Rozospatý a podráždený vyhadzuje von z izby kolegu v zbrani, ktorý ho prišiel prebudiť. Nočné poplachy sú na dennom poriadku dlhé mesiace a Nemcom už riadne lezú na nervy. Skôr než si Gockel stihne znova ľahnúť do postele, sa však vykopnutý vojak vracia a kričí: „Už je to naozaj tu! Američania zoskakujú na padákoch tridsať kilometrov od nás!“
Možno vďaka hodinám dejepisu, azda viac pre početné filmové spracovania, si aj po sedemdesiatich rokoch od vylodenia Spojencov v Normandii hádam každý pri výraze „Deň D“ okamžite vybaví šialené svišťanie guliek, chaos, skazu i hrdinstvo na chladných plážach severného Francúzska. Overlord bola jedna z najväčších vojenských operácií druhej svetovej vojny, ktorá otvorila strategicky dôležitý druhý európsky front. Ten urýchlil vykrvácanie Hitlerovho monštruózneho režimu. Ako tento míľnik vnímali vojaci, ktorí aj vlastnou krvou písali dejiny?
Gockel, ktorého spomienky zachytila BBC v relácii Hlasy Dňa D krátko predtým, než v roku 2005 zomrel, stál už o pár minút po vyhlásení poplachu so zbraňou v ruke po boku svojich spolubojovníkov. Bol medzi nimi aj Heinrich Severloh, ktorý neskôr získal prezývku „Beštia z pláže Omaha“, keďže svojím guľometom údajne postrieľal až dvetisíc spojeneckých vojakov. Krátko po jednej v noci však na pláži panuje zlovestné ticho. Preruší ho až oznam z vysielačky, ktorý potvrdí blížiace sa lode.
Nad Lamanšským prielivom medzitým už lietajú spojenecké lietadlá. „Boli len tri minúty po polnoci a my sme sa vznášali k nočnej oblohe. Leteli sme ako vôbec prvé lietadlo. Príkaz bol jasný. Lietať vo výške asi štyri metre nad hladinou medzi Anglickom a Francúzskom, aby nás nezachytili nemecké radary, a strieľať na čokoľvek, čo sa pohne,“ vybavuje si dnes už 91-ročný generálmajor vo výslužbe, Slovák Ivan Schwarz, ktorý si počas druhej svetovej vojny obliekal uniformu britských kráľovských perutí. Potenciálnym cieľom nie sú pre jeho letku len nemecké lode či ponorky, ale napríklad aj francúzski rybári. Nacisti ich plavidlá totiž často zneužívali a prekvapujúco z nich útočili. „Keby sme zasiahli nepriateľa, tak je dobre. A ak by sme počas akcie náhodou omylom trafili kamarátov, tak by sme povedali – sorry, kamaráti, a neskôr sa omluvili,“ spomínal Schwarz. Pri lietaní sem a tam, ktoré trvá celých dvanásť hodín, však na hladine nezazrú vôbec nič. „Bola to trochu nuda. Ale deň bol naozaj krásny, tak sme sa aj trochu slnili,“ uzavrel.
To Gockelovi je v tenkej letnej uniforme nadránom riadna zima. „Kuchár nám preto spravil varené červené víno. Potom nám ktosi prišiel povedať, aby sme nestrieľali priskoro, keď sa objavia,“ spomínal Nemec. Najskôr počuť zvuk bombardérov. Ako mnoho ráz predtým, ani teraz na pobrežie nič nezhadzujú a ich zvuk sa o chvíľu stráca v diaľke. To sa opakuje niekoľkokrát. „Kontroloval som stále dookola svoju zbraň, aby som nemyslel na to, čo má prísť. Potom, odrazu, skôr než sme stihli akokoľvek zareagovať, začali okolo nás dopadať bomby.“
Vojaci vedia, že to musia len prečkať. Ich pozícia nemá protilietadlové delá. Nemecké lietadlá sú bohviekde. Celý horizont medzitým pokryla tmavá, zdanlivo súvislá čiara plavidiel. Menšie sa približujú k pobrežiu, väčšie zozadu pália. „Ostreľovanie z lodí bolo najhoršie. Mal som pocit, že je pred nami stena z plameňov. Začal som sa nahlas modliť. Keď asi 50 metrov od nás pristál veľký čln a vystúpilo z neho hádam 200–300 vojakov, hovoril som si, že len v jednej lodi majú viac ľudí, než my na celej obrannej línii nášho sektora.“
Ako to vnímali vojaci, na ktorých mieril Gockelov guľomet, opísal zase v roku 1960 známy americký vojenský historik S. L. A. Marshall v článku Prvá vlna na Omaha Beach. Tvrdil v ňom, že história i filmy skutočnej hrôze prvých hodín na Omahe vždy ubrali, že ju prezentovali menej krvavo, než aká naozaj bola. „Sedem lodí skupiny zvanej Able je ešte len päť kilometrov od pláže, keď schytávajú prvé zásahy nemeckého delostrelectva. Pancierovanie nestačí. Jedna z lodí sa potápa už kilometer od brehu,“ napísal podľa svedectiev, ktoré zozbieral.
Kým dosiahnu pláž, potopí sa druhá loď a ďalší vojaci sa utopia. „Sme na správnom mieste, ale, Bože, veď tu nie je žiadny múr, žiadna priehlbina, žiadny kryt. Nič!“ Kričí zúfalo na ostatných poručík Edward Tidrick, keď sa ocitajú na brehu. Chvíľu čakajú. Potom presne o 6.36 skáču do vody, ktorá je na jednej strane hlboká do pása, na druhej však nad hlavu. Takmer všetci, ktorí sa rozhodnú utekať vpred, sú zasiahnutí guľometnou paľbou Gockela a jeho kolegov. Poručík Tidrick dostáva zásah do krku a umiera medzi prvými.
Je pätnásť minút po vylodení a nik zo skupiny Able ešte nevystrelil jedinú ranu. Po polhodine sú mŕtve dve tretiny mužov. V prvej vlne napokon prežijú len tí, ktorí sa kryjú vo vode a približujú sa pomaličky, spolu s prílivom. Prví vojaci sa dostávajú k útesu. Až o nejaký čas sa cíti v ohrození aj Gockel. „Popoludní ma Američania strelili do ruky. Jeden kamarát mi na to vraví – ty máš ale šťastie, to je zásah, ktorý ťa pošle domov.“ 3-tisíc Američanov a 1 200 Nemcov na Omaha Beach to šťastie nemalo.