V Donbase už Slováci bojovali

23.09.2014 07:00
jozef turanec, vojaci, východný front, donbas,...
Generál Jozef Turanec (vpravo) pri stretnutí s nemeckým generálom Kirchnerom na východnom fronte. Autor:

Keď nedávno vyšlo najavo, že na juhovýchode Ukrajiny bojuje aj istý občan Slovenskej republiky, bola to senzácia. Ale Donecká oblasť a vôbec Donbas nie sú v historickej pamäti Slovákov neznámym vojnovým územím. Pred 73 rokmi tam operoval expedičný zbor slovenskej armády.

V roku 1941 to neboli nijakí jednotliví žoldnieri či dobrovoľníci, ale regulárne vojenské jednotky – celá jedna motorizovaná divízia. Spočiatku mala aj neprehliadnuteľné úspechy, čas však ukázal, že bojovala na nesprávnej strane. Slovensko bolo vtedy spojencom hitlerovského Nemecka v jeho ťažení proti Sovietskemu zväzu.

Ukrajina bola predtým súčasťou ZSSR, Doneck sa volal Stalino, Donbas bol aj vtedy Donbas. Zahŕňal okrem Doneckej oblasti (vtedy Stalinskej) aj časti susedných regiónov a vyznačoval sa ťažbou uhlia i ťažkým priemyslom. Siahal od Severodonecka až po prístav Mariupol na pobreží Azovského mora. Až sem, viac ako 2-tisíc kilometrov od domova, sa v priebehu októbra 1941 presunulo okolo 8-tisíc vojakov a približne 300 dôstojníkov slovenskej Rýchlej divízie. Bolo to motorizované vojsko, divízia postupovala od brehov Dnepra s pomocou takmer deviatich stoviek nákladných a dvoch stoviek osobných automobilov (obrnené vozidlá v tom čase ešte nemala, zato 133 motocyklov a 282 bicyklov).

Slovenská divízia sa presúvala od Kyjeva smerom na juhovýchod – takmer 750 kilometrov – za čelnými nemeckými jednotkami. V tom čase bola podriadená 2. tankovému zboru 1. tankovej armády poľného maršala Ewalda von Kleista. Mariupol dobyli nemecké tankové útvary s podporou talianskych a maďarských zborov už 8. októbra 1941. Viaceré jednotky Červenej armády na Južnom fronte sa tam dostali do obkľúčenia, z ktorého vykĺzli po urputných bojoch s veľkými stratami. Denník Slovák pripísal tento úspech aj Rýchlej divízii. V článku nazvanom Prekvapujúce úspechy našej armády sa uvádzalo: „Slovenský národ… s hrdosťou vzal na vedomosť túto historickú zvesť, ktorá slovenského vojaka a celú slovenskú armádu stavila do popredia svetodejinných udalostí v boji proti boľševizmu a za nový sociálny poriadok v Európe.“ Optimizmom a oduševnením prekypoval aj Adolf Hitler. V dennom rozkaze k vojakom východného frontu z 10. októbra 1941 führer vyslovil presvedčenie, že „posledný úder rozdrví protivníka ešte pred začiatkom zimy“.

Ďalšie prístavné mesto Taganrog padlo 17. októbra a Stalino (dnešný Doneck), vzdialené tiež asi 110 kilometrov od Mariupolu, len trocha iným smerom, o štyri dni neskôr. Okupantmi dosadená mestská "samospráva“ čoskoro vrátila Stalinu jeho pôvodný názov Juzovka. Mimochodom, tak ho kedysi pomenovali po waleskom priemyselníkovi Johnovi Hughesovi (Juzovi), ktorý tam dal postaviť hutnícky závod a vedľa neho robotnícku kolóniu. Z nej postupne vyrástol dnešný miliónový Doneck.

Nemci sa rozhodli postupovať začiatkom novembra 1941 s podporou spojencov ďalej na východ, Rýchlej divízii však dali pohov, nech si vydýchne. Kleistove tanky nakrátko dobyli Rostov na Done, ale už koncom novembra prešla Červená armáda do protiofenzívy. Nemecké pancierové zbory museli pod jej tlakom ustúpiť späť na územie Donbasu a zakopať sa pred príchodom zimy na obrannej línii pri rieke Mius.

Tri pešie prápory a jeden delostrelecký oddiel slovenskej divízie boli vtedy prevelené tam, východnejšie od Stalina/Juzovky. Ďalší peší prápor Slovákov s posilovými jednotkami ponechalo nemecké volenie na pobreží Azovského mora medzi prístavmi Mariupol a Taganrog.

Bolo to krvavé územie

Mariupol je „rozhádzané továrnické mesto“, poznamenal si vtedy do zápisníka 21-ročný ženista Rýchlej divízie Ľudovít Kompas z Močenku. Jeho zápisky a denník z východného frontu objavil pred ôsmimi rokmi a sprístupnil verejnosti historik Martin Lacko.

Začiatkom 40. rokov minulého storočia malo mesto okolo 240-tisíc obyvateľov, v súčasnosti ich tam žije takmer pol milióna. Ako vtedy, tak aj teraz má strategický význam, a nie náhodou najurputnejšie boje pred nedávno uzavretým akým-takým prímerím na juhovýchode Ukrajiny sa zvádzali práve o Mariupol.

Pred 73 rokmi mali Slováci brániť pobrežnú líniu medzi Mariupolom a Taganrogom pred vylodením sovietskych jednotiek. Kompasovo družstvo pionierov, ako vtedy volali ženistov, sa nachádzalo spočiatku iba 20 kilometrov od Mariupolu v dedine Širokaja Balka. „Ideme kopať zákopy na front,“ zapísal si Kompas 29. novembra. „Zem zamrznutá asi 40 cm, ťažko to ide.“ Iné družstvo ženistov sa však zúčastnilo s pechotou útoku na sovietske pozície. „Vrátili sa všetci zdraví, len jedného poručíka pešiakov zabili, jedného čatára, jedného vojaka a (zo)pár ranili.“ Straty Rýchlej divízie sa postupne zvyšovali, od decembra 1941 do apríla 1942 zahynulo 127 jej príslušníkov, dvanásti boli nezvestní, dvaja zbehli.

Či už v Širokej Balke, v Uspenke, Kalinovke, Holodajevke, alebo v ďalších priazovských obciach spolupráca s miestnym obyvateľstvom nebola zlá. Slovenských vojakov tam všade ubytovali v chalupách dedinčanov, väčšinou Rusov a poruštených Ukrajincov. Slováci si s nimi rozumeli a veľmi rýchlo pochytili ruské slová. „Chazajka (gazdiná) nám upiekla chleba a dala nám toho ruského boršču – to je žrádlo!“ zapísal si Kompas 16. decembra. Súčasný donecký historik Michail Žirochov píše, že pre väčšinu obyvateľstva bola táto ústretovosť vo vzťahu k okupantom „prejavom osobnej stratégie prežitia a prispôsobenia sa novým okolnostiam“. Časť obyvateľov však spolupracovala dokonca aj s Nemcami dobrovoľne a uvedomele, lebo „chceli sa tak pomstiť sovietskej moci za nespočetné krivdy a poníženia“.

Priemyselný rozvoj Donbasu a ďalších hospodárskych stredísk ZSSR v 30. rokoch minulého storočia sa uskutočňoval za cenu hladovania miliónov ľudí. Čo je paradoxné, hladoval predovšetkým ukrajinský vidiek, obilnica krajiny. U mnohých obyvateľov metropoly Donbasu však zanechali podľa Žirochova „šokujúci dojem“ najmä objavené telá vyše dvesto zastrelených väzňov, ktorých orgány NKVD narýchlo popravili pred svojím útekom z mesta v polovici októbra 1941.

Iste, onedlho nasledovali iné, brutálnejšie a masovejšie popravy, keď sa hitlerovci aj v Donbase pustili do „konečného riešenia“ židovskej otázky. Prvý písomne zachytený prípad masového likvidovania miestnych Židov sa udial už v dňoch 20. – 21. októbra 1941 práve v Mariupole. Desať kilometrov za mestom pri silážnych jamách postrieľalo vtedy zvláštne komando SS okolo 8-tisíc Židov. Nasledovali ďalšie podobné masakre. Nacisti vtedy ešte nemali plynové komory, a tak aj v Donbase svoje bezbranné obete strieľali, ako predtým v Babom Jare pri Kyjeve.

Načo zabíjať ľudí?

V zverejnených zápiskoch Ľudovíta Kompasa niet o týchto tragédiách ani zmienky, zato je tam veľa túžby odísť z frontu, vrátiť sa domov. Výmenu za čerstvých záložníkov však velenie divízie stále odkladalo (plukovníka Jozefa Turanca na poste veliteľa medzitým vystriedal plukovník Augustín Malár). „Naši chlapci (v) tieto dni dostávajú najväčší výprask,“ čítame vo vojakových zápiskoch s dátumom 27. december 1941. „Dnes bolo asi 100 ranených a mŕtvych asi 50.“ Historik Lacko porovnal údaje s úradnými záznamami a vyšlo mu, že tie prvé sú zveličené. Kompas bol vtedy očividne nahnevaný, čo badať aj na jeho jadrnejšom vyjadrovaní: „Som len zvedavý, dokiaľ nás tu budú ešte držať, dokiaľ vydržíme. Áut teda už nemáme, naši páni nás už asi obetovali na Rusko, aby nás všetkých pobilo. Už sme skoro nemožní. A len nás držia. Už by bola na čase výmena a domov. No dosť, lebo ma už sere celý život.“ V podobnom duchu sa nesie väčšina zápiskov aj v nasledujúcich týždňoch. Zmenu nálad pozorovať až v druhej polovici februára, keď jednotku pionierov (ženistov) presunuli do Stepanovky.

„Chazajka sa vidí dosť dobrá,“ napísal Kompas o novej gazdinej. „Je to pekná bárišňa, Maruska. Dali sme jej napiecť lokše, lebo chleba neni.“ Ešte veselšie začalo byť, keď Marusiu navštívili jej priateľky zo susednej dediny. „Prišli k nám dve bárišne – Kaťuša a Naďka. Choroše dievčiny.“ To je záznam zo 6. marca. V tých dňoch zúrila vonku fujavica. „Sedíme v chate a húľame (zabávame sa) s bárišňami.“ A tak až do 20. marca.

Medzitým skupina nemeckých armád Stred prehrala bitvu o Moskvu. Červená armáda zahnala nepriateľa 200 až 300 kilometrov na západ. A na miuskom fronte, ako sa vraví, skapal pes. Pokračovala zdĺhavá zákopová vojna. Útoky striedali protiútoky bez výraznejšej zmeny celkovej situácie. Slovenským vojakom nastala dlhá chvíľa a sľubovaný odchod do vlasti sa stále nekonal ani pre tých vyše 600 mužov Rýchlej divízie, ktorí boli na fronte od prvých dní vojny.

Prílišné zbližovanie mužstva s miestnymi obyvateľmi postupne znepokojilo veliteľov divízie (od apríla 1942 ju znovu prevzal Turanec, čerstvo povýšený na generála). Jedni vojaci sa venovali obchodu s civilistami a prepadali alkoholu, ďalší ukrývali rôzne „ľahké ženské“ bez dokladov. Čo ak tie pracujú pre sovietsku výzvednú službu? Do tretice – niektorí vojaci si krátili čas streľbou len tak naverímboha. Vraj preto, lebo niečo v tme zašuchotalo… "Stal sa dokonca prípad, že dve slovenské hliadky strieľali na seba z pušiek a guľometov,“ približuje situáciu historik Pavel Mičianik, ktorý sa dlhodobo venuje slovenskej armáde v jej ťažení proti ZSSR. Turanec vtedy upozornil veliteľov jednotiek, že „jeden z možných trestov je poslať previnilca do 1. línie a takto mu dať možnosť zastrieľať si“.

Nakoniec v júli 1942 sa veteráni divízie predsa len mohli vrátiť na Slovensko. Týkalo sa to aj Kompasa, ktorý podnes žije v Močenku. A hoci má už 94 rokov, stále sa živo zaujíma aj o dianie na juhovýchode Ukrajiny. „Keď počúvam v rozhlase správy o bojoch pri Mariupole, Amvrosievke, Holodajevke alebo Saur-Mogile, vyvstanú mi pred vnútorným zrakom živé obrazy mojej mladosti,“ hovorí. „Tam som prvýkrát v živote videl more. Ale vojnu odvtedy neuznávam, nemám ju v láske. Lebo, povedzte, načo zabíjať ľudí?“

Turanec so svojimi vojakmi. Umývajú si čižmy v...
Turanec so svojimi vojakmi. Umývajú si čižmy v Azovskom mori? Autor: UKRAJINAARM.ORG

Zabudnutý cintorín na brehu mora

Veteránov zamenili čerstvé sily z domova práve včas, lebo 19. júla 1942 sa front pohol dopredu a s ním aj Rýchla divízia. Podieľala na obsadení Rostova, bola prvou jednotkou vojsk Osi, ktorá si vybudovala predmostie na východnom brehu Donu. Podľa ruského vojenského historika Alexeja Isajeva patril slovenský expedičný zbor síce medzi najmenšie spojenecké vojská Wehrmachtu na východnom fronte, ale zároveň medzi „najpripravenej­šie“. Slováci sa koncom novembra 1942 dostali až na úpätie kaukazských hôr, tam sa im však prestalo dariť a po porážke Nemcov pri Stalingrade mala Rýchla divízia čo robiť, aby sa nerozpadla.

Vráťme sa však do Mariupolu, lebo v tom čase sa už tam zvŕtali Slováci z pracovného práporu, ktorých vyslalo ministerstvo národnej obrany. Ich úloha? Vybudovať vojenský cintorín príslušníkov slovenskej armády s takmer tristo hrobmi a pamätníkom. Bratislavčan Vladimír Chlebo (o dva týždne bude mať 95 rokov) sa tam dostal v polovici septembra 1942. „Cesta nám trvala celý týždeň, spal som počas nej na debničkách s ekrazitom,“ spomína. Ekrazit viezli na práce v tamojšom kameňolome. Veliteľom skupiny bol podplukovník Branislav Manica, ktorý sa o rok neskôr zapojil do príprav Slovenského národného povstania.

Najprv mal cintorín len 194 hrobov, Rýchla divízia však utrpela v bojoch ďalšie straty. Padlých oboch slovenských divízií na východnom fronte – Rýchlej i Zaisťovacej – pochovávali nejaký čas aj na cintoríne v západoukrajinskom Lipovci, ale potom už len v Mariupole. „Vozili ich k nám v debnách po troch v každej na vojenských nákladiakoch,“ dodáva Chlebo. Stavali pamätník, keď však udreli mrazy, dôstojníci odišli domov na vianočné sviatky a už sa späť nevrátili. Vojaci, ktorí zostali na Ukrajine, pokračovali v opracúvaní kameňa na klenby pamätníka. Bol by to skutočne monument – veža s krížom mala mať pôdorys 6-krát 7 a výšku 23 metrov. „Na dokončenie stavby by sme však potrebovali ešte aspoň dva roky, mali sme ju rozpracovanú asi na tridsať percent,“ prízvukuje Chlebo.

Vo februári 1943 však musel Mariupol opustiť aj on so zvyškom pracovného práporu. Pred rýchlo postupujúcou Červenou armádou utekali Nemci, prečo by tam mali zostávať Slováci? Pred šiestimi rokmi prišiel Chlebo na Ministerstvo vnútra SR, ktoré má v agende aj starostlivosť o vojnové hroby, s iniciatívou dobudovať cintorín padlých slovenských vojakov na pobreží Azovského mora. Odovzdal pracovníkom ministerstva plán rozmiestnenia hrobov i projektovú dokumentáciu pamätníka, ktorú opatroval 65 rokov. Denník Pravda sa vtedy začal o vec zaujímať. Z mariupolského vlastivedného múzea sme získali informáciu, že nemecký vojenský cintorín v centre mesta je už celý pod novostavbami. ,Slovenský je na predmestí, ešte sa ho azda podarí obnoviť, dozvedeli sme sa.

Po uzavretí príslušnej dohody medzi Slovenskom a Ukrajinou (už ju bolo treba len ratifikovať) sa zdalo, že všetko je na dobrej ceste. Nasledovala však destabilizácia situácie u nášho východného suseda, ktorá na juhovýchode krajiny vyústila až do občianskej vojny. „Samozrejme, že tie udalosti sledujem a s rastúcimi obavami,“ pritakáva Chlebo. „Prosím vás, kto sa tam dnes môže venovať obnove starých cintorínov? Treba predsa pochovávať čerstvo padlých v novej vojne…“ Mimochodom, Chlebo sa po návrate z Ukrajiny na Slovensko zapojil do protifašistického odboja. Podobne sa zachoval aj posledný veliteľ Rýchlej divízie generál Štefan Jurech a mnohí slovenskí vojaci i dôstojníci, ktorí prešli bojiskami východného frontu. Asi to nebola náhoda.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#dobrovoľníci #vojaci #vojna #Ukrajina #Donbas #žoldnieri #1941
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk