Vojnové Slovensko dodávalo nacistom väzňov i dozorcov

17.07.2014 12:00
johann breyer
Johann Breyer Autor:

Vo federálnej väznici vo Filadelfii už takmer mesiac čaká na verdikt súdu 89-ročný Johann Breyer, pôvodom zo Slovenska. A ešte prinajmenšom mesiac si tam počká. Dovtedy by mali Američania rozhodnúť, či vydajú starca s podlomeným zdravím a dávnou nacistickou minulosťou nemeckej justícii.

Čitateľ už asi vie, že ide o kauzu rodáka z Novej Lesnej pri Poprade. Z médií sa mohol dozvedieť, že Breyer sa ako 17-ročný (!) stal esesákom a potom aj dozorcom v Osvienčime, kde skončili v plynových komorách tisíce slovenských Židov. Ako sa tam vôbec dostal? Odpoveď predpokladá siahnuť hlbšie do histórie a ozrejmiť si často už zabudnuté dobové súvislosti.

Budúci príslušník Waffen SS sa narodil koncom mája 1925 v dedinke, z ktorej je údajne najkrajší výhľad na Vysoké Tatry. Otec Johann bol karpatský Nemec, matka Katharina napodiv Američanka, teda aspoň sa narodila v USA, a to dokonca vo Filadelfii! Rodičia budúceho dozorcu sa v najväčšom meste štátu Pennsylvánia spoznali po tom, čo jeho otec vycestoval do Ameriky za prácou. Neskôr sa spolu vrátili na Slovensko.

Syna pokrstili v Novej Lesnej ako Jana Pavla Breuera. Obec mala vtedy aj nemecký názov – Neuwalddorf. Výrazným zastúpením nemeckej menšiny sa vyznačovala celá táto časť Spiša. Napríklad v okrese Poprad tvorili Nemci pred 85 rokmi takmer 20 percent a v okrese Kežmarok bezmála 40 percent obyvateľov.

Mimochodom, na Slovensku vtedy žilo takmer 147 000 Nemcov a tvorili asi 4,5 percenta jeho obyvateľstva. Vraj kde sa tu toľkí vzali?

Franz Karmasin vyznamenáva príslušníkov...
Franz Karmasin vyznamenáva príslušníkov oddielov Freiwillige Schutzstaffel.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: VALKA.CZ

Postihnutí „hnedou nákazou“

Nemci na územie dnešného Slovenska prichádzali už pred 750 rokmi. Na výzvu kráľa Bela¤IV. mali nemeckí kolonisti hospodársky i kultúrne povzniesť regióny vtedajšieho Uhorska, spustošené nájazdmi Tatárov.

Nasledovali ďalšie imigračné vlny v 16. a 17. storočí, podnietilo ich najmä protireformačné hnutie v Európe. Napokon, mnohí nemeckí odborníci sa na územie dnešného Slovenska prisťahovali aj v 19. storočí, keď sa tu rozvíjala priemyselná výroba.

Nikdy tu však nevzniklo súvislé územie osídlené Nemcami na spôsob českých Sudet. Na Slovensku boli nemecké enklávy dosť rozptýlené, dali sa však rozlíšiť tri základné oblasti. Na západnom Slovensku to bola Bratislava s okolím, na strednom – horná Nitra a na východe bol ťažiskom nemeckého osídlenia Spiš.

Tieto tri oblasti sa v dôsledku historického vývoja i zemepisnej polohy navzájom všeličím líšili. V predvojnovom Československu sa to prejavilo aj v odlišných politických preferenciách.

Spišskí Nemci dlhšie odolávali „hnedej nákaze“ nacizmu (národného socializmu) ako ostatní karpatskí Nemci. A tak na Spiši mala medzi Nemcami pomerne dlho dominantné postavenie Spišskonemecká strana, ktorá spolupracovala s maďarskými politickými subjektmi na Slovensku.

V Bratislave a na strednom Slovensku mala zatiaľ medzi tamojšími Nemcami rozhodujúci vplyv Karpatonemecká strana, vedená Franzom Karmasinom. Tá bola natoľko orientovaná na Sudetonemeckú stranu Konrada Henleina v Čechách (ktorá úzko spolupracovala s Hitlerovou NSDAP), až sa s ňou v roku 1935 zlúčila.

V nasledujúcom období henleinovci spoločne s karmasinovcami neutralizovali vplyv Spišskonemeckej strany pod Tatrami a získali si prevažnú časť jej členstva.

Podľa zistení historičky Sone Gabzdilovej sa to udialo aj v Novej Lesnej – Neuwalddorfe, kde v roku 1938 boli už dve tretiny nemeckého obyvateľstva členmi Karpatonemeckej strany Konrada Henleina (ako sa vtedy volala). Je známe, že henleinovci významne asistovali pri rozbití Československa.

Hneď po Mníchove a odstúpení Sudet nacistickému Nemecku ohlásil Karmasin založenie novej strany Deutsche Partei (DP), ktorá sa stala nástupkyňou Karpatonemeckej strany.

Po vyhlásení samostatného Slovenského štátu v marci 1939 obsadil Karmasin post štátneho tajomníka pre záležitosti nemeckej národnej skupiny. Jeho právomoci boli síce obmedzené (nemohol sa zúčastňovať ani zasadnutí slovenskej vlády), ale skutočných šéfov mal beztak v Berlíne, v tamojšom Ústredí nemeckých národných skupín (VoMi).

Karmasin sa okrem toho stál doživotným vodcom Deutsche Partei, ktorá síce oficiálne pôsobila v rámci politického systému Slovenska, ale celú jej činnosť riadil buď slovenský referát vo VoMi, alebo priamo ríšsky vodca SS Heinrich Himmler. „Zmesou nacionalistickej propagandy, výziev k poslušnosti i otvorených hrozieb sa DP krátko po vzniku Slovenského štátu podarilo do svojich radov začleniť veľkú väčšinu nemeckého obyvateľstva,“ konštatuje Gabzdilová.

Hoci boli slovenskými občanmi, museli sa bezvýhradne podriadiť príkazom DP, ktorá fungovala na podobných princípoch ako nacistická strana v Nemecku. Cieľom DP je zapojiť každého Nemca na Slovensku do boja Nemecka za ovládnutie Európy, opakoval pri každej príležitosti Karmasin. DP si čoskoro zriadila aj vlastné ozbrojené oddiely – Freiwillige Schutzstaffel (FS). Už v roku 1940 mali 5¤600 a o dva roky neskôr – 7 500 príslušníkov. Zároveň vznikali takéto „podľa vojenských zásad organizované zbory“ aj pre nemeckú mládež na Slovensku. Tunajšia obdoba Hitlerjugend dostala názov Deutsche Jugend (DJ). V rámci oddielov FS pôsobili elitné ozbrojené jednotky Einsatztruppe (ET) s cieľom pripraviť najoddanejších príslušníkov na vstup do Waffen SS.

V takomto prostredí a ovzduší teda dospieval budúci dozorca vo vyhladzovacom tábore Johann Breyer (vtedy ešte Breuer)…

Jedna ozbrojená rodina

Nevieme s istotou, či mladý Breyer, alias Breuer, prešiel výcvikom v DJ a FS, ale pravdepodobne áno. Lebo Karmasinova Deutsche Partei, ktorá obe tieto organizácie zastrešovala, mala už v tom čase pod faktickou kontrolou všetko nemecké obyvateľstvo na Slovensku. V 150 miestnych organizáciách bolo v tom čase registrovaných bezmála 70 000 členov.

„Staňme sa jednou ozbrojenou rodinou, jedným ozbrojeným spoločenstvom,“ vyzýval Karmasin slovenských Nemcov vo svojom novoročnom posolstve v roku 1942. To už hitlerovci inkasovali prvé neúspechy, predovšetkým – prehrali bitku o Moskvu. Wehrmacht na východnom fronte potreboval posilniť, ale aj Slovenská armáda, ktorá tam mala dve divízie.

Príslušníci nemeckej menšiny ako občania Slovenského štátu nemohli byť síce povolaní do Wehrmachtu, vrchný veliteľ SS Himmler ich však chcel stoj čo stoj mať vo svojich elitných jednotkách. Podľa zistení Dušana Kováča z Historického ústavu SAV sa verbovanie slovenských Nemcov do jednotiek SS začalo už od leta 1941. Koncom tohto roku slúžilo totiž vo Waffen SS okolo 600 slovenských Nemcov. Ako vyplynulo z listu Himmlera Karmasinovi, všetci svoju povinnosť „príkladne plnili a plnia“.

V nasledujúcom roku sa Himmler prostredníctvom ministerstva zahraničia a nemeckého vyslanectva v Bratislave pokúšal získať súhlas slovenskej vlády na povinnú službu slovenských Nemcov v jednotkách SS. V tomto duchu inštruoval aj Karmasina. Vláda však trvala na dobrovoľnom vstupe každého. Kompromis priniesli až rokovania nemeckého vyslanca Hannsa Ludina s premiérom Vojtechom Tukom v novembri 1942. „Prijatá formálna zásada dobrovoľnosti dávala nábor do SS do rúk Karmasina, ktorý ho mal riadiť a organizovať,“ približuje Kováč. „Náklady na vystrojenie malo prevziať Nemecko, ale slovenská vláda na to mala dať potrebné devízy.“

Karmasin potom vyzval všetkých mužov národnej skupiny vo veku od 17 do 35 rokov, aby sa prihlásili odvodovým komisiám. Schopní mali odísť na front, ostatní podať dôkaz o svojom nacionálnosoci­alistickom postoji tam, kde ich budú potrebovať. Na začiatku roku 1943 bolo už v zoznamoch tzv. dobrovoľníkov 6 464 mužov. Tritisíc z nich odviedli hneď k SS. Bol medzi nimi aj Breuer/Breyer z Novej Lesnej, ktorý podľa dochovaných záznamov narukoval vo februári 1943.

Deti, ktoré prežili. Snímka vznikla pri...
Deti, ktoré prežili. Snímka vznikla pri oslobodení Osvienčinu.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: WORDPRESS.COM

Ako strážni psi

Pripomeňme si: február 1943 priniesol zdrvujúcu porážku nemeckých vojsk pri Stalingrade. Hitler musel vyhlásiť totálnu vojnu.

„Nemecký národ iba teraz nasadí svoje sily v takom rozsahu, ako sa to nestalo ešte v dejinách ľudstva,“ zastrájal sa Führer.

Totálna mobilizácia sa týkala aj všetkých nemeckých menšín. Karmasin vyzval všetky osoby mužského pohlavia od 16 do 60 rokov, aby boli k dispozícii Deutsche Partei.

Väčšinou odchádzali na front, ale časť bola určená pre službu v špeciálnych jednotkách SS, ktoré mali na starosti aj stráženie nacistických koncentračných táborov. Podľa zistení Jána Hlavinku z Historického ústavu SAV nebol Breuer/Breyer ani zďaleka jediným slovenským Nemcom, ktorý sa vtedy dostal ako dozorca do Osvienčimu. „Len z okresu Kremnica pochádzali ďalší štyria mladí muži vo veku 18 až 25 rokov, ktorí pôsobili v Osvienčime,“ uviedol Hlavinka.

Všetci najprv prešli výcvikom vo Weimare. Nevedno, či všetci boli po jeho absolvovaní nasadení hneď do strážnej služby v Osvienčime-Brzezinke. O Breyerovi je známe, že najprv pôsobil v koncentračnom tábore Buchenwald, do Osvienčimu ho prevelili niekedy začiatkom jari 1944 a podľa spresnených údajov tam slúžil prinajmenšom do konca decembra toho istého roku.

Na tomto mieste sa žiada uviesť niečo o Waffen (Zbrane) SS vôbec a o ich strážnych jednotkách zvlášť. Pôvodne vznikli z Hitlerovej ochranky a aj po celý čas svojej existencie boli ich členovia v osobnej stráži vodcu Tretej ríše. Postupne sa však Waffen SS vyvinuli v obrovskú, takmer 950-tisícovú armádu, ktorá pôsobila popri Wehrmachte.

Spočiatku brali do týchto jednotiek len prvotriednych Árijcov, až neskôr prijímali etnických Nemcov a v závere vojny už aj mladíkov zo zmiešaných manželstiev a vôbec cudzincov.

Príslušníci SS dostávali najmä v prvej fáze vojny podstatne lepší výcvik ako väčšina Wehrmachtu. Súčasťou ich prípravy bolo aj štúdium nacistickej ideológie. Najmä jednotky SS nasadené na východnom fronte sa vyznačovali aj značnou brutalitou. Brutálne sa správali aj mnohí esesáci v koncentračných táboroch.

Nemecký historik a publicista Heinz Hohne, ktorý „umrlčím lebkám“ (príslušníci týchto jednotiek mali čiapky so znakom lebky s prekríženými hnátmi) venoval osobitnú knihu, ich charakterizoval ako "istý druh vojenských strážnych psov“. „Príslušníkov SS cvičili k brutalite a bezohľadnosti zrejme preto, aby ich v prípade nevyhnutnosti bolo možné použiť proti iným nemeckým formáciám,“ napísal Hohne.

Jedna z posledných osvienčimských väzenkýň žijúcich na Slovensku, Bratislavčanka Hilda Hrabovecká, nechce hádzať všetkých dozorcov do jedného vreca: „Boli medzi nimi takí, ktorí hneď strieľali, keď sa väzeň priblížil k strážnej veži, a boli ďalší, ktorí nestrieľali,“ spomína. Breuera/ Breyera pani Hilda nepoznala, vedela však o dozorcoch, ktorí prišli do táborovej posádky SS zo Slovenska. „Jeden z nich bol zvlášť brutálny,“ povie, ale nezachádza do podrobností.

Slovenskí väzni Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler, ktorým sa v apríli 1944 podaril útek z Osvienčimu a potom ako prví zverejnili správu o masovom vyvražďovaní v tamojších plynových komorách, spomínali na dozorcu Viktora Pesteka, pôvodom z Bukoviny (dnes súčasť Ukrajiny). Tento esesák im navrhol, aby spoločne ušli z dobre stráženého tábora. Odmietli, považovali to za provokáciu. A tak dozorca Pestek ušiel spolu s českým väzňom Vítězslavom Ledererom. Potom sa vrátil, aby pomohol ujsť jednej českej Židovke, do ktorej sa v tábore zamiloval. To sa mu však stalo osudným. Chytili ho a popravili.

Ale Pestek bol skôr výnimka z pravidla…

Breyer tam nebol jediný

Koncom januára 1945 Osvienčim oslobodili jednotky Červenej armády. Ešte predtým stihli esesáci jedných väzňov povraždiť a ďalších asi 58-tisíc poslať na nútené práce do Nemecka. Odišla aj táborová posádka SS. Breyera zastihol koniec vojny neďaleko Berlína. Na Slovensko sa už nevrátil, až do roku 1952 žil neďaleko bavorského mesta Weiden.

Čo by sa bolo stalo, keby sa v roku 1945 vrátil do Novej Lesnej? Tí štyria mladí esesáci od Kremnice sa vrátili domov, do Horného Turčeka, a vari ich súdili? Ako pripomína Hlavinka, ani jeden z nich tu nebol postavený pred súd, lebo ako príslušníci nemeckej národnosti boli „odsunutí mimo územia republiky Československej“. Doslova tak to stojí v dochovaných úradných záznamoch. Napokon, kto vtedy vedel v Kremnici o zverstvách nacistov páchaných na nevinných ľuďoch v Osvienčime-Auschwitzi?

Breyera dobehla minulosť v Spojených štátoch, aj to až v roku 1991. Vyšetrovacím orgánom vtedy tvrdil, že v Osvienčime bol iba tri mesiace, zaradený do vonkajšej stráže. Niekoľkokrát sprevádzal väzňov na prácu mimo tábora. Počul síce o spopolňovaní mŕtvol, videl dym z kremačných pecí, ale vraj nevedel, ako títo ľudia zomreli. V roku 1997 to už vyzeralo, že americké úrady Breyera vydajú, dokonca na Slovensko, advokáti však uspeli na odvolacom súde, ktorý rozhodol inak a zobral do úvahy najmä americké občianstvo Breyerovej matky.

Medzitým sa však jeho vyšetrovací spis doplnil. Už je jasné, že Breyer bol osvienčimským dozorcom v čase, keď v tomto tábore zavraždili 216 000 európskych Židov, keď tábor prijal 158 transportov najmä z Maďarska, ale aj zo Slovenska, kde sa v jeseni 1944 obnovili deportácie. A zmenilo sa ešte niečo. Vydaním Johna Demjanjuka, pôvodom ukrajinského dozorcu v tábore Sobibor, ktorého pred piatimi rokmi deportovali z USA do Nemecka, sa vytvoril precedens.

Tamojšie justičné orgány odvtedy posudzujú „iba stráženie“ vo vyhladzovacích nacistických koncentrákoch ako napomáhanie pri vraždení. „Aj Breyera by mali vydať, aby jeho vinu posúdil nezávislý súd,“ hovorí pevným hlasom pani Hilda Hrabovecká.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Nacisti #druhá svetová vojna #Johann Breyer #vojnove Slovensko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku