O rozhodnutí francúzskej lóže dobre vedel vodca srbskej teroristickej organizácie Narodna odbrana Vojislav Tankosič. Nuž a práve major Tankosič vycvičil a vyzbrojil študenta Gavrila Principa i jeho druhov, poslal ich do Sarajeva, aby spáchali atentát na následníka trónu Rakúsko-Uhorska a dali tým zámienku na spustenie celosvetovej pohromy.
Takéto tvrdenie nájdeme napríklad v obsiahlejšom texte, ktorý sa tvári priam ako vedecká štúdia s bohatým poznámkovým aparátom. Autor, istý Peter B. Podolský, nazýva už v titulku svojho pamfletu slobodomurárstvo „nešťastím našej doby“.
Prečo teda musel zomrieť František Ferdinand? Hádam len nie preto, že bol horlivý katolík a slobodomurárov mal v žalúdku? Tak vari preto, že „odhalil“ ich sprisahanie? Pri jednej príležitosti sa totiž v užšom kruhu vyjadril: „Musíme sa vyhnúť vojne proti Rusku, pretože je podnecovaná Francúzskom, a to francúzskymi slobodomurármi a antimonarchistami, ktorí chcú tak vyvolať prevrat a zvrhnúť monarchov z trónov…“
Nuž áno, Ferdinand nemal slobodomurárov rád, on ich však nezakazoval. V Rakúsku sa o to postarali iní Habsburgovci, pričom oveľa skôr, hneď po „jari národov“, revolučných udalostiach v polovici 19. storočia. V druhej časti monarchie, v Uhorsku, nastalo oživenie lóží po vyrovnaní v roku 1867, kedy ich povolili. Vo Viedni však pre ne naďalej platil zákaz, a tak sa začali sústreďovať v neďalekom Prešporku, v dnešnej Bratislave. Tá sa stala začiatkom 20. storočia mestom s div nie najväčším počtom slobodomurárskych lóží v Európe.
Vráťme sa však do Sarajeva. Podľa Podolského vyvolali slobodní murári nielen prvú, ale aj druhú svetovú vojnu a zorganizovali všetky revolúcie, ktoré bezprostredne po týchto kataklizmách nasledovali. Nič nové pod slnkom. Jezuita Augustin Barruel už pred vyše 200 rokmi vydal knihu o jakobínstve, v ktorej označil Veľkú francúzsku revolúciu (1789–1799) za sprisahanie slobodomurárov a osvietenských filozofov. Niektorí historici považujú práve túto knihu za prvú známu publikovanú konšpiračnú teóriu.
Dali zabiť Štefánika
Slobodomurári dali zabiť nielen Františka Ferdinanda, ale údajne aj Milana Rastislava Štefánika. A ortieľ smrti vyniesla zhodou okolností tá istá lóža – Veľký Orient Francúzska. V svojom texte to predpokladá aj spomínaný Podolský, odvolávajúc sa na nemenované „niektoré pramene“. Pritom pri iných tvrdeniach sa autor zvykne oprieť o konkrétne zdroje, aj keď takpovediac hlava-nehlava.
Prečo by však mali byť slobodomurári príčinou tragickej smrti jedného zo svojich? Veď aj Podolský píše, že „Štefánikova kariéra vo Francúzsku by nebola možná bez jeho príslušnosti k slobodomurárstvu“. Zároveň však tvrdí: Štefánik bol zrazu znechutený „deštruktívnou činnosťou slobodomurárstva“ a po návrate do vlasti chcel dať rozpustiť všetky ich tajné spolky. Ale jeho zámer vraj nezostal utajený. A tak pri prelete nad Bratislavou 4. mája 1919 privítala Štefánika streľba a lietadlo havarovalo.
Kto dal príkaz k paľbe? Predsa ďalší z trojice spoluzakladateľov Československa – Edvard Beneš, s tichým súhlasom Tomáša G. Masaryka. Obaja českí politici boli totiž slobodomurármi a „na nešťastie obyvateľov tohto štátu stali sa jeho prezidentmi“.
Podolský nie je zďaleka jediný, kto verí podobným legendám a mýtom. V určitých kruhoch na Slovensku sa živili po celé desaťročia a kolujú dodnes. Čo z toho je pravda? Katarína Hradská z Historického ústavu SAV odkazuje v tejto súvislosti na výskumy jej francúzskeho kolegu Bernarda Michela v parížskych archívoch. Nenašiel v nich žiadnu stopu, ktorá by dokazovala príslušnosť Štefánika k nejakej tamojšej slobodomurárskej lóži.
A čo talianske lóže? Slovenský diplomat a publicista Miroslav Musil, ktorý preskúmal talianske archívy týkajúce sa pôsobenia Štefánika v krajine, objavil list predstaviteľa tamojších slobodomurárov z januára 1919. Vyzýval v ňom Štefánika, aby založil v ČSR takúto lóžu. Čiže založil, a nie rozpustil.
Boli slobodomurármi Beneš a Masaryk? Beneš svojho času áno, Masaryk mal pre slobodomurárstvo sympatie, nikdy sa však nestal členom nejakej lóže. Vyplýva to z výskumov českej historičky Jany Čechurovej. Medzi Štefánikom, Masarykom a Benešom sa akiste vyskytli aj spory, nie však takého charakteru, aby podporili verziu o politickej vražde prvého. Nie sú na to žiadne pádne dôkazy. Stúpenci tejto verzie tvrdia, že mocní objednávatelia dali všetky zničiť a očitých svedkov odpraviť. Kto ich ničím nepodložené „argumenty“ spochybňuje, je buď slobodomurár, alebo prinajmenšom čechoslovakista. (Aj autor týchto riadkov si akiste koleduje o takúto nálepku…)
Ako Tiso uveril Karvašovi
A sme pri podstate konšpiračných teórií. Podľa amerického historika Daniela Pipesa majú ich autori sklon vidieť za všetkým dianím pôsobenie skrytých síl a veria v sprisahania ako hybnú silu dejín.
Tvorba konšpiračných teórií sa už od začiatku križiackych výprav vydala dvoma smermi, ozrejmuje problém Pipes. Prvý smer sledoval vznik tajných spoločností, počnúc templárskymi rytiermi a pokračujúc slobodomurármi, kým druhý sa priklonil k názoru, že svetu vládne „medzinárodné židovstvo“.
Ale totalitné režimy 20. storočia to ani veľmi nerozlišovali. Po víťazstve komunistov vo februári 1948 sa začal hon na čarodejnice aj v ich vlastnej strane. V zinscenovanom monsterprocese s Rudolfom Slánským sa kládol obžalovaným „agentom Západu“ za vinu aj sionizmus (väčšina z nich mala židovský pôvod) a spojenie so slobodomurármi. Sám Slánský musel pred súdom v Prahe koncom roku 1952 zopakovať vyšetrovateľmi vynútené priznanie: "Priznávam, že som ponechával pri prezidentovi republiky ako jeho lekára slobodomurára Dr. Haškovca a tajil som to pred prezidentom, že Haškovec je nepriateľ. Mohol som použiť Haškovca na odstránenie prezidenta v záujme plného uchopenia moci.“
Na začiatku „hnedej“ totality na Slovensku 14. októbra 1938 vyšlo úradné nariadenie o rozpustení spolkov slobodných murárov. Ľudácka propaganda ho zdôvodnila slovami: „Podzemná činnosť židovským duchom naplnených slobodomurárskych lóží otravovala a otrávila celý verejný život v našom štáte, lebo jej podliehali aj najvyšší funkcionári a predstavitelia republiky.“ Pripomeňme si, že Slovensko bolo v tom čase ešte súčasťou Československej republiky – aj keď čerstvo okyptenej o Sudety a Petržalku na základe Mníchovskej dohody západných mocností – malo však už svoju autonómnu vládu na čele s Jozefom Tisom.
V Prahe vtedy vládol akoby federálny úradnícky kabinet Jana Syrového. Za Slovensko v ňom boli iba dvaja odborníci – nestraníci: Vladimír Fajnor (viedol rezort spravodlivosti) a Imrich Karvaš (priemysel a obchod). Bolo verejným tajomstvom, že obaja sú slobodomurári. Fajnor v ten istý deň, ako vyšlo vládne nariadenie proti slobodomurárskym lóžam, podal demisiu. Denník ľudovej strany Slovák to dal hneď do súvisu s odhalením ministrovho členstva v Philantropii, jednom z „brlohov hriechu a zločinu“, ako nazýval tajné spolky už v titulku, hoci dôvod demisie bol celkom iný.
Bol však Fajnor členom spomínanej lóže? Bol, ale z lóže vystúpil už koncom roku 1930, keď sa stál prezidentom Najvyššieho súdu ČSR. Dokonca požiadal slobodomurárov o potvrdenie, že sa tak stalo, aby nevznikli pochybnosti o jeho nezávislosti. Ako pred časom zistil súčasný košický advokát a publicista Peter Kerecman, lóža takéto potvrdenie doktorovi Fajnorovi skutočne aj vystavila, čo sa inak stávalo dosť zriedka.
Karvaš vstúpil do Philantropie (sídlila na Panenskej ulici v Bratislave) až v roku 1933 a zrejme ho pre túto lóžu získal ďalší významný predvojnový politik a slobodomurár Vavro Šrobár. Karvaš však zostal v Syrového vláde aj po 14. októbri 1938. No nielen to – v marci 1939, hneď po vyhlásení samostatného Slovenského štátu sa stal prvým guvernérom jeho centrálnej banky. Okolnosti, za ktorých sa to udialo, stoja za osobitnú zmienku. Karvaša totiž vyzval na spoluprácu sám ministerský predseda Tiso.
„Upozornil som ho, že sa nepokladám za vhodnú osobu, lebo mám všetky možné nedostatky,“ spomínal už po vojne Karvaš, „som posledný československý minister obchodu, slobodomurár (to sa vedelo, lebo keď lóžu obsadila Hlinkova garda, našiel sa zoznam členov), manželka je Češka a evanjelička a, napokon, som socialistického presvedčenia.“
A čo na to Tiso? „Odpovedal, že o všetkom vie,“ pokračoval Karvaš. „Nechce odo mňa, aby som robil politiku, ale aby som dal svoje odborné znalosti k dispozícii. Len po tomto rozhovore som prisľúbil odbornú spoluprácu, bez akýchkoľvek politických záväzkov.“
Čo však potom znamenala ľudácka kampaň proti slobodomurárom v jeseni 1938, vrátane manifestačného zatvárania ich lóží? Že Bratislava sa aj v tomto smere chcela zapáčiť Berlínu a nacistom, ktorí prenasledovali slobodomurárov? Že jednotlivý slobodomurár bol pre Tisa a spol. prijateľný, odmietali iba ich spolky, v ktorých sa spolčovali so Židmi a rôznymi liberálmi? Že „umiernení“ a „radikáli“ v ľudovej strane mali aj na túto otázku rozdielne názory?
Dosť na tom, že činnosť spolkov slobodomurárov zakázali na vtedajšom Slovensku hneď po zákaze komunistickej strany. Aj v ľudáckej propagande stavali „fertuškárov“ (nazývali ich tak podľa záster, ktoré používali pri svojich obradoch) do jedného radu so „židoboľševikmi“. Po zhabaní záznamov o členstve v slobodomurárskych lóžach v Bratislave ľudácka propaganda tvrdila, že až na 70 percent ho tvorili Židia. Nebola to pravda. Hradská, ktorá preskúmala archívne materiály, sa dopracovala k 43 percentám. (V absolútnych číslach: z 1 266 členov bolo Židov 540. ) Aktívnych politikov bolo medzi nimi ako šafránu. Prevažovali lekári, právnici (napr. Emil Stodola), architekti (Christian Ludwig) a stavitelia (Václav Klimeš), podnikatelia (Rudolf Manderla), spisovatelia (Janko Jesenský), vedci a pedagógovia (Václav Chalupecký) – všetko známe osobnosti. Určite mali vplyv na rôzne sféry verejného života, denník Slovák však zámerne preháňal, keď v komentári k vládnemu nariadeniu v októbri 1938 napísal: „Slobodomurárskymi niťami boli popretkávané nekresťanské politické strany, úrady, verejné korporácie, hospodárske organizácie.“
SNP? Sprisahanie slobodomurárov!
Situácia sa zopakovala takmer o šesť rokov neskôr, keď vypuklo Slovenské národné povstanie. Jeho odporcovia dodnes pripisujú jeho prípravu podvratnej činnosti slobodomurárov. Aj podľa Podolského, ktorý nedávno vydal o „Povstaní roku 1944“ osobitnú publikáciu, celý občiansky odboj na Slovensku viedli vlastne členovia zakázaných slobodomurárskych lóží v spojení s vtedy exilovým československým prezidentom – slobodomurárom Benešom. Autor menuje na prvom mieste Šrobára, „spolupredsedu samozvanej Slovenskej rady“, a hneď za ním Karvaša, ktorého si „zbožný kňaz“ Tiso vážil „a dúfal, že svoje schopnosti uplatní v prospech obyvateľov Slovenska“, on ich však použil na finančnú a materiálnu prípravu Povstania. Čiže SNP ako sprisahanie temných síl proti prvému samostatnému štátu Slovákov…
S podobnými prístupmi k dejinným udalostiam sa vlastne ani nedá polemizovať. Lebo, ako upozorňuje český historik a publicista Petr Zidek, „voľne zamieňajú pravdu s fikciou, pracujú s neoveriteľnými faktami, obchádzajú všetko, čo im protirečí a zo správnych predpokladov vyvodzujú falošné dôsledky“. Slobodomurári predsa tvorili vo vedení odboja i Povstania menšinu a, navyše, ako sme si už povedali, komunisti ich neznášali. Šíriteľ konšpiračnej teórie o tom dobre vie, ale bude tvrdiť, že keď to „špičkám oboch deštrukčných hnutí“ bolo výhodné, tak sa dokázali spojiť. Najmä ak tým mohli poškodiť spoločnému nepriateľovi – katolíckej cirkvi.
Pozor na ruky a okuliare
Slobodní murári si za svoju neobľúbenosť u verejnosti mohli tak trochu aj sami. Ich spolky si kládli síce ušľachtilé ciele – mravné zdokonaľovanie, presadzovanie hodnôt solidarity a humanity – boli však proti transparentnosti, neradi sa zviditeľňovali. Riadili sa heslom „Naučme sa mlčať“ a mlčali dokonca aj o svojej dobročinnosti. Katolícke duchovenstvo si odradili hlásaním odluky cirkvi od štátu, bežných ľudí uzatváraním sa do tajomných spoločnosti so záhadnými obradmi. A čo je tajomné, to býva dosť podozrivé.
Slobodomurári si priniesli do modernej doby rekvizity z 18. storočia, keď vznikali prvé lóže v Anglicku. Pôvodne ich spolky zakladali stavitelia chrámov, preto v symbolike slobodomurárstva dominujú kladivá a vodováhy a pri obradoch si „ctihodní bratia“ obliekajú krátke zásterky. Medzitým sa tajné stalo zjavným, knihy o symboloch a obradoch slobodomurárov možno nájsť na pultoch každého kníhkupectva aj u nás. Napriek tomu predsudky pretrvávajú. Tuhý korienok má presvedčenie, že slobodomurári sa usilujú o nadvládu nad ľudstvom alebo, to prinajmenšom, o moc v jednotlivých štátoch. Lebo nejeden človek je rád, ak sa mu všetky zložitosti a trápenia sveta vysvetlia takto jasne a jednoducho.
V susednom Česku sa tomu intenzívne venuje istý Adam B. Bartoš. Podľa neho je zrejme slobodomurárkou aj Angela Merkelová, lebo pri verejných vystúpeniach máva zopäté ruky do tvaru pyramídy. A slobodomurárom bude podľa Bartoša pravdepodobne aj Andrej Babiš, keďže sa zvykne pozerať cez spustené okuliare. To všetko sú vraj gestá, príznačné pre členov slobodomurárskej lóže. Neveríte? Tak neverte!