Obradović bol rakúsko-uhorský poľný kurát a jeho úlohou bolo navštíviť tábory zajatcov v Nezideri (dnešné Neusiedl am See v Rakúsku), Dunajskej Strede, Šamoríne či Ostrihome. Ten veľkomederský zastihol práve v čase, keď sem rakúsko-uhorská armáda doviezla zajatcov zo Srbska po ofenzíve v Srieme.
„Vojaci zajatci, ktorí z bojov prišli zmučení, museli v tábore žiť pod holým nebom viac ako mesiac, holí, bosí a otrhaní, vystavení všetkým nepohodám, najmä dažďu, ktorý tu po niekoľko týždňov stále padal… Dotiaľ, kým nepostavili baraky, robili si v zemi diery a žili v nich po päť, desať i viac ľudí spoločne,“ líči kňazove spomienky Risto Kovijanić vo svojej knihe Veľkomederské údolie smrti na hroboch 6-tisíc srbských mučeníkov.
A keď už konečne stáli aspoň drevené baraky, zajatcov nivočil mráz, hlad. Škvrnitý týfus. V tábore umieralo vyše sto ľudí denne. Predstaviteľov mesta desila epidémia a odmietli sprístupniť rímskokatolícky cintorín. Armáda si preto postavila neďaleko vlastný. Rovno z tábora k nemu viedla malá železnica pre vozíky, do ktorých nakladali telá… Horší ako smrť bol podľa Kovijanića už len Čierny. Veliteľ tábora, ktorý „vytasenou šabľou udieral, kamkoľvek zasiahol, po hlave, po tvári, po rukách…“
Netrpeli tu len vojaci, pripomína kronikár Veľkého Medera László Varga. „V roku 1916, po tom, čo rakúsko-uhorská armáda obsadila Čiernu Horu, priviezli do tábora okolo 5-tisíc Čiernohorcov a väčšinu tvorili civili.“ Bývalý dejepisár pri svojom bádaní po archívoch vo Viedni, v Budapešti, Komárne naďabil napríklad na príbeh 10-ročného chlapca, ktorému zahynuli rodičia a padol do zajatia aj s bratrancom.
Foto: archív Lászlóa Vargu
Detí bolo v tábore viacero, postavili im tu školu. Časom sa tu zriadila nemocnica, neskôr pri barakoch vyhrávala kapela, aj keď to bolo možno čosi ako inscenovaná kultúra. Tábor si dokonca dokázal vytvoriť akýsi vnútorný trh. „Zajatci si od roku 1916 tlačili vlastnú menu a kupovali si za ňu medzi sebou jedlo a ďalšie potrebné veci,“ opisuje mestský historik a ukazuje fotografiu zajateckej bankovky s nápisom Tiz Korona, čo znamená desať korún.
Neskoršie archívne dokumenty sú dôkazom čulých kontaktov väzňov s okolitým svetom. Vojna vytrhla aj z veľkomederských domácností chlapov, nemal kto robiť, a tak si ľudia v meste mohli na práce najímať zajatcov. Štát určoval, aké jedlo sa smelo dávať zajatcom, a tiež stanovil plácu. Na jednom zo záznamov je napríklad suma 6 korún aj 60 halierov za výpomoc pri dome.
Niektoré „práce“ sa podľa Kovijanićovej knihy priečili morálke, no Varga je presvedčený, že medzi mnohými Veľkomederčanmi a Srbmi sa vytvorili normálne ľudské vzťahy. Dôkazom môže byť aj sud na víno, ktorý ako poďakovanie zhotovili zajatci pre jednu rodinu. „Podobných vecí sa možno zachovalo viac, a chceli by sme vyzvať obyvateľov, aby sa pozreli, či niečo doma nenájdu a požičali nám to na septembrovú výstavu v meste,“ naznačil Varga, ktorý, mimochodom, už stihol dopísať knihu pod názvom Cisársky a kráľovský zajatecký tábor vo Veľkom Mederi. Vyjsť by mala koncom roka.
Čo vlastne zostalo po sto rokoch? Priamo z tábora nič. Miesto dnes križujú ulice s rodinnými domami a jedna sa nazýva Táborská. Do neba sa týčia ešte zdobené betónové pylóny – pomníky srbských dôstojníkov, ktoré obkolesuje zvlnený terén cintorína s hromadnými hrobmi. Podľa kronikára sa do 60. rokov 20. storočia ešte slušne udržiaval, no potom pustol. Tú časť, kde boli pochovaní ruskí a talianski zajatci, mesto navyše zrušilo a vyhradilo pre výstavbu.
Ale je tu predsa ešte niečo, čo má každý obyvateľ Veľkého Medera rovno pod nohami a čo sa tiahne naprieč celým mestečkom. Chodníky, ktoré vybudovali zajatci.
Vojnové hroby vo Veľkom Mederi
- pochovali tu vyše 5 000 srbských a čiernohorských vojakov, 240 Talianov a 72 Rusov
- denne zomieralo v zajateckom tábore aj 100 ľudí na následky epidémií a neľudských podmienok, pochovaní sú v hromadných hroboch
- táborom prešlo dokopy vyše 20-tisíc ľudí, samotné mesto malo v tom čase 4-tisíc obyvateľov
- chátrajúcu srbskú časť cintorína zachránila až medzivládna dohoda platná od roku 2009, ktorú uzatvorili Srbská a Slovenská republika
- ruská a talianska časť cintorína ustúpila v minulom storočí výstavbe