Hitlerove deti zastihlo povstanie v kúpeľoch

Pochodovali ulicami slovenských kúpeľných mestečiek v uniformách Jungvolk a Hitlerjugend a vyspevovali nacistické piesne. Cez vojnu sa tu vystriedalo takmer 100 000 nemeckých školákov prevažne z Porúria a ďalších oblastí v Tretej ríši.

14.08.2014 06:00
deti, nacisti, tábor, vlak, druhá svetová... Foto:
Na propagačnej fotografii idú šťastné nemecké deti do tábora na Slovensku.
debata (23)

Ešte aj v čase vypuknutia Povstania sa v Piešťanoch, Trenčianskych Tepliciach, Bardejove, v Brusne, Liptovskom Jáne a na ďalších miestach nachádzalo viac ako päťtisíc týchto detí, ktoré v nastupujúcom zmätku urýchlene evakuovali. Čo je na tom pravdy, že niektoré už nestihli odviezť a že ich zastrelili partizáni?

Ale najprv si odpovedzme na otázku, čo vlastne toľké nemecké deti a ich vychovávatelia robili na Slovensku v takom hektickom čase. Mali tu, povedané dnešným jazykom, svojho druhu školy v prírode. V reči nacistov to boli Kinderlandver­schickung (skrátene KLV) , čosi ako detské výchovno-vzdelávacie tábory na vidieku. Pokračovalo v nich riadne vyučovanie, zároveň prebiehalo masívne vymývanie mozgov v duchu nacionálneho socializmu, nechýbala branná výchova a pestoval sa kult tela.

S myšlienkou vysielať deti z veľkých miest, postihnutých bombardovaním spojeneckého letectva, do takýchto zariadení prišiel ako prvý Baldur von Schirach, vodca Hitlerjugend, a požehnal mu ju sám Adolf Hitler.

Prvé tábory začali vznikať v septembri 1940 najprv na území Nemecka. Ale keďže letecká vojna naberala obrátky a bolo treba umiestniť mimo ohrozených oblastí čoraz viac detí, už v decembri toho istého roku prišlo prvých 2 400 školákov z Berlína aj do táborov v Protektoráte Čechy a Morava. Vyplýva to zo zistení českej historičky Radky Šustrovej.

Na Slovensku sa výskumom táborov KLV dlhodobejšie zaoberá Michal Schvarc z Historického ústavu SAV. Podľa neho sa sem prvé skupiny nemeckých detí dostali krátko po tom, čo v Berlíne zistili, že už nemajú kam poslať zvyšných približne 100 000 detí.

Tuka vyhovel želaniu führera

Slovenský štát nielenže patril do nemeckej sféry vplyvu, ale v tom čase sa mohol oprávnene javiť aj ako bezpečný a vcelku prosperujúci ostrov vo vojnou zmietanej Európe. Prečo neumiestniť ďalšie tábory KLV práve do krajiny pod Tatrami?

„Koncom januára 1941 sa nemecké vyslanectvo v Bratislave obrátilo s touto žiadosťou priamo na ministerského predsedu Vojtecha Tuku,“ približuje situáciu Schvarc . „Ten, známy svojou ochotou podporovať nemecké požiadavky a návrhy, nielenže súhlasil, ale zároveň vyjadril potešenie ôvyhovieť želaniu führera“. Vyplýva to zo záznamov, ktoré historik objavil v nemeckých archívoch.

Prvá, asi 500-členná, skupina školákov vo veku 10–14 rokov dorazila 17. marca 1941 do Trenčianskych Teplíc. V nasledujúcich týždňoch sa očakávali ďalšie vlaky. Slovensko malo denne prijať 500 až 600 detí z Nemecka. Už v apríli 1941 ich tu bolo okolo 6-tisíc, z toho asi 2 500 v Piešťanoch a Trenčianskych Tepliciach a okolo 1 700 vo Vysokých Tatrách.

O tri mesiace neskôr dosiahol počet nemeckých školákov na Slovensku približne 16-tisíc. Podľa odhadov (presné záznamy sa nezachovali) sa malo na Slovensku v táboroch KLV každoročne nachádzať 20 000 až 25 000 nemeckých školákov.

Postupne sem začali prichádzať celé triedy a školy, ktoré našli ubytovanie najmä v zariadeniach cestovného ruchu – v kúpeľoch, penziónoch či rekreačných chatách. V čase vojny totiž prežívali úpadok a pociťovali chronický nedostatok bežnej klientely. Aj preto ich majitelia ochotne uzatvárali zmluvy s nemeckou stranou o detských pobytoch.

Zvlášť vyhľadávané boli kúpele, keďže okrem ubytovania poskytovali aj nevyhnutné liečebné a lekárske zázemie.

Je zaujímavé, že o organizačnom zabezpečení, zásobovaní a financovaní táborov KLV na Slovensku nevznikla žiadna medzivládna dohoda. Podľa zistení Schvarca existovala iba dohoda medzi vládnymi výbormi pre hospodárske otázky. Nemecko sa zaviazalo hradiť náklady spojené s uskutočnením celej akcie.

„Financovanie programu sa uskutočňovalo prevodom prostriedkov z Ríšskej banky na clearingové účty Slovenskej národnej banky,“ konštatuje Schvarc, "ktorá vyplácala objem takto vyčlenených financií.“

Už v roku 1941 previedla nemecká strana 180 miliónov korún v ríšskych markách, čiže približne 15 miliónov korún na každý mesiac, čím sa mal zabezpečiť pobyt 15-tisíc deťom, ich učiteľom a dozornému personálu.

Režim v tábore bol polovojenský, platil tam vodcovský princíp. Každý deň od pondelka do soboty sa síce vyučovalo (štyri hodiny mladšie deti, päť hodín staršie), školáci však povinne skladali aj skúšky „sily a vytrvalosti“.

Na nemeckom internete možno nájsť spomienky 80-ročného Jörga Sonnabenda, ktorý od februára 1944 absolvoval spolu s ďašou stovkou chlapcov z Berlína pobyt v tábore KLV na Skalke pri Kremnici. Mali k dispozícii budovu bývalého domova dôchodcov, navôkol bola „zimná ríša divov“, ale život v tábore by Sonnabend prirovnal najskôr k „pruskej kadetskej škole“. Všetko na povel, výcvik ako v kasárňach vrátane ranných rozcvičiek a povestnej prekážkovej dráhy.

Mali tam učiteľov, ale skutočnými pánmi nad životmi týchto detí boli mladí táboroví vodcovia, Lagermannschaf­tsführer, mladíci vo veku okolo 20 rokov, všetko príslušníci Hitlerjugend. Chlapci žili oddelene od dievčat. Všetci chodili v uniformách a na opasku mali zavesenú dýku. Individuálne sa pohybovať mohli len v areáli tábora, ak ho opúšťali, tak iba kolektívne. Porušenie disciplíny sa trestalo. Jednou z nepríjemných sankcií bolo nekonečné „státie za trest“ pred kanceláriou Lagermannschaf­tsführera.

Minimálnu dĺžku pobytu v takomto tábore stanovilo Ríšske vedenie mládeže (RFJ) na šesť mesiacov. Práve izolovanosť a takáto dĺžka pobytu utvárali ideálne podmienky na výchovu pod správou Hitlerjugend.

Deťom sa však cnelo po rodičoch, niektorým táborový život vôbec nevyhovoval a pokúšali sa zutekať. Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV narazil pri svojich výskumoch v slovenských archívoch na zaujímavý dokument z 15. októbra 1942. Prednosta Ústredne Štátnej bezpečnosti v Bratislave nariaďuje všetkým okresným náčelníkom a policajným riaditeľom „,stopovanie“ po troch „ríšskonemeckých“ chlapcoch, ktorí ušli z tábora KLV v Liptovskom Jáne už pred trinástimi dňami a doteraz nedali o sebe vedieť.

Pátranie odvolala ÚŠB obežníkom o mesiac nato. Uvádzalo sa v ňom, že hľadané osoby boli zadržané už 20. októbra 1942 v Generálnom Guvernemente, čiže niekde v južnej alebo strednej časti predvojnového Poľska.

Slovensko pokladali za kolóniu

V Liptovskom Jáne sa tábor KLV rozmiestnil v tamojších kúpeľoch. Svätojánske kúpele vznikli len po prvej svetovej vojne, po druhej sa však už neobnovili. Dnes je v hlavnej budove Špeciálna základná škola internátna, jediná svojho druhu na Slovensku.

Cez vojnu si kúpele prenajal slovenský Nemec Ján Geruschka z Popradu, v tábore bol potom hospodárskym správcom tábora KLV. Pred vypuknutím Povstania údajne udržiaval spojenie s partizánmi v okolitých horách.

"Z celého personálu jedine hlavná kuchárka Mária Melnová bola z Jána,–l spomína žijúci pamätník udalostí, 91-ročný Jozef Brziak. -lKeď nemeckí chlapci prechádzali vo vojenskom zoskupení dedinou, s obľubou naháňali a zabíjali voľne sa pohybujúce sliepky a husi. Správca Geruschka však občanom vzniknutú škodu vždy uhradil a zabitú hydinu si mohli ponechať.-l

V parku pred hlavným vchodom do kúpeľov bol z okruhliakov zhotovený nacistický znak s hákovým krížom, po oboch stranách stáli stožiare, na ktoré každé ráno vztyčovali zástavy: nemeckú a slovenskú. Tam sa tiež konal pravidelný ranný nástup celej školy.

„Naši mladí regrúti a študenti tento znak dvakrát rozhádzali,“ pokračuje Brziak, „ale napriek tvrdému vyšetrovaniu sa ani raz nepodarilo odhaliť vinníka.“

Vzťahy medzi miestnym obyvateľstvom a osadenstvom táborov neboli najlepšie ani v ďalších miestach ich dislokácie. Dôvodom bolo aj povýšenecké správanie nemeckých školákov a najmä niektorých mladíkov z radov Hitlerjugend. Slovensko považovali za nemeckú kolóniu a cítili sa tu ako kolonisti.

Podľa Schvarca takéto vystupovanie poburovalo predovšetkým miestnu mládež, preto často prichádzalo k verbálnym, ale aj k pästným potýčkam.

Hlavinka zdokumentoval incident, ktorý sa udial 22. októbra 1943 v Piešťanoch. Jedného z vodcov Hitlerjugend v tamojšom tábore KLV, 18-ročného Arnolda Dietricha, napadli večer pri vchode do kúpeľného parku šiesti neznámi mladíci a spôsobili mu drobné zranenia. Pri výsluchu tvrdil, že ho mlátili päsťami, a keď už ležal na zemi, kopali doň.

Nespokojnosť obyvateľstva sa však časom vystupňovala aj pre iné príčiny. Dvadsaťtisíc detí a stovky príslušníkov táborového personálu museli aj niečo jesť. Tábory KLV sa zásobovali prevažne z tuzemských zdrojov. Vo vojnových časoch sa to muselo prejaviť na prehlbovaní nedostatku niektorých potravín, ale aj na raste ich cien.

Kým vládna propaganda prezentovala akciu KLV ako ďalší prejav „priateľstva medzi Slovákmi a Nemcami“ i ako výraz veľkej dôvery Tretej ríše voči svojmu vazalskému štátu, široká verejnosť dávala skôr za pravdu vysielaniu londýnskeho rozhlasu. Podľa neho KLV „uchmatne slovenským roľníkom a robotníkom spred úst aj ten posledný kúsok chleba“.

Nepotvrdili sa totiž pôvodné predstavy a prísľuby, že tábory nemeckých detí prispejú k oživeniu cestovného ruchu a slovenskej ekonomiky.

Koho vlastne zastrelili partizáni

Ale vráťme sa k otázke z úvodu. Ako je možné, že tábory prečkali aj vypuknutie Povstania? Veď partizánske oddiely už v júli 1944 prepadávali vojenské hliadky, sklady so zbraňami, poškodzovali železnične trate. Vlaky z Nemecka sem síce privážali menej detí, napriek tomu ich v strediskách KLV zostávalo viac ako 5-tisíc. Z nich prevažná časť na strednom a severnom Slovensku.

Financmajster Povstania Imrich Karvaš (ináč guvernér Slovenskej národnej banky a predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie v jednej osobe) po vojne spomínal, ako ho večer 29. augusta 1944 zavolal k sebe nemecký vyslanec Hanns Ludin. Chcel s ním prerokovať práve otázku odsunu tých tisícok detí zo Slovenska. Na schôdzke sa zúčastnil aj von Schirach, ktorý preto pricestoval z Berlína, generál Gottlob Berger, ktorý velil nemeckým okupačným vojskám, šéf strany slovenských Nemcov Deutsche Partei Franz Karmasin a ďalší.

Tam sa Karvaš dozvedel, že na druhý deň (čiže 30. augusta) majú autokolóny s ozbrojenými oddielmi Deutsche Partei pozvážať školákov z táborov KLV k pristaveným vlakom na určených železničných staniciach. Karvaša požiadal Ludin o mimoriadny prídel benzínu na tento účel. Autokolóny sa však na povstalecké územie len tak ľahko nedostali, preto z niektorých táborov sa podarilo deti vyviezť až v prvých septembrových dňoch a vôbec nie zásluhou ozbrojencov z Deutsche Partei.

Napríklad z Liptovského Jána odišli na železničnú stanicu v Liptovskom Mikuláši 2. septembra. Ako spomína Brziak, konské povozy pre nemecké deti a ich učiteľov zabezpečil už novozvolený Revolučný národný výbor. Deň predtým si prišli do dediny partizáni po štyroch miestnych členov Deutsche Partei. Pritom odzbrojili a odviedli aj vojenskú ochranu tábora (pozostávala z niekoľkých vojakov wehrmachtu, ktorí sa v kúpeľoch súčasne zotavovali z frontových zranení). Aj Sonnabend vo svojich internetových spomienkach uvádza, že na cestu domov do Nemecka sa zo Skalky vydali až začiatkom septembra 1944, a to za dosť dramatických okolnosti. Mohli si narýchlo zbaliť iba to najnutnejšie a povozmi ich dopravili k vlaku do Kremnice. Po dvoch dňoch cesty-necesty sa vyhladovaní a vystrašení ocitli v Prahe.

Podľa Schvarca však niektoré skupiny detí, staršie ročníky, zostali na okupovanom území a nacisti neváhali nasadiť ich do bojov proti povstalcom ako pomocné sily, napríklad pri kopaní zákopov.

Po roku 1989 sa začali aj u nás zverejňovať informácie o tom, že partizáni pri prepade niektorých KLV táborov vystrieľali nielen personál, ale aj deti. Dokonca v knihe historika Antona Špieza Dejiny Slovenska (vyšla v roku 1992) nájdeme na s. 168. tvrdenie, že partizáni 30. augusta 1944 „zlikvidovali tábor detí z vybombardovaných rodín Porúria aj s vychovávateľka­mi“. Je to holý nezmysel, v areáli bývalých kúpeľov Vyhne bol cez vojnu zberný tábor slovenských Židov.

Začiatkom 90. rokov sa hodne písalo aj o údajnej likvidácii nemeckých detí partizánmi v ľubochnianskych kúpeľoch. Václav Ambruš mal sedem rokov, keď sa to malo stať, dodnes žije v Ľubochni a o prípad sa neprestal zaujímať.

„Keď prišli povstalci vedení kapitánom Gondom do našich kúpeľov, deti aj s ich učiteľmi už boli preč,“ rozpráva Ambruš. „Zostala tam však ešte jednotka nemeckých vojakov, ktorí tvorili ochranu tábora. Naši ich chceli odzbrojiť, tí však na výzvu vzdať sa nedbali, zabarikádovali sa vo vile Andrej a strhla sa prestrelka. Na našej strane jeden padol a niekoľkí boli zranení. Nemci sa vzdali až na druhý deň na svitaní.“

Odviezli ich do Ružomberka a po krátkej porade veliteľov všetkých – vrátane jedinej ženy spojárky – na mieste zastrelili.

Schvarc nevie o žiadnom prípade, keď by partizáni likvidovali deti z táborov KLV, nevylučuje však, že medzi zastrelenými členmi ochranky ľubochnianskeho tábora mohli byť aj vodcovia Hitlerjugend.

V roku 1991 navštívil Ľubochňu Hans-Georg Müller z Düsseldorfu. Prišiel sa pozrieť na miesta, kde „táboril“ v roku 1944. Ambrušovi porozprával, že z ich skupiny prežil vojnu ako jediný. Ostatných chlapcov nasadili po návrate do Nemecka na obranu Berlína, hoci mnohí nemali ani 16 rokov…

© Autorské práva vyhradené

23 debata chyba
Viac na túto tému: #povstanie #Tretia ríša #Hitlerjugend #Jungvolk
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy