Stopy po veľkej vojne ľudia hľadajú dodnes

, 02.07.2014 08:00
1. svetová vojna, vojna, slováci, vojaci, 72....
Vojaci bratislavského 72. pešieho pluku prepravujú svojho raneného. Autor:

Živý bič je už roky povinným čítaním a málo je takých slovenských dedín, ktoré by vo svojom srdci nemali pamätník s menami padlých vo veľkej vojne. Prvá svetová vojna je ale stále akoby v tieni tej druhej. A to aj napriek tomu, že slovenské vojenské straty boli v konflikte medzi rokmi 1914 až 1918 niekoľkokrát väčšie ako v rokoch 1939 až 1945. Pred storočnicou pamätného konfliktu sa to však mení. Ľudia spomínajú na (pra)dedov, dobrovoľníci obnovujú vojenské cintoríny. Aké stopy zanechala prvá svetová vojna na slovenskom území a ktoré z nich možno nájsť ešte aj dnes - po sto rokoch?

Pekným príkladom obnoveného záujmu môžu byť najmä rekonštrukcie vojenských cintorínov z prvej svetovej vojny. Pred piatimi rokmi napríklad opätovne sprístupnili vojenský cintorín v bratislavských Kopčanoch, len pár metrov od hranice s Rakúskom. Práve „nevhodná“ poloha blízko prísne stráženej hranice ho celé desaťročia pre verejnosť diskvalifikovala. Ani roky po páde železnej opony však oň nik nejavil záujem. „Bola tam doslova džungľa stromov a krovín, ktoré vyrastali rovno z hrobov,“ uviedol pred rekonštrukciou v roku 2008 pamiatkar Cyril Vaňo.

Cintorín vznikol ešte v roku 1916 a bol súčasťou vojenského lazaretu. V čase prvej Československej republiky bol udržiavaný, čo nebolo vždy pravidlom. „Neduh zanedbávania vojenských cintorínov pretrvával počas celej existencie Československa, v období vojnovej Slovenskej republiky, no i v čase od vzniku Slovenskej republiky po roku 1993. Ich stav sa začal zlepšovať až v poslednom období, a to aj vďaka dobrovoľníkom,“ vyjadril sa Peter Chorvát z Vojenského historického ústavu. V prípade bratislavského cintorína však finančne pomohol magistrát.

Cintorín padlých vojakov z prvej svetovej vojny...
Cintorín padlých vojakov z prvej svetovej vojny v bratislavskej Petržalke. Autor: Andrej Barát, Pravda

Dnes tu 331 vojakov (122 českoslo­venských, 53 maďarských, 51 juhoslovanských, 43 rumunských, 16 rakúskych, 11 talianskych, 11 poľských, 3 nemeckí a ostatných neznámych) odpočíva v dôstojných podmienkach s elegantne umiestnenými bielymi krížmi. V Nitrianskych Mlynárciach zase s údržbou vojenského cintorína pomáhajú vojaci Ozbrojených síl SR. Pomníky vznikali ešte v roku 1914 až 1915 pre potreby vojenskej infekčnej nemocnice, v posledných rokoch tie schátrané postupne vymieňajú za verné repliky. Podobne ako v Bratislave aj tu vedľa seba ležia vojaci rôznych národností.

Oba spomenuté cintoríny patria pod kategóriu lazaretných. V prvej svetovej vojne však podľa Slovenskej asociácie pohrebných a kremačných služieb vznikali frontové a legionárske cintoríny. Legionárske sa zakladali najmä na juhu stredného Slovenska počas konfliktov s československými légiami od 18. do 20. roku 20. storočia. Početné frontové sa u nás nachádzajú predovšetkým na severe východného Slovenska. Práve v tejto oblasti sa realizujú dobrovoľníci združení v Klube vojenskej histórie Beskydy. Na svojej internetovej stránke majú aj podrobnú databázu a o cintorínoch vydali publikáciu.

Slováci proti Slovákom

Hoci záujem v posledných rokoch narastá, zďaleka nie všetky z viac ako 23-tisíc vojnových hrobov z prvej svetovej vojny sú v dobrom stave. Najmä na severovýchode Slovenska sú niektoré cintoríny v ťažko dostupnom teréne, prístup k nim je po turistických chodníkoch, čo sťažuje prípadnú rekonštrukciu. Podobná situácia je aj s pamätníkmi, pri ktorých zaváži postoj a finančné možnosti mesta či obce, ktoré majú daný pamätník v správe. Pritom cintoríny a pamätníky prvej svetovej vojny patria v Európe k vyhľadávaným cestovateľským aj turistickým cieľom, keď si rodiny chodia do cudziny uctiť pamiatku padlých predkov…

V Nitre pochovávali ľudí vedľa seba bez...
V Nitre pochovávali ľudí vedľa seba bez rozdielu, či to bol moslim, kresťan alebo pravoslávny veriaci. Autor: Andrej Barát, Pravda

Ako však pripomína Chorvát, stopy po vojne, ktorá mala ukončiť všetky vojny, to nie sú len cintoríny a pamätníky. „Prvá svetová vojna svojou hĺbkou zanechala nezmazateľné stopy v kolektívnej pamäti mnohých národov. Určitým spôsobom sa dotkla takmer každej rodiny v štátoch, ktoré sa konfliktu zúčastnili. Navyše po prvej svetovej vojne sa radikálne zmenila aj mapa Európy.“ Dodnes tak za výraznú stopu po prvej svetovej vojne možno považovať aj to, že vzniklo Československo, a teda aj to, že v súčasnosti máme samostatný štát.

Prvá svetová vojna naozaj zasiahla celú spoločnosť a inak to nebolo ani na Slovensku. Vojensky sa týkala približne 400-tisíc mužov (čo bola asi sedmina vtedajšej populácie Horného Uhorska). Slováci pritom bojovali na oboch stranách konfliktu. V rakúsko-uhorskej armáde, ale aj v skupinách legionárov. Tí, čo bojovali za cisára, pocítili krutosť vojny už krátko po jej začiatku. V auguste 1914 sa do bojov s Ruskom na severe haličského frontu zapojili oba „slovenské pluky“ (teda pluky s vysokým počtom slovenských vojakov) – trenčiansky 71. peší pluk a bratislavský 72. peší pluk.

Slováci v rakúsko-uhorskej armáde bojovali na všetkých bojiskách veľkej vojny, nielen v Haliči a na Ukrajine, ale aj v Taliansku a Slovinsku, vo Francúzsku, v Rumunsku, Turecku, v Srbsku, Macedónsku a Albánsku a i na menej známych frontoch. Československé légie zase pôsobili nielen v Rusku, ale aj v Taliansku a vo Francúzsku. Zaujímavú situáciu zažili počas októbrových dní roku 1918, keď Slováci stáli na viacerých bojiskách proti sebe – na strane c. k. armády a legionárov v službách Dohody, pričom ich stará vlasť prežívala posledné hodiny, zatiaľ čo vznikalo nové Československo. Aj preto sa mnohí vojaci bojujúci za cisára dostali do zvláštnej situácie, keď ich v novom štáte nik nevítal ako hrdinov, hoci vo vojne sa zachovali chrabro.

Vojaci aj na Hrade

Ale vráťme sa späť na začiatok vojny. Boje sa nevyhli ani slovenskému územiu. „Vojnovými operáciami boli postihnuté najmä územia bývalej Zemplínskej a Šarišskej župy v období od decembra 1914 do konca apríla 1915,“ spresnil Chorvát. Neskôr sa civilisti s vojnou borili aj prostredníctvom viacerých zajateckých táborov, ktoré početnosťou väzňov neraz konkurovali počtu obyvateľov miest, pri ktorých stáli. Civilné obyvateľstvo sa muselo častejšie starať aj o zranených, invalidov a chorých, na základe vyhlášok prebiehala rekvirácia.

Monarchia sa snažila ľudí počas vojny pozitívne...
Monarchia sa snažila ľudí počas vojny pozitívne naladiť propagandou. Panovníkova podobizeň a vyobrazenia hlavného velenia rakúsko-uhorskej armády sa dostávali na najrôznejšie predmety aj na plagáty. Autor: Andrej Barát, Pravda

Ako postihla vojna miesta, kde sa front nikdy nenachádzal (išlo o väčšinu územia dnešného Slovenska, čo je rozdiel oproti druhej svetovej vojne, kde front prešiel celým územím), pekne dokumentuje výstava Mestského múzea Bratislava Vojna z druhej strany, ktorú je možné pozrieť si v bratislavskej Starej radnici až do 12. októbra. „Úradne riadená vojnová propaganda najskôr fungovala a ľudia verili, že vojna bude krátka a víťazná. Pokles životnej úrovne však postupne pociťovali všetky sociálne vrstvy,“ opisovali autori výstavy Elena Kurincová a Štefan Gaučík. Keď je reč o Bratislave – stopy prvej svetovej vojny v nej nachádzame dodnes – cez budovy.

„Napríklad dnešné sídlo Filozofickej fakulty UK na Gondovej ulici bolo počas vojny v držbe vojenskej správy. V mnohých školských budovách, ktoré dosiaľ slúžia svojmu účelu, zase umiestňovali záložné nemocnice. Existujú aj viaceré kasárne, objekty ktorých stále existujú. Napríklad na nádvorí Vodných kasární v Bratislave sa v roku 1918 odohrala vojenská vzbura. V držbe vojenskej správy bol aj Bratislavský hrad, kde napríklad dvoch vodcov spomínanej vzbury popravili,“ dodáva Chorvát.

Najčastejšie si spomenú pred Vianocami

Stôp je, samozrejme, viac, po celom Slovensku. A po sto rokoch, ich, paradoxne, vidno ešte viac. Možno to napomohlo blížiace sa sté výročie konfliktu, možno prispeli i módne retrovlny, ktoré ľudí podnecujú zaujímať sa o lokálnu či rodinnú históriu. K lepšiemu spoznávaniu obdobia veľkej vojny prispieva v súčasnosti aj projekt Europeana 1914 – 1918. V rámci neho sa po celej Európe zbierali rodinné spomienky na prvú svetovú vojnu, ktoré európske digitálne múzeum postupne zverejňuje. Na adrese www.europeana1914-1918.eu už dnes nájdete viaceré zaujímavé predmety a príbehy aj zo slovenského územia.

Propaganda monarchie počas 1. svetovej vojny.
Propaganda monarchie počas 1. svetovej vojny. Autor: Andrej Barát, Pravda

Zvýšený záujem potvrdzuje aj Chorvát. „Vojenský historický archív dostáva takmer denne žiadosti od ľudí pátrajúcich po príbuzných, ktorí bojovali či padli v prvej svetovej vojne. Ide pritom aj o ľudí žijúcich v zahraničí. Pomerne často ich odkazujeme na Vojenský ústredný archív v Prahe, kde sa sledované ročníky vojakov nachádzajú. Podľa skúseností archivárov najviac žiadostí prichádza tradične pred Vianocami, keď si ľudia viac spomínajú na svojich blízkych,“ uzavrel. Podrobný a užitočný návod, ako pátrať po svojich predkoch, možno nájsť aj na serveri velkavojna.sk.

Keďže nasledujúce viac ako štyri roky si bude svet i Slovensko každú chvíľu pripomínať nejakú storočnicu od významnej udalosti prvej svetovej vojny, dá sa očakávať, že záujem o dianie spred sto rokov tak skoro nevyhasne. Kiež by si ľudia na vojnu nespomínali len so záujmom o históriu, ale tiež s varovaním pre budúcnosť.

Krypta v Osadnom ukrýva kosti aj neznáme osudy

Prvá vojna s prívlastkom svetová nechala svoje stopy aj v malej obci Osadné neďaleko Sniny. Túto dedinku pred niekoľkými rokmi preslávil dokument Osadné, no len málokto vie, že pred sto rokmi sa tu odohrávali ťažké boje medzi vtedajšou cárskou ruskou a rakúsko-uhorskou armádou. Osadné bolo vtedy priamo v centre diania, prvé vojsko sa opevnilo na jednom a druhé na protiľahlom kopci. Aj preto nečudo, že v boji v ťažkom horskom teréne tu vtedy zahynuli tisíce vojakov. V roku 1915 sa tu dokonca tiahla hlavná bojová línia medzi oboma armádami, bojovalo sa tu dlhých päť mesiacov.

Atmosféra v krypte je ponurá.
Atmosféra v krypte je ponurá. Autor: Boris Macko, Pravda

Dnes na tomto mieste po intenzívnych bojoch niet stopy, obete prvej svetovej vojny však pripomína vojenský cintorín a krypta pod miestnym pravoslávnym chrámom. Práve ona je jedným z hlavných lákadiel pre turistov. Pritom dôvod vzniku krypty bol pietny a zároveň praktický.

Telá a hroby vojakov sa po skončení vojny nachádzali roztrúsené v okolitých hustých lesoch. Hoci prvé pokusy exhumovať a preniesť telá boli už v roku 1920, problémom bolo, že miestni obyvatelia to nechceli robiť. Dokazuje to aj hlásenie z miestnej žandárskej stanice o rok neskôr. Ľudia sa báli zápachu a desivého pohľadu na rozkladajúce sa telá.

Napokon sa niektorí miestni predsa len odhodlali pomáhať pri prenášaní tiel, na čo spomínal aj jeden z najstarších Osadňanov Štefan Kimák, ktorý zomrel pred niekoľkými rokmi. Aj on pomáhal pri zbere kostí a od niektorých ešte odpadávali kusy tiel. Podľa jeho slov kosti zbierali holými rukami a viacerí sa vtedy báli infekcie.

Situácia sa zmenila o desať rokov neskôr, keď sa exhumovali hroby 1 025 ruských vojakov z vojenských cintorínov v Osadnom, Nižnej a vo Vyšnej Jablonke, ale aj z okolitých chotárov. Miestny pravoslávny kňaz Peter Soroka, ktorý je aj správcom krypty, zdôrazňuje, že v prípade krypty sa na národnosť vojakov až tak nepozeralo. „Okrem cintorínov boli kosti poznášané aj z lesov. Ľudia ešte vedeli, kde sa bojovalo, a preto bolo jasné aj to, kde sú hroby vojakov. Oficiálne sú v našej krypte kosti spomínaných 1 025 vojakov, z toho je známa identita dvadsiatich troch. Chodil som aj po archívoch a hľadal nejaké známe mená a našiel som 64 mien vojakov, ktorých kosti sú v krypte alebo v Osadnom na cintoríne. Ide o rakúsko-uhorských vojakov,“ vysvetľuje Soroka. Podľa mien išlo o Čechov, Maďarov, Rakúšanov, niekoľko Slovákov a dvoch Bosňanov. Zaujímavosťou je, že v Osadnom v noci z 12. na 13. februára 1915 prenocoval ako vojak pražského zboru známy český „zúrivý reportér“ Egon Ervin Kisch.

Mapa areálu pri krypte.
Mapa areálu pri krypte. Autor: Boris Macko, Pravda

Ďalších 1 400 vojakov je pochovaných priamo v Osadnom na miestnom cintoríne. „Celkovo ide v prevažnej miere o Rusov, ale sú tu aj rakúsko-uhorskí vojaci. Väčšina z nich je neznámych a zrejme to tak aj ostane. Rusi tu boli vtedy na nepriateľskom území, čiže všetky dokumenty od svojich vojakov brali, preto o nich nemáme bližšie informácie,“ spresnil Soroka. Dodal, že sa vie akurát o tom, ktoré dva ruské pluky v Osadnom a okolí bojovali. „Jeden pluk bol z krymského Simferopoľa a ďalší z Jekaterinburgu. Pred štyrmi rokmi tu boli členovia klubov vojenskej histórie z týchto dvoch miest, aby sa poklonili pamiatke svojich padlých predkov,“ dodal Soroka.

Vznik krypty v Osadnom má zaujímavú históriu. V 20. rokoch minulého storočia si tu pravoslávni chceli postaviť nový chrám. Nemali inú možnosť, len spojiť to s pamätníkom a zároveň kryptou pre ruských vojakov. S touto iniciatívou prišla organizácia Jednota (Bratstvo), ktorá vznikla v roku 1928 v Prahe. Jej hlavným cieľom bolo dôstojné pochovávanie pravoslávnych ruských vojakov, ako aj ochrana a udržiavanie ich hrobov. Predsedníčkou organizácie bola Nadežda Kramářová, manželka vtedajšieho československého premiéra, sama pôvodom Ruska.

Zrejme práve vďaka nej sa o zámere výstavby pravoslávneho chrámu a pamätníka v jednom dozvedel aj československý prezident T. G. Masaryk. Osobne sa zasadil za to, aby bolo vydané stavebné povolenie a sám prispel na zbierku na jeho výstavbu. Základný kameň chrámu bol položený v roku 1928, o dva roky neskôr ho vysvätili.

(Boris Macko, Pravda)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#1. svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku