Viedenskú električku spustili pred sto rokmi

, 02.02.2014 11:00
vlak, električka
Vlak Presburgerbahnu. Autor:

Priniesla poriadny kus romantiky na koľajniciach. Stačilo na prvej "prešporskej" zastávke na Vajanského nábreží nastúpiť na otvorenú zadnú plošinu jej vozňa.

V rytme rozbehnutých niekoľko ton železa minúť súsošie Márie Terézie na námestí Korunovačného pahorku, pokračovať okolo hotelov Savoy a Červený vôl na vtedy takmer nový most Františka Jozefa (v súčasnosti nazývaný Starý most). Potom cestou po petržalskom nábreží nastaviť tvár vetru a kochať sa výhľadom na ruiny Hradu na opačnom brehu, na zákutia Pečnianskeho lesa, na strmú skalnú stenu v Hainburgu… a napokon, po dve a trištvrte hodiny jazdy, skončiť až v cisárskej Viedni. Na dobrej káve so sachertortou, v mestskej opere či kine.

Takýto zážitok, pravdaže, v reálnych historických obmenách, ponúkala našim prarodičom legendárna medzimestská električka, ktorá v rokoch 1914 až 1938 pravidelne premávala z Bratislavy do Viedne. Hoci ju na prahu druhej svetovej vojny definitívne zrušili a v ére železnej opony stratila šancu na obnovu, ľuďom zostala v pamäti ako symbol „starých dobrých čias“, keď mali obe blízke metropoly toľko spoločného.

Od slávnostného otvorenia železnice zvanej aj Presburgerbahn práve dnes uplynulo sto rokov. „Môj otec ako zamestnanec bratislavského dopravného podniku na nej od roku 1921 jazdil ako vodič aj sprievodca,“ spomína 87-ročný Bratislavčan Milan Král, spoluvlastník súboru asi 300 dobových fotografií Viedenskej električky a autor niekoľkých kníh o mestskej doprave. „Cez soboty a nedele, keď v Haingurgu hrávali spriatelené dychovky našich a rakúskych dopravákov, vozila oboch mojich rodičov na tanečné zábavy na miestne kúpalisko, ktoré Bratislavčania obľubujú aj teraz. Ako šesťročného ma začali brať so sebou, pre deti tam bol zriadený útulok, opatrovateľky sa s nami hrali a kúpali, no jazda električkou ma vždy fascinovala najviac,“ opisuje.

Informačný letáčik vydaný pri príležitosti...
Informačný letáčik vydaný pri príležitosti otvorenia trate 1. februára 1914. Autor: IMHD.SK

Neskôr nosil otcovi na šichty obedy a keď len trochu mohol, zase sa s ním vozil. Ako tvrdí, nedokázal odolať. „Lokomotíva ťahala z Bratislavy dva krásne vozne, akési krížence železničných a električkových, na tie časy supermoderné, s elektrickým vykurovaním aj osvetlením. Boli vo variante zakrytom aj čiastočne odokrytom, druhej a tretej triedy, prvú triedu lokálne železnice nemali. Niekedy k nim pripriahli aj tretí nákladný voz, od múzea ním napríklad do Viedne vozili zeleninu a odtiaľ mlieko. Väčšiu záťaž by most nezniesol. No od Bergu do Viedne už mohlo ísť aj osem vagónov,“ hovorí.

S prevádzkou električky sa viaže mnoho príbehov. „Veľmi známy je ten o belgickej princeznej Štefánii, manželke korunného princa Rudolfa, ktorý bol synom Franza Jozefa. Po jeho smrti, keď už druhý raz vydatá žila s manželom grófom v kaštieli v Rusovciach, ju v električke prichytili pri pašovaní maku. Bola z toho medzinárodná hanba. Potraviny sa však počas prvej svetovej vojny touto trasou pašovali bežne, v Rakúsku treli veľkú biedu, na rozdiel od nás,“ pokračuje pamätník. Doplní aj spomienku, ako raz počas Vianoc trať prehradil spadnutý kmeň stromu a nebolo takej píly, ktorá by ho dokázala rozrezať. „Opäť museli pomôcť hasiči z Hainburgu, potom sa našim, ale tak v dobrom, ešte dlho smiali.“

Autorom projektu elektrickej železničky s celkovou dĺžkou asi 70 kilometrov bol rakúsky staviteľ Josef Tauber. Už štyri dni po otváracom ceremoniáli začala slúžiť širokej verejnosti. Len v prvý rok fungovania prepravila asi tri milióny cestujúcich.

Celá trasa železnice pozostávala z troch úsekov, preto vlak musel počas cesty dvakrát meniť rušne. Prvý úsek viedol zo srdca Viedne Grossmarkthalle na predmestie Gross Schwechat, po koľajniciach tamojšej mestskej električky. Druhý tvorila medzimestská koľajovka, vedúca pozdĺž pravého brehu Dunaja až do bratislavských Kopčian. Na zvyšnom elektrický vláčik v centre Bratislavy využíval mestskú električkovú trať, no keďže tá bola úzkorozchodná, doplnili ju ešte o tretiu koľajnicu, vytvárajúcu klasický železničný rozchod. Po meste tak po „trojkoľajke“ mohli naraz jazdiť aj obyčajné mestské električky, aj vlaky tej viedenskej. Koľajnica, ktorú využívali spoločne, sa však extrémne opotrebovávala.

Dobový cestovný lístok z Bratislavy po hranicu...
Dobový cestovný lístok z Bratislavy po hranicu v Bergu. Autor: IMHD.SK

Zhruba po piatich rokoch fungovania sa s rozpadom monarchie prevádzka železnice prerušila. Obnovili ju až v roku 1920 a potom s menšími prestávkami pokračovala do 7. októbra 1938. „Na tú poslednú jazdu si veľmi smutne spomínam. Začínala sa nemecká okupácia, z Petržalky sa zrazu stal Engerau. Keď sme sa v ten deň s otcom vracali od Viedne, z Bratislavy už električky nepremávali. Videl som len biele pančuchy chalanov z Hitlerjungend, prikázali nám vystúpiť a opatrne, aby sme nikoho nevyprovokovali, kráčať smerom k mostu,“ uzatvára Milan Král.

Osud železnice sa takto naplnil. A hoci po roku 1989 sa ozývalo mnoho hlasov za jej obnovu, podľa odborníkov to už nie je možné – na slovenskom území tomu bráni diaľničná výstavba a chránené pramene pitnej vody. Novou konečnou Pressburgerbahnu, ktorý v smere z Viedne stále funguje, sa stala železničná stanica Wolfsthal.

Na zrušenom úseku smerom na Bratislavu však ešte dnes možno nájsť veľa pozostatkov po trati – železničné podvaly, kamenné míľniky s nápismi a podobne. Bratislavský Klub priateľov mestskej hromadnej a regionálnej dopravy kúpil v roku 2011 z depa pri rakúskom Linzi aj pôvodný storočný elektrický rušeň, ktorý sa z peňazí získaných zbierkou a od sponzorov snaží opraviť v dielni v Topoľčanoch. Ešte tento rok ho mieni predstaviť v zrekonštruovanej podobe.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Dopravný podnik Bratislava #historická električka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Sweet modré anemone a biele tulipány

Sweet modré anemone a biele tulipány

29,99
Amore červené ruže

Amore červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk