V obchodných vojnách ťahali Slováci za kratší koniec

Kupujte domáce výrobky! Tento zdanlivo nevinný reklamný slogan mal v minulosti spravidla aj silný politický náboj. Patril do propagandistickej výbavy obchodných vojen, bol heslom bojovného ekonomického nacionalizmu, občas aj šovinizmu. Zdá sa, že po nedávnych odvetných opatreniach Ruska na hospodárske sankcie USA a krajín EÚ jeho duch v strednej Európe opäť ožíva.

23.08.2014 08:00
kríza, hospodárska kríza, polievka, robotníci,... Foto:
Príznakom Veľkej hospodárskej krízy sa v 30. rokoch minulého storočia stali vývarovne s lacnou polievkou pre nezamestnaných. Na Slovensku prišli o prácu v prvom slede poľnohospodárski robotníci. Prispela k tomu aj obchodná vojna s Maďarskom.
debata (7)

Isteže, poznáme aj neškodné kampane v prospech výrobkov domáceho pôvodu. Bývajú neodmysliteľným folklórom takmer všetkých vlád. Zvyčajne ich spustia vtedy, keď farmárom, drobným a stredným podnikateľom začínajú praskať nervy z daňovej, odvodovej či úverovej politiky štátu a treba im čímsi zatvoriť ústa.

Namiesto reálnych úľav alebo ochranárskych zásahov vláda vyzve spotrebiteľov, aby pri nakupovaní tovaru podporili tuzemských výrobcov. A je to.

Stalo sa tak napríklad v roku 1999 počas prvej Dzurindovej vlády. Podľa jej hovorcu informačná kampaň si predsavzala zmeniť správanie sa slovenských konzumentov. Zároveň však podotkol: „Pôjde o to, aby uprednostňovali domáce výrobky, ale iba za predpokladu, že sa kvalitou i cenou vyrovnajú zahraničným.“

Samozrejme, že nič zásadné sa nezmenilo. Väčšinový spotrebiteľ sa naďalej pachtil predovšetkým za lacnejším tovarom a v tejto súťaži mnohý tuzemský producent nemohol uspieť. Kampaň však napriek tomu splnila svoj skrytý účel.

Iné je, keď zúri obchodná vojna a výzvy kupovať domáce výrobky sprevádza bojkot zahraničného tovaru či dokonca snaha prestať ho dovážať. „Cudzie nechceme, svoje si nedáme!“ známe heslo z čias Mečiarových vlád má oveľa dávnejšiu históriu, siaha až do bývalého Uhorska. Skúsme si ju teraz v skratke pripomenúť.

Vlastenčenie: tulipánové mydlo z Nitry

Začiatkom jari 1906 prepukla v Budapešti vlna maďarského ekonomického šovinizmu a dala zrod takzvanému „tulipánovému hnutiu“. Dlho predtým Pešť opakovane požadovala od Viedne vlastné colné územie pre Uhorsko, a keď sa ho nedočkala, prešla od slov k činom.

V salóne grófky Eleonóry Andrássyovej sa v pamätný deň 15. marca zišla vybraná aristokratická spoločnosť, aby dala najavo svoj odpor proti rakúskej nadradenosti a vytýčila v tejto súvislosti niekoľko zásad. V poradí piata z nich sa postupne stala hlavnou a znela takto: uspokojovať všetky potreby len produktmi uhorského pôvodu.

Spoločnosť sa sama nazvala Tulipánovou záhradou a dala tým meno celému hnutiu. Jeho príslušníci nosili odznaky s vyobrazením tulipánu v maďarských farbách. Tulipán sa stal symbolom národného cítenia a vlastenectva či skôr vlastenčenia.

Spomedzi slovenských historikov sa týmto hnutím zaoberal predovšetkým Roman Holec. Podľa neho zasiahla Uhorsko v jarných mesiacoch 1906 „tulipánová psychóza“. Obchodníci, cestujúci z Rakúska alebo Čiech a Moravy, boli vystavení represáliám. Za kupovanie uhorských výrobkov sa agitovalo dokonca v kostoloch.

Vlastenecké noviny poukazovali na vyššiu kvalitu košickej alebo trenčianskej šunky v porovnaní so šunkou pražskou. Vychvaľovali „tulipánové mydlo“ vyrobené v Nitre, za vážnu chybu však považovali to, že propagačný leták o ňom vyšiel na papieri vyrobenom vo Viedni! Na verejný pranier sa dostali mestské orgány v Bratislave a Trenčíne. Dôvod? Do svojich elektrární zakúpili zahraničné zariadenie, namiesto vyrobeného v Uhrách.

Toto ťaženie proti dovážanému tovaru však treba vidieť v širšom kontexte. Vystupovalo sa totiž nielen proti rakúskemu tovaru, ale aj proti používaniu nemčiny, nielen proti výrobkom z Anglicka, ale aj proti angličtine. Horlilo sa za maďarčinu. „Šovinizmus a tulipánové hnutie vytvorili spojené nádoby,“ zhŕňa Holec, „navzájom sa podnecovali a umocňovali.“

Peštianska aristokracia sa správala tak, akoby už žila v samostatnom národnom štáte, ale Uhorsko aj po vyrovnaní v roku 1867 zostávalo súčasťou habsburskej monarchie, akéhosi súštátia s jedným panovníkom, spoločnou obranou, menou a zahraničnou politikou.

Cisársky dvor, samozrejme, odsúdil vnútornú obchodnú vojnu v ríši, rozpútanú „tulipánmi“, ale ich vlastenčenie sa nestretlo s pochopením ani u predstaviteľov nemaďarských národov Uhorska. Mimochodom, Slovania už vtedy tvorili viac ako 40 percent jeho obyvateľstva a čoraz viac sa stavali proti maďarizácii v akejkoľvek podobe, a teda aj ekonomickej.

Traduje sa, že maďarizačné tlaky najviac postihovali slovenské školstvo a kultúrne inštitúcie, Holec však upozorňuje, že maďarsko-slovenský antagonizmus sa už v poslednej štvrtine 19. storočia prejavoval najurputnejším zápasom práve v oblasti ekonomiky.

Milan Hodža písal vtedy v Slovenskom týždenníku o „maďarizácii pomocou fabrík a priemyslu“. Nielen on považoval hospodárske zákonodarstvo Uhorska za diskriminačné voči nemaďarským národom. Slovenskí politici preto prevzali české emancipačné heslo „Svoj k svojmu“, ktoré platilo aj v ekonomickej oblasti.

Michal Treskoň, majiteľ továrne na poľnohospodársku techniku vo Veľkej Bytči, publikoval vtedy takýto inzerát: „Netreba vám viacej drahšie hospodárske stroje z cudziny kupovať alebo od firiem nepriateľských, lebo moje výrobky dosiahli značnej dokonalosti. Sú to slovenskými rukami zhotovené stroje…“

Treskoňa podporil svojho času aj spisovateľ Martin Kukučín, ktorý v máji 1891 uverejnil v Národných novinách reportáž z Jubilejnej zemskej výstavy v Prahe. Zastavil sa pred expozíciou známej nemeckej firmy Umrath und Co., aby poznamenal: „Náš Treskoň mnoho mu u nás pokazil. A tak má byť. Tovar v najhoršom prípade vyrovná sa čo do akosti a škoda veru nosiť vodu do nemeckého mora…“

Bol to prejav slovenského ekonomického nacionalizmu? Asi áno, ale bol iba slabým odvarom maďarského. Agresivitou, rozsahom a najmä vplyvom na zvyšovanie politického napätia v Rakúsko-Uhorsku sa mu nikdy nevyrovnal…

Colná vojna s Maďarskom

Kampane v prospech domácich a proti zahraničným výrobkom len málokedy prerastú do skutočnej obchodnej vojny medzi štátmi. Obvykle sa tak stáva v čase hlbokých medzinárodných politických a hospodárskych kríz. A nezriedka v predvečer rozsiahlych ozbrojených konfliktov, v ktorých ide obvykle aj o prerozdelenie trhov či odbytísk.

Napokon, obom svetovým vojnám tiež predchádzali veľké obchodno-ekonomické protirečenia. Pripomeňme si, že predohrou prvej svetovej bolo vyhrotenie hospodárskych vzťahov medzi vtedajším lídrom svetovej ekonomiky – Veľkou Britániou a priemyselne sa rýchlo vzmáhajúcim Nemeckom. Albion prijal také tvrdé ochranárske opatrenia, ktoré takmer znemožnili dovoz nemeckého tovaru na Britské ostrovy. Zároveň sa mocnosti aj na tomto základe spojili do dvoch blokov – štátov Dohody a Trojspolku, ktoré sa potom zrazili na frontoch Veľkej vojny.

Rakúsko-Uhorsko bojovalo na strane Nemecka a spolu s ním túto vojnu prehralo. Na troskách habsburskej monarchie vzniklo niekoľko nástupníckych štátov, vrátane Československa a Maďarska. A práve medzi nimi prepukla o dvanásť rokov neskôr obchodná vojna. Stojí za to sa pri nej na chvíľu pristaviť, lebo škodovalo vtedy najmä Slovensko.

Písal sa rok 1930 a svetom lomcovala Veľká hospodárska kríza. V slovenskom poľnohospodárstve sa však začala akoby s predstihom ešte pred krachom na newyorskej burze, už v roku 1928. „Bol to dôsledok celosvetovej krízy na trhoch s priemyselnými plodinami, napríklad s cukrovou repou a sladovým jačmeňom,“ približuje Ľudovít Hallon z Historického ústavu SAV. „Slovensko bolo ich významným producentom a značnú časť týchto plodín vyvážalo, kríza však prudko znížila dopyt po nich.“

Roľníci v juhoslovenských okresoch sa preto preorientovali na pestovanie pšenice alebo kukurice. Tieto plodiny sa však tradične dovážali z Maďarska a zrazu ich bol u nás nadbytok. Maďarsko odpovedalo znížením dovozu dreva zo Slovenska, čo znamenalo postupný krach takmer polovice piliarskych závodov, ktoré boli často jediným zdrojom obživy obyvateľov severoslovenských okresov.

Začalo sa to však ako colná vojna. Československo prudko zvýšilo agrárne clá, Maďarsko reagovalo v máji 1930 vypovedaním obchodnej zmluvy s ČSR z roku 1927. V priebehu ďalších dvoch rokov klesol československý vývoz do Maďarska na holú pätinu.

Takéto prenikavé zníženie exportu postihlo predovšetkým výrobcov zo Slovenska, ktorí s Budapešťou obchodovali najviac. Samozrejme, nielen piliarov, ale aj odvetvie hutníctva železa a ocele.

Pestovanie pšenice juhoslovenských roľníkov nezachránilo, nebolo ju totiž kam vyviezť. Slovensko bolo vtedy prevažne agrárnou krajinou, až 60 percent obyvateľstva sa živilo poľnohospodárstvom, a tak nečudo, že na vrchole krízy bolo bez práce až 130-tisíc poľnohospodárskych robotníkov. Európsky trh zaplavila lacnejšia americká a kanadská pšenica. „V Amerike nie je daňové a sociálno-politické zaťaženie v pomere k nášmu takmer žiadne, doprava veľmi lacná,“ vysvetľoval Milan Hodža, v tom čase už popredný predstaviteľ agrárnej strany a člen niekoľkých československých vlád. „V podstate je tento ohromný vývoz z Kanady a zo Spojených štátov istým druhom dovozného dumpingu.“

Pokusy obmedziť ho, za čo horlil aj Hodža, sa skončili neúspechom. Predpokladalo to spoločný postup hlavných európskych dovozcov. Naopak, USA v tom čase rekordne zvýšili predovšetkým clá na dovážané poľnohospodárske produkty, aby chránili svojich farmárov.

V Európe kríza spôsobila nesmierne škody a v Nemecku priviedla k moci Hitlera. Povedané slovami českého ekonóma Ladislava Tajovského: „Tridsiate roky uviedli do života sily, ktoré zvrátené chápanie národných záujmov doviedli do tragickej dokonalosti.“

Zakladateľka tulipánového hnutia grófka... Foto: HUSZADIKSZAZAD.HU
grófka Eleonóra Andrássyová, hospodárska kríza Zakladateľka tulipánového hnutia grófka Eleonóra Andrássyová.

Stop obchodu s imperialistami

Zdá sa, že obchodné vojny bývali kedysi hýbateľmi dejín. Takzvané bostonské pitie čaju pred 240 rokmi predznamenalo boj amerických kolónií proti Británii, ktorý viedol k nezávislosti Spojených štátov. Obyvatelia mesta prezlečení za Indiánov potopili vtedy v bostonskom prístave 342 debien dovezeného čaju, aby tak protestovali proti zvýšeniu dane zaň, ktoré požadovala Británia.

Za prvú totálnu obchodnú vojnu pokladajú historici kontinentálnu blokádu Británie Napoleonom Bonapartom. Išlo o zákaz obchodovať s tovarom, pochádzajúcim z Británie alebo jej kolónií, nielen na území Francúzska, ale aj v ďalších krajinách Európy. Cieľom bol kolaps Británie, ktorá, naopak, zakázala dovoz francúzskeho tovaru. Rusko však porušilo blokádu, Napoleon ho za to chcel potrestať a v roku 1812 zaútočil. Výsledok jeho ruského ťaženia poznáme, bol to začiatok konca Napoleonovho vládnutia.

O stodesať rokov neskôr podobná blokáda postihla Rusko, vtedy už boľševické. Okrem úplného embarga na dovoz niektorých komodít stanovili štáty západnej Európy a USA rôzne kvóty na ďalší dovážaný tovar z Ruska. Navyše, prijímali rozmanité úverové a colné obmedzenia. Napríklad odmietali platby v zlate, sťažovali bankové prevody alebo určovali špeciálne „ruské ceny“ s vysokými prirážkami vzhľadom na zvýšené riziko v obchodných transakciách so sovietskymi partnermi.

Podľa ruského exilového historika Michaila Gellera to poskytovalo Stalinovi dodatočné argumenty na rýchlejšiu likvidáciu vnútornej opozície a nastolenie monopolu osobnej moci. Obchodnú blokádu Západu označil Stalin za „sprisahanie imperialistických štátov“ proti Sovietskemu zväzu. Každý inak zmýšľajúci sa automaticky považoval za agenta týchto štátov a v lepšom prípade putoval na otrocké práce do niektorého z táborov GULAG-u.

Preskočme štvrťstoročie a dostaneme sa na začiatok studenej vojny medzi Západom a Východom. Obchodná vojna bola jej organickou súčasťou, v priebehu štyroch desaťročí však viackrát zmenila rozsah aj intenzitu. Eskalovala v prvej polovici 50. rokov minulého storočia, keď sa už-už zdalo, že prerastie do tretej svetovej vojny.

Žijúci pamätníci boli vtedy ešte zväčša školopovinnými deťmi a na svet sa dívali detskými očami. „S kamarátkami som rada chodievala do mliečneho baru na Hviezdoslavovom námestí,“ spomína rodená Bratislavčanka Gita Letovancová. „Mali tam chlebíčky obložené krabím šalátom, vtedy boli lacnejšie ako šunkové.“

Ruské krabie konzervy Chatka sa dali kúpiť aj na Námestí SNP, vtedy ešte Stalinovom, a to doslova za bagateľ. Lacný a najmä dostupný v porovnaní s neskoršími rokmi bol aj čierny (jeseterí) kaviár z Astrachánu. Západné obchodné embargo sa totiž vzťahovalo aj na tieto sovietske exportné lahôdky. Hromadili sa v skladoch, a tak ich ZSSR vyviezol pod cenu do „bratských“ krajín, svojich satelitov.

Už menej viditeľná bola odvrátená strana tejto novodobej podoby starej politiky „svoj svojmu“. Československá ekonomika a v jej rámci aj hospodárstvo Slovenska sa dostali pod diktát Moskvy. Výsledkom bola nielen pokrivená štruktúra a vzťahy, ale aj technologické zaostávanie za svetom. „Prioritou sa stali odvetvia, ktorých produkcia bola nevyhnutná pre zbrojnú výrobu a príkazom dňa – úplná nezávislosť od dovozu z kapitalistických štátov,“ pripomína historik Michal Štefanský. „Čo sa týka vývozu, jednoznačne sa preferovala obchodná výmena v rámci východného bloku.“

Krabie konzervy z Ruska boli za bagateľ, ale na nákup južného ovocia chýbala tvrdá mena. Ak sa aj nejaké devízy uvoľnili pred Vianocami na pomaranče a banány, aby boli aspoň vo vybraných predajniach najväčších miest, stáli na ne povestné fronty…

„Obchodná vojna sústavne znižuje životnú úroveň na celom svete, nás nevynímajúc, a obmedzuje priestor pre osobnú iniciatívu,“ napísal v roku 1934 vtedy už bývalý prezident USA Herbert Hoover. „Nacionalizmus ruka v ruke s postupujúcou reguláciou hrozí zlikvidovať nádeje na život v hojnosti, ktorého základom je rast produkčných schopnosti ekonomík.“

Je paradoxné, že práve za Hooverovho prezidentovania (1929 – 1933) Spojené štáty posilnili protekcionizmus a zaviedli veľmi prísne ochranárske opatrenia. Praktická politika sa zrejme riadi inou logikou…

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #kríza #Potraviny #hlad #Eleonóra Andrássyová #veľká hospodárska kríza