Čo vieme napríklad o kľukatých a často dramatických dejinách tejto krajiny? Takmer nič, hoci dá sa povedať, že historická pamäť rozdeľuje súčasnú ukrajinskú spoločnosť ešte väčšmi ako slovenskú.
Dejiny Ukrajiny a jej jednotlivých častí sa neprestajne skresľovali, ideologicky „prepisovali“ i zamlčovali (dodnes sú plné "bielych miest“) už aj preto, že jej územie si medzi sebou delili mocnejší susedia a Ukrajincom diktovali svoju vôľu.
Čo je horšie, historiografia, alebo presnejšie, to, čo sa za ňu vydáva, patrí do výzbroje niektorých dôležitých aktérov súčasného politického zápasu o moc.
Podľa profesora Stefana Troebsta, historika slavistu z Lipskej univerzity, je Ukrajina dokonca „jediná republika v Spoločenstve nezávislých štátov, kde sa kultúra pamäti stala najdôležitejším bojovým poľom medzi dvoma tábormi – postkomunistami a nacionalistickými liberálmi“.
Čo zostalo z krajiny kozákov?
Rozdelenie Ukrajiny, o hrozbe ktorého sa dnes toľko hovorí a píše, by nebolo ničím novým pod slnkom. Rozkol územný i duchovný je takpovediac v dedičnej výbave tejto ťažko skúšanej krajiny. Aj rusko-ukrajinské nezhody sú takmer také staré ako oba národy. Pritom paradoxne tak Ukrajinci, ako aj Rusi a Bielorusi odvodzujú začiatky svojej kultúry a štátnosti od Kyjevskej Rusi, ktorá vznikla začiatkom 9. storočia zjednotením východoslovanských kmeňov.
Prvá písomná zmienka o Ukrajine (krajine na kraji, pri samej hranici – taký je vraj význam tohto slova) pochádza z roku 1187, uvádza ju Kyjevský letopis. V tom čase sa už Kyjevská Rus rozdelila na mnohé kniežatstvá, medzi ktorými najväčšie a najvplyvnejšie boli Kyjevské, Černigovské, Vladimiro-Suzdaľské, Smolenské, Polocké a Haličské. Aj tie však prechádzali v ďalších storočiach z rúk do rúk.
V 14. storočí obsadilo Poľsko Haličské kniežatstvo a západnú časť Volyne, oblasti Podnesterska sa zase dostali do područia Litvy.
Na Západe si neskôr Ukrajina získala povesť „krajiny kozákov“. Niekoľko storočí totiž existovala na strednom Dnepri takzvaná Záporožská Sič alebo Kozácka zem, ktorá chránila Európu pred tatársko-mongolskými nájazdmi.
Medzitým, koncom 16. storočia po vytvorení únie Poľska s Litvou sa ukrajinské územie stalo súčasťou Rzeczpospolitej. Pred 360 rokmi ukrajinskí kozáci vedení hajtmanom Bohdanom Chmeľnyckým povstali proti tejto únii so zámerom vytvoriť nezávislý kozácky štát. V bitke s poľským vojskom však utrpeli porážku a museli požiadať o podporu ruského cára.
Na základe tzv. perejaslavskej dohody z roku 1654 Ukrajinu pripojili k ruskému štátu, čo sovietske dejepisy pripomínali ako medzník historického významu: „Ukrajinský národ vtedy spojil naveky svoj osud s ruským národom, získal možnosť zachovať si svoj jazyk a kultúru a v konečnom dôsledku aj prinavrátiť svoje územie.“
Aká však bola skutočnosť? Rusko-poľské boje pokračovali a skončili sa rozdelením ukrajinského územia medzi Rusko a Poľsko-litovský štát. Hranicou sa stala rieka Dneper, preto sa odvtedy hovorí o „ľavobrežnej“ a „pravobrežnej“ Ukrajine.
„Chmeľnyckyj naletel na sladké sľuby Petra I., že na Ukrajine budú zachované kozácke práva a že Ukrajinci a Rusi budú rovnoprávni,“ konštatuje nestor slovenských ukrajinistov Mikuláš Nevrlý. Štyri roky po Chmeľnyckého smrti (1657) totiž cárska vláda porušila dohodu a začala pripojené územie obsadzovať vojskom, dosadzovať tam svojich úradníkov.
Koncom 18. storočia Poľsko vypadlo načas z hry o ukrajinské územie a nanovo si ho medzi sebou podelili dve monarchie: rakúska (Habsburgovci) a ruská (Romanovovci). Deliacou čiarou sa stala rieka Zbruč.
Prevažná časť Ukrajiny však pripadla cárskemu Rusku. Život Ukrajincov v podmienkach samoderžavia charakterizoval extrémny hospodársky, sociálny a národnostný útlak. Ukrajinský jazyk považovala ruská vláda za „maloruské nárečie“ a podľa toho s ním aj zaobchádzala. Pred 150 rokmi podpísal minister vnútra Piotr Valujev tajný obežník, ktorým zakazoval vydávanie vedeckých, náboženských a predovšetkým pedagogických publikácií v ukrajinčine.
„Malorusov“ chceli stoj čo stoj asimilovať, dokonca veľký básnik Alexander Puškin bol za rusifikáciu, keď vyzýval „nech sa všetky slovanské potoky zlievajú do ruského mora“. Je zaujímavé, že už vtedy sa proti denacionalizácii Ukrajiny postavili nie ruskí slovanofili (Chomiakov, Kirejevskij či Aksakov), ale tzv. západníci (Gercen, Černyševskij, Belinskij), ktorí chceli Rusko orientovať smerom na Európu.
Slovenskí národovci si v tom čase cárske Rusko zväčša idealizovali. Ľudovít Štúr v spise Slovanstvo a svet budúcnosti označil Západ za mravne skazený a Rusku pripisoval „poslanie a právo rozmetať všetky slovanské separatistické tendencie a nárokovať si hegemóniu v celej rodine slovanských národov“.
Karel Havlíček Borovský mal možnosť študovať pomery vo vtedajšom Rusku, videl, ako sa v ňom vodí neruským Slovanom, a preto prišiel k inému záveru: „Kým nebude odčinená krivda spáchaná na Ukrajine, nie je možný ozajstný európsky mier a slovanské porozumenie.“
Kedysi sme žili spolu
Len málokto si dnes u nás uvedomuje, že Slováci mali kedysi s Ukrajincami takpovediac spoločnú štátnu strechu. Západné regióny Ukrajiny boli predsa od konca 18. storočia a prakticky až do prvej svetovej vojny súčasťou habsburskej monarchie, podobne ako územie Slovenska.
Známy ruský nacionalistický politik Vladimir Žirinovskij v tom vidí jednu z hlavných príčin súčasných problémov Ukrajiny, ktoré hrozia prerásť do občianskej vojny. „To sú predsa dva rozdielne národy – poruštení Ukrajinci a tí západníci, čo žili v rámci Rakúsko-Uhorska,“ vyhlásil nedávno vodca Liberálnodemokratickej strany Ruska. Stalin mal v roku 1945 obyvateľstvu piatich západoukrajinských oblasti (Ľvovskej, Rovenskej, Volyňskej atď.) umožniť založenie samostatnej Ukrajiny. Ostatné ukrajinské územie – jeho stred, východ a juh – mal pripojiť k Ruskej (vtedy „sovietskej socialistickej“) federácii. „,A dnes by bol svätý pokoj,“ tvrdí s jemu vlastnou ľahkosťou Žirinovskij.
Nezmysel? Fantázia? Vyberte si, ale radšej si všimnime, ako s čerstvo pripojeným územím reálne naložila pred vyše dvoma storočiami cisárska Viedeň. Vytvorila tzv. korunný kraj – Kráľovstvo Haliča a Lodomeria so sídlom vo Ľvove. Vládol mu však gubernátor, ktorého vymenúval priamo cisár. Stalo sa to síce v období pokrokových reforiem Márie Terézie a Jozefa II., ale po Jozefovej smrti sa táto časť Ukrajiny stala fakticky koloniálnym príveskom priemyselne rozvinutých centrálnych a západných častí ríše.
Navyše, rakúske úrady dávali pri obsadzovaní kľúčových i menej dôležitých postov v tomto „kráľovstve“ prednosť lepšie pripraveným Poliakom. Pritom z 3,5 milióna obyvateľov kraja s rozlohou asi 70-tisíc km2 tvorili Ukrajinci dve tretiny. Podľa súčasných ukrajinských učebníc dejepisu to vyvolávalo protipoľské nálady a predsudky, ktoré pretrvávali aj v 20. storočí. Osobitnú zmienku si zasluhuje Zakarpatsko, kde popri Ukrajincoch tvorili väčšinu obyvateľstva Rusíni. Dnešná Zakarpatská Ukrajina bola už od stredoveku súčasťou Uhorského kráľovstva a podľa niektorých tamojších historikov patrila istý čas aj do Veľkej Moravy.
Najnovšie ukrajinské učebnice dejepisu priznávajú Rakúsko-Uhorsku už aj určitú pozitívnu úlohu v histórii Ukrajiny. Napríklad vyzdvihujú fakt, že Ukrajinci získali vďaka habsburskej monarchii prvé skúsenosti s parlamentarizmom. V rakúskom parlamente počas „jari národov“ v roku 1848 obhajovalo ich záujmy 39 poslancov.
V tomto revolučnom období sa rozvinula spolupráca slovenských a rusínskych národovcov. Na Slovanskom zjazde v Prahe prečítal Jozef Miloslav Hurban memorandum v mene Slovákov a Rusínov, ktorých zastupoval Adolf Dobriansky, inak rodák z Rudlova pri Vranove nad Topľou. Memorandum požadovalo zrovnoprávnenie s Maďarmi, zvolanie vlastných národných snemov, zakladanie škôl s vyučovacím materinským jazykom. Hurban i Dobriansky sa spoliehali na podporu cisárskeho dvora, veď sa v revolúcii postavili na stranu Viedne proti Pešti. Márne…
Chýbalo už len 40 – 50 rokov
Po prvej svetovej vojne, rozpade Rakúsko-Uhorska a krátkej existencii petľurovskej Ukrajinskej ľudovej republiky nastalo nové delenie západných oblastí. Zakarpatsko (Podkarpatská Rus) pripadlo Československu, Volyň a Halič – Poľsku, severná Bukovina – Rumunsku a Poľsku. Na ostatnom území vznikla sovietska Ukrajina, ktorá podľa predstáv Lenina mala mať značnú autonómiu, lebo boľševický vodca chápal vznikajúci ZSSR v čase koncipovania jeho prvej ústavy ako „otvorený zväzok republík“. Stalin však po jeho smrti odštartoval proces etnickej integrácie a rusifikácie celej krajiny. Jeho výsledkom sa mal stať jednotný „sovietsky národ“.
„Keby Sovietsky zväz vydržal ešte takých 40 – 50 rokov, tak sovietsky národ by bol pre svet rovnakou samozrejmosťou ako národ americký,“ myslí si známy ruský historik Roj Medvedev. Podľa výskumov etnická integrácia zašla najďalej v najväčších mestách ako Kyjev, Charkov alebo bieloruský Minsk. Kto sa protivil tejto politike, toho vyhlásili za buržoázneho nacionalistu a vyslali čo najďalej – na Sibír alebo až na Ďaleký východ.
Pár osobných spomienok. V roku 1977 sa autor týchto riadkov ako mladý novinár dostal prvýkrát do Kyjeva a na jeho hlavnej tepne – Chreščatyku – pokúšal sa svojou stredoškolskou ukrajinčinou oslovovať okoloidúcich.
Nepochodil som. Niežeby mi nerozumeli, ale odpovedali z neznámeho dôvodu len po rusky. Spomenul som si teda na radu známych, ktorí ma presviedčali, že po ukrajinsky sa porozprávam leda na kyjevskom trhovisku s dedinčanmi. Potvrdilo sa to.
V roku 1994 som sa stretol s kyjevským priateľom novinárom, ktorý medzitým začal pracovať ako hovorca na jednom z ministerstiev. Čo tam máte nové? Pýtam sa. Všetci sa učia cudzí jazyk, odpovedá priateľ, inak rodák z Užhorodu. Angličtinu? Ale kdeže: ukrajinčinu!
Niežeby tam mali medzi ministerskými úradníkmi toľkých Rusov, Bielorusov či Gruzíncov. Ale, jednoducho, predtým sa úradovalo len v ruskom jazyku. A po získaní samostatnosti sa na Ukrajine stala úradným jazykom, pochopiteľne, ukrajinčina.
Ale vráťme sa ešte do prvých desaťročí sovietskej Ukrajiny. Stalin sa nielenže usiloval o „splynutie“ ukrajinského národa s ruským, on svojou bezohľadnou politikou industrializácie doslova decimoval tamojšie obyvateľstvo. Hladomor začiatkom 30. rokov si vyžiadal na Ukrajine viac ako 3 milióny životov, veľký teror ďalšie…
Koncom spomínaného desaťročia sa Stalin dohodol s Hitlerom na rozdelení Poľska. Halič, Volyň i severná Bukovina sa vrátili do lona Ukrajiny. Ale akej? Zmietanej štátnym terorom a prípravami na vojnu.
Onedlho sa aj začala táto najstrašnejšia z vojen a ukrajinským „krvavým územím“ sa prehnala dokonca dvakrát. Časť Ukrajincov bojovala proti nacistom v radoch Červenej armády, časť s nacistami kolaborovala v jednotkách SS (divízia Galicia – zriedkavý názov pre Halič – sa podieľala aj na potlačení Slovenského národného povstania), a napokon tretia časť vytvorila povstaleckú armádu, ktorá si dala za cieľ nezávislosť Ukrajiny, a teda aj boj proti boľševizmu. Ale vieme, kto vojnu vyhral a víťaz má vždy pravdu. Československo mu z vďaky za oslobodenie (alebo v záujme udržania si Tešínska, ktoré by inak mohlo pripadnúť Poľsku) „postúpilo“ Podkarpatskú Rus.
Stretli sa, ale nezblížili
To všetko je však ešte živá história, lebo má svojich žijúcich pamätníkov a plno nezacelených, rozjatrených rán. História, ktorá dodnes Ukrajincov skôr rozdeľuje, ako spája. Veď na západnej Ukrajine oslavujú dnes Stepana Banderu ako hrdinu, zatiaľ čo na východe ho naďalej považujú za zapredanca a nacistického kolaboranta.
Sociológovia to vysvetľujú rozdielnou mentalitou, národnostným a konfesionálnym zložením oboch častí krajiny. Kým tu jasne prevládajú Ukrajinci a gréckokatolíci, tam žije až tretina Rusov, resp. poruštených Ukrajincov a dominuje pravoslávie.
„Pridlho boli sestry odlúčené,“ zapísal si do denníka na okraj týchto rozdielov v roku 1939 svetoznámy filmový režisér Olexandr Dovženko. "Stretli sa, objali, ale nezblížili.“ Aj politicky sa obe časti odlišujú priam diametrálne. V západoukrajinských oblastiach v posledných parlamentných voľbách bodovala predovšetkým nacionalistická strana Sloboda, ktorá je akcelerátorom udalostí aj teraz na kyjevskom Majdane. Na východe a juhu má však minimálnu podporu.
Preto zaráža, prečo sa Ukrajina po získaní samostatnosti v roku 1991 vyvíja ako unitárny štát. Prečo jej zakladatelia nemysleli na tieto odlišnosti regiónov a nezohľadnili ich v nejakej forme federatívneho či konfederatívneho usporiadania?
Mimochodom, myslel na to už pred takmer sto rokmi ukrajinský vedec Mychajlo Hruševskyj (práve podľa neho je pomenovaná kyjevská ulica, kde v minulých dňoch prebiehala najostrejšia konfrontácia medzi radikálmi a políciou).
„Ukrajina sa musí zorganizovať ako federácia svojich faktických republík – občín,“ upozorňoval Hruševskyj. „Akékoľvek nanucovanie mechanickej unitárnosti bude chybou, ktorá privedie len k odboju, odstredivosti, treniciam…“