Seriál ukážok titulných strán a článkov z povstaleckej Pravdy, ktorá vychádzala presne pred 70 rokmi, pokračuje tretím dielom.
Na titulnej strane sú texty o vytvorení Slovenskej národnej rady a dohode o novej ČSR, spoločnom štáte Slovákov a Čechov či o tom, že správy z frontu hlásia zlepšenie obranných pozícií slovenských partizánov.
Článok, ktorý prinášame v prepise, je o bojoch Slovákov v Rusku a Bielorusku. Je v pôvodnom znení, gramaticky aj štylisticky v podobe, ako sa písalo pred 70-imi rokmi.
Pre pohodlné čítanie textov si otvorte obrázok titulnej strany v novom okne a zväčšite si ho.
Čo rozprávajú partizáni – Ako bojovali Slováci v Rusku
Slováci, ktorí prišli do Sovietskeho sväzu ako okupačná armáda, skoro prechádzali na sovietsku stranu. Mnohí z nich bojovali v radoch tamojších partizánov.
„Prišli sme z nepriateľskej armády a vyrastali z nás velitelia partizánskych družstiev, čiat a rôt“, rozpráva slobodník J. Č.
Sám, hoci len slobodník, bol skoro menovaný veliteľom partizánskej roty, ktorá pozostávala zo 100 bojovníkov. A to veru nebolo – ako vraví – z protekcie, ale pretože som hneď po prvých bojoch mal na svojom účte mnohé desiatky zabitých Nemčúrov."
V jeho rote boli väčšinou Bielorusi a Rusi a 11 Slovákov.
Obrancovia ľudu.
Jeden z nich, čatár J. N., bol veliteľom partizánskej čaty.
Je to roľnícky chlapec z horného Slovenska. Jeho myšlienky iste ho prenášajú do rodných dediniek a chalúp, kde žije biedny gniavený a jarmený ľud, keď tak s takým zápalom a láskou rozpráva o tom, akých verných ochrancov mali bieloruskí roľníci v partizánoch.
Každý partizánsky oddiel mal pod svojou ochranou niekoľko dedín. Nemci v Bielorusku, zvlášť v poslednom čase, kontrolovali len úzky pás okolo hlavných tratí, i tam pravda, vystavení neustálym útokom a prepadom.
V partizánskych krajoch roľníci pod ochranou partizánov orali a siali, žili si svojím sovietskym životom. Partizánom ochotne odvádzali čiastku obilia a potravín, ináč požívali plody svojej práce. Partizáni bránili tieto dediny pred prepadmi nemeckých lúpežníkov, vrahov a podpaľačov, pred odohnaním na nútené práce a v prípade nevyhnutnosti evakuovali obyvateľstvo do svojich táborov a potom do ďalšieho partizánskeho okresu. Ženám a deťom frontových bojovníkov venovala sa pritom zvláštna starostlivosť.
Partizáni zachránili veľkú čiastku, výkvet bieloruského národa.
Krátko pred príchodom Červenej armády zúčastnil sa N. so svojou čatou operácie na záchranu obce Smoleviči, ktorú chceli Nemci vypáliť, obyvateľstvo vyvraždiť alebo odohnať. Skončilo to pre Fricov žalostne – zanechali desiatky mŕtvych, ostatní sa rozutekali. Partizáni straty nemali. J. N. bojoval za bieloruskú dedinu Smoleviči tak, ako by sa bil za záchranu svojich v rodnej dedinke na hornom Slovensku. Partizánsky štáb ho vyznamenal dvoma medajlami.
Vysoká škola partizánskeho umenia.
Slovák Štefan mal povesť špecialistu. Hneď po prechode k partizánom hlásil sa do skupiny „podryvníkov“. Od jeho míny vyletel do vzduchu nejeden vlak s hitlerovcami a zbraniami. „Neviete si predstaviť – spomína si Štefan – aký je to pôžitok, keď v blesku výbuchu počuješ rachot rozbitých vagónov a v nich ston fašistických psov.“
Úctyhodný je aj bojový účet slovenského partizána. Od jeho mín vyletelo do povetria 8 lokomotív, asi 50 vagónov, 4 vojenské autá a dva vojenské vozy. Bol vyznamenaný partizánskym rádom a je navrhnutý na vyznamenanie rádom Červeného práporu.
V poslednom období prešli bieloruskí partizáni k masovým útokom na nepriateľské spoje.
Na bojovom úseku partizánskej brigády „Za sovietske Bielorusko“, v ktorej bojovali naši chlapci, sa to odohralo tak: Na úseku 13 kilometrov shromaždily sa na oboch stranách koľajníc vojensky dôležitej trate veľké sily – niekoľko tisíc ozbrojených partizánov. Na dohovorený signál zahájily na celej čiare zúrivú paľbu oddiely guľometčíkov. Takto za niekoľko minút boly na celom úseku 13 kilometrov vyradené všetky nemecké stráže. Vtedy prikročili k práci „podryvníci“, ktorí opäť na určený signál vyhodili do povetria koľajnice, násyp a iné železničné objekty súčasne na celej čiare. Slováci sa tejto akcie zúčastnili ako podryvníci, ako guľometčíci a tiež ako rozvedčíci.
V partizánskej terminologii dostala táto akcia názov „vojna na koľajniciach“. Bola uplatnená na celom bieloruskom území, okupovanom Nemcami. Tesne pred zahájením ofenzívy Červenej armády partizánske vojsko v tyle dezorganizovalo a ochromilo celý nemecký dopravný systém.
Preto, keď sledujeme na mape veľké obkolesujúce manévre Červenej armády, sme si občas mysleli, že túto lebo onu trať Nemci ešte majú, väčšinou sme sa mýlili. Nemali už takmer žiadne. O to sa postarali partizáni a prispeli takto k historickému víťazstvu Červenej armády v Bielorusku.
Sláva im!