Pohľadom Jána Budaja: Nežná revolúcia verzus Sametová revoluce

V poslednej, štvrtej časti rozprávania o okolnostiach Nežnej revolúcie, Ján Budaj spomína, ako sa VPN spolupracovalo s Občianskym fórom, prečo nepodpísal Chartu 77 a čo si najviac cení na vybojovanej slobode.

21.11.2014 06:00 , aktualizované: 02.12.2014 14:40
Ján Budaj, Foto: ,
Ján Budaj
debata (38)

Slovenská skupina organizátorov Nežnej revolúcie sa formovala v bratislavskej Umelke. V tej mase približne 500 ľudí sa stretli najrôznejšie osobnosti. Boli tam disidentskí výtvarníci aj odvážnejší herci, ktorí roky spolupracovali s občianskymi aktivistami a ktorých som organizoval okolo Bratislavy nahlas. Napríklad Martin Huba, ktorý nám nezištne a bezplatne chodil robiť predstavenia slávnej monodrámy Kontrabas. Predviedol ju napríklad v ruinách kláštora v Marianke, ktorý sme dobrovoľnícky zachraňovali. Alebo pán Michalica nám tam spravil husľový koncert. Toto boli silné motivačné skúsenosti, ktoré dávali dohromady ľudí z kultúrnej obce, z umeleckého prostredia – zakázaných výtvarníkov, ale aj ochranárov a ekológov a čoraz viac aj disidentov priamo z Charty 77 – z Prahy aj Bratislavy.

Táto generačná komunita sa utvárala a prepájala zhruba tak isto dlho ako v Čechách. U nich vznikla Charta v roku 1977 a na Slovensku sa občianske aktivistické skupiny začali formovať okolo roku 1979.

Česi chceli rokovať, my sme demonštrovali

Občianske fórum malo v porovnaní s Verejnosťou proti násiliu (VPN) len jeden strategický cieľ – rokovať s komunistami za okrúhlym stolom a prijať nejaký kompromis. VPN sa o takéto rokovania ani neusilovala, ale od prvých dní zvolávala demonštrácie.

Jún 1990. Československý prezident Václav Havel... Foto: AP, SITA
Václav Havel Jún 1990. Československý prezident Václav Havel v uliciach Prahy.

V Prahe na uliciach prebiehali veľké demonštrácie od soboty, 18. novembra 1989, ale Občianske fórum sa sformovalo až v nedeľu večer, okolo 22. hodiny, a verejne vystúpilo v utorok 21. novembra. V Bratislave sa definoval zakladajúci tím 19. novembra okolo 18. večer. Na našich uliciach nik nedemonštroval, ale my sme ešte v ten večer prvý raz vystúpili pred ľudí a vyzývali ich k solidarite so zbitými študentami a ku protirežimným protestom. Na druhý deň sa vytvoril už aj koordinačný výbor a celá iniciatíva prijala názov Verejnosť proti násiliu.

Aktivita Slovákov bola prekvapením pre všetkých, pre komunistov, disidentov a zdá sa, že aj pre ŠtB. Poľský historik a publicista Adam Michnik mi rozprával, že keď povstala Gdanská lodenica a on kráčal jej stredom, rozplakal sa, lebo neveril, že by toho boli pasívni Poliaci – ktorí len čakali, kedy privezú do obchodu salámu, toaletný papier či mydlo – schopní. Títo „obyčajní Poliaci“ sa náhle postavili voči režimu v mene sebaúcty a demokracie. Podobne to bolo aj s disidentmi v Čechách a na Slovensku. Odvaha ľudí, ktorí prichádzali na námestia demonštrovať, prekvapila všetkých, aj disidentov. A boli to práve plné námestia, ktoré nás ochránili pred represáliami.

Prečo som sa nepodpísal pod Chartu 77?

Ja som bol skôr ilegálom, aj preto som sa nestal chartistom. Bol som totiž názoru, že Charta 77 buduje skôr exkluzívne geto statočných ako opozičnú sieť aktivistov. Keď zverejníte všetky mená ľudí, ktorí chcú vzájomne spolupracovať proti režimu, ďaleko sa nedostanete. Pražský model nebol prenosný na Slovensko, my sme nemali taký slávny exil, západných sponzorov, oporu v redakciách vysielačov RFE a VoA.

Napokon, ochranu poskytovala odporcom režimu aj samotná Praha svojou kultúrou, anonymitou a veľkosťou. Také mesto bolo na očiach sveta, sídlili v ňom veľvyslanectvá. Bol veľký rozdiel byť proti režimu v Prahe a v Bratislave, nehovoriac ešte niekde vo Svidníku. Tam človeka mohli pokojne aj „zakopať“ a nikto okrem blízkej rodiny by sa nespýtal, čo s ním je.

Zastavme ich, bratia…

Do Prahy sme v prvých dvoch týždňoch pozorovateľov neposielali, nemali sme na to dosť ľudí. Koniec-koncov, aj sami sme vedeli, čo chceme. Priebeh slovenskej Nežnej revolúcie bol teda odkázaný sám na seba, ale bol dostatočne kreatívny a mal silné okamihy.

Pre mňa osobne je napríklad až podnes dôležitým bodom zmena textu slovenskej hymny. Dovtedy som mal problém ju spievať, lebo to bola hymna oportunistov. Znela „zastavme sa bratia“, keď je nepohoda a blesky bijú nad tou našou Tatrou a vyčkajme, kým prestanú, až potom ožime. Takýto text nemala hádam žiadna hymna na svete. Keď som však zrazu pred sebou videl plné námestie, uvedomil som si, že vtedy a tam to môžeme zmeniť. Navrhli sme teda, že slová upravíme a pozmenenú hymnu prijala aj Národná rade Slovenskej republiky 1. marca 1990. Tak sme premenili paradigmu vyčkávacieho postoja na akciu – „zastavme ich, bratia“. Dnešná hymna nie je teda len odkazom meruôsmych rokov, ale aj Novembra '89.

Čo sme počas revolúcie nedotiahli?

V niektorých veciach sme mali byť už vtedy sebavedomejší a vzdorovať povedzme aj politike Občianskeho fóra, keď bolo očividné, začali brzdiť revolúciu. Jeho smerovanie od istého okamihu znamenalo ohrozenie hnutia VPN a tým aj demokratického vývoja na Slovensku. Českí demokrati boli tak trochu bezstarostní, opierali sa o oveľa zažitejšiu skúsenosť demokratických tradícií ešte z prvej republiky. Slovensko, aj vzhľadom na spôsob, akým si vtedajšie prvorepublikové Československo postupne budovalo hospodársky potenciál, bolo v horšej pozícii. Až tesne pred rozpadom ČSR sme na Slovensku dosiahli HDP, ktoré sme mali za Uhorska. Nevznikol tu dostatočný pocit účasti na novej republikánskej štátnosti, aký mali českí občania. Aj preto sa Česi sa po Novembri vracali akoby do starých papúč, do spomienok na Benešovu a Masarykovu republiku.

Stretnutie zástupcov občianskej iniciatívy VPN... Foto: Archív Pravdy
november 1989, VPN, SSR, orezana Stretnutie zástupcov občianskej iniciatívy VPN s predstaviteľmi vlády SSR.

Ale pre Slovensko mal vývoj počas komunizmu iné kontexty: zatýkanie, mučenie a väznenie pronárodných slovenských komunistov a popravy slovenských klerikálnych antikomunistov, boli tabu ešte aj v roku 1968. Slovenskí biskupi boli vo väzeniach aj v 60. rokoch, nikto neotvoril tému prenasledovania tých Slovákov, ktorí boli po roku 1945 zatýkaní pre svoj pronárodný postoj. Hovorilo sa len o dobrých komunistoch, ktorých zavreli zlí komunisti. O uväznených nekomunistoch sa ľudia nedozvedeli skoro nič a naďalej o nich ostal názor, že boli potrestaní spravodlivo. Rok 1968 niektoré témy – ako národ, právo na sebaurčenie, cirkev, viera a podobne – vôbec netématizoval a do istej miery tým predurčil nepripravenosť českej strany na témy, ktoré sa objavili na stole po roku 1989.

Česi chceli našu VPN pohltiť, nechápali Slovákov

Rok 1968 vytvoril v Československu také rámce diskurzu, ktorý nezahŕňal celú slovenskú skúsenosť. A to poznačilo aj fungovanie protirežimnej opozície v dobe normalizácie a odlišnosť aj asynchrónnosť protirežimných skupín v Čechách a na Slovensku.

Prvé spoločné rokovanie Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu prebehlo až 29. novembra, po generálnom štrajku. Predstavitelia českej OF pri nich navrhovali, aby sa VPN zrušila alebo premenovala – chceli, aby sa po vzore KSČ a KSS, stala iba pobočkou Občianskeho fóra. To som odmietol. Podľa môjho názoru bolo slovenským záujmom, aby vznikol pohyb zdola, ktorý predstavil občana ako hegemóna budúcej oslobodenej republiky. V tom období sa predsa tvorila legitimita demokratickej politiky, je podstatné, že legitimita demonštrácií za slobodu počas našej Nežnej revolúcie neostala iba odvodenou.

Podľa mnohých českých pamätníkov som vraj práve týmto zasadil jednote Československa smrteľnú ranu… Považoval som to za nezmysel, pretože sme v Novembri vytvárali práve opak separatizmu – budoval sme základ pre rovnocenné partnerstvo. Ak by bolo prijaté aj za riekou Moravou, mohla existovať spoločná federácia doposiaľ.

To, že česko-slovenské spolužitie neprežilo rozpad totality zavinil napríklad aj fakt, že mnohí z novej českej politickej elity nechápali význam hnutia VPN a navyše nechápali a nepoznali ani iné slovenské reálie. Svedčí o tom prípad Honzu Urbana, ktorého Občianske fórum vyslalo z Prahy k nám na pozorovanie. Bol to veľmi inteligentný a vzdelaný mladý muž. Po svojom návrate podal v Prahe správu, že demonštrácia bola výborná, až na to množstvo fašistických zástav, ktoré neveštili nič dobré. Tento dobrý muž totiž považoval dvojkríž na slovenských zástavách za fašistický. Takto zmätene a nervózne vnímali v tých rokoch slovenský demokratický pohyb ľudia z nových politických elít v Prahe – vzdialení od Moravy a ešte vzdialenejší od Slovenska.

My, na našej strane Moravy, sme boli úplne prirodzene bilingválni, ale Česi slovenčine nerozumeli tak, ako my češtine. Aj pri rokovaniach s Občianskym fórom som si uvedomil, že keď som rozprával rýchlejšie, vznikali z ich strany nedorozumenia. A keď videli, že ja im rozumiem všetko, hanbili sa žiadať, aby som niečo zopakoval, bolo by to spoločenské faux pas.

Slováci okrem dvojjazyčnosti navyše poznali českú kultúru. Táto neproporčnosť sa vyskytuje v regióne strednej Európy aj v iných štátoch, hoci aj národnostne homogénnych. Svoju úlohu tu hrá kultúrno-politická geografia a asymetrický záujem v smere východ-západ (východ sa interesuje o západ štátu, opačne to ale neplatí). Tento jav existoval aj v Poľsku a Maďarsku, no nikde nebol taký výrazný ako v Československu.

Navyše mnohí disidenti boli ovplyvnení rodičmi, ktorí už neprichádzali do styku z kontextom Masarykovej, ale Benešovej politiky. A Edvard Beneš mal so Slovenskom vážny problém, bol to národný socialista, nacionalista. V tom období vzniklo aj to známe klišé, že „Slováci nebyly, nejsou a nikdy nebudou národ“. Tento obraz slovenskej inferiority bol súčasťou neverejného českého naratívu o vlastnej štátnosti, uchovanom aj po vzniku federácie v roku 1969.

V českej neoficiálnej pamäti národa sa uchovával aj obraz o zradných Slovákoch, ktorí „bodli kudlu do zad republice“. Nemá význam zakrývať, že benešovské tradície ovplyvnili v mladosti formovanie názorov nemalej časti českých disidentov – nepriaznivo pre Slovákov a Slovensko. Aj to bol jeden z faktorov, pre ktoré došlo k rozpadu spolužitia práve po nástupe nových politických elít v roku 1989.

Ahoj, Európa

Pozdrav „Ahoj, Európa“ som vykríkol po veľkej demonštrácii, ktorá pochodovala do Hainburgu. Počet demonštrantov vtedy ohromil aj rakúske, švajčiarske či nemecké médiá. Lietali nad nami vrtuľníky televízií ZDF a ORF. Druhá masa ľudí prešla k Devínu a v strede Dunaja, na kotviacej lodi, ktorá tvorila akýsi most, spieval Karel Kryl.

Už si ani nepamätám, čo všetko som v tom nedlhom prejave „Ahoj, Európa“ hovoril, ale podstatný bol tento pozdrav. Toto heslo definovalo dlhodobý program revolúcie. Ohlásili sme smerovanie k vyspelým a prosperujúcim demokraciám Západu.

A nech sa už odvtedy menili na Slovensku vlády akokoľvek, tento dlhodobý program nikto neodmietol. Napokon, podarilo sa nám ustanoviť a udržať si samostatný štát, udržať jeho zahranično-politickú orientáciu – stále v duchu programu „Ahoj, Európa“ – máme euro a sme za stolom medzi najvplyvnejšími a najbohatšími demokraciami sveta ako ich rovnocenný partner. Dvadsaťpäť rokov mieru a a rozvoja demokracie – to je niečo, o čom naši otcovia a dedovia nemohli ani snívať. Veď sme sa narodili iba v provincii provincie – Bratislava bola provinciou Prahy a tá bola zasa provinciou Moskvy, držanou veľmi nakrátko.

V roku 1989 sme urobili historický posun. Azda aj preto dnes ten „tektonický zlom Východ-Západ“ už nerozdeľuje Slovensko. Nemáme tu občiansku vojnu tak, ako na Ukrajine, kde si rozdelená spoločnosť hľadá riešenie. Spoločenská dohoda z novembrových námestí platí doteraz a dnes by sa na Slovensku nikto nevzdal občianskych práv a slobôd.

Ak niektorý z politikov čo i len kurizoval s takými krokmi, zmietli ho voľby. Demokracia, aj keď mala za Mečiara akékoľvek chyby až excesy, u nás vždy vytrvala. Keď Mečiar voľby prehral, prišlo k demokratickému striedaniu – a práve to je na demokracii to podstatné. Politik môže urobiť chyby, zlyhať, ba aj sa nechať skorumpovať – ale v demokracii majú občania právo poslať ho vo voľbách preč, ba aj volať ho na zodpovednosť. O to nám v Novembri predsa išlo!

(Text prešiel autorizáciou Jána Budaja.)

© Autorské práva vyhradené

38 debata chyba
Viac na túto tému: #Česko #ŠtB #Václav Havel #17. november 1989 #Ján Budaj #Verejnosť proti násiliu