Pre našich predkov bol ebolou mor

, 22.10.2014 07:00
mor, nakazení, liečiteľ, obraz,
Nakazení morom a ich liečiteľ. Autor:

Cito, longe, tarde (rýchlo, ďaleko, neskoro). Inými slovami: čo najrýchlejšie a čo najďalej utekať z postihnutej oblasti a čo najneskôr sa vrátiť späť domov. Tak znelo kedysi dávno najdôležitejšie pravidlo ochrany pred epidémiou moru, nazývaného aj čiernou smrťou.

Pre našich predkov bolo toto prudké horúčkovité ochorenie s fatálnymi následkami určite väčším strašiakom, ako je pre nás dnes ebola. Posledná veľká morová nákaza sa prehnala Európou pred 300 rokmi.

Mor kosil Európanov opakovane a vo veľkom takmer štyri storočia. Veď prvá pandémia tohto ochorenia, vyvolaného baktériou Yersinia pestis dokázateľne zasiahla náš kontinent už v roku 1348. Podľa odhadov spôsobila záhubu 23 miliónov ľudí, čo bola tretina obyvateľstva vtedajšej Európy. Za ten dlhý čas zhromaždili ľudia, obce a štáty obrovské skúseností z boja proti životunebezpečnej nákaze. Niektoré z vtedajších opatrení platia s istými obmenami podnes.

Napríklad už v 14. storočí sa prišlo aj na to, že útek pred čiernou smrťou (názov bol odvodený od toho, že telá niektorých pacientov sa pokrývali čiernymi škvrnami) je možno najlepšie riešenie pre jednotlivca, nie však pre spoločnosť. Človek si útekom azda zachráni alebo aspoň predĺži život, zároveň však prispieva k šíreniu infekcie do ďalších oblastí či štátov. Utekali totiž nielen zdraví ľudia. Navyše aj oni mohli prenášať infekčný materiál, o čom ani nemuseli vedieť. Podľa jednej legendy morovú nákazu v roku 1712 zaniesol do Bratislavy krajčírsky tovariš vo svojej cestovnej torbe. A to na krajci chleba!

Preto medzi prvé ochranné opatrenia už v ranom novoveku patril prísny zákaz opúšťať čiernou smrťou navštívené mesto, obec či región. Dvojnásobne platil tento zákaz pre lekárov, ošetrovateľov či lekárnikov, ktorých tak naliehavo potrebovali nakazení. Predpisy sú však na to, aby sa obchádzali. Aj počas poslednej morovej pandémie vládla v strednej Európe strašná korupcia a pred zákonom si boli rovnejší majetní ľudia. Superintendant Daniel Krman, ktorého synoda evanjelických rád v Ružomberku poslala vtedy s prosbou za švédskym kráľom, takto opisuje vo svojich denníkoch cestu cez sanitárne kordóny: "Napokon, po mnohých prosbách a úplatkoch, dostali sme povolenie vyjsť z Pruska do Litvy, ale pod podmienkou, že sa z Poľska do Pruska, kým morová nákaza trvá, nevrátime.“

Písal sa jún 1709, ale v Poľsku už vtedy zúril mor, ktorý do slovenských krajov dorazil neskôr. Preto sa aj Krmanov priateľ, istý pán Fuchs z Krakova, ktorý mu dával rady na cestu, uchýlil pred nákazou až do Bardejova.

Z vražednej choroby však mali strach nielen mešťania, ale aj hlavy pomazané. A oprávnene, už počas prvej vedecky dokázanej pandémie moru v polovici 14. storočia zomrela napríklad manželka uhorského kráľa Ľudovíta I. a dcéra českého kráľa Karla IV. Preto ich nasledovníci na trónoch nedbali na vlastné zákony a už pri prvých správach o blížiacej sa nákaze brali nohy na plecia.

Napríklad v septembri 1679 ušiel z Viedne do Prahy celý cisársky dvor Habsburgovcov. Keď však v máji nasledujúceho roku zomrel v Prahe na mor cisárov kočiš, pobral sa dvor na čele s Leopoldom I. do Pardubíc. V júli však nákaza dorazila aj tam, a tak sa cisár zastavil až v Linzi.

Klinčekmi proti nákaze

Samozrejme, porovnanie vtedajšej situácie so súčasnou značne pokrivkáva. Svet na začiatku 18. storočia ešte ani nechyroval o automobiloch, vlakoch, lietadlách, tobôž o moderných informačných technológiách. Ľudia sa presúvali nanajvýš koňmo a lodnou dopravou, na diaľku komunikovali pomocou dostavníkovej pošty. Medicína i celé zdravotníctvo boli na nízkej úrovni, hygiena – pod kritiku. Za týchto okolností sa mor rozširoval v priestore pomalšie ako dnes ebola. Pomaly v porovnaní s dneškom sa však šírili aj informácie o nákaze, čo bola nevýhoda.

Albrecht Dürer: Štyria apokalyptickí jazdci....
Albrecht Dürer: Štyria apokalyptickí jazdci. Drevoryt, 1498. (Vľavo dole postava "Moru".) Autor: WIKIPEDIA.ORG

Ďalšia nevýhoda: pôvodca eboly je už známy (rovnomenný vírus), poznáme i spôsob prenosu nákazy. Príčiny moru však veda osvetlila až 80 rokov po jeho poslednej pandémii. V roku 1894 objavil Švajčiar Alexandre Yersin morovú baktériu. O dva roky neskôr sa preukázalo, že na človeka mor prenášajú vpichom blchy z potkanov a krýs. Niečo sa však takmer zhodovalo. Úmrtnosť na mor bola veľmi vysoká. A podobne ako dnes v prípade eboly, aj vtedy chýbal lekárom účinný liek.

Ešte aj v 18. storočí sa mor považoval za trest Boží. Vychádzalo sa pritom z Biblie, konkrétne z poslednej knihy Nového zákona (Zjavenia sv. Jána). Podľa nej štyrom jazdcom Apokalypsy bola daná moc zahubiť štvrtinu ľudstva mečom, hladom, morom a dravými šelmami. Mimochodom, mor prichádzal v Jánovom zjavení na bielom koni…

A čo na to dobová veda? Za hlavnú príčinu čiernej smrti označovala otravu "skazeným vzduchom“, v ktorom jedovaté výpary a vodné pary vytvárali "morový jed“. Preto sa odporúčalo vetrať miestnosti v dome s postihnutými ochorením. Najlepšie tak, že ráno sa poroztvárajú okna na východnej strane a večer – na severnej. Liečitelia radili vykurovať miestnosť borievkou, dubovým lístím, kadidlom, myrhou, dávať na rozpálené uhlie ruže, fialky, ružovú vodu s octom či gáfrom. V neskorších štádiách ochorenia lekári púšťali pacientom žilou.

Nákaza prichádzala do Európy zvyčajne z Orientu, najčastejšie zo Sýrie cez Stredomorie. Možno aj preto v prevencii hralo významnú úlohu orientálne korenie. Ľudia si dávali do úst klinček, ktorý sa považoval za účinnú ochranu proti moru. Rúšky v dnešnej podobe sa ešte nepoužívali, zato už počas známej epidémie moru v Londýne v roku 1666 nosili zberači mŕtvol kukly podobné vtáčím hlavám s mohutným zobákom a okuliare. V tom plátennom zobáku bola natlačená zmes korenia – klinček, rozmarín, majorán, medovka – ktorá mala zabrániť vniknutiu infekcie do tela.

A načo tie okuliare? Okuliare vraj slúžili na zamedzenie kontaktu sietnice s "morovým vzduchom“. Podľa českého bádateľa Jiřího Svobodu dopyt po orientálnom korení na tieto účely mohol viesť dokonca k objaveniu Ameriky. Koncom 15. storočia totiž turecká expanzia preniesla ťažisko obchodu s ním z čiernomorských prístavov do Egypta. A to prinútilo najprv Portugalčanov a potom aj Španielov hľadať vlastné cesty k zdrojom korenia. Napokon predovšetkým týmto bola motivovaná aj Kolumbova expedícia do "Indie“, z ktorej sa vykľul Nový svet.

Zámorské objavy zmiernili v Európe dôsledky pravidelne sa opakujúcich morových epidémií, ktoré sprevádzal hlad (hladomor), bieda a vyľudňovanie celých území. Veď z Ameriky sa sem prenieslo pestovanie kukurice, zemiakov, ale napríklad aj tabaku. Stojí za zmienku, že Holanďan Isbrandius de Diemerbroeck sa stal v 17. toročí veľkým propagátorom fajčenia fajky ako terapie – proti moru.

Postavte morové kordóny!

Poďme však ďalej. Do habsburskej monarchie, a teda aj do Uhorska, sa rozšírila posledná morová pandémia v roku 1711 a doznievala tu ešte aj v roku 1714. Zdalo sa, že mestá na ňu budú pripravené lepšie ako predtým, ale nestalo sa tak. Nákaza z rokov 1678 – 1681 si vyžiadala obrovské obete. Vo Viedni zomrelo na mor takmer 20-tisíc obyvateľov vrátane šiestich lekárov z celkového počtu 22. V Bratislave čierna smrť vyhasila životy 12-tisíc ľudí, čo bola tretina všetkého obyvateľstva. Podobne dopadli mestá na Spiši a v Šariši.

Lekár v ochrannej maske.
Lekár v ochrannej maske. Autor: WIKIPEDIA.ORG

Preto radnice vydali nariadenia na zlepšenie hygienických podmienok v mestách, aby sa tragická situácia neopakovala. Práce však postupovali pomaly a neskončili sa do ďalšej pandémie, ktorá zasiahla väčšinu Európy. Jej dôsledky malo zmierniť cisárske nariadenie, ktorým sa v roku 1710 zriaďoval na hraniciach monarchie morový kordón. Tvorila ho sieť karanténnych staníc (zadržiavali osoby aj tovar až na 40 dní), vojenských i civilných ozbrojených stráží, ktoré mali prepúšťať iba prominentných utečencov. Niekoľkých trúfalých pašerákov na výstrahu obesili priamo pri ceste.

Historik Ján Adam z Prešovskej univerzity, ktorý sa zaoberá týmto obdobím na východnom Slovensku, pripomína, že sanitárny kordón vznikol aj na poľskej hranici a boli prijaté ďalšie opatrenia, šíreniu nákazy na územie Slovenska však nezabránili. Dôsledkom bol podstatný pokles počtu obyvateľstva, väčší ako pred tromi desaťročiami.

Do Bratislavy prenikol mor v roku 1712, ale nákaze tu definitívne odzvonili až na jar 1714. Zomrelo síce "len“ 3 860 postihnutých ochorením, bola to však znovu takmer tretina obyvateľstva, lebo mesto zdecimované už predchádzajúcou morovou epidémiou malo na začiatku ďalšej sotva 13-tisíc obyvateľov. Bratislavu obkolesilo cisárske vojsko, radní dali zatvoriť všetky mestské brány. V tom čase sa už viedli pomerne presné záznamy o priebehu epidémie. Zachoval sa napríklad údaj o ďalších 1 561 nakazených, ale zachránených pacientoch v Bratislave, čo je dosť vysoký počet. Ich uzdravenie možno zrejme pripísať na konto zvýšenej odolnosti organizmu, ale aj zlepšenej liečby a mestskou radou prijatých protiepidemických opatrení. Popísal ich vtedajší bratislavský lekár Teofil Ränner.

Mesto rozdelili na zdravotné okrsky, každý mala na starosti dvojica zvolených mešťanov. Denne museli kontrolovať všetky domy, poznamenať si zdravotný stav každej osoby a keď vzniklo podozrenie, že niekto ochorel, ihneď privolať lekára. Ten rozhodol, kto bude presunutý do lazaretu. Ostatní v nakazenom dome ho museli opustiť a presunúť sa do karanténnej stanice, hoci ešte žiadne príznaky ochorenia nejavili. Šaty chorých spálili, dezinfekcia miestností a ďalších priestorov sa vykonávala dymom z borovíc. Vydymili sa celé ulice a štvrte.

O rozsahu epidémie pred 300 rokmi svedčí údaj, že z 878 bratislav­ských domov bolo 680 označených bielym krížom, symbolom morovej nákazy. V meste platil zákaz všetkých masových podujatí, v tej dobe to boli najmä trhy, cirkusy, zábavy, ale aj bohoslužby a púte. Pre nebezpečenstvo čiernej smrti však v októbri 1712 predčasne rozpustili aj korunovačný snem pri príležitosti nástupu Karola VI. na uhorský trón. Pripomíname, že Bratislava bola vtedy korunovačným mestom.

Obmedzenie pohybu a uzavretie všetkých miest, kde sa zhromažďujú ľudia, patrí medzi dôležité opatrenia aj v súčasných tzv. protipandemických plánoch. Keď sa u nás pred deviatimi rokmi uvažovalo, čo by mali úrady podniknúť v prípade zmutovania vírusu vtáčej chrípky a jej následného rozšírenia, odborníci navrhovali dočasne zakázať diskotéky, divadelné a filmové predstavenia, športové podujatia. S epidémiou eboly by to bolo asi podobne.

Sme ľudia s morovou mentalitou

Morová nákaza, ktorá sa prehnala slovenskými mestami pred 300 rokmi, nastolila otázku, čo si počať s toľkými mŕtvymi. V dobových kronikách sa často objavuje veta: "Ľudia nestačili kopať hroby.“ Časom však už ani nebolo kde. Úrady preto povolili pochovávanie do spoločných hrobov. Tak vznikali morové cintoríny. Kto chcel dať do zeme príbuzného mimo nich, musel požiadať o výnimku. Mohli si to však dovoliť iba ľudia z vyšších vrstiev.

Morový stĺp v Banskej Štiavnici.
Morový stĺp v Banskej Štiavnici. Autor: BANSKASTIAVNICA.SK

V Bratislave zomrel posledný človek na mor koncom januára 1714, ale na Záhorí umierali ľudia aj neskôr. Cisár povolil slobodný obchod s Uhorskom až vo februári 1716. Podľa českého historika medicíny Eduarda Wondráka dosiahla totiž morová nákaza na Morave svoj vrchol v lete 1715. V Čechách medzitým zomrelo na čiernu smrť takmer 200-tisíc ľudí. Koľko ich zomrelo na Slovensku, to sa nevie. Odhady, podľa ktorých počet obyvateľov poklesol až o dve tretiny, považuje Adam za zveličené, rovnako údaje z obecných kroník. Dôsledky nákazy však označuje aj on za strašné.

Svedčia o tom aj morové stĺpy – súsošia Immaculaty, ktoré preživší začali stavať na pamiatku obetí nákazy z verejných zbierok po celom Slovensku. Jeden taký je aj v Bratislave na Rybnom námestí. Medzi najkrajšie patrí nitrianska Immaculata a v Banskej Štiavnici stojí zase najväčší barokový morový stĺp v strednej Európe.

Bola to posledná pandémia moru, neskôr sa v Európe vyskytovali už len jeho lokálne prejavy – naposledy to bolo v Moldavsku v roku 1828 – a epidémie sa presúvali čoraz viac do Ázie. Dodnes nie je celkom objasnené, čo vlastne zapríčinilo ústup čiernej smrti z európskeho kontinentu. Podľa niektorých autorov sa prejavila najmä sila preventívnych opatrení. Zásadne sa zlepšila mestská hygiena. Aj v slovenských mestách sa postupne objavila síce primitívna, ale účinná kanalizácia a uličné dláždenie.

Ďalší odborníci uvádzajú ako možné vysvetlenie získanú odolnosť obyvateľstva proti moru a zníženú schopnosť morových baktérií vyvolávať ochorenie. Napokon existuje aj teória o vplyve klimatickej zmeny na oslabenie ničivej sily morových epidémií. Bežní ľudia však ešte aj v 19. storočí nazývali zo zotrvačnosti všetky smrtiace nákazy slovom mor. V mnohých obecných kronikách sa ním označujú aj cholerové epidémie.

Čo je horšie, v priebehu storočí poznačených pandémiami moru sa u našich predkov vyvinula "morová mentalita“. Je pre ňu príznačný permanentný pocit ohrozenia neznámym nebezpečenstvom. Máme ju takpovediac v génoch, prejavila sa počas medializácie vtáčej a prasacej chrípky pred niekoľkými rokmi a jej príznaky pozorovať aj teraz po správach o postupujúcej nákaze eboly.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#ebola #mor #nákaza
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku