“ rozprával Mečiar v Zlatej Idke „ja som tu vtedy na východnom Slovensku bol… Politicky sme nechceli nikoho znepokojovať, ale štáby, políciu i armádu som zdvihol. A čakal, že ak to príde, tak beriem všetky tri pluky východniarske a idem na hranicu s nimi. Ako ich veliaci.“

Moravčík ako minister zahraničných vecí musel po zverejnení nahrávky vysvetľovať, že také kroky by si vyžadovali konkrétne rozhodnutie vlády. Z jeho slov však nevyplynulo, že by premiér v inkriminovanom čase pripravoval zásah bezpečnostných síl.

Premiér mal zrejme počas stretnutia v Zlatej Idke opäť „svoje dni“, ako tento stav jeho mysle nazývali medzi sebou ľudia z blízkeho okolia, a prepadol rozprávačskej váš­ni.

Politika nie je epika

Pár mesiacov predtým vyšla Vladimírovi Mináčovi kniha Návraty k prevratu, v ktorej nájdeme aj túto charakteristiku Vladimíra Mečiara:

„Veľká, vrodená chyba a politická nevýhoda, z chyby vyplývajúca, je v tom, že Vladimír Mečiar používa diskrétne informácie indiskrétne. Je veľkým nešťastím pre politika, ak nevie nič utajiť, ak všetko vytára a ešte všeličo popridáva (…) čo je dobré pre epiku, je neznesiteľné pre politiku. Fabulácia nevyhnutná v epike sa stáva v politike nebezpečnou klebetou.“

V stredu 15. decembra 1993 rozhodovala Národná rada o návrhu Jána Figeľa z KDH, aby Mečiar vysvetlil poslancom svoje kontroverzné výroky zo Zlatej Idky. „To nie je vec parlamentného rokovania, ale vnútrostranícka záležitosť,“ reagoval poslanec za HZDS Jozef Sokol.

Niektorí poslanci za SNS požadovali od Mečiara, aby sa vyjadril k hanlivým výrokom na ich stranu. Ale práve časť poslancov vtedy koaličnej SNS sa postavila proti návrhu Figeľa a ich zásluhou neprešiel.

Trieštilo sa však aj samotné HZDS vylúčením vodcov frakcie. Tri mesiace po Zlatej Idke stratila Mečiarova vláda v parlamente väčšinovú podporu.

Začiatkom marca 1994 vystúpil v Národnej rade prezident Michal Kováč, podrobil Mečiara ostrej kritike za konfrontačný štýl vládnutia a navrhol predčasné voľby. V tajnom hlasovaní vyslovilo 76 poslancov Mečiarovi nedôveru, čo znamenalo, že celá vláda musela podať demisiu. Už v novembri 1994 sa však HZDS vrátilo po predčasných voľbách k moci a začalo „valcovať všetko“ podľa scenára, ktorý prezentoval Mečiar v Zlatej Idke, a podľa zásady „víťaz berie všetko“.

Nasledovalo obsadenie kľúčových postov v štáte členmi hnutia alebo jeho nominantmi a privatizácia majetku vopred vytypovaným subjektom – spravidla ľuďom blízkym HZDS. Nasledovali demarše z Bruselu i zo zámoria a vynechanie Slovenska z rokovaní o vstupe do NATO i EÚ.

Prišlo aj na médiá. Slovenský východ musel z cesty preč. „Mečiar uvalil na naše noviny úplné embargo, všetky firmy pod kontrolou HZDS mali zákaz u nás inzerovať,“ spomína Dušan Klinger. „Hnutie založilo vlastný regionálny denník, ktorí predávali za korunu a všetky úrady ho museli povinne odoberať.“

Majitelia napokon zachraňovali noviny pred krachom tak, že ich predali záujemcovi, ktorý sľúbil, že ich opäť postaví na nohy. Vzápätí ich však nechal pohltiť promečiarovským denníkom.

Druhýkrát už to bola fraška

V marci 2008 sa konalo zasadnutie širšieho vedenia Ľudovej strany-HZDS znovu v Zlatej Idke. Predsednícky stôl zdobili dva modely valcov na baterky. Vyznelo to ako pokus obrátiť takmer pätnásť rokov starú záležitosť na žart. Nikto sa však od nej nedištancoval.

„V Zlatej Idke sa mala vztýčiť stará bojová zástava, ktorá by strane vrátila rešpekt,“ napísal na druhý deň komentátor Pravdy. „Výstup však nebol akčný, ale trápny. Neprezieravým oprášením Zlatej Idky sa organizátorom podarilo len jedno: zvýrazniť všetky kontrasty. Pri pomníku zašlej slávy.“

Kým v roku 1992 získalo HZDS v parlamentných voľbách 38 percent, vlani už iba necelé percento. V septembri tohto roku zanikla Mečiarovi funkcia predsedu ĽS-HZDS. Odvtedy je strana bez „pary“ a vodcu, vedie ju grémium.

Kruh sa uzavrel.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ĽS-HZDS #Vladimír Mečiar #Zlatá Idka #éra Mečiarizmu
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku