Svet bol plný nádejí, obrovských perspektív, spojených s technickým a priemyselným pokrokom. Najmä ľudia v strednej Európe prepadali sebauspokojeniu, na vojnu si zväčša ani nezmysleli. Napokon, kto ju vtedy poznal zblízka? Už takmer päťdesiat rokov tu bol mier… Našli sa, pravda, otvorené hlavy, ktoré cítili vnútorné trenie a stúpajúce napätie v medzinárodných vzťahoch. Jedným z nich bol viedenský rodák, spisovateľ a esejista Stefan Zweig.
"Z času na čas sme síce pomysleli na vojnu,“ spomína vo Svete včerajška, "ale nie inakšie, ako keď človek zavše pomyslí na smrť – na niečo možné, ale pravdepodobne ešte vzdialené.“ Spomedzi našincov si "skutočnú“ vojnu pamätalo už len zopár starcov, ktorí v roku 1866 bojovali proti Prusku. Prusko však teraz bolo spojencom Rakúsko-Uhorska. Isteže, aj pred 100 rokmi sa vyskytovali podobne ako dnes lokálne ozbrojené zrážky, keď sa bojovalo o pohraničné oblasti. Zvykli sa ohlásiť predovšetkým na Balkáne, ktorý zostával sudom pušného prachu. Ale nič väčšie sa ešte nezomlelo, najmä nie medzi mocnosťami a ich koalíciami.
Svetový konflikt, ktorý prepukol o pol roka neskôr, preto zaskočil aj väčšinu európskych intelektuálov. Nenachádzali preň jediný rozumný dôvod.
Zweig ešte aj so značným odstupom času chápal vznik svetovej vojny ako "tragický dôsledok vnútorného dynamizmu, ktorý sa nakopil za posledných vyše štyridsať mierových rokov a chcel sa násilím vybiť“.
Zo slovenských umelcov reagoval na svetový požiar vari ako prvý básnik Pavol Országh Hviezdoslav už na sklonku leta 1914. V Krvavých sonetoch sa tiež pokúšal určiť diagnózu chorej dobe:
Kto zapríčinil tento úpadok, zosurovenie, zdivočenie mravov? … Ký upír to a mlok, z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok, krvižíznivec s večnou záhou žhavou? Ech, sebectvo! to! – a niet nad ohavou tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok
V tejto takmer päť rokov trvajúcej vojne egoistických mocnárov a štátov zahynie okolo 10 miliónov vojakov, z toho 69-tisíc Slovákov. Ďalších 61-tisíc príslušníkov c.k. rakúsko-uhorskej armády slovenskej národnosti utrpí na frontoch veľkej vojny (vtedy ju ešte nevolali prvou svetovou) zranenia s trvalými následkami.
Prešporok ako predmestie Viedne
Ale to všetko ešte len príde. Teraz sa blíži koniec roka 1913 a svetové médiá prinášajú senzácie iného druhu.
Jeden z palcových titulkov oznamuje: Monu Lízu našli vo Florencii! Najslávnejšia maľba planéty zmizla z výstavnej siene parížskeho Louvru pred dvoma rokmi a po zlodejoch ani stopy. Až teraz vyšlo najavo, že ju ukradol zamestnanec svetoznámeho múzea, pomocný sklenár talianskeho pôvodu Vincenzo Peruggia.
Vraj to urobil z vlasteneckých pohnútok, aby "božskú Giocondu“ dostal z pazúrov Francúzov späť do vlasti, kde ju kedysi Leonardo da Vinci stvoril. Presne na Silvestra 1913 však Taliani vracajú slávny obraz do Louvru.
V tom čase už vrcholia prípravy na privítanie Nového roku nielen v Paríži, Ríme či Berlíne, ale aj v Bratislave (ktorú vtedy volajú Prešporkom, Pozsonyom a Pressburgom). Bratislavu vtedy nazývali predmestím Viedne, alebo jej 22. štvrťou (hlavné mesto habsburskej ríše malo 21 štvrtí) a Viedenčania sem cestovali aj za zábavou.
Foto: Ortvay.eu
Veď v tom čase ani nie 75-tisícová Bratislava mala množstvo viech, vinární, hostincov a až 25 kaviarní. Existovala už Štefánka i Berlínka a najmä Savoy s celým Carltonom, ktorý sa po viacerých prestavbách stal jedným z najväčších komplexov svojho druhu v strednej Európe. V roku 1913 sa Bratislava priblížila k Viedni ešte viac, keď medzi nimi pribudlo električkové spojenie. Písalo sa o ňom ako o najdlhšej elektrickej trati na svete.
Nejeden Viedenčan sa vybral zapiť koniec roku do Pressburgu. Podľa zistení etnologičky Viery Feglovej konalo sa tu vtedy 46 silvestrovských zábav s bohatým programom. "So spevom, hudbou, divadelnými výstupmi, vtipnými spoločenskými hrami a nevyhnutnou tombolou,“ dodáva výskumníčka.
Verejné priestory mali byť otvorené až do rána. Silvestrovské oslavy v meste sa začínali sprievodom hasičov a dobrovoľných záchranárov. Ich zábava vždy patrila podľa dobovej tlače medzi najvydarenejšie.
Silvester roku 1913 nemôže byť výnimkou tým skôr, že prešporskí hasiči sa vyznamenali pri májovom požiari Podhradia.
O strechu pri ňom napriek tomu prišlo 722 rodín, oheň zničil predovšetkým židovskú štvrť Bratislavy. Po pol roku vidieť a cítiť v okolí Hradu zhorenisko, ale je tu aj nádej v podobe rýchlej výstavby náhradných bytov pre vyhorelcov, napríklad na Osadnej ulici. Mesto tam už buduje dva trojpodlažné pavlačové objekty, byty v nich nie sú veľké, každý však bude mať splachovacie WC.
Na výstavbu finančne prispeli zbierkou aj americkí Slováci. Ten rok je pre Bratislavu príznačný veľkým stavebným ruchom. Ešte pred príchodom zimy dokončili novú robotnícku kolóniu dynamitky po obidvoch stranách dnešnej Nobelovej ulice. Tej dynamitky, ktorej význam onedlho ďalej vzrastie, lebo vyrába polovicu potrieb rakúsko-uhorskej armády, čo sa týka trhavín a pušného prachu…
Štyridsať bytov v desiatich obytných domoch možno považovať za nadštandardné na tie časy, kúpeľňu však ešte nemali. Ale, ako uvádza historička bývania Viera Obuchová, robotníci dynamitky i niektorých ďalších bratislavských podnikov sa mohli v tom čase osprchovať alebo vykúpať vo fabrických kúpeľoch.
Nástup áut a kinematografu
Ohniská pokroku sa začiatkom 20. storočia nachádzajú v mestách na tamojších univerzitách. Po nekonečných prieťahoch dostáva v roku 1913 svoju univerzitu aj Bratislava, nazvú ju Alžbetínskou.
V júni vypísali konkurzy na obsadenie profesorských miest lekárskej fakulty. Podľa uhorského ministra vzdelávania sa cez zimu malo všetko pripraviť tak, aby na jar 1914 mohli slávnostne položiť základný kameň a na jeseň začať s výučbou aj na ďalších troch fakultách. Lenže pán minister mieni a pánboh mení. V lete budúceho roku vypukne vojna.
Drožky už nie sú koncom roku 1913 jedinými verejnými dopravnými prostriedkami ani v uliciach Bratislavy. Okrem stanovišťa fiakrov môže klient vyhľadať už aj "stojanku“ taxíkov. Nachádza sa, samozrejme, na dnešnom Hviezdoslavovom námestí pred hotelom Carlton.
Na trati Pražská ulica – Červený most – Železná studnička premáva trolejbus a z dnešnej Štefánikovej ulice sa možno na nábrežie Dunaja dostať aj električkou A.
V meste sa medzitým udomácnil osobný automobil, jazdí sa vľavo, podobne ako s kočom ťahaným koňmi. (Vôbec prvým autom v uliciach Bratislavy sa mohol pochváliť známy obchodník s vínom Jacob Palugyay.)
Ba čo viac, rok 1913 sa zapísal do historických análov uhorského motorizmu aj prvými medzinárodnými automobilovými pretekmi Adria – Tatry. Štartovali v Rijeke a cieľ mali v Tatranskej Lomnici.
Ak sa Viedenčania chodili pred 100 rokmi zabaviť do Prešporku, tak bohatí ľudia z Pešti do Vysokých Tatier. A jedna perlička: práve v roku 1913 sem podnikol niekoľko turistických túr budúci vodca boľševickej revolúcie Vladimír Uľjanov (Lenin). Nachádzal sa vtedy vo vyhnanstve v Krakove.
"Sme jakobíni, nie girondisti,“ poučuje Lenin v liste spolustraníka Šaumjana príkladmi z francúzskej revolúcie, keď mu približuje svoju predstavu budúceho Ruska V Krakove sprevádza Lenina manželka Nadežda Krupská. "Delíme sa tu na milovníkov kina a turizmu,“ píše v decembri 1913 príbuzným v Rusku. "Ja radšej chodím do kina, Voloďa – na túry“. (Mimochodom, v tom čase otvoria prvé kino aj na slovenskej strane Tatier, v liečebno-turistickej osade Nový Smokovec s jeho klimatickým sanatóriom.)
Pred 100 rokmi patrili už Vysoké Tatry medzi rušné turistické strediská. Práve v roku 1913 sem budapeštianska továreň Ganz dodala električku Kométu. (Elektrickú železnicu medzi Popradom a Starým Smokovcom však spustili do prevádzky o päť rokov skôr.)
Bolo tu natoľko rušno, že sa to už neobišlo bez vysokohorskej záchrannej služby. A tak v čase, o ktorom píšeme, vznikol jej základ – Dobrovoľný záchranný komitét.
V Amerike dostala Slovač krídla
Hitom sezóny sa stali výkony aviatikov, ako volali vtedy báječných mužov na lietajúcich strojoch.
Dolnozemský Slovák Andrej Kvas, ktorý pred tromi rokmi zostrojil v Pešti svoje prvé lietadlo, sa v októbri 1913 vybral na exhibičné turné po mestách a mestečkách horného Uhorska. Keď vystupoval v Spišskej Novej Vsi, takmer sa utopil v rozbúrenom Hornáde. Noviny Naša zástava, vychádzajúce v Prešove, referovali o tejto dráme v šarišskom nárečí:
„Kvasz András tri razi višol do luftu, štvarty raz kedz viľecel, naramni viter nastal a on, abi še ľitacemu nastroju vekša ňehoda ňeprihodzela, nástroj do Hornada zaprovadzil.“ Zhodou okolností iba pár mesiacov predtým iný Slovák, 43-ročný Štefan Banič zo Smoleníc zostrojil v Greenville (USA), kde sa vysťahoval za prácou, nový typ padáka.
O niečo neskôr svoj vynález predloží patentovému úradu. Ale ešte pred schválením prihlášky predvedie funkčnosť padáka jeho predstaviteľom a davu zvedavcov zoskokom zo strechy 15-poschodovej budovy vo Washingtone. Podľa niektorých prameňov Baničov vynález zachránil životy mnohým americkým pilotom už na sklonku prvej svetovej vojny.
"V Amerike sa náš ľud naučil slobodnejšie myslieť a pohybovať sa, z úžerníckych pazúrov sa vyslobodzovať, o národ a národné veci sa zaujímať a o vzdelanie sa starať,“ písal Jozef Ľ. Holuby.
Najviac ľudí odišlo z východoslovenských žúp. Podľa historika Petra Šoltésa sa len v rokoch 1881 až 1913 odtiaľ vysťahovalo 350-tisíc osôb. Väčší exodus (v prepočte na celú populáciu ) postihol len Írsko.
Vojna zastaví tento prúd emigrácie, ale v roku 1913 sa ešte stihne vysťahovať z dedinky Miková pri Medzilaborciach roľník Andrej Varhola s manželkou a dvoma maloletými synmi. V Pittsburghu sa im narodí tretí – Andy a stane sa zakladateľom nového smeru vo výtvarnom umení.
Radšej s Čechmi ako s Maďarmi
Vnútorné pnutie a trenice v habsburskej monarchii vyvolávala najmä národnostná politika uhorskej vlády. Pred ňou utekali do zámoria najmä vzdelanejší Slováci, napríklad učitelia. Maďarizačné zákony grófa Apponyiho totiž nenechali z beztak biedneho slovenského školstva kameň na kameni. Budúci výtvarník Ľudovít Fulla chodil v tom čase do štvrtej triedy ľudovej v Ružomberku:
"V učení bolo pre neúprosnú maďarizáciu veľa bifľovania,“ spomínal. "S knižkou v ruke chodieval som doma okolo stola a dovtedy si úlohu nahlas opakoval, kým sa mi do pamäti presne nevryla.“
Pešť postupne maďarizovala dokonca aj Prešporok, ktorý bol dovtedy prevažne nemeckým mestom. Slovenčinu bolo počuť ponajviac na trhoviskách alebo cez prestávky v bratislavských fabrikách. V polovici roku 1913 sa však zazdalo, že čosi sa zmení k lepšiemu. Panovník, vtedy už 82-ročný cisár František Jozef vymenoval za predsedu uhorskej vlády Štefana Tisu a ten bol známy zmierlivejším postojom k národnostným menšinám.
Už koncom roku vyšiel napríklad v ústrety požiadavkám Chorvátov. Odvtedy sa chorvátsky jazyk mohol používať na železniciach v Chorvátsku, ba miestne názvy tam boli platné jedine v chorvátčine.
"A na nás kedy príde rad?“ pýtal sa Milan Hodža v Slovenskom týždenníku. Neprišiel, lebo prišla vojna. Maďarizačný tlak však vyvolal protitlak, ktorý sa prejavil aj čoraz väčším zbližovaním Slovákov s Čechmi. V Luhačoviciach sa pod záštitou Československej jednoty už piaty rok konali pravidelné porady.
Česká delegácia žien sa odmietla zúčastniť na medzinárodnom ženskom kongrese v Budapešti na protest, že jej členke, poslankyni Božene Vikovej-Kunětickej nedovolili tamojšie úrady predniesť príspevok o postavení uhorských Slovákov.
"Strach z panslavizmu, taký mocný v predošlom storočí, ustupoval u Maďarov do úzadia,“ píše historik Ivan Mrva. "Miesto neho sa čoraz častejšie vyslovovali obavy zo silnejúcej česko-slovenskej vzájomnosti.“
V strehu však neboli iba maďarskí politici. Slovenské ľudové noviny varovali pred prílišným brataním sa s Čechmi a, napokon, aj s Poliakmi. Prví vraj majú chuť na západné Slovensko, druhí – na Spiš a Oravu…
Vojna preškrtla aj všetky plány na určité uvoľnenie politických pomerov v Uhorsku. Rok 1913 totiž priniesol uzákonenie volebnej reformy. V nasledujúcom roku sa parlamentné voľby mali konať už po novom, počet voličov mal vzrásť o tretinu. Predpokladalo sa, že do uhorského snemu sa dostane viac Slovákov…
Teraz sa však ešte píše Silvester 1913, treba zapiť starý rok a privítať nový. Doktor Ivan Hálek radí pacientom – aj ako predstaviteľ Abstinenčného spolku – čistú pramenitú vodu, ľudia na slovenskom vidieku však vedia, že dokonca Andrej Hlinka nepohrdne pohárikom páleného! "U našich ľudí má pálenka divotvorný účinok,“ zdôverí sa Hlinka Karolovi Sidorovi, svojmu prvému životopiscovi. Nuž teda, na zdravie, vitaj Nový rok 1914!