Foto: Archív
V Prahe zrod nového štátu ohlásili 28. októbra, ale v Martine o tom nik nevedel ani 30. októbra 1918. Čo potom Košice, Prešov, Michalovce, Humenné? Tam sa správa dostala ešte o niečo neskôr. Martin neuvádzame náhodou. V tom čase bol Turčiansky sv. Martin mekkou Slovákov. V Bratislave (Prešporku, Poszony, Pressburgu) prevládal nemecký a maďarský živel, aj keď okolie mesta bolo slovenské. Nuž v onen deň, v stredu 30. októbra, sa v budove martinskej Tatra banky zišlo (pod kepienkom zasadnutia výboru Slovenskej národnej strany) tzv. deklaračné zhromaždenie. Dovedna 106 delegátov z rôznych regiónov Slovenska, ale aj z Viedne, Budapešti a Dolnej zeme. Boli to samí muži, ani jedna žena, nikomu totiž nenapadlo pozvať aspoň predsedníčku Živeny Elenu Maróthy-Šoltésovú, ktorá by sa stala ozdobou tohto zhromaždenia…
Deklaranti najprv prejavili vďaku prezidentovi USA Thomasovi Woodrowovi Wilsonovi za jeho záujem o slovenský národ. Ak máme veriť spomienkam Ivana Thurza, jedného z účastníkov zhromaždenia, tak všetci prítomní povstali zo svojich miest a volali „Živio, Wilson! Živio, Wilson!“ Potom sa delegáti jednomyseľne uzniesli na vytvorení Slovenskej národnej rady s predsedom Matúšom Dulom a Karolom A. Medveckým ako tajomníkom. Rovnako v plnej zhode odsúhlasili aj prvých dvadsať členov Národnej rady (ďalší mali byť vo vhodnom čase kooptovaní).
Nasledoval hlavný bod zhromaždenia – prijatie Deklarácie slovenského národa, ktorá sa stala známou ako Martinská deklarácia. Národná rada bola podľa nej jedinou oprávnenou zástupkyňou práv slovenského národa. Deklarácia obsahovala ďalej požiadavku zbaviť uhorskú vládu právomoci nad Slovenskom. Prízvukovala svojbytnosť slovenského národa a zároveň sa vyjadrila za jeho čo najužšiu spoluprácu s českým národom. "Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo,“ povedal v rozprave o deklarácii Andrej Hlinka. "Sme za bratskú jednotu s bratmi Čechmi…“
Zhromaždenie tak urobilo prvý, rozhodujúci krok smerom od Budapešti, dalo najavo, že Slovensko prestáva byť Felvidékom, prihlásilo sa k československej orientácii, ale o spoločnom štáte nebolo v pôvodnom texte deklarácie ani slovo, akoby ani nejestvoval. A on už bol dva dni na svete! Odkiaľ však mali deklaranti vedieť, že panovník a ríšska rada Rakúsko-Uhorska medzitým akceptovali podmienky americkej strany, ktorá požadovala pre jej spojencov Čechoslovákov a Juhoslovanov už nie autonómiu v rámci monarchie, ale fakticky úplnú samostatnosť? Nevedeli, čo sa deje v pomerne blízkej Viedni, ako mohli čo len tušiť o dianí v Prahe?
V celej strednej Európe zavládol v tých dňoch chaos. Fronty sa rozpadali, ríše sa rúcali, železnicu zapratali vojenské transporty a české noviny na Slovensko neprichádzali (rozhlas ešte nejestvoval). Našťastie, novinárovi Milanovi Hodžovi (budúcemu premiérovi ČSR) sa podarilo večer 30. októbra prísť vlakom z Pešti do Martina. V noci na 31. októbra už by to asi nebolo možné – v hlavnom meste Uhorska totiž vypukla revolúcia. Premiéra Istvána Tiszu zavraždili, čoskoro ho nahradil liberálnejší a proreformný gróf Mihály Károlyi.
"Lide československý, Tvůj odvěky sen se stal skutkem,“ predčítal Hodža priateľom v martinskom Turčianskom kasíne. "Stát československý vstoupil dnešního dne v řadu samostatných, svobodných, kulturních států světa.“ Išlo o Prevolanie Národného výboru československého z 28. októbra 1918. Dokument podpísali piati členovia výboru, medzi nimi i jeden Slovák – lekár a budúci minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár. Dula, Hodža a niekoľkí ďalší deklaranti potom 31. októbra aktualizovali text deklarácie. Ešte v ten istý deň večer ho Ivan Dérer (významný politik medzivojnovej ČSR za sociálnodemokratickú stranu) odviezol do Prahy…
Foto: wikimedia.com
Prevrat sa zvrhol na anarchiu
Sú ešte medzi nami ľudia (ale rýchlo odchádzajú), ktorí svoj život prežili v piatich rôznych štátoch, hoci sa nepohli z rodného kraja. Až tak často sa menila v 20. storočí politická mapa Európy. Zažili dve svetové vojny a päť štátnych prevratov. Ten prvý, koncom októbra 1918, však vnímali detskými očami.
Minulý týždeň zomrel v Novákoch 104-ročný Jozef Daniška. Do posledných dní často spomínal na vznik Česko-slovenskej republiky. Krach monarchie ho zastihol v rodnej obci – v Čiernej Lehote pri Bánovciach nad Bebravou, chodil tam práve do 2. triedy ľudovej školy. Dovtedy sa vyučovalo po maďarsky, preto Jožka i jeho spolužiakov potešilo, keď zrazu zmizla zo školy i z dediny nenávidená učiteľka. Nemali ju radi ani nie tak preto, že bola Maďarka, ale pre jej zvyk používať trstenicu ako výchovný prostriedok. V Čiernej Lehote sa zároveň začala rabovačka. Ľudia zaútočili na obe predajne miestnych Židov a zakrátko ich vybielili.
Zdalo by sa, že prevrat v Prahe bol vlastne prvou "zamatovou revolúciou“, keďže prebehol bez jediného výstrelu. Prispel k tomu zmierlivý postoj Viedne, ktorá ešte stále dúfala, že sa jej podarí federalizáciou zachrániť aspoň západnú časť ríše, tzv. Predlitavsko. Ale aj v Prahe sa čoskoro vyskytli rôzne výtržnosti a 3. novembra na Staromestskom námestí rozvášnený dav zbúral 14 metrov vysoký Mariánsky stĺp s pozlátenou sochou Panny Márie. Ľudia v ňom videli symbol zvrhnutého habsburského režimu.
Vcelku však na Morave a v Čechách prechádzala moc do nových rúk pomerne hladko, čo nemožno povedať o Slovensku a ďalších krajinách svätoštefanskej koruny (tzv. Zalitavsko). U nás sa prevrat zvrhol na anarchiu. V každom prípade udalosti ničím nepripomínali "zamat“ či nežnú revolúciu.
Vzniklo mocenské vákuum, asi dva týždne sa nemal kto postarať o verejný poriadok. Ľudia prepadávali panské sídla, rabovali obchody, vyrovnávali si účty s nenávideným notármi a krčmármi úžerníkmi. „V štáte, ktorý už nebol štátom, nastalo božie dopustenie,“ spomínal reportér a spisovateľ Emo Bohúň.
Na mnohých miestach nahrádzali strážcov zákona navrátilci z frontov prvej svetovej vojny. Našli sa však medzi nimi aj zjavní dobrodruhovia. V Jánošíkovom kraji vyhlásil istý Jozef Vallo-Andelík, donedávna čatár zdravotnej služby alebo „lapiduch“, samostatnú republiku. Stalo sa tak 30. alebo 31. októbra 1918. „Už niet kráľa ani cisára, je iba Terchovská republika,“ slávnostne oznámil zhromaždeným dedinčanom. Potom vytvoril z navrátilcov akúsi gardu, ktorá vyrabovala miestnu krčmu a neskôr sa vrhla na dom notára Bedného. Andelíkovi ozbrojení chlapi chceli napadnúť aj susedný Varín a tam pokračovať v rabovaní, narazili však na tvrdý odpor. Varínčania ich vytlačili za dedinu, boje sa postupne rozšírili aj na ďalšie obce – Belú a Tižinec. Až po štyroch alebo piatich dňoch ich ukončil príchod českého vojska.
V tom čase už pricestovala do Skalice z Prahy cez Hodonín „dočasná Šrobárova vláda“, ktorá dostala v Prahe poverenie nastoliť medzi Dunajom a Tatrami nové pomery. V zvláštnom vlaku sprevádzalo Šrobárových ľudí okolo 160 četníkov. Stotina pod velením nadporučíka v zálohe Ripku urobila poriadok najprv v Holíči a o pár dní aj v Malackách. Narabované sa muselo vrátiť za prísľub, že v takom prípade sa nikomu nič nestane. A miestni predstavitelia dostali možnosť verejne odprisahať vernosť československej vláde. "V mnohých mestách a mestečkách na celom západnom Slovensku sa prisahalo niekoľkokrát a niekde dokonca raz pražskej a inokedy budapeštianskej vláde,“ napísal český historik Václav Čada.
Budapešť bola pevne rozhodnutá za žiadnu cenu sa nevzdať Slovenska. „Ak to berieme technicky, Slovensko muselo byť dobyté. Okrem jednej stotiny v Skalici neprešla na stranu novej vlády jediná vojenská jednotka. Vojsko, žandári, polícia počúvali Károlyiho vládu v Budapešti.“ Tieto riadky patria už peru slovenského historika Ľubomíra Liptáka. Siedmeho novembra obsadil Ripkov oddiel aj náš "malý Rím“. Prvýkrát mu pomáhali slovenskí vojaci, asi sto príslušníkov pešieho pluku z Lučenca. O dva dni odstránili na železničnej stanici maďarský nápis Nagyszombat a nahradili ho narýchlo zhotovenou tabuľou s nápisom Trnava.
Až 10. novembra vzniklo Vrchné veliteľstvo československého vojska na Slovensku. Jeho oddiely sa museli vyrovnať nielen s rabujúcimi dedinčanmi, ale aj s maďarskými honvédmi, ktorí bránili svoje pozície a nechceli ustúpiť. Separatistické sklony niektorých slovenských regiónov sa prejavovali aj neskôr. Stačí spomenúť skupinu okolo Viktora Dvorcsaka, ktorá bojovala za samostatné východné Slovensko. Ešte 11. decembra 1918 ohlásil Dvorcsak alias Dvorčák vytvorenie Slovjackej republiky so sídlom v Prešove, pod patronátom Budapešti a so šarištinou ako úradným jazykom. Tento miništát mal však veľmi krátke trvanie. Už na Vianoce 1918 začali východ Slovenska obsadzovať dva české pluky.
Foto: wikimedia.com
Nebolo to zamatové
Slovensko, skrátka, bolo oveľa menej pripravené na takéto revolučné zmeny ako západné časti monarchie. Americkí Slováci sa zasadzovali za československý program už dávnejšie, to áno. Milan Rastislav Štefánik spoluorganizoval zahraničný odboj a v predvečer prevratu už mal určené aj miesto v budúcej československej vláde. Ale kdeže sa nachádzal Štefánik v októbri-novembri 1918? Najprv až v Tokiu a potom pri légiách medzi Irkutskom a Vladivostokom.
Domáca slovenská politika sa rozhýbala dosť neskoro a len pomaly. Ešte 23. októbra 1918 píše Ivan Dérer z Viedne Pavlovi Blahovi do Skalice: „Naprosta naša nečinnosť hrozí národu katastrofou, ktorú by sme pred budúcimi pokoleniami zodpovedať nemohli… Na Martincov nemožno spoliehať, treba teda vziať vec do ruky nám tu na západe.“
Konzervatívní a rusofilní Martinčania sa dlho spoliehali najprv na pomoc z východu a potom na zmeny v Pešti, ktoré mali priniesť Slovákom autonómiu v rámci nového Uhorska. Királyi ju sľúbil už pred deklaračným zhromaždením a ešte aj koncom novembra 1918 ponuku zopakoval Hodžovi. Ten však prišiel do Budapešti rokovať v mene československej vlády o stiahnutí sa maďarských vojsk zo Slovenska a stanovení demarkačnej čiary.
Nehľadiac na to, značná časť vtedajšej slovenskej elity sa ešte zmietala medzi Pešťou a Prahou. Maďarizácia zašla priďaleko, mnohí vzdelanci a vôbec ľudia v určitom postavení sa už nehlásili k svojmu slovenskému pôvodu. Príklon k Uhorsku však mohol mať aj psychologické príčiny. Slováci predsa žili v tomto štáte vyše 900 rokov. Dopodrobna poznali jeho temné i svetlé stránky. Čechy a Česko-Slovensko pre mnohých boli veľkou neznámou, znamenali neistotu.
Bohúň spomínal, že keď v roku 1916 dostal povolávací rozkaz do Kutnej Hory, musel tam cestovať veľkou okľukou, lebo ani prednosta ružomberskej stanice nevedel o takom meste. A poradil budúcemu novinárovi, aby si kúpil lístok do Fiume (dnes Rijeka), tam mu vraj už povedia ako ďalej. Ale ani vo Fiume nevedeli a poslali Bohúňa vlakom do Viedne. Až v metropole tohto dvojjediného mocnárstva si nešťastný regrút mohol konečne kúpil lístok do Kutnej Hory.
Károlyi do Paríža odkázal, že slovenská krajina neexistuje, preto nevie, za aké hranice sa maďarské vojská vlastne majú stiahnuť. A bolo po zamatovom rozvode. Potom Pešť navrhovala víťazným mocnostiam, aby sa Slováci v plebiscite rozhodli, či chcú preč z Uhorska. Referendum sa však vtedy, ako napokon ani v roku 1992 (pri rozchode Slovákov s Čechmi), nekonalo. "Všetka administratíva na Slovensku bola v tom čase ešte v rukách Maďarov a maďarónov,“ približuje historik Dušan Kováč. "Predstavte si, že by sa vyhlásilo referendum o autonómii, ako by ho títo úradníci asi zorganizovali a ako by dopadlo.“
Nakoniec sa hranice následníckych štátov po Uhorsku stanovili Trianonskou dohodou. To už bolo dva roky po prevrate a všetko vyzeralo inak. Politici, ktorí sa dokázali zjednotiť na deklaračnom zhromaždení v Martine, sa rozdelili na čechoslovakistov a autonomistov, v parlamente spoločného štátu zvádzali tvrdé stranícke boje aj takí bývali politickí spolupútnici, ako boli Hlinka a Šrobár.
Ale aj bežní Slováci porovnávali sľuby českých politikov z roku 1918 s novou realitou a, ako to už býva po revolúciách, prejavovali nespokojnosť. Mnohí pociťovali nostalgiu za Uhorskom a hovorili si: veď aj Uhorsko by sa bolo demokratizovalo a možno by sa v ňom Slovákom žilo lepšie…
„Ani v demokratizujúcom sa Uhorsku by Slováci nedosiahli toľko ako v prvej Česko-slovenskej republike a určite nie tak rýchlo,“ myslí si Kováč. "Z tohto hľadiska bol vznik ČSR dokonca významnejší pre Slovákov ako pre Čechov, ktorí mnohé z tých vymožeností mali už aj predtým.“