Veľkú vojnu odkrýva cez príbehy ľudí

Bojoval v rakúsko-uhorskej armáde, zažil veľké krviprelievanie v bitke o pevnosť v poľskom Przemysli a padol do ruského zajatia. Juraj Fekiač z Holcovho Majera, časti Očovej, bol jedným z vojakov, ktorým sa podarilo prežiť prvú svetovú vojnu a vrátiť sa domov. Jeho príbeh začal postupne skladať pravnuk Ľubomír, ktorého pohltilo pátranie v rodinných i miestnych dejinách.

, 27.02.2014 14:30
Ľubomír Fekiač Foto: ,
Ľubomír Fekiač zbiera príbehy z 1. svetovej vojny, v ktorej bojoval jeho prastarý otec.
debata

Osudmi ľudí z obdobia takzvanej veľkej vojny, ktorá vypukla pred sto rokmi, sa snaží prispieť do mozaiky jej historického obrazu v Podpoľaní.

K príbehu o prastarkom mu pomohli spomienky starého otca, ktorý sa dožil takmer 99 rokov. Často mu rozprával o vojnových zážitkoch svojho otca. „Zúčastnil sa začiatkom vojny veľkých bojov v Przemysli, čo je dnes na poľsko-ukrajinských hraniciach, kde malo vtedy Rakúsko-Uhorsko vojenskú pevnosť. Bola to veľká hrôza. Pevnosť padla, postrieľali tam niekoľko tisíc koní, zem bola posypaná množstvom mŕtvych a ranených vojakov, niektorí dokonca zostali postojačky napichnutí na bodákoch. On bol postrelený do ruky a niekde tam padol do ruského zajatia,“ tlmočí spostredkované rozprávanie Ľubomír.

Juraj prešiel viacerými zajateckými tábormi. V tábore vo vtedajšom Turkestane, v blízkosti Taškentu, zajatci vo veľkom zomierali na týfus. Bol medzi nimi aj sused z dediny a správu o jeho úmrtí sa rodina dozvedela až od neho, keď sa vrátil domov. Prešiel tábormi na Kaukaze i v Kazachstane, kde pracoval pri ťažbe soli. Tvrdá práca, biedna strava, úbohé podmienky a bitka korbáčmi mu tam vážne podlomili zdravie. Najviac si to odniesli nohy a kríval do konca života. Po návrate z vojny sa venoval svojmu gazdovstvu, chodil na sezónne práce. Zomrel v roku 1954.

„Letopočty z dejepisu nič nehovoria o dobe a osudoch ľudí. Dejiny, ktoré hýbali svetom, si museli prežiť aj tu. V škole sme sa učili len dátumy, lenže skutočnú históriu píšu obyčajné ľudské príbehy. A práve to ma zaujalo,“ hovorí o svojej záľube pravnuk.

Zachránené spomienky

Ľubomír začal rodinnou históriou, postupne svoje pátranie rozšíril na rodisko svojich predkov. „Do spomienok zahrnul starý otec aj vtedajších susedov. Niektoré príbehy boli také pútavé, že som si ich začal overovať, hľadať informácie cez internet, sociálne siete aj priamo v rôznych archívoch. Vyhľadávam tiež sprostredkované spomienky od ľudí pochádzajúcich z Holcovho Majera,“ dodáva.

Tak sa napríklad nedávno dostal k príbehu o vojakovi, ktorému v dedine nepovedali inak ako Fél. V rakúsko-uhorskej armáde to dotiahol až na poddôstojnícku hodnosť, feldvébla. Bojoval v Tirolsku, bol najmenej trikrát ranený, no vojnu nakoniec prežil. Na požiadanie ľuďom ukazoval prútikom, ako sa velilo do útoku i ďalšie naučené vojenské povely. Do smrti si vraj uchoval svoju šabľu a traduje sa, že ho s ňou aj pochovali. Nijaké dokumenty sa však nezachovali, zhoreli pri požiari domu za druhej svetovej vojny.

„O druhej svetovej vojne máme veľa informácií. Je nám svojím spôsobom bližšia, pretože sa nás priamo dotkla a ľudia jej útrapy pocítili na vlastnej koži. Prvá sa však odohrávala niekde inde, na našich ľudí sa prenášali len jej dôsledky v podobe biedy, zabitých a zmrzačených chlapov, ktorí museli odísť do vojny. Veľa toho upadlo do zabudnutia, preto sa snažím dať dokopy aspoň to, čo sa ešte dá,“ hovorí Fekiač.

Pátranie ako dobrodružná hra

Záujem o históriu sa v ňom prebudil, keď bol ešte školák. Na povale domu starých rodičov objavil stužkou previazanú hŕbku starých rodinných dokumentov. Medzi nimi bol aj opušťák prastarého otca z povinnej vojenčiny z roku 1905. Svojej záľube sa začal intenzívnejšie venovať až v dospelom veku, po roku 1989, keď začali byť dostupné dovtedy neprístupné archívne materiály.

Pátranie v histórii je podľa neho ako napínavá dobrodružná hra. „Každý odhalený kúsok postupne zapadá do mozaiky a vytvára obraz života obyčajných ľudí na pozadí dejinných udalostí. Keď sa mi podarí niečo zo sprostredkovaných spomienok potvrdiť, je to veľmi príjemný pocit sebauspokojenia,“ hovorí amatérsky bádateľ a historik, ktorý sa svojej záľube venuje popri zamestnaní.

Podobných nadšencov je viac. Zaktivizovali sa s blížiacim sa storočným výročím vypuknutia prvej svetovej vojny. Jednou z takýchto aktivít je vytvorenie kompletného zoznamu padlých z územia Slovenska na webovej stránke www.velkavojna.sk. Dodnes totiž nie je presne známe, koľko slovenských chlapov v nej zahynulo. Zachovaných pomníkov s menami padlých je ako šafranu. Napríklad v Detve je na ňom zapísaných len 25 mien, v kronike ich majú takmer 280 a Ľubomírovi Fekiačovi sa už podarilo doložiť vyše tristo padlých.

O rôzne pamiatky a spomienky majú záujem aj miestne múzeá, ktoré sa obracajú na verejnosť, aby im tieto artefakty z 1. svetovej vojny ľudia poskytli na zadokumentovanie.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #predkovia #1. svetová vojna #Juraj Fekiač #Rakúsko-Uhorsko
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy