Za jediný deň a iba vo Vysokých Tatrách sa vtedy strhli desiatky lavín obrovských rozmerov a v troch z nich vyčíňala „biela smrť“. Zanechala po sebe 14 obetí a 17 zranených. Snehovú katastrofu znamenal pád lavíny zo Sedla nad Skokom v Mengusovskej doline niekoľko minút po desiatej predpoludním.
Päť hodín v lavíne
Na svahu neďaleko Chaty kpt. Morávku pri Popradskom plese prebiehal v tom čase lyžiarsky výcvik študentov 3. ročníka Strednej priemyselnej školy strojníckej z Komárna. Tony vlhkého prachového snehu z protiľahlého svahu sa obrovskou rýchlosťou v sprievode bieleho oblaku a za strašného hukotu prevalili cez koryto Hincovho potoka a zasypali všetkých 23 študentov a ich učiteľa.
Pred osudnou chvíľou nik nestihol zvolať „varuj dušu na doline!“ a obete ani nemohli vedieť, čo sa deje – protisvah sa totiž nachádzal v mliečnej hmle.
Trinástich zasiahla lavína naplno, ostatných jedenásť len svojimi okrajmi tak, že boli zrazu v snehu po pás, ale nezranení. Tí z nich, čo sa dokázali rýchlejšie spamätať zo šoku, zalarmovali pomoc z blízkej chaty. Spolu s jej osadenstvom potom začali zachraňovať zasypaných spolužiakov a učiteľa. Privolaní členovia Horskej služby s lavínovým psom Udom našli najprv telá troch obetí, ktoré v značnej hĺbke (vyše dvoch metrov) tvrdého ubitého snehu nemali nádej na dlhšie prežitie.
Štvrtý nájdený, ktorého objavili takmer po piatich hodinách od momentu nešťastia, však akoby zázrakom ešte javil známky života. Pes ho našiel zasypaného v polohe sediaceho strelca. Predklonená hlava sa nachádzala v hĺbke asi 80 centimetrov pod povrchom lavínovej haldy.
Bol to študent Otto Berze, dnes žije v Chotíne pri Komárne. K tragickej udalosti sa nerád vracia a, napokon, veľa si zo svojho uväznenia v lavíne ani nepamätá. Len sa mu marí, že predtým, ako ho pokryla lavína, niekoľko sekúnd si s ním robila, čo chcela. Uchoval si tiež pocit, ktorý asi predchádzal upadnutiu do bezvedomia: „Pripadal som si ako zaliaty v betóne, taký bezmocný…“ Ako je vôbec možné, že prežil? Podľa jednej teórie vytvorili vetvy dolámaných stromov pod snehom čosi ako vzduchový vak. Bývalý záchranár Ladislav „Tatko“ Janiga, ktorý ako prvý prišiel k zasypanému Ottovi, si to nemyslí.
„Nijaký vak ani vzduchová bublina,“ namieta, „sneh mu stiahol vetrovku cez hlavu, to bolo dôležité, a tiež poloha tela, v ktorej sme ho našli. Sneh netlačil veľmi na ústa.“
Foto: Dušan Kurucz
Je rozšírený názor, že ak človek v lavíne nemá dostatok vzduchu, zadusí sa už do 45 minút. Ale aj keď ho má, už po 90 minútach jeho nádeje na prežitie rýchlo klesajú k nule, lebo môže zomrieť na podchladenie alebo podľahnúť utŕženým zraneniam, napríklad ťažkým zlomeninám či úrazu hlavy. Každé pravidlo má však svoje výnimky a človek v hraničných situáciách dokáže prekonávať sám seba. Zoči-voči smrteľnému nebezpečenstvu je vraj podstatné neprepadnúť panike. „Zachovajte pokoj, šetrite si sily a vzduch,“ radia rôzne príručky, „kričte až vtedy, keď budete počuť záchranárov priamo nad sebou.“
Otto Berze nekričal, bol predsa v bezvedomí…
Výcvik napriek varovaniam
Janiga spomína, že s niečím podobným, ako bol hromadný výskyt lavín 20. januára 1974, sa nestretol nielen on, ale ani ďalší tatranskí pamätníci nikdy predtým alebo potom. "A už vôbec nik nepredpokladal takúto lavínu v Mengusovskej doline, kde lavíny nepadali možno aj sto rokov dozadu,“ dodáva starý záchranár.
Mimoriadne lavínové nebezpečenstvo v slovenských horách spôsobil vtedy zhluk nepriaznivých poveternostných a snehových podmienok. Po takzvanom vianočnom odmäku sa začiatkom januára ochladilo a na povrchu snehovej pokrývky vznikla zľadovatená vrstva. Do toho v polovici mesiaca začalo snežiť. V dňoch 17. až 20. januára napadalo v priemere 75 centimetrov nového snehu.
„Jeho váha, malá drsnosť sklzného podložia, a najmä nástup teplého frontu boli príčinou akútnej lavínovej situácie,“ tvrdí vo svojich publikáciách slovenský znalec tejto problematiky Ladislav Milan. Na nedeľu 20. januára 1974 predpovedali meteorológovia aj pre severné okresy plusové teploty a slabý dážď, v horách sneženie, miestami hmlu a silný nárazový vietor. Tak bolo v celej strednej Európe, v nemeckom Oberhofe znemožnili zlé poveternostné podmienky tretie preteky turné v skokoch na lyžiach. V tom čase už dva roky fungovalo Stredisko lavínovej prevencie v Jasnej. Ráno v osudný deň vydalo správu: "V dôsledku odmäku hrozí vo všetkých oblastiach Nízkych Tatier, ale aj v ostatných horstvách akútne nebezpečenstvo lavín. Je nevyhnutné, aby lyžiari a turisti vo svojom záujme rešpektovali pokyny Horskej služby.“
Študenti z komárňanskej priemyslovky boli od pondelka 15. januára ubytovaní na chate pri Popradskom plese. Ich výchovno-výcvikový kurz mal trvať do 23. januára. Podľa programu nastúpili aj v nedeľu ráno na západný svah nad Hincovým potokom, aby pod vedením inštruktora pokračovali v lyžiarskom výcviku.
Svah sa mierne zvažuje zo širokého chrbta v strede Mengusovskej doliny, po ktorom vedie prístupová cesta k chate. Cvičné miesto pôsobilo vcelku bezpečne, samozrejme, ako pre koho.
„Bolo absolútnou chybou poslať nás chlapcov z nížiny, ktorí zväčša nikdy predtým nestáli na lyžiach, do tohto vysokohorského terénu,“ myslí si s odstupom času bratislavský podnikateľ Dušan Kurucz. V osudnú nedeľu bol tiež frekventantom inkriminovaného lyžiarskeho kurzu. (Rozhodnutím kompetentných orgánov sa tieto kurzy mohli neskôr konať už iba v ľahších terénoch.)
Ďalšou chybou bolo vyhnať študentov na svah napriek dôraznému varovaniu pred lavínami. Je však pravda, že všetko sa mohlo skončiť ešte horšie, nebyť toho, že vedúci inštruktor sa krátko pred desiatou hodinou rozhodol výcvik predčasne prerušiť.
Kurucz a jeho spolužiaci, ktorí boli vtedy vyššie na svahu, sa potom zhromaždili na ceste. Čakali na ostatných, ktorí ešte vystupovali k ceste. A zrazu sa z protiľahlého svahu ozval mohutný hukot… Študentov sprevádzal ich učiteľ telocviku Daniel Korec. Vzal so sebou aj 13-ročného syna. Záchranári ich našli v lavíne až na druhý deň. „Boli v hĺbke asi tri metre, bez akejkoľvek šance prežiť,“ rozpráva Janiga. „Otec držal syna za ruku, chytili sa zrejme krátko predtým, ako ich strhla lavína.“ Celoštátne noviny nepriniesli v pondelok o tragickej udalosti ani riadok. Hlavnou témou bolo 50. výročie úmrtia V. I. Lenina. Palcové titulky straníckej tlače oznamovali: Leninovo meno a dielo budú žiť naveky.
Až v utorok zverejnili médiá správu ČTK o „vraždiacej lavíne“ so základnými údajmi: masa rútiaceho sa snehu mala dĺžku asi 500 m, šírku 200 až 300 m a výšku 6 metrov. Na mieste zahynulo 11 študentov a jeden učiteľ. Ešte v nedeľu sa podarilo z lavínového poľa vyslobodiť päť mŕtvych, v pondelok dopoludnia sa našli ďalšie tri obete.
Zhruba o dva mesiace neskôr navštívil miesto katastrofy Jaroslav Dlouhý zo žilinského horolezeckého oddielu. „Keď sme vyšli z lesa, naskytol sa nám pohľad ako z inej planéty,“ zaznamenal do oddielovej kroniky. „Priamo pred nami lavínová halda prevŕtaná vykopanými priekopami. Na jednej z vyvýšenín ako vztýčená ruka boli zapichnuté spojené lyže a na nich veľký veniec.“
Kdesi pod tonami snehovej masy zostával vtedy ešte posledný zo zasypaných. Jeho telesné ostatky sa podarilo nájsť až v máji…
Bakchanálie bielej smrti
Čo mala táto lavínová katastrofa spoločné s inými horskými snehovými pohromami v novodobých dejinách Slovenska a čím sa od nich líšila?
Určite nebola najväčšia, tá sa udiala pred takmer 90 rokmi v noci zo 6. na 7. februára 1924. Vo Veľkej Fatre, pod svahmi Krížnej, zasiahla vtedy lavína lesnícku osadu Rybô – časť obce Staré Hory. Oprela sa do štyroch domov a tri z nich úplne rozmetala. Zahynulo 18 ľudí, z toho 15 detí. V blízkosti osady spali robotníci zo Stredoslovenskej elektrárne. Prebudili sa na dunenie lavíny a keď zistili, čo sa stalo v Rybom, privolali četníkov. Ráno prišli z Banskej Bystrice aj vojaci, hasiči a lekár.
„Nemalé prekvapenie vyvolalo to, keď z trosiek domu, z ktorého vytiahli už viacerých mŕtvych, istý vojak na ramenách vyniesol 7-mesačné dieťa,“ informoval o dva dni neskôr denník Slovák. „Nebolo mu nič, len sa triaslo zimou a usedavo plakalo.“
To dieťa malo v skutočnosti len tri mesiace a nedávno sa dožilo 90 rokov. Býva naďalej v Starých Horách a volá sa Benjamín Strmeň.
„Časť šindľovej strechy spadla pod ťarchou snehu tak, že asi vytvorila nad mojou kolískou veľkú vzduchovú bublinu,“ vysvetľuje záhadu svojej záchrany. Zázračnú kolísku má Strmeň dodnes odloženú. Počíta, že je stará 150 rokov.
Smrtonosná lavína vtedy odniesla životy štyroch Benjamínových súrodencov. Ich otec potom často spomínal, ako v osudný večer musel ísť niekoľkokrát zatvárať dvere a vietor ich zakaždým roztvoril dokorán. Nad Starými Horami zúrila víchrica a na hrebeňoch tvorila zo snehu nezvyčajne veľké previsy.
Snehu sa v tých dňoch navalilo toľko, že predstavoval reálnu hrozbu, preto ľudia z domcov na konci Hornojeleneckej doliny odchádzali na noc k nižšie bývajúcim príbuzným. Strmeňovci by sa k nim pobrali aj v podvečer 6. februára, ale víchrica im v tom zabránila. Malý Benjamín mal šťastie aj v tom, že ho našli už po štyroch hodinách odhadzovania snehu. Niektoré obete vyhrabávali záchrancovia spod 35 metrov vysokej haldy niekoľko týždňov.
„Snehu po lavíne zostalo toľko, že sa ani cez leto neroztopil a vozy so senom prechádzali cez snehový tunel,“ spomína Strmeň.
Ďalšiu lavínovú katastrofu priniesol 8. marec 1956 (nechce sa veriť, ale podľa historických záznamov najviac nebezpečných lavín pripadá u nás na mesiac marec). Tentoraz išlo o južnú stranu Nízkych Tatier, úpätie vrcholu Skalka vo Vajskovskej doline, ktorá patrí do katastra obce Dolná Lehota pri Brezne.
Na Deň žien vtedy husto snežilo a hrubá vrstva snehu znemožňovala ťažobné práce. Lesní robotníci a dve kuchárky sa preto zdržiavali v zrubovom domci. Predpoludním okolo 10. hodiny ho zasiahla obrovská lavína, ktorá sa odtrhla vo výške asi 1 700 metrov, brala všetko, čo jej stálo v ceste, a stále zvyšovala rýchlosť. O jej veľkosti a sile si možno urobiť predstavu aj na základe spôsobených hospodárskych škôd, veď zničila takmer 25 hektárov zmiešaných lesných porastov.
Foto: wikimedia
Najhoršie však vyznela bilancia obetí – v tejto lavíne zahynulo 16 ľudí (väčšinou z Pohorelej a zo Šumiaca), traja vyviazli s ťažkými zraneniami. Michal Gálik sa asi narodil pod šťastnou hviezdou, lebo tlaková vlna ho vymrštila zo zdemolovaného zrubu na povrch snehovej haldy. Keď sa prebral z bezvedomia, bosky bežal dolu dolinou do susednej ubytovne na Dve Vody.
Tak vlastne bolo možné včas zalarmovať záchranárov z Horskej služby a zachrániť život Gálikovmu švagrovi Tomášovi Frajtovi i ďalšiemu lesnému robotníkovi Jánovi Refkovi. Frajt zomrel iba pred štyrmi rokmi, jeho syn Michal hovorí, že otec považoval 8. marec za deň svojho znovuzrodenia.
Sme naozaj nepoučiteľní?
Už štyri desaťročia rok čo rok 20. januára, presne na výročie katastrofy, sa pred budovou priemyslovky v Komárne stretávajú tí, čo mali šťastie v nešťastí a prežili. Poklonia sa pamiatke bývalých spolužiakov pri tabuli s menami obetí, pohovoria si so súčasným vedením školy a potom idú do kaviarne posedieť si pri zapálených sviečkach.
„Nie, nespomíname na tú hrôzu, ktorú sme zažili v Tatrách pred štyrmi desaťročiami,“ hovorí inžinier Kurucz. „Skôr už na to, čo sme zažili predtým, keď sme ešte všetci z nášho ročníka boli spolu. A najmä – rozprávame sa o práci, o deťoch a o vnukoch. To nešťastie nás združilo a viac si odvtedy vážime dar života.“
Ani jeden z nich sa už potom nepostavil na lyže. Kurucz po maturite pokračoval v štúdiu na bratislavskej technike. Na konci tretieho semestra sa išlo na lyžiarsky kurz, jeho však z účasti oslobodili. „Namiesto toho som urobil konškolákom pred ich odchodom do hôr prednášku o lavínovom nebezpečenstve.“
Človeku z nížin sa môže zdať, že lavína je ojedinelý prírodný úkaz, nie je to však pravda. Bývajú roky, keď v našich horách spadne až okolo 100 lavín, z ktorých sú viaceré smrtonosné. Podľa zistení lavínového experta Martina Vojteka len v rokoch 1872 – 2001 zahynulo v slovenských horách pod snehom z lavín 207 ľudí. A v nasledujúcich rokoch pribúdali ďalšie obete.
Veď len v decembri 2005 zomreli v Spálenom Žľabe oproti chate Zverovka v Roháčoch siedmi Česi. Z nepochopiteľných dôvodov sa tam zabivakovali v stanoch aj napriek tomu, že bol vyhlásený vysoký stupeň lavínového nebezpečenstva.
Ale človek – ako zvykne hovoriť František Kele – by mal predsa chodiť do hôr žiť, a nie zomierať…