Vtedy sa však písal 1. november 1907 a Hlinka mal 43 rokov. Od černovskej tragédie, ktorá postupne otriasla nielen Rakúsko-Uhorskom, ale aj celou Európou, uplynuli iba štyri dni. Zhrňme v krátkosti, čo sa v Černovej (dnes časť Ružomberka) vlastne stalo. Veriaci chceli kostol, postavený za ich peniaze, dať vysvätiť svojmu kňazov Hlinkovi. Cirkevná vrchnosť však tohto „pansláva“ a „rebela“ rok predtým suspendovala a zatiaľ čo Hlinka odcestoval na prednáškové turné po Morave a Čechách, dal biskup Alexander Párvy príkaz, aby vysviacku chrámu urobili za asistencie žandárov poslušnejší kňazi.
Ale dav sa ozbrojenej garde postavil na odpor. Zazneli štyri salvy, 50 výstrelov a na mieste zostalo 9 mŕtvych a 15 ťažko ranených. Z nich zomreli ešte šiesti. Mŕtvych nechali ležať v kalužiach krvi až do večera. Najmladšia obeť, Tonka Lejková, mala iba 14 rokov.
Hlinku zastihla zvesť o tragédií, keď bol v Hodoníne. Hneď sa chcel vrátiť domov, ale na naliehanie svojich moravských priateľov, aby nešiel, lebo ho tam hneď zatknú, od zámeru upustil. Zostal teda na Morave, ba vybral sa aj do Čiech, kam ho nástojčivo pozývali. Zdržal sa tam vyše mesiaca a za ten čas urobil pre slovenskú vec viac, ako keby bol v Uhorsku. Povedané slovami historika Romana Holeca zo Slovenskej akadémie vied, pre Čechov sa vtedy Hlinka stal „symbolom Slovenska, nositeľom jeho útrap a prenasledovaní a súčasne jeho vyslancom“. Navyše, cez Prahu sa jeho posolstvo ľahšie dostalo aj do ostatného sveta.
Nóri ponúkli Slovákom ostrov
Začiatkom novembra 1907 dorazil do Plzne. V tom čase už verejnosť bola o udalostiach v Černovej podrobne informovaná českými médiami, a tak Hlinku v plzenskej Mešťanskej besede netrpezlivo vyčkával tritisícový dav. Keď sa jeho postava konečne objavila na pódiu, potlesk a volanie na slávu nemali konca-kraja.
Priebeh tohto zhromaždenia zrekonštruoval na základe dochovaných dokumentov český historik Michal Stehlík. Hlinka začal svoje vystúpenie spomienkou na černovské obete, potom poslucháčov zoznámil so smutnou situáciu slovenského školstva, ktoré vládna maďarizačná politika prakticky zlikvidovala. Pokračoval volebnými praktikami v Uhorsku a skončil vylíčením existenčných ťažkosti slovenských novín.
V rakúskej časti monarchie, kam patrili aj Čechy, boli v tom čase kultúrne pomery tam žijúcich národností už oveľa znesiteľnejšie. O skutočnom postavení Slovákov v Uhorsku však poslucháči v plzenskej Mešťanskej besede doteraz vedeli máločo. A tak informácie z prvej ruky v nich teraz vyvolali búrku rozhorčenia. Hlinkov prejav prerušovali výkrikmi „Fuj!“, „Hanba!“, „Cigáni!“, „Huni!“, „Darebáci!“ Podobne vyzerali aj ďalšie zastavenia sa Hlinku v českých mestách. „Pre Čechov znamenal Hlinkov pobyt zásadnú zmenu v pohľade za rieku Moravu,“ tvrdí Stehlík.
Na Černovú zareagovali českí poslanci v Ríšskej rade vrátane Tomáša G. Masaryka a Karla Kramářa. V svetovej tlači sa na obranu práv Slovákov postavili také osobnosti ako nórsky spisovateľ Björnstjerne Björnson a škótsky publicista Seton-Watson (pseudonym Scotus Viator). Ten pod dojmom černovského masakru napísal knihu o národnostnej otázke v Uhorsku s Hlinkovou fotografiou na prvej strane.
Najďalej zašli Nóri, ktorí ponúkli Slovákom jeden zo svojich ostrovov, kam by sa mohli vysťahovať pred maďarským útlakom. Björnson prorocky varoval vládnucich Maďarov, že ak neprestanú s doterajšou asimilačnou politikou oproti menšinám, „môžu ich nenávratne stratiť“. V každom prípade, svet vďaka Černovej objavil slovenský národ. A donedávna neznámy ružomberský farár prežíval svoj hviezdny čas. Nebola to však vec náhody ani okamihu. Viedli k nemu roky odriekania a tvrdej práce za národnú vec.
Foto: ARCHÍV LIPTOVSKÉHO MÚZEA
Ľudia ho volali „Miláček“
Dospelého Hlinku nepochopíme, ak si aspoň telegraficky nepriblížime jeho rodinné prostredie, detstvo a mladosť. Narodil sa 27. septembra 1864 ako tretie dieťa v druhom manželstve Andreja Hlinku, černovského roľníka a zároveň pltníka na Váhu. Otec Hlinka býval však aj „úradským“, členom obecnej správy, čiže človekom s určitou autoritou.
Malý Ondriš mal osem súrodencov, štyroch z predošlého otcovho manželstva. Matka Mária bola od otca o 14 rokov mladšia a nerobila medzi deťmi rozdiely. Už v 5. triede levočského gymnázia zomrel Andrejovi otec. Matka ovdovela ako 47-ročná a s toľkými deťmi sa ocitla v ťažkej finančnej situácii. Mladý Hlinka si vyberal budúce povolanie najmä podľa jej želania – chcela mať z neho farára. Študovať teológiu bolo pre chudobné rodiny aj finančne menej náročné. V júli 1883 prijali mladého Hlinku do seminára v Spišskej Kapitule a chceli ho tam stoj čo stoj pomaďarčiť. Napokon, bohoslovci v tých časoch (po zákaze Matice slovenskej) smeli hovoriť po slovensky len dva dni v týždni! Klerik Andrej mal však výhrady proti takémuto poriadku a aj ich verejne predniesol. Na konci druhého školského roku si preto vyslúžil rektorskú poznámku „má sklony k slavizmu“.
V júni 1889 sa mladý seminarista pripravoval v Spišskej Kapitule na vysviacku za kňaza, keď mu oznámili smutnú novinu – jeho matka nečakane zomrela. Po vysviacke začal pôsobiť ako kaplán na Orave, po zložení farárskych skúšok dostal farnosť v Troch Sliačoch (dnes Liptovské Sliače) pri Ružomberku.
Mladý farár mal 30 rokov, keď mu Katolícke noviny uverejnili článok pod príznačným názvom Ako zachováme ľud slovenský. Píše v ňom o potrebe boja s alkoholizmom, o zakladaní spolkov triezvosti. Vyzýva k svornosti a šporovlivosti, vlastným nákladom vydáva brožúru. A razí nové heslo: farárovi už nepatrí len breviár, kostol, ale aj starostlivosť o hmotný blahobyt jeho ľudu. Hlinka zároveň bojuje za národnú vec. V roku 1896, počas miléniových osláv príchodu Maďarov do „Karpatskej kotliny“ sa s vervou zapája do protestov proti popieraniu práv Slovákov, Srbov a Chorvátov. V tom istom roku sú aj voľby do Uhorského snemu. Hlinka sa hlási k nedávno založenej Néppárt, uhorskej katolíckej ľudovej strane. Jej vodca Ferdinand Zichy totiž v predvolebnom programe sľubuje pomoc nemaďarským národom Uhorska.
Ale sľuby sa sľubujú a tak ďalej. Preto o desaťročie neskôr, v decembri 1905, Hlinka podporuje založenie Slovenskej ľudovej strany (oficiálne vznikla až v roku 1913). To už bol pol roka farárom v Ružomberku a pripravoval sa na volebný boj. Veriaci ho volali „Miláček“, lebo bol ku každému človeku „milý, úctivý“. Vo voľbách 1906 by preto medzi kandidátmi najradšej videli jeho, Hlinka však agitoval za priateľa Vavra Šrobára, kandidáta úradne síce ešte nezriadenej, ale vo voľbách už pôsobiacej ľudovej strany.
Áno, za toho Šrobára, s ktorým bude už o dvadsať rokov „na nože“ v politickom ringu demokratického Československa. Šrobár vo voľbách 1906 neuspel a Hlinku už na tretí deň po nich súd obvinil zo "štvania a poburovania proti maďarskej národnosti“.
Udalosti nabrali rýchly spád. Spišský biskup Alexander Párvy Hlinku suspendoval a do Ružomberka poslal iného kňaza. Toho veriaci odmietli a dožadovali sa svojho „Miláčka“. Hlinka sa utiahol do Liskovej, kam veriaci začali chodiť procesiami. Ženy pobrali kľúče od ružomberských kostolov, aby sa kapláni nedostali k cirkevným zástavám a krížom.
Svetská moc obvinila Hlinku, že stojí za týmito nepokojmi. Už vtedy si posedel, povedané dnešným slovníkom, vo vyšetrovacej väzbe. Začiatkom decembra 1906 súd vyniesol ortieľ: dva roky štátneho väzenia, 1 500 korún pokuty. Nástup za mreže sa odkladal, tragické udalosti v Černovej ho však priblížili…
Foto: ARCHÍV LIPTOVSKÉHO MÚZEA
My zvíťazíme!
Vráťme sa teda tam, kde sme prestali. Je polovica novembra 1907 a Hlinka doputoval na svojom prednáškovom turné až do Viedne. Vystupuje v tamojšom Národnom dome a záujem je oň taký veľký, že niekoľko sto ľudí sa nedostane dnu a postávajú na nádvorí.
Viacerí priatelia Hlinku opäť presviedčali, aby sa na Slovensko nevracal. Moravskí duchovní spísali petíciu so žiadosťou, aby uhorské súdy prehodnotili rozhodnutie v kauze ružomberského farára. Milan Hodža opakovane intervenoval u svojho ochrancu, následníka trónu Františka Ferdinanda d' Este. Ten potom poslal list pápežovi, v ktorom sa prihováral za Hlinku.
A čo Slováci? Boli zastrašení. „Obrátil som sa na kňazov, v Liptove sa našli traja odvážni, v Spišskej stolici – siedmi,“ spomínal pri Hlinkovej šesťdesiatke kňaz Štefan Mnoheľ, ktorý v roku 1907 zbieral podpisy pod žiadosť v jeho prospech adresovanú Rímu. „A medzi svetskými vzdelancami nemohol mať ani toľko prívržencov…“
Archívne materiály ukazujú, že Budapešť tak trocha aj kalkulovala s tým, že sa Hlinka nevráti. Časť tamojšej tlače už písala o „úteku Hlinku z Uhorska“ a niektorí poslanci v sneme ho obvinili z „poburovania proti Maďarom“ v Rakúsku. Uhorské úrady zároveň trvali na tom, aby urýchlene nastúpil výkon trestu.
A Hlinka sa rozhodol nastúpiť! „Nás putá nezlomia, žaláre neoslabia,“ napísal ešte predtým v Ľudových novinách. „Tým, že nás chcete zničiť ohňom a mečom, len dokazujete, že pravda je pri nás, a preto musíme zvíťaziť. Národ slovenský je stvorený k životu, nie ku predčasnej smrti.“ Mýlili sa však všetci, ktorí si mysleli, že suspendovanie a väzenie postaví Hlinku proti katolíckej cirkvi. Najmä viacerí českí intelektuáli – síce veľkí slovakofili, ale vyslovení antiklerikáli, v ňom začali vidieť slovenského Jana Husa a v tomto duchu ho aj povzbudzovali do ďalšieho boja.
Priam sa natíska paralela s terajším príbehom Róberta Bezáka, ktorému donedávna otvorene „fandili“ aj antiklerikálne kruhy u nás, ale zrejme ich sklamal, keď sa nechal bez väčšieho reptania „zavrieť““ do kláštora. U Hlinku to viedlo podľa Stehlíka až k odcudzeniu sa českému prostrediu a už v jeho listoch z väzenia nachádzame kritiku českej „bezbožnosti“, čo vyvolalo silnú protihlinkovskú reakciu tých liberálnych kruhov v Čechách, ktoré mu ešte donedávna držali palce.
To nič nemení na skutočnosti, že už v máji 1918 práve Hlinka ako prvý slovenský politik verejne povedal: tisícročné manželstvo s Maďarmi sa neosvedčilo, musíme sa rozísť, sme za orientáciu česko-slovenskú. Isteže, hneď po vzniku Československej republiky nasledovali niektoré ťažko pochopiteľné Hlinkove výroky aj skutky. Napríklad jeho nelegálna cesta do Paríža na mierovú konferenciu, po ktorej nasledovalo väzenie v Mírove.
Niektorí historici a aj priami účastníci týchto udalosti hľadajú príčiny v Hlinkovom bezprostrednom okolí, jeho prílišnej dôverčivosti. Niekedy sa obklopoval naozaj pochybnými ľuďmi, ktorí ho navádzali na kadečo, v prípade parížskej cesty to bol odiózny František Jehlička. Ale svoju úlohu zohrával aj nespútaný Hlinkov temperament.
Je známe, že na Hlinku už ako na poslanca československého parlamentu sa malo podniknúť niekoľko neúspešných atentátov. Po jednom z takýchto pokusov dostal predseda Ľudovej strany osobného strážcu. Volal sa Ján Lehotský a jeho vnuk Ivan žije dnes v Plaveckom Štvrtku na Záhorí. „Z rozprávania starého otca mi utkvel v pamäti nie obraz svätca alebo Otca národa, ale človeka z mäsa a kostí, ktorému nič ľudské nebolo cudzie,“ spomína. „Hlinka býval dosť náladový, až impulzívny. Vedel však byť aj príjemný a vtipný. Keď skupinka slovenských poslancov na čele s Hlinkom vchádzala do zasadacej siene Národného zhromaždenia v Prahe, ktorási česká poslankyňa nahlas poznamenala: ,Nastáva koniec sveta, všetci svätí už prichádzajú'. Na čo Hlinka pohotovo odpovedal: "Áno, už aj trúba nebeská sa ozvala.“
Hlinkovi chýbalo v českom prostredí viac katolicizmu a menej ateizmu. Na Masarykovo heslo „Preč od Ríma!“ preto odpovedal volaním po autonómii Slovenska. Ale ani v predvečer Mníchova, krátko pred svojou smrťou (16. augusta 1938) nebol za rozdelenie ČSR.
Odporcovia ho dlho vykresľovali ako antisemitu, faktom však je, že keď zomrel, tak v bratislavských Židovských novinách vyšiel tento nekrológ. „Ctil a vážil si svojich židovských spoluobčanov a ako farár hlásal náboženskú znášanlivosť. Keď sa skloníme aj my pred pamiatkou tohto muža a zúčastníme sa na smútku slovenského národa, vzdávame tým česť jeho statočnému zmýšľaniu, ktoré voči nám preukázal.“
V medzivojnovom období zvádzal Hlinka neustály boj s čechoslovakistami (stúpencami teórie jednotného československého národa) a s odporcami myšlienky slovenskej autonómie. Ale na smrteľnej posteli, podľa svedectva Karola Mederlyho, povedal: „Tlmočte moju vďaku i Hodžovi. Mal som ho veľmi rád. Pekne sme spolupracovali, aj keď naše cesty boli rozličné, ale náš cieľ bol jeden – blaho slovenského národa.“
Je pravda, že garda a ľudová strana sa dopustili pod jeho menom neodpustiteľných vecí, ale to už bolo po Hlinkovej smrti. Ako upozorňuje znalec jeho diela, historik z Univerzity Komenského Róbert Letz, Hlinka nikdy neinklinoval k fašizmu a Adolfa Hitlera na stretnutí s politikmi nemeckých menšinových strán v ČSR dokonca nazval „kultúrnou beštiou“. Je však zrejme správne, že keď pred siedmimi rokmi Národná rada uzákoňovala Lex Hlinka, neprešiel návrh SNS, aby dostal status „Otca národa“.
„Je to smiešne, pokiaľ viem, tak Otca národa majú len Turci,“ reagoval vtedy sociológ Ján Bunčák. „Stáva sa vari naším vzorom Turecko?“ „Andrej Hlinka sa mimoriadne zaslúžil o to, že slovenský národ sa stal štátotvorným národom,“ stojí v prijatom zákone. A tak je to presné.