Len niekoľko stoviek kilometrov severne od nášho územia bojovala o svoju budúcnosť Varšava. A už od prvých hodín, teda od 1. augusta, takmer až do potlačenia povstania Nemcami 3. októbra aj za účasti 535. čaty Slovákov Armie Krajowej.
Veľké straty v bojoch, aj fakt, že z vtedajších povstalcov už nikto nežije, spôsobili, že história Slovákov vo Varšavskom povstaní je u nás takmer neznáma. Hoci ich pomocnú ruku si Varšava pamätá dodnes.
Varšavské povstanie vypuklo v lete 1944 a jeho cieľom bolo oslobodiť okupované mesto spod nemeckého útlaku. Počas dvoch mesiacov sa bojovalo s Nemcami na barikádach, vyčerpaní povstalci, ktorí často prebývali v kanalizácii pod mestom, kapitulovali až po 63 dňoch. Dovedna v meste zahynulo viac ako štvrť milióna ľudí, tých, ktorí prežili, po kapitulácii vysťahovali a domy systematicky zničili. Odhaduje sa, že po druhej svetovej vojne padlo až 85 percent zástavby mesta.
Stránka Powstanie 1944 hovorí, že vo vojnovom období žilo vo Varšave asi osemdesiat slovenských rodín. Mohli využívať svoj pas krajiny spriatelenej s fašistickým Nemeckom, aby si na okupovanom území vytvárali kontakty, pohybovali sa po meste. Jedným z nich bol aj Miroslav Iringh – budúci veliteľ slovenskej čaty – ktorý sa od počiatku vojny zaujímal o situáciu v poľskom podzemí.
Slovenský odboj v obsadenom meste
Ako sa Miroslav Iringh ocitol vo Varšave? Jeho otec Stanislav pochádzal zo Slovenska, jeho mama bola Poľka. Miroslav sa narodil pred sto rokmi, v roku 1914, a vyrastal v poľskom hlavnom meste.
Už v roku 1939 vstúpili Iringhovci – otec so synom – do Légie Čechov a Slovákov v Poľsku, v ktorej pôsobil okrem iných aj budúci československý prezident Ludvík Svoboda. Légia Čechov a Slovákov bojovala po boku poľskej armády až do jej porážky v tom istom roku. Bohužiaľ, otec Miroslava Iringha zahynul už po dvoch dňoch v službe československej vojenskej jednotky, v septembri 1939. Práve na jeho počesť začal Miroslav používať krycie meno Stanko z Nitry.
Rok pred vypuknutím povstania bol Iringh pri vzniku ďalšej organizácie Slovákov vo Varšave – Slovenského národného výboru. Popri predsedovi Iringhovi sa v ňom angažovali aj ďalší mladíci zo Slovenska, o čom jasne hovoria ich mená a prezývky: Adam Chalupec zvaný Janko, Jozef Janík – Veličan, Róbert Marek – Oraviak, a tiež niekoľko Poliakov. Okrem spolupráce s poľským podzemím vydali Iringh s výborom aj dve čísla bulletinu Nad Tatrou sa blýska a tiež niekoľko letákov v slovenskom jazyku.
Jadwiga Wanda Podrygałło, ktorá sa ako spojka pohybovala pri slovenskej čate, po rokoch pre Múzeum Varšavského povstania vysvetľovala: „V roku 1942 vzniklo porozumenie medzi československou a poľskou exilovou vládou, v dôsledku čoho vznikol Slovenský národný výbor v okupovanom Poľsku. Slováci, ktorí v Poľsku bývali dlhé roky, pracovali v konšpirácii v rôznych skupinách. Iringh sa snažil o ich scelenie. Výsledkom bolo sformovanie slovenskej čaty.“
Smeli nosiť trikolóru
Stanko a Janko sa obrátili aj na vedenie odbojovej Armie Krajowej – Krajinskej armády s cieľom vytvoriť vojenský oddiel, ktorý by bojoval proti okupantom. Tak sa sformovala 535. čata Slovákov. No keďže samotných Slovákov, dohromady 28, bolo príliš málo na vytvorenie samostatnej čaty, Armia Krajowa ich doplnila o ďalších cudzincov.
Hovorí sa o šiestich Gruzíncoch, troch Maďaroch, o jednom Ukrajincovi a Čechovi a osemnástich Poliakoch. „Vôbec nám neprekážali rozdiely v národnosti, náboženstve. Existovali sme spolu vo skvelej atmosfére, práve vďaka poručíkovi Iringhovi, ktorý bol očarujúcim človekom,“ hovorila v dokumente poľskej televízie TVP o slovenskej čate Danuta Kozlowska-Sobczyńska, jedna z povstalkýň vo Varšave.
Foto: Filip Drábek
Čata pod ochranou Armie Krajowej ešte pred vypuknutím bojov absolvovala bojové cvičenia. Po 1. auguste Slováci dostali špeciálne privilégiá. Hoci neboli jedinými cudzincami bojujúcimi v povstaní, mohli ako jediní využívať slovenské štátne symboly – vrátane pásky na ramene v podobe trikolóry, a tiež slovenskú vlajku, ktorá dodnes visí v Múzeu Varšavského povstania.
„Pásky mali v národných farbách s nápisom WP (Varšavské povstanie, pozn. red.), poľským orlom a číslom čaty 535. Práve nosenie týchto pások bolo dohodnuté dopredu v dohode, ktorá hovorila, že bojujú naraz s nami, ale sú samostatnou jednotkou,“ vysvetľovala v rozhovore pre Múzeum Varšavského povstania Jadwiga Wanda Podrygałło.
„Tragédiou Iringha bolo to, že na začiatku bojov to nikto nechcel uznať, pretože len málokto vedel o konšpiračných dohodách. Preto bol jeho oddiel vysielaný na najnebezpečnejšie miesta povstania. A to je pravda,“ dodáva. S Iringhom sa pani Podrygałło stretla ešte pred vypuknutím povstania, keď jej nosil informácie z nemeckého rozhlasu, ktorý ako Slovák mohol počúvať.
Už 1. augusta zaútočila časť skupiny na palác Belweder, ktorý bol v čase okupácie sídlom nemeckého guvernéra v Poľsku Hansa Franka. Pri útoku zostala skupina rozbitá a časť sa presunula na druhú stranu rieky. Z trojciferného počtu povstalcov prežila len desiatka. Slabo vyzbrojená a vekom mladá čata Slovákov, v ktorej bol tridsaťročný Iringh pravdepodobne najstarším členom, počas bojov v povstaní bránila najmä pozície pri Visle vo štvrti Czerniaków.
Zo slovenskej menšiny vo Varšave sa údajne niekoľko ďalších Slovákov zapojilo aj do povstania mimo 535. čaty. Boli členmi práporu Golski, ktorý bojoval napríklad o varšavskú Polytechniku.
Jednotka v troskách
V určitom momente sa iringhovcom darilo, v druhej polovici septembra však už na nemecké vojská nestačili a museli sa z pozícií sťahovať. Iringh zostal v pamäti ako na srdečný veliteľ, ktorý zároveň vládol železnou rukou. Predovšetkým však vždy riskoval skôr vlastný život, ako život svojich ľudí.
Napriek tomu počas ťažkých bojových akcií stratil až sedemdesiat percent jednotky. Na konci povstania organizoval prechod zvyšku čaty na druhú stranu rieky, do štvrte Praga k jednotkám Červenej armády. „Po páde Czerniakówa sa chystal preplávať Vislu s ranenou rukou. Jeden člen jeho čaty z Gruzínska, silný človek, ho vtedy zachránil pred utopením,“ spomínala Iringhova dcéra Boguslawa Iringh-Nagorska v televíznom dokumente. Práve ona v roku 2007 preberala z rúk prezidenta Ivana Gašparoviča vysoké štátne ocenenie, Rad Ľudovíta Štúra in memoriam, pre jej otca.
Po Iringhovom presune do časti Praga jeho tehotná manželka Waleria, ktorá sa tiež zúčastnila odboja, zostala na varšavskom brehu. Keď zasypalo dom, v ktorom bývala, Iringh sa iba uistil, či prežila, a zostal ako lojálny veliteľ s jednotkou. Prvá dcéra Miroslawa sa narodila na konci vojny, v máji 1945.
Podľa niektorých zdrojov sa niekoľko vojakov zo slovenskej čaty po potlačení povstania a úteku z Varšavy zúčastnilo na bojoch v SNP, zrejme i v Juhoslávii.
Foto: Filip Drábek
Ťažko aj po vojne
Na jeseň 1944 chorého Iringha presunuli s povstalcami, ktorí zostali nažive, z Pragy kontrolovanej Červenou armádou do Lublina, kde už fungovala Stalinom nariadená prosovietska vláda. Tam Iringh otvorene hovoril o Varšavskom povstaní pre poľský rozhlas.
„Ležím už neviemkoľký deň v nemocnici. Čas plynie rýchlo, deň za dňom, zdá sa mi, že idem rýchlym vlakom niekam do neznáma. Míňam známe stanice, to sú chvíle dávnych skúseností a snov, ktoré každý zdravý človek nazýva slovom spomienky,“ písal si do denníka v nemocnici, kde bojoval s tuberkulózou. „Iba ja, nudný človek, tridsaťročný dedko, sa vraciam do svojej poslednej vojny,“ dodal sklesnuto inokedy pevný a optimistický Iringh.
Po vojne účastníkom Varšavského povstania režim neprial. Iringh sa venoval novinárčine, bol dopisovateľom niekoľkých periodík až do roku 1951, keď ho naoko bezdôvodne prepustili zo zamestnania. Skutočným dôvodom bola jeho aktivita v Armii Krajowej, keďže cieľom povstania bolo aj zamedzenie nástupu komunistického režimu.
K novinárčine sa mohol vrátiť až po piatich rokoch. Ako žurnalista a fotograf pracoval až do svojej smrti v roku 1985. Jeho dcéra vysvetľuje, že po rokoch strávených organizovaním čaty a Slovenského národného výboru napriek ťažkému obdobiu chcel zostať vo Varšave: „Poľsko považoval za druhú domovinu. Nechcel ho opustiť.“
Iringhova osobnosť a činy prepojili obranu okupovanej Varšavy, jeho rodného mesta, s bojom pod slovenskou vlajkou. Na Slovensku verejnosť o jeho aktivitách dodnes vie len málo, podobne ako o boji Slovákov vo Varšavskom povstaní. Ocenenie jeho prínosu a prínosu slovenských a československých organizácií v Poľsku mohlo prísť až po zmene režimu. Samotného Iringha pripomína po ňom pomenované námestíčko vo Varšave s pamätníkom Slovákov. Stojí v okolí miest, kde spoločne bojovali proti nacistom.