Podľa tohto ponímania SNP totiž v konečnom dôsledku znemožnilo, aby tento štát pretrval aj po skončení druhej svetovej vojny. Túto ústrednú tézu potom neoľudáci podopierajú rôznymi odvolávkami, najmä na krutosti, lúpenie a vraždy, páchané na civilnom obyvateľstve.
Aby sme si očistili terén na ústrednú tému, pozrime sa najprv na tie domnelé či skutočné krutosti, lúpenie a vraždy. V istej miere SNP naozaj sprevádzali, tak ako sprevádzajú každú revolúciu, povstanie či odboj. Je vylúčené, aby sa k búrlivému hnutiu neprikmotrovali aj živly sledujúce postranné ciele. Ba niekedy sa celá revolúcia, požierajúc vlastné deti, prevracia už na inštitucionálne, v nej samej zakotvené násilie.
Najvýraznejším príkladom takejto dejinnej „zákonitosti“ je Francúzska revolúcia, ktorá povalila absolutizmus a vládu šľachty a nastolila občiansky princíp. Bola krvavá, a to nielen proti šľachte, ale masakrovala sa aj vnútorne. Dokonca ani jej vlajkové heslo, ktoré sa s ňou spája podnes – Voľnosť, rovnosť, bratstvo! – nevyzeralo od začiatku takto a jedna z jeho prechodných podôb znela – Voľnosť, rovnosť, vlastníctvo! To však holodrancom sansculottom príliš nevoňalo a prezieraví predchodcovia dnešných imidžotvorcov ambície nastupujúcej buržoázie heslo radšej postupne eufemizovali až do dnešnej podoby.
Napriek hrôzovláde a masovým popravám, ktoré tu neboli nechceným sprievodným javom, ale patrili k základným nástrojom výkonu moci, však táto revolúcia posunula svet dopredu, stala sa majákom. A hoci si Francúzi politicky stále ležia vo vlasoch, okrem okrajových hnutí monarchistov či fundamentalistickej odnože katolicizmu niet vo Francúzsku relevantnej sily, ktorá by kľúčový dejinný prínos tejto revolúcie spochybňovala. Naopak, takmer všetci sa k jej odkazu hlásia, aj keď s rôznymi akcentmi a zavše aj zámermi.
Zmenený beh udalostí
Podobná axióma platí pre väčšinu takýchto dejinných zvratov vo svete, ktoré vývin posunuli dopredu. To, že prúd unáša na hladine smeti a odpad, k takejto riave zrejme neodvratne patrí. Umelecky to už analyzovali mnohí, Sartrova dráma Špinavé ruky rozoberá tú historicky stále aktuálnu dilemu asi najplastickejšie.
Neoľudácki nostalgici vojnového slovenského štátu však v snahe postaviť SNP do najhoršieho svetla neprestávajú omáľať epizódy, ktoré patria k tým smetiam a odpadu, unášaným na hladine dejinotvorného prúdu. Prúdu, ktorý vývin Slovenska výrazne ovplyvnil, keď zmenil beh udalostí tým, že nás zo spojenectva s nacistickým Nemeckom, vtedy už odsúdeným na porážku, presunul na stranu budúcich víťazov. Hlavným cieľom týchto neoľudáckych snáh je dokázať jednak, že bez Povstania by si Slovensko bolo ušetrilo škody a straty, ktoré utrpelo okupáciou nemeckej armády, no najmä že bez Povstania by samostatný slovenský štát bol pretrval aj po vojne.
Otázku škôd a strát, ale aj ziskov, nechajme bokom, lebo sa zakladá na dohadoch. Tu sa totiž ocitáme na pôde špekulácií v duchu keby bolo keby, kde dejinný vývin ovplyvňuje toľko neistých faktorov, že výhodnosť či nevýhodnosť toho-ktorého riešenia sa dá plne zhodnotiť až ex post.
Takže napríklad keby bol Chamberlain správne odhadol, že mníchovské obetovanie Československa mier neuchráni a Nemecko v jeho vojnových ambíciách už nič nezastaví, sotva by bol uzavrel Mníchovskú dohodu, ktorú vnútil nielen Československu, ale viac-menej k nej dotlačil aj váhajúce Francúzsko. Veci by sa boli nesporne vyvíjali inak, ale kam a ako by rozhodné spojenecké Nie! nacistickej rozpínavosti bolo nakoniec vyústilo, to nik nevie a vedieť nebude. Celkom tak, ako nik nevie a vedieť nebude, čo všetko by národ bol získal či stratil, keby SNP nebolo vypuklo a Slovensko by sa potichučky, poza bučky, bolo preplichtilo do povojnových čias.
Osud vojnového štátu
Zato presne vieme, aký osud čakal Slovenskú republiku ako samostatný štát po skončení vojny, lebo tu nemáme do činenia s dohadmi, ale s konkrétnym vývinom svetovej diplomacie za vojny.
Slovenská republika vznikla v marci 1939 ako jeden z následných sprievodných dôsledkov Mníchovskej dohody, uzavretej 29. septembra 1938 medzi Veľkou Britániou, Francúzskom, Nemeckom a Talianskom. Keďže sa tu o ČSR rozhodovalo formou „o nás bez nás“, pre ňu a jej obyvateľov to nebola dohoda, ale diktát, v emocionálnom vnímaní zrada. Lenže hitlerovské Nemecko dohodu nedodržalo, neuspokojilo sa s dohodnutým odstúpením sudetonemeckých oblastí a obsadilo celé Česko a Moravu. Keď zaútočilo aj na Poľsko, donútilo západné mocnosti predsa mu len vypovedať vojnu, ktorej sa na úkor Československa tak veľmi chceli vyhnúť. Kocky boli hodené.
To, že Nemecko neokupovalo Slovensko rovnako brutálne ako Česko, teda formou protektorátu, ale si ho „prifarilo“ miernejšou formou ochrannej zmluvy z augusta 1939, svedčí o prezieravosti jeho diplomacie, ktorá tajným plánom Fall Grün už od roku 1937 plánovala vraziť klin medzi obe časti republiky. Chcela medzinárodnopoliticky vzbudiť dojem, že sa ČSR rozkladá zvnútra, čím sama dokazuje svoju neživotaschopnosť. Keď nadišiel čas, položilo Slovensku nôž na krk, a Slovensku, podľa mojej mienky, neostávalo iné, než sa diktátu podrobiť a vyhlásiť samostatnosť. Všetky ostatné varianty znamenali dobrovoľne položiť hlavu na klát revizionistickým ambíciám susedov, ktorí si v rámci Viedenskej arbitráže z neho síce aj tak odkrojili, ale v opačnom prípade by si ho zrejme boli rozparcelovali.
A ak sa predstavitelia Slovenskej republiky po vojne dostali pred súd za rozbitie Československa, ktorého sa vyhlásením samostatnosti dopustili, z dnešnej perspektívy to, podľa mňa, bola pre Slovensko politicky nevyhnutná voľba, ak nechcelo zaniknúť. Naproti tomu zločiny proti ľudskosti, ktoré boli takisto predmetom súdneho konania, páchala väčšina vládnych a politických špičiek HSĽS bez nátlaku a z vlastnej iniciatívy, opierajúc sa o vlastnú klérofašistickú a rasistickú orientáciu, ktorá ich, napriek odchýlkam, duchovne spájala s nacistickým Nemeckom. Váha týchto zločinov teda dnes, po časovom odstupe, ešte rastie.
Všetkým išlo o krk
Po vyhlásení samostatnosti Slovenskú republiku diplomaticky uznalo okolo 27 štátov, medzi nimi Sovietsky zväz, Veľká Británia a Francúzsko, teda okrem USA všetky mocnosti budúcej víťaznej koalície, ktorá po porážke fašistickej Osi Nemecka, Talianska, Japonska a ich satelitov určovala osudy sveta. Od roku 1942 však týchto uznaní celosvetovo ubúdalo.
Keď totiž Nemecko v septembri 1939 zaútočilo na Poľsko, Veľkej Británii konečne došlo, parafrázované slovami diplomata Talleyranda z čias veľkej Francúzskej revolúcie a napoleonských vojen, že Mníchovská dohoda je viac než zločin – je to chyba! S týmto poznaním vyhlásila Nemecku vojnu, v ktorej už pod vedením Winstona Churchilla nepriateľovi dlho čelila sama.
Ďalším diplomatickým víťazstvom Nemecka sa stal ohromujúci pakt Molotov-Ribbentrop, lebo Sovietsky zväz za Mníchovskou dohodou právom videl aj snahu Západu obrátiť nemeckú agresiu na východ, a cítiac sa na vojnu nepripravený, uchýlil sa k pragmatickému odkladnému manévru. Pre drastické čistky v armáde, podmienené Stalinovou paranojou, získaný čas síce premrhal, o to väčšmi ho však využil na expanziu. Keď však Hitler v júni 1941 pakt prepadnutím Sovietskeho zväzu porušil, čiže si trúfol bojovať na dvoch frontoch, o tomto rozhodnutí, ktoré Nemecku v konečnom dôsledku zlomilo väzy, platí Talleyrandov výrok takisto. Toto rozhodnutie totiž zrodilo rovnako pragmatické spojenectvo medzi Sovietskym zväzom a západnými mocnosťami, hoci obe strany dovtedy stáli v zaťatej ideologickej konfrontácii.
Musel prísť až Hitler, aby mýtickým Drangom nach Osten dohnal Západ a ZSSR k tomu, že sa prechodne proti nemu spojili. Obom stranám šlo totiž o krk. Veď vojna sa po bleskovej porážke Poľska sprvu desivo rozvíjala v prospech nacistického Nemecka, ktoré v západnej Európe valcovalo štát za štátom vrátane Francúzska a následným razantným postupom nemeckých armád do hĺbky ZSSR bleskový útok pokračoval vo valcovaní, tentoraz na východe.
Koreň katastrofy
Vo svetle poznania, že koreňom katastrofy je osudná Mníchovská dohoda, bolo teda načase prehodnotiť ju, a keďže vo Veľkej Británii aj v nepodmanenej časti Francúzska vrátane jej londýnskej emigrácie mocneli sily, ktoré sa proti Mníchovskej dohode stavali už pred jej podpisom, začala sa tým diplomacia zaoberať, najmä pod tlakom emigrantských vlád, ktoré sa dožadovali politického uznania. A tak Veľká Británia a Francúzsko hneď v septembri 1939, keď sa Slovenská republika pripojila k nemeckému ťaženiu proti Poľsku, prerušili s ňou diplomatické styky. Ďalším krokom bolo uznanie československej exilovej vlády v Londýne roku 1940 a 5.¤augusta 1942 Veľká Británia uznala nepretržitosť právneho trvania ČSR, čiže aj neprerušenú legitímnosť Benešovej exilovej vlády. Tým zároveň zrušila svoje diplomatické uznanie Slovenskej republiky, lebo uznávať de¤iure aj nepretržitosť trvania ČSR, aj existenciu Slovenskej republiky sa nedá. Sovietsky zväz urobil rovnaký krok ešte pred Veľkou Britániou a Francúzsko šlo ešte ďalej, keď v septembri 1942 vyhlásilo Mníchovskú dohodu za neplatnú od začiatku, čím oduznalo aj všetky jej právne dôsledky vrátane vzniku Slovenskej republiky.
Na dôvažok v septembri 1944, po zvrhnutí Mussoliniho, Slovenskú republiku prestalo uznávať aj Taliansko, ktoré bolo dovtedy v tom istom tábore ako ona. Demokratické sily Talianska si totiž, na rozdiel od slovenských klérofašistických, uvedomili zásadný rozdiel medzi tým, či do povojnových diplomatických rokovaní vstúpia ako síce oneskorený, ale predsa už len ako-tak spojenec víťaznej koalície, alebo ako porazená súčasť fašistickej Osi. No slovenské mocenské elity sa aj v tejto konečnej fáze vojny (okrem výnimiek typu generála Čatloša) naďalej cítili viazané až do trpkého konca spojenectvom s Nemeckom. Zaslepene sa držali chiméry, že Slovenská republika pretrvá aj po vojne, čomu podľa nich zabránila vzbura proti vlastnému štátu, teda Slovenské národné povstanie.
Lenže pre relevantné veľmoci, ktorým víťazstvo vložilo do rúk rozhodovanie o budúcej politickej mape sveta, Slovenská republika ku koncu vojny de¤iure nejestvovala. Ba nejestvovala pre ne de¤iure už ani pred Povstaním. USA ju právne nikdy neuznali, a ZSSR, Veľká Británia a Francúzsko uznanie zrušili v roku 1942, takže odvtedy ju uznávali len mocnosti Osi, ich satelity a neutrálne štáty, teda sily, ktoré na svetodejných konferenciách víťazných veľmocí v Teheráne, Jalte a Postupime nemali slovo.
Tí večne včerajší
Na čom teda zakladajú neoľudáci svoju teóriu, že ďalšiu existenciu slovenského štátu podmínovalo Povstanie? A že bez neho Slovensko mohlo preplávať do povojnových čias? Jedine na ilúziách podľa úslovia, že čo sa babe chcelo, to sa babe snilo. Od roku 1942 existovalo pre víťazné mocnosti de¤iure iba Československo v jeho pôvodných hraniciach, a to nepretržite, takže na ďalšiu právnu existenciu samostatnej Slovenskej republiky nejestvoval politicko-diplomatický priestor.
De iure zanikla teda pre víťazov už počas vojny, keď de¤facto ešte jestvovala. Slovenské národné povstanie spojenecká diplomacia akceptovala ako legitímny akt vnútorného odboja proti nacizmu a za obnovenie ČSR v pôvodných hraniciach, i keď na nových základoch rovnocennosti oboch národov v nej, ako ich definoval Košický vládny program. Ibaže tí večne včerajší odmietajú nezvratné fakty prijať, a tak iracionálne, a napriek tomu dosť úspešne budia medzi ľudom ilúzie, že nebyť Povstania, mohla Slovenská republika koniec vojny pretrvať.
Ako vidieť, nemohla, či už s Povstaním, alebo bez neho. Najväčší paradox je však, že nemohla pretrvať, ani keby sa vojna bola skončila víťazstvom Osi pod taktovkou Nemecka. Z dostupných nacistických dokumentov vyplýva, že Nemecko po víťazstve s existenciou slovenského štátu, ba ani slovenského národa nerátalo. Jeho obyvateľstvo malo byť germanizované, a tí, čo na germanizáciu nedorástli, mali byť vyvezení na bližšie nedefinovaný východ. Takže aj pri tomto dejinnom variante je povojnová existencia vojnovej Slovenskej republiky chimérou.
Stále je čas konečne sa poučiť
Iná je otázka povojnového osudu Košického vládneho programu, ktorý centralistické sily, tentoraz pod egidou KSČ, no v súlade s benešovskou koncepciou, zahnali nakoniec do autu. To je zasa smutný dôsledok večnej nepoučiteľnosti metropol vo vzťahu k provinciám, nepoučiteľnosti, ktorá je v dejinách skôr pravidlom ako výnimkou.
Možno aj tu leží jeden z koreňov, prečo sa na Slovensku nemalá časť nielen strednej a staršej generácie, ale aj tej mladej, ktorá vojnový slovenský štát ani nezažila, ďalej dá opíjať nacionalistickým blúznením. Ale, ako napísal Milan Šimečka starší, zdravý rozum je to posledné, čo hýbe svetom. Takže prečo sa čudovať?