Tiso prezidentom: Voľba ako remeň

Pred trištvrte storočím sa na Slovensku uskutočnila prvá voľba hlavy štátu. Aj na jej príprave a priebehu si možno ukázať, prečo Slovenská republika zrodená v roku 1993 nemohla nadväzovať na svoju totalitnú, "farskú“ predchodkyňu z roku 1939.

26.10.2014 06:00
Jozef Tiso, kňaz Foto:
Deň Hlinkovej mládeže v Bánovciach nad Bebravou, 1941. Vodca a prezident republiky Jozef Tiso pri prejave.
debata (114)

Vtedy volil prezidenta parlament zvaný Slovenský snem, ale boli to vlastne voľby bez možnosti skutočnej voľby. Poslanci "vyberali“ z jedného kandidáta, hoci ústava Slovenskej republiky prijatá v júli 1939 akoby aj rátala s niekoľkými.

"Ak z kandidátov ani jeden nedosiahne 3/5 väčšiny prítomných poslancov, volí sa znova medzi dvoma kandidátmi, ktorí dosiahli najväčší počet hlasov,“ stojí v paragrafe 2 tretej hlavy tejto ústavy. "V tomto prípade na zvolenie stačí jednoduchá väčšina. Ak je pri druhej voľbe rovnosť hlasov, rozhoduje lós.“

V októbri 1939 však existoval jediný (možný) kandidát, a hoci nik s tým nešiel pred dňom D na bubon, bolo verejným tajomstvom, že je to Jozef Tiso.

Historik Milan S. Ďurica, ktorý sa netají obdivom k Tisovi, v jeho knižnom životopise síce pripúšťa, že ďalším kandidátom mohol byť Jozef Škultéty, lenže ten sa nachádzal v pokročilom veku (86) "a už dávnejšie sa zriekol všetkých verejných funkcií“.

To však nie je celkom tak. Škultéty bol predsa doživotným predsedom Matice slovenskej a o rok neskôr prijal – spolu s biskupom Jánom Vojtaššákom – funkciu podpredsedu Štátnej rady.

Navyše o možnej kandidatúre "baťka“ Škultétyho či niekoho iného nenájdeme v dobovej tlači ani zmienky. Ani Tisovo meno sa v tejto súvislosti verejne nespomínalo, pozorný čitateľ si ho však mohol prečítať takpovediac medzi riadkami.

Denník Slovák napríklad uverejnil v predvečer prezidentskej voľby jej podrobný program, kde sa o. i. uvádzalo: "11. hod. – predseda snemu odchádza do vládnej budovy oznámiť výsledok voľby a pozvať zvoleného prezidenta do snemu zložiť prísahu.“ Kohože iného už mohol Martin Sokol priviezť z vládnej budovy na prerušené zasadnutie snemu, ak nie premiéra Tisa?

Ak vôbec niekto mal vtedy o tom pochybnosti, tak musel vychádzať z dosť naivnej predstavy, že Tiso ako skromný kňaz, ktorý má už beztak dosť rôznych svetských funkcií, ďalšie ponuky jednoducho odmietne.

Veď hneď po vyhlásení Slovenského štátu (premenovaného ústavou na Slovenskú republiku) sa Tiso stal predsedom vlády. O päť mesiacov neskôr, koncom septembra na zjazde ľudovej strany zvolili Tisa za jej predsedu. Už predtým ju viedol – ako výkonný podpredseda – ale strana chcela zachovať rok smútku po smrti svojho zakladateľa Andreja Hlinku, a preto čakala s voľbou jeho nástupcu. Čiže už bol premiérom, šéfom faktickej "štátostrany“ a ešte aj najvyšším veliteľom Hlinkovej gardy – to by hádam stačilo?

Tiso ponuku obsadiť post hlavy štátu (a zároveň najvyššieho veliteľa slovenskej armády) údajne odmietal. Aspoň to tak tvrdili niektorí Tisovi životopisci v povojnovom exile. Vraj ho museli presviedčať vtedajší hodnostári rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, banskobystrický biskup Andrej Škrábik to po vojne na procese s Tisom aj dosvedčil.

Ale veľmi namáhať sa pri tom presviedčaní zrejme nemuseli.

Podpora Tisovi z Berlína

Nie sú o tom síce priame dôkazy, ale Tisa na mieste hlavy nového bábkového štátu v strede Európy si želal aj Berlín, ba osobne Hitler.

"Ten katolícky farárik“ – ako ho neskôr nazýval v úzkom kruhu najvernejších – sa totiž nacistickému kancelárovi a vodcovi Veľkonemeckej ríše čoraz väčšmi pozdával. Veď ako len ochotne súhlasil s účasťou slovenského vojska na vojnovom ťažení Nemecka proti Poľsku! Hľa, Miklós Horthy sa odmietol zapojiť, Maďarsko zostalo v tejto vojne neutrálne, čo, mimochodom, Hitlera dosť nahnevalo. Slovenské jednotky obsadili nielen hornooravské a spišské dediny pripojené k Poľsku v rokoch 1918 – 1920, 1923 a 1938, ale aj Zakopané a prenikli asi 30 kilometrov na poľské územie.

Podľa niektorých poľských historikov ponúkol Hitler jedinému spojencovi v tomto ťažení ako výraz vďaky i Zakopané, slovenské jednotky sa však napokon z neho stiahli. Ale ešte predtým, začiatkom októbra 1938, tam vykonali slávnostnú prehliadku, ktorej sa prizeral aj ministerský predseda Tiso.

Führer nepriamo podporil Tisovu kandidatúru, keď mu krátko pred prezidentskou voľbou udelil najvyššie vyznamenanie Veľkonemeckej ríše – Veľkokríž radu Nemeckého orla. Nemecký vyslanec v Bratislave Hans Bernard to prišiel Tisovi oznámiť do vládnej budovy 25. októbra 1939. "Od vášho historického stretnutia s ríšskym kancelárom v marci tohto roku vedie až do dneška priama cesta,“ povedal Bernard pri tejto príležitosti. "Táto priama línia prinavrátila Slovensku územie, o ktoré Poliaci olúpili Slovensko.“

"Už na stretnutí 13. marca som si dovolil führera uistiť, že sa v slovenskom národe nesklame,“ reagoval Tiso, "osvedčený charakter slovenského národa sa prejavil i v septembrových dňoch, keď sme sa po boku veľkej a víťaznej nemeckej armády odhodlali postaviť na obranu svojho územia.“

Voľby sa teda konali v eufórii, ktorá zavládla na Slovensku po víťaznom poľskom ťažení. Kdekto očakával, že Berlín sa zavďačí Bratislave aj iným spôsobom. V armádnych kruhoch sa začali šíriť „zaručené“ správy o tom, že Hitler prikáže vrátiť Slovensku aspoň niektoré obce obývané prevažne Slovákmi, ktoré pred rokom na základe Viedenskej arbitráže pripadli Maďarsku. Ale nestalo sa.

Po Svätoplukovi druhá hlava

Pri jednom jedinom kandidátovi (navyše oficiálne vopred nevyhlásenom, hoci pre mnohých známom alebo aspoň tušenom) strácala predvolebná kampaň akýkoľvek zmysel. V každom prípade o kampani – súťaži názorov a politických programov, ako ju ľudia poznali z čias predvojnovej Československej republiky, nemohlo byť teraz ani reči.

Ľudácka tlač sa demokratickým voľbám posmievala. "Kým inde okolo voľby hlavy štátu vedú sa obyčajne veľké politické boje, u nás to bola vec taká zrejmá, že nikomu ani na um neprišlo, aby uvažoval o inom kandidátovi,“ skonštatoval v denníku Slovák už po zvolení Tisa predseda snemu Martin Sokol.

Stranícke a štátne orgány pripravovali prvú voľbu prezidenta ako celonárodnú oslavu či štátny sviatok. Hoci 26. októbra bol štvrtok, školy mali voľno. Bratislavské obchody boli zatvorené, to sa však nevzťahovalo na hostince, reštaurácie a kaviarne. Veliteľstvo Hlinkovej gardy sa staralo o ubytovanie krojovaných skupín, ktoré do hlavného mestá prichádzali zo všetkých kútov Slovenska.

V novinách a v rozhlase sa v tých dňoch najmä historizovalo a s pátosom oslavovalo. "Po dlhom rade cudzích kráľov, cisárov, monarchov a iných panovníkov, ktorí cez stáročia panovali nad nami,“ napísal spisovateľ Tido J. Gašpar (v tom čase takpovediac hovorca vlády), "budeme mať konečne zasa svojho slovenského vládcu, svojho vlastného vladára.“

"Pred tisíc rokmi osirelý prestol slovenských kniežat dostáva svojho gazdu,“ pridal sa deň pred voľbou Karol Mederly, podpredseda Slovenského snemu.

Niektorí autori išli ešte ďalej a prvého prezidenta nazvali "po Svätoplukovi druhou našou hlavou“. A kto bol Svätopluk? Predsa "prvý slovenský kráľ“! Túto historickú spojitosť mal potvrdzovať ešte aj dátum voľby. Pôvodne sa uvažovalo o 5. októbri, ale nakoniec sa organizátori rozhodli pre 26. október, deň sv. Demetra, pamätný to deň Veľkomoravskej rí­še.

O Staroslovákoch vtedy ešte nebola reč, ani o Slovenoch. Podľa ideológov Tisovho režimu totiž na území dnešného Slovenska už v časoch Veľkej Moravy žili – Slováci.

Volili domáceho Vodcu

Noviny Gardista nazvali prvého prezidenta „otcom i vodcom“. Alexander Mach – v tom čase nielen hlavný veliteľ HG (najvyšším veliteľom bol Tiso), ale aj šéf Úradu propagandy – rád používal pri tejto príležitosti označenie "budovateľ“. "Azda by znelo blýskavejšie prezident osloboditeľ, prezident tvorca, ale prezident budovateľ je priliehavejšie,“ vysvetľoval Mach. Ďurica tvrdí, že kult osobnosti bol Tisovi cudzí. Ako potom mohol trpieť podobné zveličovanie svojich zásluh už na začiatku vládnutia? Kráľ, knieža, vladár – samé "monarchizmy“. Pritom ústava prvej Slovenskej republiky pomerne jasne vymedzovala postavenie a právomoci prezidenta. Neboli síce malé, ale ani neobmedzené.

Mohol uzatvárať medzinárodné zmluvy aj bez súhlasu snemu, v niekoľkých prípadoch to však neplatilo – napríklad ak išlo o zmenu štátnych hraníc. Mohol vracať zákony späť snemu, ale nemal absolútne veto (snem pri opätovnom hlasovaní mohol zákon presadiť v pôvodnom znení, bez ohľadu na prezidentove pripomienky.) Prezident mal rozsiahlu imunitu, ale snem ho mohol žalovať a Štátna rada stíhať v prípade vlastizrady.

Pravda, v kombinácii s ďalšími funkciami získaval Tiso priam absolutistickú moc. Nezabúdajme, že bol zároveň predsedom "štátostrany“ a že za prezidenta ho volili poslanci Slovenského snemu, ktorí sami boli zvolení nedemokraticky. Voľby do snemu v decembri 1938 sa totiž uskutočnili na základe jednotnej kandidátnej listiny. Mohli sa na ňu dostať iba tí Slováci, ktorých nomináciu schválila ľudová strana.

Po zvolení za prezidenta Tiso síce prestal byť predsedom vlády, ale o tri roky, v októbri 1942, schválil snem zákon o HSĽS , ktorý zaviedol do štruktúry ľudovej strany vodcovský princíp. Jej predsedu premenoval na vodcu, čiže akéhosi slovenského „führera“. V rukách Tisa sa tým skutočne sústredila všetka moc nielen v strane, ale i v štáte.

Ostatne, zákon už len potvrdil to, čo aj bez neho dlho a bežne platilo v politickej praxi prvej Slovenskej republiky. Už pri prezidentskej voľbe predseda snemu charakterizoval Tisa ako "vodcu“ nielen strany, ale "skutočného vodcu celého národa“.

Prvý kňaz prezidentom

Samotný deň voľby prezidenta pripomínal skôr deň jeho inaugurácie, v skutočnosti jedno splývalo s druhým a udialo sa prakticky v tom istom čase. Voľba prebiehala v aule Univerzity Komenského, premenovanej na Slovenskú univerzitu. Na Šafárikovom námestí boli už od 10. hodiny nastúpené vojsko i garda, krojované skupiny zastupujúce obyvateľstvo celého Slovenska. Vo vestibule na oboch stranách dlhého červeného koberca stál čestný špalier z členov HG. Do auly prichádzali členovia vlády a ďalší činovníci, zástupcovia diplomatického zboru, novinári.

Predseda snemu navrhol jediného kandidáta, charakterizoval jeho život a dielo. Potom sa hlasovalo, poslanci odovzdávali lístky v bielych obálkach do urny, ktorá stála pod rečníckou tribúnou. Snem mal 63 členov. Po sčítaní sa ukázalo, že 61 lístkov bolo platných. Tiso bol zvolený za prezidenta jednomyseľne. "Úloha snemu bola síce vážna a zodpovedná, ale aj veľmi ľahká a jednoduchá,“ priznal na druhý deň Sokol.

Po voľbe sa išlo za Tisom do vládnej budovy. Priviezli ho čoskoro v aute, aby zložil prezidentskú prísahu. "Sviece horia a na krucifix upretými očami prezident republiky svojím cvendžiacim hlasom odriekava slova prísahy za hrobového ticha,“ napísal o tomto akte v podrobnej reportáži denník Slovák. "Snem zvolí nielen prvého občana, ale aj prvého kresťana v našom štáte,“ hlásali 26. októbra titulky novín. "Je aj prvý kresťan, lebo jeho povinnosťou je spravovať štát podľa učenia Kristovho,“ vysvetľoval komentátor Slováka.

Z platnej ústavy totiž vyplývalo, že prezidentom Slovenskej republiky môže byť iba kresťan, v žiadnom prípade nie ateista. Mimochodom, bol to prvý katolícky kňaz na takomto poste v dejinách. (Pápež Pius XII. síce vysloví obavy, že násilie a krivdy spáchané počas Tisovho prezidentovania môžu diskreditovať cirkev a klérus na celom svete, ale to sa už bude písať 28. október 1944!) Po prísahe vyšiel Tiso v sprievode Sokola pred budovu univerzity, kde už ho čakal parádny kočiar ťahaný štyrmi bielymi žrebcami.

Nasledovaný vládnymi limuzínami a početným davom civilov, gardy a vojska vydal sa tento sprievod po Štúrovej ulici, Hlinkovom námestí (dnes námestie SNP) na Hodžovo námestie do čerstvo zrekonštruovaného Grassalkovichovho paláca. Žijúci pamätníci týchto výjavov boli vtedy zväčšia školopovinnými deťmi. V dospelosti vyhľadávaná bratislavská kvetinárka Marta Prokešová mala iba 10 rokov, ale bola zvedavá a nemohla chýbať vo sviatočne vyzdobených uliciach: "Zaujali má najmä pestré kroje, piešťanské a trenčianskote­plianske, také som v Bratislave jakživ nevidela,“ spomína.

Nad palácom prvýkrát zaviala prezidentská štandarda s heslom "Verní sebe – svorne napred“ (dnes ho má vo svojom erbe Slovenská pospolitosť).

Prečo sa tak ponáhľal

Nový prezident sa ešte v ten deň ujal úradu. Prijal rôzne deputácie, prizeral sa defilé 6-tisíc príslušníkov Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže, vyhlásil amnestiu, prijal demisiu vlády a vzápätí ju poveril vykonávaním funkcií až do vymenovania nového kabinetu.

Tiso ako keby vedel, že sa musí ponáhľať, lebo mu nebude súdené vládnuť až do konca 7-ročného funkčného obdobia prezidenta. O sedem rokov už bude dávno po vojne. Tisa medzitým dovezú v putách z kláštora v bavorskom Altöttingu, kde sa bude ukrývať, cez Prahu do Justičného paláca v Bratislave. A budú ho súdiť za rozbitie ČSR, za vyhlásenie vojny ZSSR, USA a Veľkej Británii, za vyvezenie 70-tisíc slovenských Židov do vyhladzovacích táborov, za pozvanie nemeckých okupačných vojsk na potlačenie národného povstania… za samé hrôzostrašné veci.

© Autorské práva vyhradené

114 debata chyba
Viac na túto tému: #prezidentské voľby #snem #demokracia #Jozef Tiso #Slovenský štát