Vzápätí pripomenul neúspech Napoleona Bonaparta, ktorý svojho času stroskotal so zámerom prekročiť prieliv La Manche. A nezabudol spomenúť ani podobné plány Adolfa Hitlera, ktoré zostávali len v polohe svalnatých reči a opakovaných hrozieb adresovaných Albionu z Berlína.
Vtedajšiemu britskému premiérovi muselo byť jasné, že sovietsky vodca mu týmito superlatívmi chce aj zalichotiť – z vďaky za otvorenie tak dlho odkladaného druhého frontu. Invázia západných spojencov prišla Moskve dvojnásobne vhod v predvečer pripravovanej letnej ofenzívy Červenej armády. Operácia Overlord mohla totiž odpútať značné sily Nemcov. Napriek tomu si Churchill jej hodnotenie "maršalom Stalinom“ (ako ho oslovoval v korešpondencii) musel ceniť, keď mu aj v pamätiach venoval takú pozornosť.
Na druhej strane spojenecká invázia v Atlantiku vôbec nenadchla velenie nemeckých ozbrojených síl. Nie žeby ju v tom čase neočakávalo, ale najskôr na inom mieste. Z denníkov a spomienok nacistických pohlavárov vyplýva, že s vylodením v Dolnej Normandii (a nikde inde) počítal azda iba Hitler.
Napríklad poľný maršal Erwin Rommel ako inšpektor Atlantického valu a jeden z veliteľov vojsk odrážajúcich inváziu predpokladal, že nepriateľ sa vylodí v priestore medzi mestom Dieppe a riekou Sommou. A to je už Horná Normandia, viac ako dvesto kilometrov vzdialená od miest, kde pristávali spojenecké výsadky.
Šéf nacistickej propagandy Joseph Goebbels ešte skoro ráno 5. júna 1944 prehodil v úzkom kruhu, že k invázii už pravdepodobne nepríde: "Myslím si, že Spojencom ušiel vlak.“ Takmer o 24 hodín neskôr zvolal: "Vďaka bohu, konečne! Nastáva posledné kolo.“ Práve dostal správu, že pri meste Cherbourg–Octeville pristávajú parašutisti a k francúzskemu pobrežiu sa blíži invázne vojsko.
V spravodajstve o bitke v Normandii využije Goebbelsova propaganda v nadchádzajúcich dňoch osvedčený trik a želané bude vydávať za skutočnosť. Je vraj dobre, že Spojenci konečne zaútočili a vyšli zo svojich ulít na otvorené bojové pole, lebo tam čoskoro vykrvácajú.
Goebbels však zároveň nemohol nevedieť to, čo vedeli a nahlas konštatovali nemeckí generáli. Napríklad Alfred Jodl, náčelník operačného štábu ozbrojených síl (OKW), hodnotil situáciu rezervovanejšie. Preto v prvom komuniké označil Berlín bitku v Normandii stroho ako "vážny a historický zápas“.
To ľudácku propagandu a jej šéfa Tida J. Gašpara podobne ohľady akoby ani nezamestnávali. Denník Slovák v prvom čísle po dni D vyšiel s titulkom Pokus spojencov zmocniť sa Normandie stroskotal. "Vyše polovice vylodených oddielov a skoro všetci parašutisti boli zneškodnení,“ tvrdila hlasná trúba HSĽS.
Pritom Slováci sa v tom čase (8. júna) už mohli z vysielania londýnskeho rozhlasu dozvedieť oficiálne údaje o rozsahu operácie Overlord a o jej prvých výsledkoch: zúčastňovalo sa na nej 4-tisíc lodí, ktorým poskytlo podporu 11-tisíc bojových lietadiel. Už prvý deň sa v priestore predmostia zhromaždilo okolo 200-tisíc spojeneckých vojakov a v tyle za krídlami nepriateľských línii úspešne pristalo 20-tisíc výsadkárov.
K vylodeniu v Normandii sa nemohol nevyjadriť vtedajší slovenský premiér Vojtech Tuka. "Pokus o inváziu je vyvrcholením zločinov Anglo-Američanov, ktorí chcú Európu, túto kolísku kultúry, vydať hordám boľševizmu,“ povedal. "Srdcia všetkých skutočných Európanov sú dnes pri nemeckých vojakoch a ich spojencoch na Západe a na Východe.“ Čiže, inými slovami, aj na strane Slovenska.
"Naša nezlomná viera vo víťazstvo našich zbraní,“ pokračoval Tuka, "sa nezakladá iba na istote, že Európa bola vyzbrojená v nedobytnú pevnosť, ale aj na tom, že naša vec je spravodlivá.“
Premiérovmu stanovisku drukoval aj nepodpísaný komentár denníka Slovák pod názvom Ide o Európu a o nás.
"Európa odpovedala (na inváziu) tak, ako jedine odpovedať mohla,“ napísal komentátor. "Dali sa do pohybu protiinvázne opatrenia a väčšina z tých, čo sa dostali do Európy, sa z nej skutočne už viac nevrátia. Všetky európske národy sú pevné zomknuté a so zbraňou v ruke. Najmä nemecká armáda si bude vedieť poradiť aj teraz.“
Neznámy autor tohto komentára musel zrejme počas jeho písania zabudnúť na viaceré neúprosné skutočnosti, ktoré vonkoncom nezapadali do jeho konštrukcie. Veď v predvečer dňa D, 5. júna 1944, oslobodili anglo-americké jednotky Rím (vylodenie Spojencov na Apeninskom polostrove sa uskutočnilo už v jeseni 1943) a pokračovali v prenasledovaní ustupujúcej nemeckej armády na sever. Sovietska armáda už bola na západnej Ukrajine a chystala útok na Karpaty.
Napokon, na Slovensku pribúdalo partizánskych skupín a príprava národného povstania vstupovala do záverečnej fázy.
Invázia prebudila nádej
Na Slovensku v tom čase už pôsobila ilegálna Národná rada a v armáde odbojné tzv. vojenské ústredie. "Vyšší dôstojníci, až na malé výnimky, sú proti Nemcom,“ hlásil v prvej dekáde júna 1944 neznámy informátor v tajnej správe, doručenej kuriérom cez Istanbul do Londýna, kde sídlila exilová československá vláda.
"Vládna skupina, ktorá podporovala Tuku proti Tisovi, stráca pozíciu za pozíciou,“ pokračoval autor správy. "Aj ľudia okolo Tisa sa značne zmenili. Jeden sa priatelí s predtým prenasledovanými Čechoslovákmi, ďalší hľadá styky s komunistami a iný s našimi ľuďmi, o ktorých sa domnieva, že majú nejaké spojenie s Londýnom.“
Premiéra Tuku už vtedy považovali za "radikála“ a prezidenta Tisa za "umierneného“. Komunistická strana bola zakázaná a dostávala pokyny z Moskvy, kým občianske zložky domáceho odboja sa orientovali na Londýn. To iba na vysvetlenie.
V ďalšej tajnej depeši oznamuje Rudolf Frey (Freštacký), hlavná spojka medzi ilegálnou Bratislavou a Ženevou: "Akcia v Taliansku, ale najmä invázia prispela k optimizmu, s ktorým sa teraz hľadí na ďalší vývoj.“
Podľa Churchilla prvých šesť dní invázie bolo rozhodujúcich. Za ten čas sa v Normandii vylodilo 326-tisíc mužov, 54-tisíc vozidiel a 104-tisíc ton zásob. Takmer 13-tisíc Nemcov padlo do zajatia. "A to je viac, ako sme mali medzitým padlých a ranených,“ konštatoval britský premiér. "Nepriateľ mal v porovnaní s nami dvojnásobné straty.“
Už na začiatku vytvorili invázne jednotky predmostie 25 (neskôr 90) kilometrov dlhé a takmer 5 kilometrov hlboké. Pancierové divízie nepriateľa nedokázali uskutočniť protiútok, Luftwaffe zlyhala na celej čiare a inváziu nevedeli zastaviť ani nemecké ponorky.
V Hitlerovom hlavnom stane vyprchala všetka falošná eufória. "Z tejto bitky bude mať úžitok iba Stalin,“ posťažoval sa Goebbels v článku pre časopis Das Reich.
Medzitým ľudácka tlač informovala o stratách Spojencov v operácii Overlord a predpovedala jej neúspech. Stačí si prečítať titulky v denníku Slovák z tých dní: "More vyvrhuje tisíce mŕtvych Anglo-Američanov“, "Ďalšie potopené lode spojencov“, "Tvrdý nemecký odpor prekáža akciám spojencov“, "Straty inváznych oddielov sa zvyšujú“, "Spojenci priznávajú ťažkosti“…
Mesto Bayeux sa síce ocitlo v rukách nepriateľa, ale "v nemeckých vojenských kruhoch nepripisujú tejto strate nijaký osobitný význam“, tvrdili noviny. Zato mimoriadnu pozornosť venovali obrane mestečka Caen na normandskom pobreží, ktoré sa spojencom nedarilo dobyť takmer mesiac. Pritom ho považovali za jeden z tých strategických bodov, ktoré im mali otvoriť cestu na Paríž.
V Trenčíne sa 11. júna prihovoril gardistom minister vnútra Alexander Mach. "Som presvedčený, že sila Nemecka zachráni európsky kontinent pred skazou,“ povedal, "preto, ani jedno priateľstvo nám nebolo také blahodarné a požehnané ako priateľstvo nemecké.“
O tom, ako na ľudácku propagandu reagovali bežní ľudia, ako ju vnímala verejná mienka, sa z vtedajšej cenzurovanej tlače nedozvieme nič. Zachovali sa však situačné hlásenia okresných náčelníkov, čiže šéfov vtedajších okresných úradov, ktoré pravidelne podávali Ústredni štátnej bezpečnosti. Aj keď v nich zväčša blufovali, sem-tam sa im darilo vyjadriť skutočné nálady.
"Väčšina ľudí neverí v šťastlivý koniec vojny,“ napísal v júnovom hlásení na okraj invázie spojencov náčelník z Gelnice. "Mnohí sa začínajú starať len o seba a o svoju rodinu.“
Podľa správy nitrianskeho náčelníka mala invázia v Normandii "veľkú ozvenu… najmä u bývalých príslušníkov socialistických strán, ktorí preukazujú veselú myseľ, ale žiadnu protištátnu činnosť“.
Navonok bolo všetko v poriadku, vnímavý pozorovateľ však na každom kroku cítil známky zvýšenej odbojnosti.
Niekedy začiatkom leta 1944 bol Anton Rašla, neskorší poľný prokurátor povstaleckej armády, hosťom na svadbe vzdialenejšej sesternice. Cigánska kapela ho privítala novou pesničkou, v ktorej sa spievalo:
Ale my sa Rusov nemusíme báť,/ lebo nám Slovákom nemajú čo vziať! /Nech sa boja farári, notári a žandári/ a židovskí arizátori.
"Predstavte si, na tej svadbe boli prítomní dvaja žandári aj pán notár,“ spomínal Rašla. "A všetci svorne spievali text tejto pesničky. Pričom s figliarskym úsmevom, ktorý prezrádzal, že veď ani oni sa nemajú čoho báť, lebo idú s nami. A poviem vám, že mnohí notári potom skutočne zachraňovali životy povstalcov, keď im vydávali falošné občianske preukazy.“
Tá pesnička v každom prípade prezrádzala atmosféru rozkladu vtedajšieho režimu. Mnohí jeho dovtedajší stúpenci si uvedomili blížiaci sa koniec vojny a prispôsobovali sa novej situácii.
Predzvesť vojnových hrôz
Slováci v zázemí prvýkrát pocítili hrôzy druhej svetovej vojny vlastne až 16. júna 1944 po náletoch, ktoré s operáciou Overlord súviseli iba nepriamo. Mali ničiť ropné polia, rafinérie, chemické prevádzky nepriateľa a tým sťažiť zásobovanie jeho armád pohonnými hmotami.
Tridsaťosem amerických bombardérov B-24 Liberator zaútočilo okolo 10. hodiny predpoludním na rafinériu Apollo v Bratislave. Väčšina zhodených bômb v rámci prvej útočnej vlny zasiahla cieľ. Nálet neprežilo 72 zamestnancov továrne, v ktorej okamžite prepukol obrovský požiar.
Medzi obeťami bol aj robotník Ondrej Kosztolányi. Jeho syn Gejza mal vtedy iba päť rokov, ale strašné udalosti tohto dňa si nesie v pamäti celý život.
"Pozostalí obetí hľadali po nálete svojich blízkych medzi zohavenými telami,“ spomína. "Otca sme nakoniec našli, ale nemal nohu, nemal ruku…“
Syn si aj po 70 rokoch myslí, že jeho otec nemusel zomrieť. "Nemuselo sa to stať, keby nemecké vedenie rafinérie umožnilo robotníkom pred náletom odísť do krytov,“ hovorí, "a keby dovolilo počas bombardovania pootvoriť brány.“ Tento fakt dokladujú aj novšie historické výskumy.
V júni 1944 sa prelety anglo-amerických bombardovacích zväzov nad Bratislavou stali takmer dennou skutočnosťou. Na mesto síce bomby nezhadzovali, napriek tomu každý prelet sprevádzali sirény leteckého poplachu. Vedenie Apolla však považovalo neprestajné odbiehanie ľudí do krytov za zdržiavanie od práce. Po čase preto už ani počas poplachu nedovolili personálu opúšťať prevádzky továrne.
Ale 16. júna smrť kosila aj za bránami rafinérie Apollo. Druhá vlna bombardérov už totiž nevedela pre kúdoly čierneho dymu zamerať cieľ a zhodila bomby na ďalšie časti mesta. Celkove zahynulo vtedy v Bratislave 176 jej obyvateľov, ďalšie stovky utrpeli rôzne zranenia.
Slovák písal o teroristickom útoku, obviňoval Američanov, že ich bomby zasiahli "takmer výlučne obytné štvrte“ a zabíjali "predovšetkým deti a ženy“.
Zaujímavé, už na ďalšej stránke toho istého vydania ľudáckych novín z 18. júna 1944 čitateľ našiel komentované spravodajstvo o bombardovaní Londýna "tajnou“ nemeckou zbraňou. Poskytol názornú ukážku uplatnenia dvojakého metra na rovnakú udalosť. "Angličania už pochopili, že prišla odplata za ich teror.“ Ani slovo o nevinných obetiach medzi ženami a deťmi…
Lietajúcu bombu V-1 (vtedy ju nazývali „novým trhacím telesom“ alebo "dynamitovým meteorom“) nasadili nacisti prvýkrát v čase rozbehnutej operácie Overlord. Ak však očakávali, že táto "zázračná zbraň“ bude mať na Spojencov nejaký osobitý účinok, museli byť sklamaní. Velenie operácie oveľa viac zaskočila 4-dňová búrka nad Atlantikom, ktorá takmer úplne znemožnila vyloďovanie vojakov i materiálu. Churchill ju v pamätiach označil za "veľké nešťastie“ a za jednu z hlavných príčin zdržaného prielomu nemeckej obrany.
Spojenci napokon dobyli Caen až začiatkom júla 1944 a potom im už nič nebránilo v postupe na Paríž.
Medzitým sa začala letná ofenzíva sovietskej armády, ktorá v priebehu niekoľkých dní rozdrvila nemeckú armádnu skupinu Stred. "Sovieti sú drzí ako opice,“ poznamenal si Goebbels do denníka. "Vraj majú namierené na Berlín.“
Na východnom Slovensku, ktoré malo najbližšie k frontu, už dávalo v tom čase o sebe vedieť partizánske hnutie. Zemplínsko-šarišský župan žiadal vládu nasadiť proti "týmto bandám“ špeciálny vojenský útvar.
A čo sa dialo po bombardovaní v Bratislave? "Bratislavčania sú odvtedy nervózni,“ zapísal si spisovateľ František Hečko, "kto môže uteká z mesta, sťahuje sa, kto nie, už v predpoplachu beží do hory, za mesto, preč spomedzi domov. Nik už neverí ani krytom, každý len preč, preč…“
Od Povstania delili ľudí už len dva mesiace, od konca vojny – ešte desať. "Najťažšie skúšky pre Európu ešte len prídu,“ varoval Slovák v úvodníku. "Rátajme so všetkým a buďme pripravení na všetko…“