Ale nebolo to tak vždy. A medzi historikmi, archeológmi, teológmi dodnes trvajú spory o tom, či pôsobenie solúnskych bratov na Veľkej Morave nebolo iba okrajovou epizódou, ale skutočne významnou etapou našich dejín a či cyrilometodská tradícia nespočíva skôr na mýtoch a legendách ako na faktoch.
"Na podobných mýtoch, legendách a povestiach spočíva historické povedomie mnohých európskych národov,“ namieta profesor Alexander Ruttkay z Archeologického ústavu SAV.
Sú však aj iné názory. "Romantickej idei o cyrilo-metodskom dedičstve chýba v kultúrnych hodnotách nášho národa reálna obsahová náplň,“ napísal kedysi Vladimír Turčan z Archeologického múzea v Bratislave.
Veda by nebola vedou bez učených sporov, v tomto prípade je však častým zdrojom diskusií a polemík nedostatok overených historických faktov. Na zhoreniskách Veľkej Moravy po útokoch bavorských vojsk a nájazdoch maďarských kočovných kmeňov sa z diela Cyrila a Metoda zachovali iba zlomky, aj to prevažne nehmotnej povahy.
A tak sa aj archeológ musí uspokojiť s málom. Čo sa mu podarilo nájsť napríklad po učilišti, ktoré byzantská misia zriadila pre klerikov, aby ich naučila kázať v staroslovienčine? Kde vlastne sídlilo?
"Pravdepodobne v Mikulčiciach alebo v Uherskom Hradišti (Starom meste) s odbočkami možno v Sadoch a ďalších lokalitách,“ odpovedá archeologička Tatiana Štefanovičová. "Našli sa tam totiž písacie potreby zo železa, z bronzu a kosti, tzv. stylosy, ktorými sa písalo do vosku.“
Chýbajúce archeologické nálezy však niektorým autorom historizujúcej literatúry otvárajú priestor na dohady a špekulácie. Mohlo takéto učilište sídliť aj v Nitre alebo inde na území dnešného Slovenska, ktoré bolo z veľkej časti súčasťou Veľkej Moravy? "O tom máme ešte menej dokladov, ale menšie školy tu asi boli, napríklad na Devíne,“ hovorí profesorka Štefanovičová.
Málo dokladov. Potom nečudo, že o pôsobení misie je toľko nejasností. Chýbajú niektoré základné údaje, dokonca s určitosťou sa nedá stanoviť ani presný dátum jej príchodu z Carihradu (vtedajšieho Konštantínopola, nazývaného aj „druhý Rím“) na Veľkú Moravu.
Piateho júla či jedenásteho mája?
Nuž áno, malo sa tak stať podľa tradície 5. júla 863 a v ten deň je aj štátny sviatok Slovenskej republiky, zasvätený obom zvestovateľom. Mnohí bádatelia však predpokladajú, že solúnski bratia sem prišli buď v jeseni 863, alebo dokonca až nasledujúcej jari, čiže v roku 864. Uvádzajú rôzne argumenty, operujú analýzami historických kalendárov a novými výpočtami dátumov. Ak majú pravdu, tak vlaňajšie jubilejné oslavy boli vlastne predčasné…
Foto: Andrej Barát, Pravda
Piaty júl sa slávi ako štátny sviatok ešte v Českej republike. V Rusku, Bulharsku a Macedónsku je to však 11. máj. Tam ide zároveň o sviatok pravoslávnej cirkvi, ktorá ho má už od roku 1863.
Rímskokatolícka cirkev zasvätila Cyrilovi a Metodovi vo svojom kalendári pôvodne 14. marec. Stalo sa tak na základe nariadenia pápeža Pia VI. z júla 1777, ktoré vydal na žiadosť cisárovnej Márie Terézie a platilo vo všetkých habsburských krajinách.
V marci však v našich končinách býva ešte chladné počasie, nevhodné na konanie pútí. Niektorí biskupi sa preto usilovali preložiť sviatok na letné obdobie a navrhovali jún. Pápež Pius IX. v roku 1863 – keď sa pripomínalo milénium príchodu svätých Cyrila a Metoda na Veľkej Moravu – stanovil sviatok na 5. júl, ale s tým, že sa bude sláviť len v slovanských krajoch bývalého Rakúsko-Uhorska.
Do celocirkevného liturgického kalendára rímskokatolíckej cirkvi sa slávenie slovanských apoštolov dostalo rozhodnutím pápeža Leva XIII. o sedemnásť rokov neskôr, vtedy Vatikán oficiálne svätorečil oboch solúnskych bratov. Lev XIII. vybral 14. február, čiže deň, kedy v roku 869 zomrel svätý Cyril.
Prax na Slovensku i v Česku je však taká, že vo februári sa v rímskokatolíckych kostoloch koná iba liturgická spomienka a hlavný sviatok pripadá na 5. júl.
Trocha ináč je to v gréckokatolíckej cirkvi, ktorá je cirkvou východného obradu. Spoločnú pamiatku solúnskych bratov v nej preto slávia nielen na štátny sviatok 5. júla, ale aj, podobne ako pravoslávna cirkev, 11. mája.
Pravoslávni však 5. júl ako cyrilo-metodský sviatok odmietajú. Dôvod? Pápež Lev XIII. chcel vraj stanovením tohto dátumu zatlačiť do úzadia nasledujúci deň, 6. júl, zasvätený majstrovi Janovi Husovi. Čítame to na webe pravoslávnej obce v Humennom. Ale čo so štátnym sviatkom? "Čelní predstavitelia SR a ČR, žiaľ, podľahli latinskej (rímskokatolíckej) cirkvi, ktorá je u nás na Slovensku i v Česku väčšinová.“
Ktovie, čoho je v podobných sporoch viac? Dozvukov dávneho rozkolu v cirkvi, alebo pretrvávajúcej rivality či skôr revnivosti medzi niektorými kresťanskými cirkvami?
Dosť na tom, že pravoslávni v oboch štátoch slávia 5. júl ako sviatok svätého Rastislava, veľkomoravského kniežaťa, ktorý sem pozval cyrilometodskú misiu. Šalamúnske riešenie, však?
Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku nemá s 5. júlom, ako sa zdá, väčší problém, pamätá však aj na nasledujúci sviatok, a tak vlani zorganizovala na Branči jubilejné oslavy príchodu vierozvestov spolu s Českobratskou cirkvou v Českej republike. Zároveň si teda pripomenuli aj výročie upálenia Jana Husa.
Z koho pochádza Duch Svätý
Trvalo takmer šesť storočí, kým sa pápež ospravedlnil za smrť Husa. Urobil to Ján Pavol II. Osobnej rehabilitácie a kanonizácie sa však niekdajší kacír – cirkevný reformátor ešte nedočkal.
Foto: Andrej Barát, Pravda
So solúnskymi bratmi to nedopadlo až také zle. Staršieho z nich – už ako arcibiskupa (!) – síce dva a pol roka väznili bavorskí biskupi (Rím vraj o tom nevedel), potom ho však na zásah nového pápeža prepustili a dokonca dostal možnosť ďalej vykonávať svoju funkciu. Ale za akých podmienok!
V Bavorsku vo väzení skončil aj knieža Rastislav, väznitelia ho oslepili a neskôr umiestnili do kláštora. Na čele Veľkej Moravy už medzitým stál Rastislavov synovec Svätopluk, ktorý v zložitej mocenskej hre dal prednosť bohoslužbám v latinčine.
Metod sa vrátil, ale už nesmel slúžiť v staroslovienčine, ktorá bola hlavný predpokladom úspechu jeho misie. Veď obyvateľom Veľkej Moravy bola bližšia a zrozumiteľnejšia ako latinčina, v ktorej im kázali miestni kňazi. Ako dobre, že už nežil Cyril, hlavný tvorca slovanského písma a cirkevnej staroslovienčiny. Ako by to asi celé znášal? Ešte keď sa volal Konštantín, čo bolo jeho krstné meno (Cyrilom sa stal až krátko pred smrťou, keď si obliekol mníšske rúcho a vstúpil do kláštora), označil v Benátkach svojich kritikov za stúpencov Piláta. Hlásali totiž, že pri bohoslužbách sa smie používať len latinčina, gréčtina a hebrejčina. Čiže jazyky, v ktorých Kristovi kati urobili nápis na jeho kríži…
Potom prišli ďalšie obvinenia – že sa arcibiskup Metod v učení o Duchu Svätom odchyľuje od náuky západnej cirkvi a nemodlí sa "Duch Svätý pochádza z Otca a Syna“, ale tvrdí "Duch Svätý pochádza len z Otca“. Čiže sa pridržiava byzantského učenia. Kacírstvo!
Súdiac podľa zachovaných písomných pamiatok, najmä Života Metoda, i podľa historických výskumov povolali potom veľkomoravského arcibiskupa do Ríma zodpovedať sa z týchto obvinení. Pápež Ján VIII. dal však Metodovi za pravdu a dohodli sa aj na určitom kompromise ohľadne liturgie. Evanjelium sa malo v kostoloch Metodovej diecézy čítať najprv po latinsky a potom i v slovanskom jazyku.
Kritici spomedzi miestneho duchovenstva však nedali Metodovi pokoj ani po jeho víťaznom návrate z Ríma. A tak to pokračovalo až do Metodovej smrti 6. apríla 885. V tom čase už bol na pápežskom stolci Štefan V., ktorý viac načúval Metodovmu nepriateľovi, biskupovi Vichingovi.
Na jeho podnet pápež vydal bulu, ktorá odsúdila údajne bludy a hriechy bývalého veľkomoravského arcibiskupa. A predovšetkým používanie staroslovienčiny v bohoslužbách "hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra prísahou zaručil, že to viac neurobí“.
Metodových žiakov najprv uväznili a potom pod dozorom bavorských vojakov vyhostili z krajiny. Najviac sa ich uchýlilo do Bulharska, kde ich úctivo prijal knieža Boris. Metodov nástupca Gorazd sa podľa niektorých bádateľov zdržiaval istý čas doma, ale v ústraní, neskôr sa utiahol do Krakova. A čo bolo ďalej?
Crha a Strachota
Po veľkom cirkevnom rozkole v roku 1054 malo cyrilo-metodské dielo pokračovateľov najmä na Balkáne a v Rusku. Na území bývalej Veľkomoravskej ríše sa latinské duchovenstvo snažilo slovanskú liturgiu vymazať z pamäti ľudí. Historici napriek tomu objavujú známky tzv. biritualizmu, čiže bohoslužieb v latinskom a staroslovienskom jazyku, na Spiši ešte aj v 13. storočí.
Foto: SITA
Posolstvo byzantskej misie sa uchovávalo prevažne v legendách a povestiach, šírili ho igrici – potulní speváci a rozprávači. Drobné zmienky o tvorcoch slovanského písma nachádzame v dobových kronikách a stredovekej literatúre. Ich mená však nezriedka bývali zmenené.
"Konštantín a Metod, aľe v patnástém stoľeťu Crha a Strachota rečení, v Solúňe (v Tessalonice) ze šlachetného a vzněšeného rodu sa naroďiľi.“ Touto vetou sa pred takmer dvesto rokmi začínal životopis vierozvestov z pera kňaza a básnika Jána Hollého, píšuceho ešte bernolákovčinou. Barokový spisovateľ a kazateľ Daniel Sinapius-Horčička, ktorý tvoril o sto rokov skôr, v jednom svojom spise poznamenal, že pospolitý ľud používal označenie Crha a Strachota ešte aj koncom 17. storočia.
Prečo? Kde sa to vzalo? Najskôr z pasionálov, čiže zborníkov o životoch svätých, písaných staročeštinou alebo jej blízkym jazykom, ktoré v stredoveku kolovali aj medzi ľuďmi na území dnešného Slovenska. Crha podľa jedného takéhoto zborníka preložil Starý i Nový zákon do jazyka slovanského, a pápež ho preto "s velikým hněvem tresktal“ . Svätec krátko nato zomrel, ale ešte stihol ustanoviť za svojho nástupcu brata Strachotu.
Historik Martin Wihoda z Masarykovej univerzity v Brne upozorňuje, že pomenovanie Crha a Strachota sa na území Čiech a Moravy začína vyskytovať od 16. storočia, čiže ešte v dobe predbielohorskej a drží sa až do 19. storočia. „Crha je zjavne odvodenina od mena Cyril,“ dodáva Wihoda "a Strachota vznikol v podstate nepochopením mena Metod, že je to grécke meno, a nie latinské“. Grécke slovo "methodios“ totiž pripomínalo latinské slovo „metus“, ktoré znamená strach. Vinou zlého prekladu bol z Metoda zrazu Strachota…
Veci sa definitívne uviedli na správnu mieru až v 18., ale najmä v polovici 19. storočia, ktoré znamenalo predel vo vzťahu k cyrilo-metodskému dedičstvu u nás. A patričnú úctu začali odvtedy slovanským apoštolom vzdávať aj najvyššie miesta v katolíckej cirkvi.
Kult svätcov a kult vzdelancov
Podľa kardinála Jozefa Tomka mala "cyrilo-metodská myšlienka“ u Slovákov až "neuveriteľnú údernú silu“. Veď pred 150 rokmi dokázala zjednotiť katolíkov latinského i byzantského obradu a evanjelikov. Bez jej oživenia by zrejme neprebehlo národné obrodenie, nevzniklo Memorandum národa slovenského ani Matica slovenská.
Už o štyridsať rokov neskôr konštatoval maďarský historik (ináč prešovský rodák) Béla Iványi, že kým uhorskí Slováci nepoznali cyrilo-metodskú tradíciu, nerobili problémy s „panslavizmom“. Je však zrejmé, že o rozšírenie kultu svätých Cyrila a Metoda sa najviac zaslúžili štúrovci, medzi ktorými prevažovali príslušníci evanjelickej cirkvi. Vladyka Cyril Vasiľ, arcibiskup gréckokatolíckej cirkvi, považuje túto okolnosť za kľúčovú pre pochopenie, prečo sa cyrilo-metodský kult u nás nestal "naozaj náboženským kultom“.
Podľa neho je to kult „akýsi studený“ nezľudovel a je akoby vyhradený iba pre slávnostné príležitosti a výročia. Inými slovami, Cyril a Metod sa nestali u nás národnými svätcami, akými sú napríklad svätý František alebo páter Pio v Taliansku. "Na Slovensku preniká na povrch viac inšpirácia (ich) dielom a kultúrou,“ dodáva vladyka Vasiľ v úvahe, ktorú svojho času odvysielal Vatikánsky rozhlas. Čiže kult vzdelancov?
Na tomto mieste sa môžeme vrátiť na začiatok nášho rozprávania, k učeným sporom o dedičstvo byzantskej misie. Aj v nich často zaznieva otázka, čo bolo jej kľúčovou úlohou: šírenie kresťanskej viery alebo kultúrne povznesenie?
Keď v roku 1985, počas pamätnej púte na Velehrad, vtedajší socialistický minister kultúry Klusák v príhovore k veriacim tvrdil, že solúnski bratia priniesli našim predkom hlavne kultúru, pútnici s ním nesúhlasili a kričali: "Priniesli vieru, vieru!“ Reagovali tým aj na prepiaty ateizmus bývalého režimu.
Najnovšie výskumy však ukazujú, že Konštantín a Metod prišli do čiastočne pokresťančenej krajiny. Stáli tu už kostoly, miestne kniežatá prijali predtým krst od franských biskupov. "Kresťanstvo by sa určite šírilo a upevňovalo aj bez byzantskej misie,“ tvrdí Ján Steinhübel z Historického ústavu SAV, "ale nemalo by ten osobitný rozmer, ktorý Konštantín a Metod Veľkej Morave a jej cirkevnej organizácii dali – samostatnosť a vzdelanosť.“ Steinhübel si myslí, že hlavným poslaním solúnskych bratov bolo vychovať domácich vzdelancov (nie iba kňazov), rozvíjať slovanské písomníctvo a zapojiť ho do európskej kultúry.
Vzhľadom na krátke trvanie misie sa viac ani stihnúť nedalo. Alebo vari áno?