Veľká nádej pre modranský sirotinec

Vlastného ducha už, našťastie, dokážeme priznať aj novším, moderným stavbám. Na Slovensku takýchto stavieb, moderných, ale už prehodnotených časom, nie je až tak málo. Ich jedinečnosť si uvedomujeme len v posledných pár desaťročiach. Modranský sirotinec, dielo klasika modernej architektúry Dušana Jurkoviča (1868 – 1947), je jednou z takýchto budov. Prešiel érou rozkvetu aj érou úpadku. Našťastie, zrejme neskončí ako ruina – vďaka ľuďom, ktorí síce na začiatku nemali veľké peniaze, ale zato mali záujem.

Príbeh modranského sirotinca má niekoľko rovín. Je to príbeh zo svojrázneho vinohradníckeho mestečka, ktoré je príbehov a legiend plné. Je to kapitolka z literárnych dejín tejto krajiny. Je to pozoruhodná stránka z pracovného i osobného životopisu jedného z najvýznačnejších architektov, akých malo niekdajšie Československo. Je to tiež príbeh o altruizme a ochote pomáhať slabým a bezbranným – sirotám, a nakoniec i deťom v smrteľnom ohrození pre rasový pôvod. Nakoniec je to príbeh o altruizme modranských i nemodranských súčasníkov.

Modran-Nemodran Jurkovič

Ako svojho zakladateľa národnej architektonickej moderny si ho privlastňujú Česi, resp. Moravania, aj Slováci. Dušan Jurkovič, rodák z obce Turá Lúka pri Myjave, potomok národoveckej rodiny, je však známy aj ako autor návrhov prvých prefabrikovaných domov pre nižšie vrstvy.

Bol to staviteľ, ktorý sa zhliadol v ľudovej architektúre Československa natoľko, že sa ňou nielen inšpiroval, ale o nej aj písal a propagoval ju v zahraničí. Vo Viedni ho oslovila secesia, svojím spôsobom blízka folklórnemu ornamentu, neskôr však vnímal a pochopil i funkcionalizmus s jeho úspornosťou a účelnou krásou.

Modranský sirotinec (1911, stavba 1913) je jednou z prác Jurkovičovej zvláštnej modranskej kapitoly. K mestu architekta viazali osobné väzby, o čom vypovedajú aj ďalšie stavby i pomníky, ktoré tu realizoval. Kamenný dom vo vinohradoch Hamrštíl navrhol pre svoju neter Elenu Štetkovú, vnučku botanika, polyhistora, národného buditeľa a evanjelického kňaza Jozefa Ľudovíta Holubyho a jej manžela učiteľa Michala Štetku. Bezdetná pani Štetková predala dom v 60. rokoch minulého storočia spisovateľovi Vincentovi Šikulovi; dodnes v ňom pobývajú jeho deti a vnuci.

Jurkovič navrhol tiež mestský vinohradnícky dom na Štúrovej ulici, ktorý organicky zapadá do dobovej radovej zástavby tradičných vinohradníckych domov a v 90. rokoch v ňom bola galéria – dnes je to prozaickejšia vináreň. Navrhol tiež úradnícke domy na Zochovej, bytovky pre novú byrokraciu československého štátu po roku 1918, ktoré Modrania volajú bytové domy. Mal obzvlášť blízko k miestnej evanjelickej komunite, napokon Jurkovičov starší brat Vladimír bol štyri desaťročia evanjelickým farárom na Kráľovej.

V roku 1923 Jurkovič navrhol stavbu fary pre kňaza Jána Miloslava Hodžu, synovca Štúrovho spolupracovníka Michala Miloslava Hodžu, ktorá stála za nemeckým evanjelickým kostolom. Ako architekt, ktorý navrhoval za prvej svetovej vojny vojenské cintoríny, vytvoril v Modre tiež niekoľko náhrobných pamätníkov i rodinnú hrobku Štetkovcov.

Budova sirotinca, zrejme najveľkorysejšia stavba Jurkoviča v Modre – možno ani nie tak dispozíciou, ako svojím poslaním – vznikla tiež z popudu miestnej evanjelickej komunity. Stál za ním farár Samuel Zoch, člen ďalšieho významného rodu Zochovcov, ktorý založil zbierku pomenovanú po svojom nebohom synčekovi Samkovi, podporoval existujúci sirotinec a v roku 1912 mal tú česť položiť základný kameň modernej Jurkovičovej budovy.

Veľkorysosť a literárne stopy

Evanjelický sirotinec bol od samého začiatku spoločným dielom cirkvi a miestnych ľudí s veľkorysým srdcom. Pavel Zoch, strýko Samuela Zocha, bol otcom myšlienky pôvodného sirotinca v meste Modra, ktorý vznikal a fungoval na prelome 19. a 20. storočia z príspevkov zozbieraných po celom Slovensku. Priestory rástli postupne – najprv to bol dom, ktorý siroty dostali do daru od modranskej vdovy Márie Hýlovej, pričom darkyňa sa o deti aj starala. Nová budova potom vznikla na pozemku s mlynom a potokom, ktorý sirotám venovala, spolu so sumou 4-tisíc vtedajších korún, Judita Dubovská. Budovu mlyna Jurkovič zakomponoval do svojho projektu.

Dom pre siroty – to už nie je typický a notoricky známy Jurkovič ornamentov a odkazov na folklór. Budova má blízko k jednoduchosti funkcionalizmu. Centrom stavby je mohutné schodisko, dve protistojne postavené krídla poschodia predstavujú izbu pre dievčatá a izbu pre chlapcov. Na dobových fotografiách vidíme sparťanské podmienky života chovancov – rady postieľok, veľmi striedmu výzdobu, jednoduché „sirotské“ uniformy detí, ktoré museli po škole pomáhať v záhrade a kuchyni, ba posielali ich na výpomoc miestnym obyvateľom, a až potom mali čas na hry. Nikdy však nehladovali a pamätníci si spomínajú na časy prežité v ústave v dobrom.

V budove našlo útočisko súčasne maximálne osemdesiat detí. Celkovo však ním prešli tisíce, medzi nimi aj dve postavy, ktoré sa zapísali do ďalšej kapitoly slovenských literárnych i spoločenských dejín. Malý Janko Čietek, neskôr známy pod umeleckým menom Ján Smrek, prišiel do Modry zo Zemianskeho Lieskového ako 7-ročný s jedným kufríkom. Prežil tu detstvo a dospievanie, roky školské i učňovské. Študoval za učiteľa a hoci sa ho Zochovci snažili nakriatnuť na dráhu kňaza, nakoniec po šiestich semestroch bohosloveckú fakultu zanechal a stal sa redaktorom a neskôr jedným z najčítanejších básnikov tejto krajiny.

To Daniel Okáli, dnes asi právom pozabudnutý komunistický politik a literát, sa zasa neslávne preslávil v 50. rokoch tým, že ako povereník vnútra premenúval obce na juhu Slovenska. Ešte predtým ako predseda presídľovacej komisie pomáhal organizovať povojnovú výmenu obyvateľov, presnejšie odsun Maďarov zo Slovenska, a podpísal sa aj na násilnom rozpustení rehoľných rádov v novom „ľudovodemokra­tickom“ režime. To je však už iný príbeh, a modranský sirotinec zaň nezodpovedá. Okáli dožil ako literárny kritik, a reedícií jeho básní sa, na rozdiel od Smrekových, asi tak skoro nedočkáme…

Nie je to však jediná literárna stopa, ktorú nesie Jurkovičova dvadsať rokov chátrajúca budova. Správcom sirotinca bol v rokoch druhej svetovej vojny evanjelický kňaz Bohumil Kadlečík, otec spisovateľa Ivana Kadlečíka, ktorý takisto prežil v sirotinci rané detstvo, hoci nie ako chovanec. Kadlečík spomína, ako sa hrával aj bíjal s chlapcami zo sirotinca. Jeho otec – ktorý dal v roku 1939 rozšíriť budovu o nové krídlo – prežil so sirotincom jeho najťažšie roky.

Medzi sirotami sa vtedy objavili i dievčatá a chlapci, ktorí rodičov mali. Ich rodičia však boli v situácii, keď sa museli svojich detí zriecť, aby im zachránili aspoň holý život. Židovské deti mal ukryť pred smrťou azyl v sirotinci, mnohé z nich dostali krst a nové priezvisko. Sirotinec bol pritom vo vojne v hľadáčiku pozornosti. Časť budovy zabralo veliteľstvo Luftwaffe. Pamätníci hovoria, že nemecký veliteľ o židovských deťoch skrývaných evanjelikmi vedel, ale sám býval kedysi kňazom, a preto mlčal, ba dokonca vedeniu sirotinca sľúbil mlčanie.

Mnohé deti sa dočkali konca vojny a farár Július Dérer, ktorý ich pokrstil, bol neskôr ocenený izraelským štátnym vyznamenaním Spravodlivý medzi národmi.

Vojna a nový režim

Vojna sa skončila, sirotinec však nečakalo nič dobré. Po príchode Rusov sa v Modre usadil štáb armády maršala Malinovského. Prišli povojnové roky, ktoré príliš nežičili cirkevnej charite. Niežeby sirôt ubudlo. Nový komunistický štát si však neželal, aby za dobročinnosť mohol zbierať pomyselné body aj niekto iný ako on sám. Z modranského sirotinca sa v roku 1950 stalo pekárske učilište. Pán správca Kadlečík dožil na fare v Pustých Úľanoch.

O Jurkovičovu stavbu (sám staviteľ zomrel v roku 1947, takže nový režim ho nestihol odvrhnúť, ale si ho ani nijako vrúcne neprisvojil) nebolo postarané nijako. Budova úspešne podliehala zubu času až do roku 1989, keď učilište zaniklo. Evanjelická cirkev, ktorá dostala sirotinec v reštitúciách späť v roku 1993 v neobýva­teľnom stave, ho odvtedy udržiavala v stave na hranici nevratných zmien. Oprava strechy, nutné zazimovanie, čistenie pozemku, nový plot.

November 1989 priniesol možno nové vetry a – aspoň niektorým – aj nový blahobyt, ale vrece s dobročinnosťou sa určite neroztrhlo. Evanjelická cirkev nepatrí medzi najbohatšie v tejto krajine, systém verejných zbierok má svoje tiene. Niekto prispieva, aby si urobil reklamu, niekto neprispieva zo zásady, pretože zbierkam neverí. V prípade modranského sirotinca sa stal menší zázrak. Občianske združenie Modranská beseda, ktoré sa rozhodlo budove pomôcť, sa zapojilo do projektu nadácie istej veľkej slovenskej banky a v priebehu niekoľkých mesiacov vyzbieralo takmer 92-tisíc eur. Splnilo tým podmienku organizátora, ktorý teraz venuje na opravu a znovuoživenie budovy ďalších 100-tisíc.

Zbierka sa uskutočnila aj prostredníctvom verejnej webovej stránky, na ktorej sú uvedení všetci darcovia – podpísaní aj anonymní – spolu so sumami, ktorými prispeli. Priemerná výška príspevku na darcu je tu ťažko uveriteľných 90 eur. Ako však hovorí modranská historička a členka Modranskej besedy Agáta Petrakovičová, „boli sme v projekte najúspešnejší, zbierali sme skutočne po drobných eurách, ale je to stále málo, takže máme čo robiť“.

Nové časy – predsa?

A aká by mala byť budúcnosť priestoru sirotinca? Plány sú veľkorysé. Občianske združene, ktoré spolupracuje s majiteľom evanjelickou cirkvou, chce najprv uskutočniť geodetické zameranie pozemku a budovy a potom dosiahnuť jeho vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku. Na projekte obnovy jurkovičovského dedičstva chcú majiteľ a nadácia zaangažovať mladých architektov.

V bývalom sirotinci by mal napokon vzniknúť verejný priestor, v ktorom by sa mohli ľudia stretávať a tráviť zaujímavo svoj voľný čas. Malo by tu byť študijné centrum Dušana Jurkoviča, výstavné priestory, knižnica a študovňa, expozícia o rodine Zochovcov, komunitné centrum pre mladých, ateliéry pre začínajúcich umelcov, možno škôlka.

„Objekt dokazuje, že na Slovensku boli ľudia, ktorí nemysleli iba na seba, ale boli schopní súcitiť a pomôcť iným. Chceme znovu spoločne vytvoriť priestor, kde by ľudia mohli prísť nadobúdať vedomosti, rásť kultúrne a duchovne,“ cituje webová stránka projektu sirotinec.sk modranskú evanjelickú farárku Evu Oslíkovú.

Zdá sa, že je pred nami aspoň jeden príbeh svojho druhu s dobrým koncom.