Lenin zomrel, aby sa stal bohom boľševikov

Najväčším nešťastím Rusov bolo, že sa narodil, druhým – že zomrel. O Vladimírovi Iľjičovi Leninovi (Uľjanovovi) to napísal Winston Churchill, jeho výrok však rôzni autori vytrhávajú z kontextu a prispôsobujú vlastným potrebám. Podľa Churchilla jedine Lenin mohol vyviesť Rusko z trasoviska, bez neho sa ďalej zmietalo v bahne. Navyše, Lenina vystriedal Stalin...

26.01.2014 12:00
Lenin Foto:
Pohreb Lenina na Červenom námestí 27. januára 1924.
debata (104)

To neznamená, že veľký britský politik, vojenský stratég a publicista prechovával sympatie k vodcovi boľševickej revolúcie. Naopak, veď ho nazýval "nezmieriteľným pomstiteľom“, ktorého "nenávisť je tuhá ako slučka kata“ a vyčítal mu, okrem iného, oportunizmus. V tej istej pasáži z diela Svetová kríza (1911–1918) Churchill charakterizuje Lenina ako politika, ktorý "zavrhol Boha, cára, krajinu, morálku… zákony a stáročné obyčaje, zavrhol celú historickú štruktúru, akou je ľudská spoločnosť“. Zároveň však dodáva: "Leninov intelekt sa zrútil vo chvíli, keď sa vyčerpala jeho ničivá sila a začali sa prejavovať samoliečebné funkcie jeho hľadačstva.“

Churchill to zrejme napísal pod vplyvom zásadného obratu v politike sovietskeho Ruska na konci Leninovho vládnutia. V roku 1921 urobil vodca boľševikov kríž nad tzv. vojnovým komunizmom a pokúsil sa dostať krajinu z marazmu občianskej vojny, hladomoru a roľníckych povstaní uplatnením prvkov štátneho kapitalizmu a trhovej ekonomiky.

V máji 1923 po druhej mŕtvici Lenin čiastočne ochrnul, nemohol hovoriť a musel sa úplne stiahnuť z aktívnej politiky. Keď pred 90 rokmi, 21. januára 1924 zomrel, ľudia pomaly zabúdali na jeho úlohu v rozpútaní červeného teroru a spájali ho skôr s oživovaním doráňanej krajiny a s nádejami na lepšiu budúcnosť.

Lenina pochovávali v Moskve v nedeľu 27. januára. Štyri dni predtým sem previezli jeho telesné ostatky zo sanatória v neďalekých Gorkách, kde zomrel, a vystavili ich v Stĺpovej sieni Domu odborových zväzov. Napriek treskúcim mrazom sa vinul ulicami zasneženého mesta niekoľkokilometrový zástup trúchliacich Moskovčanov. Samozrejme, netrúchlili zďaleka všetci, Lenin už vtedy rozdeľoval ruskú spoločnosť. Státisíce tých, čo v dôsledku revolúcie prišli o svojich blízkych, o majetky či postavenie, ho preklínali a pri správe o jeho úmrtí pocítili úľavu.

Ako vnímali celú vec na vtedajšom Slovensku?

S Leninom až do víťazného konca

Na Slovensku si pred 90 rokmi uctili Leninovu pamiatku predovšetkým komunisti. Dobová tlač podrobne opísala napríklad ich pietnu akciu 27. januára 1924 v Krompachoch.

Smútočný sprievod sa zoradil do štvorstupu pred tamojším Robotníckym domom. Vpredu kráčali mladíci s červenými zástavami a s vencom, do ktorého vložili portrét V. I. Lenina. Za nimi išli miestni funkcionári na čele s okresným tajomníkom KSČ v Spišskej Novej Vsi Júliusom Maurerom. Ten potom aj rečnil pri hrobe štyroch obetí streľby četníkov do davu robotníkov počas Krompašskej vzbury vo februári 1921. Na záver prečítal prísahu „pri pamiatke Lenina“, že ním začatý boj dovedú aj "slovenskí proletári“ do víťazného konca.

V komunistickom hnutí na Slovensku vtedy pôsobili ľudia, ktorí sa s Leninom osobne stretli – napríklad Matej Kršiak, v tom čase šéfredaktor Pravdy chudoby, neskôr poslanec československého parlamentu za KSČ.

Oveľa viac však bolo tých Slovákov, čo sa do Kremľa nikdy nedostali, ale mali bezprostrednú skúsenosť s boľševickou revolúciou a jej dôsledkami. Predpokladá sa, že v rokoch 1917 – 1921 žilo v Rusku okolo 35-tisíc Slovákov, prevažne vojnových zajatcov.

Z niektorých sa stali tzv. červení legionári, prešli na stranu boľševikov, bojovali v ich jednotkách. Niekoľko desiatok z nich absolvovalo kurzy pre agitátorov. Najschopnejších potom prednostne zaraďovali do repatriačných vlakov, vybavovali letákmi i finančnými prostriedkami, aby na priamu výzvu V. I. Lenina pomáhali zakladať doma stranu boľševického typu.

Ďalšie stovky Slovákov nedostali síce v ruskom zajatí takúto prípravou, ale zapáčili sa im Leninove myšlienky o sebaurčení národov až do odtrhnutia alebo heslo "Pôdu – roľníkom, továrne – robotníkom“.

Ak sa vrátili domov hneď po revolúcii, nemohli vedieť, ako boľševici naložili s týmito ideami v praxi. A tak nevdojak šírili medzi rodákmi ilúzie o sovietskom Rusku či lacné návody, ako vyjsť nekapitalistickou cestou z povojnového rozvratu. Historička Xénia Šuchová to nazvala "tichým vývozom revolúcie“.

Zomrel, aby večne žil

Leninov pohreb v Moskve (podľa jedných odhadov sa na ňom zúčastnilo 900-tisíc ľudí, podľa iných – ani nie polovica) odštartoval proces jeho zbožšťovania, stal sa začiatkom Leninovho kultu. Marxisticko-leninské učenie, celá oficiálna ideológia sovietskeho Ruska, získavalo už v tom čase črty nového náboženstva. "Marx je prorok s doskami a Lenin – znamenitý vykonávateľ jeho odkazu,“ uvádzalo sa v jednom z nekrológov.

Nový Mojžiš… nedotknuteľné dosky (Desatora), nespochybniteľnosť prorokov. Pritom prvý štát diktatúry proletariátu vyznával – a tvrdo presadzoval – bojový ateizmus. Komisia pre usporiadania pohrebu, vedená hlavným čekistom Felixom Dzeržinským oznámila, že telo Lenina sa zabalzamuje a uloží do mauzólea pri múroch Kremľa.

Len relatívne nedávno vyšlo najavo, že rozhodnutie o tom padlo v najvyššom vedení strany ruských boľševikov už niekedy v októbri – novembri 1923, keď lekárske konzílium prišlo k záveru, že dni, resp. týždne vodcu sú spočítané.

S návrhom balzamovať Leninovo telo vystúpil vtedy v úzkom kruhu generálny tajomník strany Josif Stalin (Džugašvili) a odvolal sa na mienku nemenovaných regionálnych funkcionárov. Lev Trockij namietal, že mumifikácia predsedu boľševickej vlády nemá s marxizmom nič spoločné, proti boli aj Nikolaj Bucharin, a najmä Lev Kamenev. "Sám Lenin by takýto nápad odsúdil, zavrhol by ho.“ Proti bola aj Leninova žena Nadežda Krupská, ktorá sa o všetkom dozvedela až krátko po manželovej smrti. Oceľovo tvrdý Gruzínec však nedbal na námietky. Žeby si už vtedy predstavoval, ako raz uložia do zamýšľaného mauzólea i jeho vlastnú múmiu?

Stalin mal podľa niektorých tvrdení dokonca urýchliť Leninovo umieranie, otráviť ho. Túto verziu šíril svojho času najmä Trockij. Mohla to vraj byť Stalinova pomsta za Leninov list zjazdu (nazývaný aj jeho testamentom), nadiktovaný koncom roku 1922, v ktorom žiadal delegátov, aby zbavili Stalina funkcie generálneho tajomníka pre jeho hrubosť a netolerantnosť.

Predvlani si Leninov chorobopis znovu naštudoval známy americký neurológ Harry Vinters a o výsledkoch analýzy referoval na vedeckej konferencii v Baltimore. Nevylúčil síce úplne ani otravu, viac sa však prikláňal k verzii o postupnom zhoršovaní zdravia v dôsledku kôrnatenia ciev, stresov, opakovaných mŕtvic.

Ale vráťme sa do mrazivých januárových dní roku 1924. Volanie más bolo vypočuté. Mauzóleum pripomínajúce zikkuraty, stupňovité svätyne starej Mezopotámie postavili podľa návrhu architekta Alexeja Ščuseva v rekordnom čase – za niekoľko týždňov. Pravda, spočiatku išlo o drevenú konštrukciu, až v roku 1930 ho prestavali do dnešnej podoby – je celé zo žuly.

Mimochodom, Nadežda Krupská, ktorá zomrela o deväť rokov neskôr, do tej svätyne nikdy nevkročila. "Pre mňa zostane Iľjič navždy tým človekom, s ktorým som sa rozlúčila v Gorkách,“ odpovedala na zvedavé otázky.

Lenin s Nadeždou Krupskou v Gorkách. Foto: PHOTO-DAY.RU
Lenin, Krupská Lenin s Nadeždou Krupskou v Gorkách.

Priam lavínovite sa začali stavať pomníky V. I. Lenina. Čoskoro nebolo jediného sovietskeho mestečka alebo väčšej dediny, kde by nestál aspoň jeden. Pri nich sa konali všetky významnejšie pietne i slávnostné zhora organizované zhromaždenia. Rituály, ktoré mali posilňovať vieru. Nedávno strhli demonštranti jednu Leninovu sochu v ktoromsi obvode Kyjeva. Niekto však vypočítal, že na území bývalej sovietskej Ukrajiny naďalej zostáva viac ako 1 300 pamätníkov vodcu ruských boľševikov! Koľko ich potom stojí ešte v Rusku?

Prísne podľa sovietskeho vzoru

Zdalo by sa, že na Slovensku urobili komunisti z Lenina modlu až po februári 1948. Tak ho vykresľovali vo svojich novinách a v rôznych lacných brožúrach o leninizme s poučkami, ktoré sa čitateľovi predkladali ako dogmy, nové evanjelium.

Iste, po prevrate v roku 1948 tu prepukli priam bakchanálie. V Bratislave na dnešnom Námestí SNP postavili najprv monumentálny Stalinov pamätník a v roku 1954 – na 30. výročie Leninovho úmrtia- otvorili na dnešnej Štefánikovej ulici veľkolepo pojaté Múzeum V. I. Lenina.

Prišlo aj na domáce mauzóleum podľa sovietskeho vzoru. Na Vítkove v Prahe doň uložili v roku 1953 (krátko po tom, čo Stalin spočinul v Moskve vedľa Lenina) zabalzamované telo "prvého robotníckeho prezidenta“ Klementa Gottwalda. Mimochodom, išlo o jediný prípad tohto druhu v strednej Európe.

Leninove zobrané spisy začali vychádzať aj na Slovensku. Len čo Moskva prišla s ich novou reedíciou, spravidla doplnenou o ďalšie zväzky (z pôvodných 20 ich bolo nakoniec až 55), mohli ste dať krk na to, že o pár rokov vyjdú v prekladoch aj v Prahe a Bratislave. V domácich spoločenských vedách sa sotva mohla objaviť práca, ktorej autor by aspoň raz necitoval Lenina. V obdobiach politického odmäku sa však vedci, a najmä reformní komunisti radi odvolávali na jeho posledné články či listy.

Ba čo viac, citátmi z Lenina sa bojovalo proti kultu Stalina a neostalinizmu. A neskôr proti Brežnevovi, jeho doktríne obmedzenej suverenity. Bolo to ako hra na dobrého a zlého policajta. Keď v auguste 1968 vpadli do Československa sovietske vojská, na plotoch sa objavili nápisy: "Lenin zobuď sa, Brežnev sa zbláznil!“

Keď však opäť prituhlo, dostali znovu "zelenú“ staršie poučky Lenina, napríklad z jeho knižky Štát a revolúcia, kde je klasik tvrdý, nekompromisný aj nemilosrdný (podobne to bolo s prácami "mladého“ a "starého“ Marxa, len v opačnom garde).

To všetko je však už história. Gottwalda vyniesli z mauzólea a pochovali do zeme v ďalekom roku 1962 (rok po Stalinovi). Na Slovensku dnes obraz Lenina uvidíme iba ak v antikvariáte alebo v nejakej krčme, kde však visí najskôr z recesie.

Prečo je to v Rusku ináč?

Kedy ho pochovajú?

V Rusku sa už viac ako dve desaťročia vedú na túto tému vášnivé spory. Predvlani sa uskutočnil ďalší reprezentatívny prieskum verejnej mienky. Ukázal, že počet zástancov riadneho pochovania Lenina stúpol za 10 rokov takmer o 10 percent. Tvoria už nadpolovičnú väčšinu, ale bezmála 30 percent opýtaných je naďalej za zachovanie súčasného stavu.

Podľa sociológov je v tom aj prejav nostalgie za Sovietskym zväzom a viera časti ruskej spoločnosti v jeho znovuzrodenie. Nuž a Lenin bol predsa zakladateľom ZSSR.

Najmä ruskí komunisti neveria prieskumom a opakujú: nechajte Lenina na pokoji. "Jeho telo je v mauzóleu z vôle ľudu a na základe zákona,“ uviedol predseda stále druhej najsilnejšej strany v dnešnom Rusku Gennadij Ziuganov vo vyhlásení k 90. výročiu úmrtia Lenina.

Prezident Vladimir Putin je opatrnejší, tvrdí, že otázka pochovania Lenina sa vyrieši, keď príde čas. "Dejiny – to je taká vec, ktorá neznáša unáhlenie,“ dodáva.

Medzitým sa ruskí historici naďalej líšia v názoroch na úlohu a miesto Lenina v dejinách. Napríklad akademik Vladimir Lavrov z Ústavu ruských dejín vyzval predvlani orgány činné v trestnom konaní, aby sa zaoberali "Leninovými zločinmi proti ľudskosti, ktoré nemôžu byť premlčané“.

Zároveň navrhol uskutočniť expertízu jeho článkov a listov z hľadiska extrémistického obsahu. Osobitná pozornosť by sa podľa neho mala venovať tým materiálom, ktoré sa nedostali do zobraných spisov, lebo sa "nedali publikovať“. Išlo najmä o Leninove pokyny z obdobia občianskej vojny a červeného teroru, v ktorých prikazoval alebo odporúčal popravovať na výstrahu aj nevinných ľudí. Ukázalo sa však, že jeden z takýchto dokumentov (z 1. mája 1919) o nevyhnutnosti "strieľať popov všade a nemilosrdne“ alebo "zatvárať kostoly a premeniť ich na sklady“ je podvrh vyfabrikovaný pred dvadsiatimi rokmi. Priaznivci Lenina teraz spochybňujú aj ďalšie materiály na túto tému.

Podobne je to s epizódou o zapečatenom vozni, ktorým vodca boľševikov tajne cestoval v marci 1917 zo švajčiarskej emigrácie do Ruska cez vtedy nepriateľské Nemecko. Je historicky dokázaný fakt, že Lenin a jeho blízki spolupracovníci uskutočnili túto cestu so súhlasom generálneho štábu nemeckej armády a možno i s jeho finančnou podporou. (V tomto bode však nejasnosti pretrvávajú, na falzifikáty medzi listami údajného organizátora cesty Alexandra Parvusa poukázali už niektorí americkí historici v 70. rokoch.)

Lenina sprevádzali v zapečatenom vozni cez... Foto: KP.UA
Lenin Lenina sprevádzali v zapečatenom vozni cez Nemecko aj zástupcovia nemeckého generálneho štábu.

Podľa odporcov Lenina bola cesta cez Nemecko dôkazom jeho vlastizrady: "Bol nemecký špión, za cudzie peniaze rozkladal ruskú armádu.“ Druhá strana oponuje: "Nemecký špión by predsa nikdy nepodporoval nemeckých spartakovcov Karla Liebknechta a Rózu Luxemburgovú v ich boji proti nemeckej vláde.“

A tak ďalej a podobne. Keď sú "leninisti“ s argumentmi v koncoch, vytasia sa s UNESCO. Mauzóleum V. I. Lenina je predsa zapísané v zoznamoch svetového kultúrneho dedičstva! Ale veď ho nikto nejde búrať!?

Iná vec je dôležitá: v diskusiách o mauzóleu už nejde ani tak o Lenina, ako skôr o charakter súčasného ruského štátu. Povedané s akademikom Lavrovom: Dokedy ešte bude Rusko stáť jednou nohou v 21. storočí a druhou – v "svetlej“ minulosti?

© Autorské práva vyhradené

104 debata chyba
Viac na túto tému: #V.I.Lenin