Rodák z Liskovej si aj po 70 rokoch pamätá presné detaily svojej povstaleckej púte. Patrí k posledným žijúcim pamätníkom udalosti, ktorá zo Slovenska aspoň čiastočne zmyla pečať hákového kríža.
Príbeh chlapca
V Liskovej sa odbojné nálady rodili pri čaji s rumom. V dobrej nálade v miestnej bodege sa po večeroch hovorilo o tom, ako v slovenských horách zoskakujú výsadkári. „Ja som Nemcov vnímal ako agresorov od začiatku vojny. U nás doma sa počúvala Moskva, Londýn… K týmto náladám potom prispelo, keď sme ako chlapci zašli ku kúpeľom Lúčky. V takom polovojenskom drile tam žili nemecké deti. Ale čo tie mali jedla! A u nás bol nedostatok,“ vymenúva Lubelec dôvody, prečo sa ako 17-ročný zaradil k tým, čo si v predvečer Povstania prišli do vojenského skladu v Ružomberku po pušku.
„Každý, kto si odniesol zbraň, chcel si ju aj vyskúšať, tak sa strieľalo len tak do vzduchu. Samozrejme, aj my sme si takto párkrát vystrelili,“ pokračuje. Zbraň pred rodičmi skryl. Do Povstania tiež odišiel bez toho, že by im čokoľvek oznámil. Prvú akciu zažili už 27. augusta 1944. Jeho kamarát Jaro Richter mal v ružomberskom väzení zavretého otca ako politického väzňa. Zabúchali teda na železnú bránu väznice a keď vrátnik otvoril, namierili naňho flintu. Povedali mu, aby išiel vypustiť politických. Vystrašený vrátnik telefonoval veliteľovi, a ten keď zbadal troch mladíkov s puškami, privolil.
K partizánom mladíkov dostal Ján Mego. Bol síce len o dva či tri roky starší, ale už skúsený partizán. Partiu 17– až 18-ročných chlapcov priviedol k protitankovej prekážke v Lupčianskej doline. "Zo svahu sa ozvalo smelé – stoj, kto tam? Janko Mego s tým počítal a zakričal – jeden partizán a šesť civilistov. Zo svahu sa ozvalo – partizán vpred. Janko kráčal a keď sa znova ozvalo stoj, zastavil, ale vtedy už boli pri ňom dvaja a za nami zo štyria ozbrojenci, ktorí strážili prekážku. Nováčikom v tábore ako prvé ukázali všetky možné zbrane – československé, nemecké, ruské…
„Mohli sme si ich vziať do ruky a prezrieť, opýtať sa, ako sa nabíjajú, zaisťujú a podobne. Pušky sme si mohli onedlho aj vyskúšať. V tej dobe, teda koncom septembra, prelietaval ponad naše pozície nemecký dvojtrupák, do ktorého sme vždy strieľali. Lietadlo zhadzovalo letáky, ktoré nás presviedčali, aby sme sa vrátili domov. Skončili vždy ako toaletný papier v latrínach,“ pokračuje Lubelec. Do priamej bojovej akcie sa mladíci nedostali. V polovici októbra však pomáhali ukradnúť z nemeckých skladov spolu dvadsať dvestolitrových sudov benzínu.
„Jedného dňa nás vyzvali na lekársku prehliadku. Keď ma doktor prezrel, dôstojník sa ma opýtal – budeš dobrý partizán? Ja som odpovedal, že neviem. On zakričal – tak budeš alebo nebudeš? Ja som len pokrčil plecami a čušal som.“ Vyberali vtedy budúcich výsadkárov, ktorí mali pomáhať s prípravami povstania v Protektoráte. To už však slovenskí povstalci ustupovali na všetkých frontoch a v tábore, kde bol Lubelec, sa objavovalo čoraz viac ľudí – aj skúsených vojakov. Mladíkov so základným výcvikom sa preto rozhodli poslať domov. S priepustkou sa po nociach zakrádal do Liskovej.
Na veľké prekvapenie však zistil, že priamo v rodnom dome je ubytovaná nemecká posádka. Potichu zaklopal a zobudil mamu. Otec sa skrýval v bunkri, ale predsa synovi stačil povedať, že načo prišiel, že nie je v domovom zozname a keď zistia, že je doma, všetkých postrieľajú. Mama ho teda skryla do maštale, kde už v podzemí prebývali dvaja Lubelcovi bratranci. Vychádzali potichu v noci. A len vtedy, keď sa dalo. "Keď krava ležala na poklope, von sme nemohli. Museli sme počkať, až sa krava postaví. Takto tam prečkali až do začiatku apríla, keď Liskovú oslobodili.
Príbeh vojaka
Slovenská armáda bola hlavnou oporou povstaleckých síl. Ako jej člen sa do Povstania zapojil aj Peter Vlčko, ktorého príbeh by mohol konkurovať scenárom o akčných hrdinoch. Od Vlčkovej smrti uplynulo už síce viac ako desať rokov, jeho osud však pre ďalšie generácie uchováva vnuk Ryan, ktorý žije spolu so slovenskou manželkou v americkom Michigane. Jeho dedo spravil peknú vojenskú kariéru už za prvej republiky. V roku 1934 skončil vojenskú akadémiu s hodnosťou podporučík kavalérie. V roku 1939 však musel ako pobočník veliteľa jazdeckého československého pluku bez boja zložiť zbrane pred Nemcami.
Foto: Archív Ryana Vlčka
Priamo do bojov sa zapojil až ako vojak Slovenského štátu, pri útoku na Sovietsky zväz v rámci plánu Barbarossa. Na východnom fronte ho zranila črepina granátu, neskôr mu zase kôň zaľahol nohu tak nešťastne, že mu spôsobil zranenie. Po návrate z frontu v bratislavskej kaviarni Luxor pozval do tanca svoju celoživotnú lásku. „S Georginou Reichsfeld sa oženil, pre jej židovský pôvod však nevestu s rodinou ukrýval pred deportáciou do koncentračných táborov. Dokonca zorganizoval falošnú svadbu medzi jeho manželkou a bulharským známym, aby ju ukryl v Sofii,“ opisuje osud starých rodičov Ryan Vlčko.
Vďaka svojej pozícii na oddelení pre materiálne zabezpečenie ministerstva obrany v rokoch 1942 až 1944 obstaral falošné dokumenty s označením „dôležitý personál“ pre ďalších dvadsať Židov, čím ich ochránil pred tábormi smrti. (V roku 1981 si za tieto svoje aktivity vyslúžil ocenenie štátu Izrael Spravodlivý medzi národmi.) Do Povstania sa Vlčko mal zapojiť v rámci divízií na východnom Slovensku, ktoré však Nemci pre chaos vo velení takmer okamžite odzbrojili. Prinieslo to so sebou Vlčkovo prvé zajatie. V Prešove ho 30. augusta chytili esesáci.
Už nasledujúci deň však v prezlečení za ženu zo zajatia utiekol a oslobodil aj svojho pobočníka. Nákladným vlakom sa potom spolu pohotovo prepravili do centra povstalcov. V Banskej Bystrici ho generál Golian povýšil do funkcie majora. Ako náčelníkovi štábu štvrtej taktickej skupiny sa mu darilo istý čas odolávať v oblasti Handlovej, Prievidze, Kremnice a Banskej Bystrice, no napokon musel nariadiť ústup do hôr. Do rúk Nemcov sa dostal znova presne po dvoch mesiacoch. Tentoraz ho 30. októbra zadržali na stanici v Ružomberku pod falošnou identitou obuvníka Pavla Kunitza.
„Gestapo ho niekoľko dní brutálne vypočúvalo, pretože ho pokladali za ruského špióna. Plynulou nemčinou však presvedčil svojich väzniteľov, že je obyčajný obuvník, ktorý plne podporuje nacistický režim. Nielenže ho prepustili, ale dostal i oficiálny cestovný pas,“ pokračuje Ryan Vlčko. S ním potom mohol sledovať, ako Nemci stavajú novú obrannú líniu proti postupujúcej Červenej armáde. Vlčko o tom informoval Sovietov, čo ho opäť mohlo stáť život. „Na ruskom veliteľstve v Dobroči ma zaistili v podozrení, že som nemecký špión, a postavili pred vojenský tribunál,“ spomínal v roku 1995 sám generál Vlčko pre Národnú obrodu.
„V tých chvíľach mi zachránil život iba môj samaritánsky skutok pri Lipovci na Ukrajine. Dvoch ranených ruských vojakov som tam zachránil prevozom do frontovej ošetrovne na veliteľstve Rýchlej divízie,“ dodal. Záver akčného príbehu Vlčka nie je zhodný s koncom druhej svetovej vojny. Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa aj on dostal do nemilosti. Preto sa dobrovoľne prihlásil do pohraničnej brigády, aby bez informovania najbližších utiekol na Západ. Manželku a dvoch synov sa mu podarilo dostať cez železnú oponu až o vyše roka neskôr. Usadili sa v Spojených štátoch.
Príbeh bankového úradníka
„Som 59-ročný a mám za sebou vyše 40-ročnú službu a za celú túto dobu môjho poctivého účinkovania nikdy som nebol trestaný, ba ani pokutovaný. Tým ťažšie na mňa dopadol krutý trest.“ Tieto slová písal vo svojom odvolaní proti trestu vo februári 1950 Ján Rapoš, ktorý nepomáhal povstalcom so zbraňou v ruke – ale ako mnohí ďalší predstavitelia veľkých podnikov – materiálne a finančne. A ako mnohí iní, aj on sa po komunistickom prevrate stal nepriateľom štátu. Bez ohľadu na to, že počas vojny si vyslúžil trest, ktorý bol pre niektorých horší ako rozsudok smrti.
Foto: Archív Pavla Rapoša
„Z koncentračného tábora Dachau v Nemecku (…) domov som sa dostal ako kostlivec koncom mája 1945,“ opisoval ďalej vo svojom odvolaní sa voči trestu dvanástich mesiacov nútených prác v tábore v Novákoch. Komunisti sa ho snažili obviniť z finančných machinácií v podniku Carpathia, kde cez vojnu pôsobil, ktoré sa však diali práve v čase, keď bol na ceste domov z koncentráku. A čím si vlastne vyslúžil miestenku do fašistického tábora smrti? Do rúk gestapa sa Ján Rapoš dostal pre priame pomáhanie povstalcom.
Pred blížiacou sa nemeckou armádou dal evakuovať najcennejšie zásoby podniku Carpathia (ten spadal pod Slovenskú banku dr. Igora Makovického, veľkého antifašistu). Medzi inými napríklad 24 vagónov cukru. „Pri nakladaní posledných štyroch vagónov znenazdania boli sme obstreľovaní z nemeckých tankov, nestačil som už utiecť do hôr, a dostal som sa do rúk gestapa, ktoré ma tak mučilo a bilo, že som dlho ležal v bezvedomí celý modrý a dokopaný,“ opisoval Ján Rapoš vo svojom odvolaní. To však bol len začiatok jeho osemmesačných neľudských útrap vo väzeniach a v koncentračnom tábore.
Netrpel pritom len v zajatí u Nemcov. Pri trojtýždňovom väznení v Nitre si povstalcov podávali Slováci. „Povestní gardisti (Gombarčík atď.) pri mučení svojich obetí predstihovali i najbesnejších gestapákov. Vyväzovali, bili, pichali a pálili svoje obete. Nejdem sa tu rozpisovať, čo sa tu páchalo, bo je veľa obetí a svedkov, ktorí to na vlastnom tele pocítili,“ opisoval Ján Rapoš vo svojich spomienkach, ktoré dnes opatrujú jeho vnuci. Po zastávke v Ilave nasledoval prevoz do Dachau. Po strastiplnej ceste a predchádzajúcim mučení mnohí nevydržali ani len „krst“ v tábore smrti.
„Vohnali nás do parného kúpeľa a rozparených a polonahých po niekoľko hodín nechali stáť na dvore v snehovej fujavici,“ spomínal Ján Rapoš. Nasledovala ťažká celodenná práca, takmer žiadna strava. Schudol z 81 kilogramov na 58. Pred smrťou ho zachránila šťastná náhoda, keď sa dostal do kancelárie, kde vyčkal evakuáciu tábora. Pri takzvanom pochode smrti sa mu podarilo aj s dvomi kamarátmi z posledných síl odvaliť sa z cesty dolu svahom do lesa. „Stráže nás nezbadali, lebo práve odstreľovali niekoľko bezvládnych ľudských stroskotancov,“ písal ďalej Ján Rapoš.
V lese okamžite zaspali. Keď sa prebrali, najmladšieho poslali vyšplhať sa na strom. „Videl utekajúcich nemeckých vojakov a za nimi hnala sa armáda koloniálnych francúzskych tankových vojsk – černosi z Afriky,“ pokračuje. Keď sa traja bývalí zajatci osmelili vyjsť z lesa, Spojenci ich naložili do sanitky a odviezli do vojenskej nemocnice. Domov sa Ján Rapoš vrátil 28. mája 1945. Z múk koncentračného tábora sa zotavoval ešte niekoľko mesiacov. Aby s podlomeným zdravím o necelých päť rokov v pokročilom veku okúsil ďalší pracovný tábor.