Prezident sa postavil premiérovi a – povalil ho

, 25.03.2014 06:00
demonštranti, Vladimír Mečiar, plagát,...
V deň odchodu Kováča z úradu sa pred Prezidentským palácom zhromaždili jeho stúpenci aj stúpenci Mečiara. Autor:

Na slovenskej politickej šachovnici nie je prezident až taká slabá figúra, ako sa zdá a chvíľami zaznieva v terajšej predvolebnej kampani. Hlava štátu sa môže postaviť predsedovi vlády, ba dokáže ho aj povaliť, ak nájde podporu v parlamente, ako o tom svedčia udalosti spred dvadsiatich rokov. Nehovoriac už o tom, že napätie medzi prezidentským a vládnym palácom vie poriadne otráviť ovzdušie v politike a celej spoločnosti.

Dnešní maturanti si na to nepamätajú, lebo v marci 1994 neboli ešte ani na svete. Ale práve vtedy Národná rada vyslovila nedôveru predsedovi vlády Vladimírovi Mečiarovi. Bezprostredne tomu predchádzala správa o stave republiky prezidenta Michala Kováča a dlhodobé nezhody medzi oboma najvyššími ústavnými činiteľmi.

"Pán premiér nie je ochotný partnersky spolupracovať a viesť korektný dialóg,“ vyhlásil Kováč pred poslancami parlamentu 9. marca 1994. "Nedokáže zjednocovať rôznorodé zoskupenia občanov a znásobovať politickú energiu štátu. Vzhľadom na jeho podozrievavosť je schopný spolupracovať iba s ľuďmi, ktorí sú mu nejako zaviazaní.“

Prezident obvinil premiéra z nevyberaných slovných útokov, konfrontačnej politiky, zo lží a poloprávd. "Ak nie je vláda pravdivá, bude také skôr či neskôr celé obyvateľstvo,“ do­dal.

Kováč síce nežiadal demisiu premiéra, ale prihral na smeč parlamentnej opozícii. Vzápätí vystúpil poslanec za KDH Ladislav Pittner s návrhom okamžite zaradiť na program schôdze vyslovenie nedôvery premiérovi a jeho vláde.

Premiér doviedol Slovensko do politickej a ekonomickej krízy, svojimi postojmi a rozhodnutiami znížil dôveryhodnosť SR v zahraničí, dôvodil Pittner.

Jeho návrh podporilo 76 poslancov zo 142 prítomných. To stačilo. Ďalších 58 bolo proti a 8 sa zdržalo.

Ako sa to zomlelo

To sa stalo v stredu, vo štvrtok prebiehala v Národnej rade búrlivá rozprava o návrhu i o prezidentovej správe a v piatok popoludní 11. marca 1994 odhlasovali poslanci nedôveru Mečiarovi, a tým i celej vláde.

Potrebných bolo 76 hlasov, nakoniec sa ich našlo 78. Hlasovalo však len 82 poslancov (jeden sa zdržal, dvaja boli proti). Poslanci HZDS a národniari zo SNS (ktorí boli v koalícii s Mečiarovým hnutím) sa na hlasovaní nezúčastnili.

Mečiar takýto výsledok zrejme predvídal, lebo vo svojom predpoludňajšom, takmer trojhodinovom vystúpení na konci parlamentnej rozpravy ponúkol SDĽ účasť vo vláde (teda koalíciu HZDS–SNS–SDĽ). Súhlasil však aj s variantom HZDS-SDĽ. Tým by zabránil odvolaniu svojho kabinetu, stačila by rekonštrukcia vlá­dy.

"Bola by to vláda dočasná a jej úlohou by bolo pripraviť predčasné parlamentné voľby,“ vysvetľoval premiér v ohrození.

Ľavicoví demokrati Petra Weissa však ponuku odmietli. Weiss, ktorý už v stredu podporil Pittnerov návrh, v piatok za nedôveru premiérovi aj hlasoval so svojimi spolustraníkmi.

"Mečiarov prejav bol emotívny a nebolo v ňom nič, čo by zmenilo naše dovtedajšie stanovisko,“ povedal po hlasovaní novinárom. V stredu formuloval toto stanovisko slovami: "Presvedčil som sa, že premiér Mečiar odmieta všetky ústavné kroky na riešenie zložitej situácie v krajine.“

Premiérova ponuka prišla zjavne neskoro. Navyše, SDĽ podmieňovala vstup do rekonštruovanej vlády odchodom Mečiara z postu premiéra a národnej strany z koalície. To však bolo pre Mečiara neprijateľné.

Jeho vláda teda padla, a keďže Ústava SR neuvádzala presný postup v prípade vyslovenia nedôvery vláde parlamentom, prezident Kováč ju jednoducho odvolal a o pár dní vymenoval novú dočasnú vládu s mandátom do predčasných volieb.

Udalosti mali skutočne veľmi rýchly spád. V pondelok 14. marca sa prezident dohodol s lídrami opozičných strán, aby zostavením novej vlády bol poverený Jozef Moravčík (predtým minister zahraničných vecí v Mečiarovej vláde za HZDS, po odchode z Mečiarovho hnutia založil Demokratickú úniu Slovenska – DÚS).

A už v stredu 16. marca Kováč vymenoval novú slovenskú vládu, ktorú vytvorili SDĽ, KDH a nové strany stredu (DÚS, Aliancia demokratov a Národná demokratická strana). Mečiarovo hnutie a národniari odišli do opozície.

Vo štvrtok 17. marca 1994 Národná rada rozhodla, že predčasné parlamentné voľby sa uskutočnia už o pol roka – 30. septembra a 1. októbra. Návrh podali ľavicoví demokrati, ktorí to neskôr oľutovali.

„Nič nebránilo tomu, aby Moravčíkov kabinet vládol do konca funkčného obdobia, čiže do júna 1996,“ myslí si politológ Rastislav Tóth.

Kováč odmietol poslúchať

Priblížme si trocha viac "osoby a obsadenie“ v dráme z marca 1994. Takmer všetci jej hlavní protagonisti boli, paradoxne, ešte pred rokom v jednom politickom košiari.

Spoločne sa zasadzovali za rozdelenie česko-slovenskej federácie a spoločne oslavovali vznik samostatnej Slovenskej republiky, boli jej zakladajúcou garnitúrou. Čoskoro sa však začali dosť výrazne rozchádzať v základných otázkach budovania nového štátu i v názoroch na spôsob vládnutia.

Už začiatkom januára 1993 prepukli spory Mečiara s Milanom Kňažkom, vtedy šéfom rezortu slovenskej diplomacie. "Je to najslabší článok tejto vlády,“ vyhlásil premiér 2. februára.

O niečo neskôr vyzval svojho ministra, aby sám odstúpil, na čo mu Kňažko odpovedal, že nemá komu podať demisiu, lebo Slovensko nemá ešte hlavu štátu.

Voľba prvej hlavy Slovenskej republiky sa konala 15. februára. Prezidenta vtedy volil parlament, v ktorom HZDS malo síce s podporou SNS kvalifikovanú väčšinu, ale na zvolenie svojho kandidáta potrebovalo ústavnú väčšinu – 90 hlasov.

Hnutie nakoniec navrhlo svojho podpredsedu Michala Kováča (hoci v hre bol aj jeho menovec Roman Kováč). Ten síce nemal protikandidáta, ale osemnásť dní musel obchádzať kluby opozičných strán a agitovať ich za svoju voľbu.

"Mečiar v tom čase ešte nevystupoval proti Kováčovi, ale bolo zrejmé, že mu nie je veľmi po chuti. A vzápätí si overoval, čo to ten Mišo vlastne dohodol.“ Takto spomína na dávne udalosti vtedajší predseda Zahraničného výboru NR SR za HZDS Ivan Laluha, ktorý sprevádzal budúceho prezidenta pri uzatváraní jeho dohôd s opozičníkmi.

Kováč napokon získal 106 hlasov, čo znamená, že mu 32 hlasov dali poslanci iných strán. Predpokladá sa, že v tajnej voľbe zaň nehlasovali všetci poslanci HZDS.

V prejave pred hlasovaním Kováč sľúbil, že bude prezidentom všetkých občanov. Pravda v ten deň upozornila, že verejnosť volá po aktivistickom prezidentovi, ktorý chce vstupovať do riešenia najpálčivejších spoločenských problémov a nebude len „hlavou štátu na ozdobu“.

Slávnostná inaugurácia 2. marca 1993: Michal...
Slávnostná inaugurácia 2. marca 1993: Michal Kováč skladá prísahu prezidenta. Autor: Archív TASR

Po inaugurácii 2. marca požiadal Mečiar Kováča už oficiálnou cestou, aby odvolal ministra zahraničia. Nasledovalo však prekvapenie – nová hlava štátu zvolala poradu svojich legislatívcov, aby podali výklad ústavného článku 111: "Prezident vymenúva a odvoláva členov vlády na návrh predsedu vlády.“

Z neho totiž jednoznačne nevyplývalo, či premiérov návrh hlava štátu akceptovať musí, alebo len môže. Bol to prípad pre Ústavný súd.

Reakcia Mečiara nedala na seba dlho čakať a prišla v ultimatívnej forme: Buď Kňažko, alebo ja!

"Požiadal som ministra Kňažka, aby do piatka podal demisiu, lebo ak sa tak nestane, podá demisiu predseda vlády,“ zdôveril sa Kováč na stretnutí s rodákmi v Udavskom. A poznamenal, že nemá veľmi na výber.

Na povestnom aktíve v Zlatej Idke o pol roka neskôr to Mečiar vykladal regionálnym funkcionárom HZDS úplne ináč. Vraj prezident ho vyzval, aby podal demisiu s tým, že ho poverí zostavením novej vlády. "Ja som to odmietol, bolo by to priznanie porážky hnutia,“ tvrdil Mečiar.

Ale vráťme sa späť. Kňažko demisiu nepodal, prezident ho teda odvolal na základe premiérovho návrhu. Niektorí pozorovatelia sa vtedy unáhlili, keď písali, že Kováč konečne "priznal farbu“. Veď mohol počkať na nález Ústavného súdu…

V skutočnosti sa prezident odpútaval od predsedu HZDS čoraz viac. Vzťahy Mečiar – Kováč sa však podľa profesora Laluhu vážnejšie zhoršili až po tom, čo si prezident začal budovať svoju kanceláriu a poradcovský zbor, pričom bral aj ľudí z opozície. Premiér to označil za pokus vytvoriť druhé mocenské centrum.

Nuž a oheň bol na streche, keď Kováč odmietol vymenovať Ivana Lexu najprv za šéfa SIS a neskôr (v novembri 1993) do funkcie ministra pre privatizáciu. V odôvodnení uviedol, že "nespĺňa predpoklady“. A dodal: "Pretože ho poznám i osobne, nemá moju dôveru.“ (V neskorších návratoch k týmto udalostiam bude Mečiar podsúvať Kováčovi iné dôvody. Hlavná príčina ich vzájomných sporov vraj spočívala v privatizácii. "Michal Kováč chcel rozhodovať vo veciach privatizácie spôsobom, ktorý by bol veľmi poškodil tomuto štátu,“ povie autorkám knihy Slovenské tabu, bez uvedenia dôkazov.)

V decembri 1993 premiér na mítingu svojich priaznivcov prvýkrát priznal: "Voľby prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali.“

Ibaže Mečiara prestal poslúchať nielen prezident, ale aj ďalší členovia jeho vlády, a najmä viacerí poslanci za HZDS. Rýchlo sa schyľovalo k parlamentnej krí­ze.

Ako Mečiar prišiel o väčšinu

Podľa politologičky Dariny Malovej prezident by vtedy proti premiérovi veľa nezmohol, keby ten nestratil v parlamente väčšinu. "A keby sa nová väčšina nespojila s prezidentom proti premiérovi.“

Nová väčšina vznikala postupne a zároveň s tým, ako rady koaličných spojencov HZDS a SNS opúšťali nespokojní poslanci odštiepenci.

Už tri mesiace po vzniku Slovenskej republiky prišlo Mečiarovo hnutie o ôsmich poslancov. „Nechcem byť členom HZDS, kým bude predsedom hnutia Vladimír Mečiar,“ vyhlásil Rudolf Filkus, predtým predseda Rady HZDS. "Dôvodom je nielen jeho nekoncepčná práca, ale aj metódy a postupy, ktoré v hnutí zavádza.“

Štiepila sa však aj strana národniarov. Ľudovít Černák odišiel z vlády (bol v nej ministrom hospodárstva) pod tlakom vlastnej strany, ktorá mu neskôr vyslovila nedôveru aj ako svojmu predsedovi. Preto opustil SNS a v parlamente vytvoril poslanecký klub Národných demokratov.

Krídlo Jána Slotu síce pokračovalo v koaličnej spolupráci s HZDS, časť bývalých národniarov však hlasovala v parlamente s opozíciou. Vládne návrhy zákonov boli v tejto situácii nepriechodné. Na začiatku spoločného vládnutia mali HZDS a SNS 89 poslaneckých hlasov, na jeho konci už len 65.

V novoročnom prejave vyzval prezident parlamentné strany, aby vytvorili vládu širokej koalície. Mečiara to pobúrilo a obvinil Kováča, že razí vlastnú "hradnú“ líniu a že sa usiluje získať podporu aj vnútri HZDS.

V polovici februára 1994 vyhnal zo zasadnutia vlády vicepremiéra Romana Kováča a ministra zahraničia Jozefa Moravčíka, ktorí založili v HZDS protimečiarovskú Alternatívu politického realizmu.

„Kríza parlamentná sa zmenila na krízu vládnu,“ vyhlásil vtedy Roman Kováč.

V tom čase si už Mečiar uvedomil, že je zle-nedobre a začal organizovať petíciu za referendum o predčasných voľbách. Malo obsahovať aj otázku o legitímnosti mandátu poslancov, ktorí počas volebného obdobia opustili "rodnú“ stranu alebo hnutie.

Mečiarovi emisári zároveň podnikali márne pokusy zlanáriť do rozpadávajúcej sa vládnej koalície SDĽ. To však už búchal na dvere marec "poberaj sa starec“. Dráma rýchlo spela k svojmu rozuzleniu.

Päť rokov nebolo pokoja

Mečiar prijal porážku v marci 1994 ako prehratú bitku, nie vojnu, ale znášal ju veľmi ťažko. "Prezident Kováč do nás kopol, ublížil nám a zranil za čosi, čomu vôbec nerozumel,“ vyznal sa o šesť rokov neskôr v knihe Slovenské tabu.

Prieskumy verejnej mienky počas jari a leta 1994 síce signalizovali pokles jeho preferencií a, naopak, rast popularity Moravčíka a politikov dočasnej vlády, výsledky jesenných parlamentných volieb však hovorili v prospech HZDS.

Mečiar sa teda postavil na čelo v poradí už tretej vlády (tentoraz v koalícii so Združením robotníkov Slovenska a SNS). Začal valcovať podľa scenára, ktorý nechtiac naznačil už v Zlatej Idke a podľa zásady „víťaz berie všetko“.

Nasledovalo obsadenie kľúčových postov v štáte členmi hnutia alebo jeho nominantmi a privatizácia majetku vopred vytypovanými subjektami – zväčša ľuďmi blízkymi HZDS.

S novou silou sa rozhorela "vojna“ medzi prezidentským a vládnym palácom. "Kým bude Michal Kováč prezidentom tohto štátu, pokoj nebude,“ vyhlásil Mečiar v rozhlase.

To už bolo po pokuse HZDS odvolať prezidenta v parlamente v máji 1995 a po zavlečení jeho syna do Rakúska o tri a pol mesiaca neskôr.

Otvorené nepriateľstvo medzi "vládou a Hradom“ výrazne poznačilo celých prvých päť rokov samostatnej Slovenskej republiky. "A k ničomu dobrému to neviedlo,“ dodáva politológ.

Sprevádzali ho demarše z Bruselu i zo zámoria, vynechanie Slovenska z rokovaní o vstupe do NATO i EÚ, zimnica na domácej politickej scéne.

V pondelok 2. marca 1998 na svetelných hodinách nad Hodžovým námestím v Bratislave, presne oproti Prezidentskému palácu, zasvietila veľká nula. Predtým táto tabuľa veľmi dlho a vytrvalo odratúvala posledné mesiace, týždne a dni účinkovania Kováča na poste hlavy štátu.

Bola to, samozrejme, provokácia, vrchol diskreditačnej kampane vedenej proti hlave štátu. Nula na svetelných hodinách zároveň oznamovala, že časť prezidentských právomocí (vrátane udeľovania amnestie!) prechádza až do zvolenia novej hlavy štátu na predsedu vlády.

Nezadržateľne sa však blížil aj koniec Mečiarovho vládnutia. Pre tých, čo si nepamätajú – ukončil ho sám premiér spevom piesne S pánom Bohom idem od vás v televíznom štúdiu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#prezident #premiér #Vladimír Mečiar #Michal Kováč
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

29,99
Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk