Foto: Archív
„Chcem, aby ste mi naprojektovali niečo také,“ povedal Rudolf Manderla, keď sa vrátil z Chicaga. A ukázal dvom architektom, Christianovi Ludwigovi a Emerichovi Spitzerovi, fotografiu budovy, akoby sa vznášajúcej vo vzduchu.
V prízemí dom vytváral akési podlubie a zakrivenú pasáž s niekoľkými vstupmi. Celý parter bol presklený, čo len umocňovalo pocit vzdušnosti a odľahčenosti budovy.
Manderla bol vychýrený bratislavský mäsiar, podnikateľ a obchodník. Na prízemí chcel mať veľkú predajňu mäsových výrobkov. A na prvom poschodí kaviareň. Ostatné poschodia boli určené pre kancelárie a byty.
Kde však umiestniť prvý bratislavský vežiak? Určite tam, kde bude na očiach celému mestu, ktoré už malo 130-tisíc obyvateľov, a bude propagovať Manderlov rodinný podnik i jeho skvelé výrobky. Voľba padla na roh Laurinskej ulice a Námestia republiky (dnes Námestie SNP), oproti križovatke. Vtedy sa tam nachádzalo otvorené trhovisko, Manderla mal však neďaleko jednu zo svojich firemných predajní a predčasom odkúpil starší dom v dezolátnom stave presne na mieste, kde mal vyrásť „mrakodrap.“
Áno, reč je o dnešnom Manderláku, ktorý bol po desaťročia – a stále zostáva – jednou z dominánt a symbolov Bratislavy.
Ani Viedeň také niečo nemala
Mestská rada síce mala s pozemkom iné plány, ale Manderlov zámer vcelku privítala. Veď Bratislava stále pociťovala dozvuky veľkej hospodárskej krízy a takáto obrovská stavba mohla znížiť nezamestnanosť. Magistrát však nebol nadšený výberom miesta. Vežiak rušivo vstupoval do námestia a mohol skomplikovať situáciu na križovatke.
Protestovali aj trhovníci, ktorí mali prísť o svoj tradičný „pľac“. Darmo Manderla dôvodil, že zastavia iba časť pozemku a trhoviska sa vlastne nedotkne, lebo stavba porastie hlavne do výšky a nie do šírky. Nakoniec si presadil svoje, ale po meste sa ešte dlho šuškalo, že Manderlovci podplatili „radných“, ináč by projekt sotva odsúhlasili…
Písal sa máj 1934 a koncom augusta sa začalo s výstavbou „paláca Manderlu“, ako novostavbu pomenovali niektoré médiá. Starých Prešporákov vyľakal 65 metrov vysoký podporný stožiar. Majitelia okolitých stánkov boli vraj hrôzou celí bez seba, čo ak nevydrží nárazy vetra a spadne? Stavba však napredovala rýchlo, až rekordne rýchlo, lebo už po desiatich mesiacoch, 6. mája 1935 sa konalo „otvorenie obchodu Manderla v mrakodrape“. Tak písali noviny.
Udalosť dosť zanikla vo virvare tlačovej kampane pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami a verejnosť okrem toho vzrušovali následky nečakaných mrazov, ktoré postihli najmä bratislavských vinohradníkov.
Ale aj tak to bola veľká sláva. Nová predajňa mäsa a mäsových výrobkov bola údajne najväčšia a najmodernejšia v strednej Európe.
„Charakterizovali ju trojjazyčná obsluha, samostatná pokladnica, viacero obslužných pultov, samostatná predajňa na predaj vo veľkom a v pivnici dve veľké chladiace zariadenia,“ približuje tento zázrak obchodu vo svojej dobe historik Roman Holec.
Nechýbali ani stroje na krájanie šunky či salámy a dve zo siedmich predavačiek mali na starosti predaj teplých pokrmov. „Ani vo Viedni nemali vtedy takú peknú a priestrannú predajňu,“ napísal v Kronike výrobcov mäsových výrobkov Manderlovcov najmladší z rodu Fritz (knižne vyšla v roku 1998).
Nad mäsiarstvom sa nachádzala kaviareň Grand, v ktorej sa už onedlho začala schádzať bratislavská umelecká bohéma.
„Grandka poskytovala výbornú strategickú polohu,“ napísal s odstupom desaťročí básnik Štefan Žáry. „Ako z majákovej veže sa odtiaľ dalo ovládať šíre okolie… Keď vyšiel zborník nadrealizmu Sen a skutočnosť – doslova opečiatkovaný zadkami v Grandke – kaviarnik Franek veľkoryso objednal päť exemplárov. Zdobili čelný pult výklenku zvaného ‚betlehem‘.“
Na druhom poschodí sa nachádzal módny salón Gity Nemešovej. Ale už aj byty. Tie boli na všetkých poschodiach až po to najvyššie a veľký záujem o ne javili najmä príslušníci bratislavskej elity. Bývanie to bolo totiž luxusné a na tie časy aj pomerne drahé (napríklad 1,5-izbový byt v Manderláku vyšiel vtedy mesačne na 170 korún).
Rovnú strechu budovy zdobil po jej dokončení – okrem vlajkoslávy – nápis MANDERLA, zhotovený z betónových, 2,5 metra vysokých písmen.
Otázne je, prečo tam nebol aj nápis WOLLNER. Lebo budova mala spolumajiteľa tohto mena. A sme pri jadre veci…
Prečo práve Artúr Wollner
O tom, že výstavbu Manderláku spolufinancoval Dr. Artúr Wollner, vtedajší bratislavský advokát, vie málokto. Vie to napríklad nadšenec bratislavskej histórie a profesionálny sprievodca Peter Malaschitz.
„V starých novinách som o tom našiel zmienku,“ hovorí. „Už počas výstavby budovy Rudolf Manderla pochopil, že si vzal priveľké sústo a pribral spoločníka doktora Wollnera, ktorý sa tak stal majiteľom polovice tejto nehnuteľnosti.“
Manderlovci sa v tom čase skutočne mohli ocitnúť vo finančnej tiesni, o to viac, že „prvý bratislavský mrakodrap“ nebol ich jedinou veľkou investíciou. Firma prenikala so svojimi výrobkami do ďalších miest a dedín západného Slovenska. To si však vyžadovalo rozšíriť kapacitu výroby a nahradiť staré prevádzky na Dunajskej ulici výstavbou nových na Gutenbergovej, čo je dnešná Košická ulica v Bratislave.
Ako uvádza Holec, postupne tam vznikli stajne pre 60 kusov dobytka a prevádzka na spracovanie mäsa, ktorá sa neskôr rozrástla aj o konzerváreň a chladiarenské priestory. To všetko pohltilo značné finančné prostriedky.
Čo vlastne spojilo pri výstavbe polyfunkčného vežiaka židovského advokáta Wollnera s Nemcom Manderlom, nie je celkom zrejmé. Mohla v tom zohrať významnejšiu úlohu aj tá okolnosť, že Rudolf Manderla patril v 30. rokoch minulého storočia medzi známych členov bratislavských slobodomurárskych lóží (podobne ako Imrich Karvaš, Vavro Šrobár alebo Emil Stodola)? Nevedno. Právny zástupca rodiny Wollnerovcov na Slovensku, známy bratislavský advokát Anton Blaha má na to iný názor: „Je pravdepodobné, že doktor Wollner zastupoval Manderlovcov v rôznych sporoch a poskytoval im dôležité právne rady. Ako klienti ho teda nielen potrebovali, ale aj chránili, a teda s ním sympatizovali a delili sa o majetok. To by znamenalo, že neuznávali rasovú diskrimináciu a že ju v praxi popierali.“
Chcel zomrieť v Manderláku
Minulý mesiac navštívila Bratislavu Wollnerova vnučka Caroline Verdesca, ktorá žije vo Švajčiarsku a poskytla exkluzívny rozhovor denníku Pravda.
„V pracovni starého otca v Bazileji visela až do jeho smrti fotografia Bratislavy s výškovou budovou, ktorú kedysi spoluvlastnil,“ povedala. "Kým žil, často spomínal, že pán Manderla mu navrhoval, aby na strechu budovy dali aj meno Wollner, ale on si takúto reklamu jednoducho neželal.“
Pani Caroline mala 14 rokov, keď starý otec zomrel. Bolo to na Veľkú noc v roku 1971. Do Švajčiarska sa židovskej rodine podarilo emigrovať v roku 1939, krátko po vyhlásení Slovenského štátu, keď už bolo jasné, že Tisov režim uskutočňuje protižidovskú politiku nacistického Nemecka.
Po vojne sa Wollner na Slovensko niekoľkokrát vrátil, ale Manderlovcov tu už nenašiel. Najslávnejšieho člena rodiny Rudolfa Manderlu staršieho dokonca v roku 1945 na určitý čas internovali. Rodina sa neskôr usadila vo Viedni a keďže išlo o príslušníkov nemeckej menšiny, jej majetok na Slovensku, vrátane polovice Manderláku konfiškovali na základe Benešových dekrétov.
Keď Wollner videl, že antisemitizmus ani po vojne zo Slovenska celkom nevymizol, ale konajú sa tu protižidovské demonštrácie (napríklad v Piešťanoch, Topoľčanoch a Bratislave), a keď zistil, kam sa uberá politický vývoj v krajine po voľbách v máji 1946, rozhodol sa o rok nato definitívne pre život vo Švajčiarsku, ponechal si však aj československé občianstvo. „Z rozprávania otca viem, že starý otec až do svojej smrti neprestával veriť v návrat do vlasti,“ pokračuje pani Caroline, „a strýko Andrej odvtedy, čo sa naša rodina začala na Slovensku domáhať svojich majetkových práv súdnou cestou, opakoval, že raz musí bývať v Manderláku a zomrieť v rodnej Bratislave.“
Ako ho zbavili majetku
Artúr Wollner mal dvoch synov, Andreja a Juraja, ktorí sa narodili v Bratislave. Andrej zomrel vlani a Juraj, otec Caroline, v roku 2005.
Kým žili, nemohli vedieť, že otcov majetok na Slovensku mu bol protiprávne odňatý už koncom roku 1961! Čiže desať rokov pred otcovou smrťou. Nevedel to však ani sám Wollner, lebo nikto mu to neoznámil. Jeho vnučke to dal vedieť až Anton Blaha, keď zo starých spisov zistil, že bývalý Mestský súd v Bratislave v roku 1961 vážne pochybil. Potvrdil to v roku 2007 aj Krajský súd v Bratislave.
V čom bývalý súd pochybil? Spor sa týkal pôžičky, ktorú si mal údajne Wollner kedysi zobrať v sporiteľni. „Vtedajší výmer sporiteľne o dlhu bol zároveň exekučným titulom, ktorý by sa dalo v spolupráci s notárom získať aj dnes,“ vysvetľuje Blaha. „Štát, ktorý mal záujem o najznámejšiu budovu v centre mesta, to využil. To znamená, že čo napísala vtedy štátna sporiteľňa, to platilo a klientovi hrozilo, že príde o svoj spoluvlastnícky podiel na budove.“
Aj sa tak stalo, lebo súd vôbec neumožnil Wollnerovi brániť sa, o ničom ho neupovedomil, nežiadal jeho vyjadrenie alebo vysvetlenie. „Typický vzťah vtedajšej moci k vlastníkovi takéhoto obrovského majetku, a ešte vysťahovanému do Švajčiarska,“ komentuje Blaha.
Súd potom priklepol v exekúcii majetok jedinému záujemcovi – československému štátu za smiešnych (aj v tých časoch) 544-tisíc korún.
„Zisťoval som, či súd doručil v roku 1962 doktorovi. Wollnerovi aspoň svoje rozhodnutie, že ho zbavil majetku,“ vysvetľuje ďalší postup Blaha. „V každom politickom režime treba totiž podľa zákona doručiť účastníkovi konania rozhodnutie a každý účastník musí potvrdiť, že uznesenie prevzal, aby sa proti nemu mohol odvolať, alebo sa s ním stotožniť.“
Vysvitlo, že v prípade Wollnera sa tak nestalo, hoci súd mal možnosť zistiť jeho adresu. A rozhodnutia bez ich doručenia účastníkovi konania boli a sú protizákonné. Krajský súd v Bratislave preto pred piatimi rokmi rozhodol, že Wollnerovi bola v roku 1961 odňatá možnosť konať pred súdom.
O rok neskôr, v septembri 2010 Okresný súd Bratislava I. rozhodol o zastavení exekúcie. Nenašiel totiž dôkaz, že pôžička Wollnerovi od sporiteľne skutočne existovala.
„Po takmer päťdesiatich rokoch sme konečne našli spravodlivosť,“ uzatvára Blaha. „Bol to azda najstarší spor svojho druhu u nás i v Európe. Žiaľ, doktor Wollner sa šťastnej správy nedožil, tešili sa z nej však jeho dedičia.“
Ten dom si to zaslúži
Vo Švajčiarsku ešte žije Otília Wollnerová, matka Caroline, má však už 92 rokov a je ťažko chorá. A tak fakticky jedinou dedičkou je jej dcéra, ktorá si nárokuje náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím bývalých slovenských súdov.
Minulý mesiac pri návšteve Bratislavy si pani Caroline zblízka obzrela Manderlák a bola zhrozená najmä dezolátnym stavom bezprostredného okolia budovy. „Keby som sa dočkala odškodnenia, čo však asi nebude skoro, tak z vysúdených peňazí určite dám do poriadku okolie,“ povedala.
Iste, Manderlák dnes už nie je tá budova, o ktorej jej kedysi rozprávali starý otec a otec. Na prízemí už dávno nie je mäsiarstvo a na prvom poschodí sa namiesto Grand kaviarne nachádza herňa. Nad ňou sú však aj dnes byty a v nich žijú ľudia. A je to stále symbol mesta! „Manderlák si zaslúži viac starostlivosti,“ hovorí Caroline Verdesca. A človek nevie, či to myslí ako kritiku alebo ako uznanie…