Vianoce mali patriť minulosti

"Deduška Maroz, jolku nam priňos," spievali odušu bratislavské deti, zhromaždené pri "novoročnej“ jedličke v Pionierskom (dnešnom Prezidentskom) paláci. Bol Štedrý deň 1953 a všetko svedčilo o tom, že neostane len pri nahradení Ježiška dedom Mrázom.

, 24.12.2014 06:00
dedo mráz, snehulienka Foto:
Dedo Mráz so Snehulienkou.
47

Podľa jedného zo scenárov vypracovaných v ústredí komunistickej strany mali tradičné Vianoce najprv prísť o svoj kresťanský obsah a neskôr aj zaniknúť. Ľuďom malo stačiť slávenie Nového roku s niektorými prenesenými vianočnými zvykmi. Ako v Sovietskom zväze. U nás však zámer nevyšiel.

Malo ísť o postupný transformačný proces, rozvrhnutý na niekoľko rokov, možno aj desaťročí. Ako napríklad v Bulharsku, kde Vianoce od roku 1968 prestali byť štátom uznaným sviatkom. V mnohých tamojších domácnostiach sa síce tajne zachovávali viaceré vianočné tradície, iné sa však začali sláviť na Nový rok. Bulharského deda Koledu nahradil podľa sovietskeho vzoru dedo Mráz, ktorý už deťom nerozdával darčeky na Štedrý večer, ale až na Silvestra. Tak to trvalo až do roku 1990. Napokon, ani v samotnom Sovietskom zväze sa boľševici neodvážili zrušiť najväčšie kresťanské sviatky – Vianoce a Veľkú noc – hneď po októbrovej revolúcii.

Krista mal nahradiť Lenin

Ako uvádza súčasná ruská historička Marina Bravinová, v prvých rokoch boli pokusy zaviesť "červené“ alebo tzv. komsomolské Vianoce. Staré sviatky dostávali nový, "revolučný“ obsah. Vo väčších mestách sa konali karnevalové sprievody, na ich záver mládež verejne pálila vypchaté figuríny bohov a farárov, ikony a obrazy svätcov, vykrikovala proticirkevné heslá. Mladí revolucionári vystupovali vtedy aj proti vianočnej jedličke. "Ten, kto ju zdobí, nielenže ničí naše lesy, ale je priateľ popov,“ hlásali titulky novín. V jednej básni agitke sa veršovalo o zlom pionierovi, ktorý oslavuje Vianoce pri jedličke.

Komsomolci zachovali koledy, ale ich obsah zmenili na nepoznanie. V týchto „koledách“ sa totiž namiesto Vianoc oslavovala revolúcia a namiesto Krista – Lenin! Veriacich ľudí to pohoršovalo, a keď organizátori "červených“ Vianoc zistili, že sa stretávajú s masovým odporom, pristúpil režim k opatreniam iného druhu. V predvečer roku 1929, ktorý sa podľa Stalinovho vyjadrenia stal rokom veľkého prelomu, zakázali boľševici sláviť Vianoce a Narodenie Pána (1. sviatok vianočný) zaradili medzi obyčajné pracovné dní. Špeciálne hliadky prečesavali ulice miest a dedín, nazerali do okien domov a tam, kde spozorovali predvianočné prípravy, tvrdo zasahovali.

Režim zároveň odštartoval tzv. socialistickú industrializáciu, násilnú kolektivizáciu poľnohospodárstva a politické represie proti celým sociálnym skupinám. V duchovnej oblasti ich sprevádzal bojovný ateizmus a zápas za tzv. sovietsky spôsob života. Kto sa nepodvolil a neprispôsobil, ten sa stával "nepriateľom ľudu“ a obeťou "červeného“ teroru.

Koncoročné sviatky sa do krajiny sovietov vrátili až v roku 1935, keď Stalin povedal: "Žije sa nám veselšie a družnejšie“. Boľševici však neobnovili Vianoce v ich "červenej“, a tobôž nie tradičnej kresťanskej podobe. Namiesto nich sa začal sláviť Nový rok. Dokonca aj vianočný zvyk dávať darčeky (na počesť obdarovania novonarodeného Ježiša tromi mudrcami z východu) sa preniesol na novoročný sviatok. Podobne ako pôvodne vianočná jedlička.

Režim pri tejto príležitosti prinavrátil deda Mráza a jeho vnučku Snehulienku, ktorí mali rozdávať darčeky deťom. V ruskej mytológii a starých rozprávkach bol síce dedo Mráz predstaviteľom zla, ruská literatúra 19. storočia ho však vykreslila ako kladnú postavu (napríklad "dobrý Moroz Ivanovič“ v povestiach Vladimira Odojevského). Pokusy cára Alexandra II. preniesť do ruských pomerov zo Západu svätého Mikuláša s jeho batohom darčekov nevyšli, a tak od začiatku 20. storočia sa tam dedo Mráz stáva súčasťou vianočných tradícií.

Je zaujímavé, že nápad nahradiť Vianoce Novým rokom sa nezrodil v Rusku, ale na sovietskej Ukrajine. Prišiel s ním tamojší vysokopostavený stranícky funkcionár Pavel Postyšev. Ako píše súčasný ukrajinský etnológ Michail Krasikov, práve Postyšev navrhol Stalinovi "vrátiť“ sovietskym deťom jedličku. A Stalin myšlienku nielenže podporil, ale aj rozvinul. Zákaz jedličky z 20. rokov označil za ľavičiarsku úchylku.

Na plagáte z 30. rokov je Stalin obklopený... Foto: Maxpark.com
plagát, Stalin, Vianoce Na plagáte z 30. rokov je Stalin obklopený deťmi pri sovietskej novoročnej jedličke.

Už 28. decembra 1935 sa objavil v boľševických novinách direktívne napísaný článok s touto smernicou: "Vo všetkých školách, materských školách, domoch pionierov a v detských kluboch musí stáť na Nový rok kolektívna jedlička!“ Vo väčšine sovietskych miest to nestihli vykonať pre krátkosť času, ale v takom Charkove na Ukrajine, v tamojšom Paláci pionierov (mal nad ním patronát sám Postyšev) zapálili žiarovky na novoročnej jedličke už 31. decembra 1935. V Moskve sa dedo Mráz – už aj so Snehulienkou – prvýkrát objavil počas sviatku novoročnej jedličky 1. januára 1937.

Mimochodom, Santa Claus začal križovať americké mestá takisto v 30. rokoch minulého storočia. V komercionali­zovanej podobe marketingového oddelenia spoločnosti Coca-Cola sa až nápadne podobal na ruského deda Mráza. O šesť desaťročí neskôr ho možno práve preto tak bezbolestne vystriedal aj v krajinách východného bloku…

Dedko starý niesol dary

Ideológovia v komunistickom Československu vychádzali síce pri "transformácii“ Vianoc zo sovietskeho modelu, ale prispôsobovali ho domácim podmienkam. Propaganda sa od začiatku zamerala na deti. Už v roku 1950 bolo možné zaznamenať pokusy spochybniť Ježiška. Detské časopisy priniesli množstvo článkov o skutočnom pôvode vianočných darčekov: "Nepíš Ježiškovi, ale svojmu otcovi úderníkovi.“ "A čo mu daruješ ty? Najlepšie knihu od súdruha Lenina.“

Česká historička Pavlína Formánková zistila, že už v tom čase (v roku Akcie K – likvidácie mužských kláštorov) uverejnili detské časopisy rôzne ponášky na vianočné koledy. V jednej z nich sa namiesto Ježiša Krista spomínalo dokonca meno prvého "robotníckeho“ prezidenta Klementa Gottwalda. Vari to nepripomína čosi z "červených“ Vianoc sovietskych komsomolcov? A vari nešlo o pokus vytvoriť niečo na spôsob nového náboženstva, pre zmenu červeného?

Nápad nahradiť Ježiška dedom Mrázom sa zrodil tiež niekedy začiatkom roku 1950 v hlave nemenovanej tajomníčky Zväzu československo-sovietskeho priateľstva z Jičína. Ešte v tom istom roku ho začala používať propaganda v celej krajine. Vyšla dokonca knižná publikácia pod názvom Dedo Mráz príde do Československa. V roku 1951, ktorý sa začal inscenovaným procesom s katolíckymi biskupmi, sa prípravy na akciu Dedo Mráz rozbehli naplno. Celoštátne ústredie KSČ rozhodlo, že jeho putovanie bude "ostro“ sledovať štátny rozhlas.

Mal priblížiť takpovediac politický zemepis Sovietskeho zväzu. Veď starec mal pred sebou nepredstaviteľne dlhú cestu. Vyrazil z ďalekej Čukotky, cestoval najprv do Komsomoľska na Amure, neskôr si to namieril do Buriatskej autonómnej republiky. Kde to je, čo to je? Bolo to treba deťom vysvetliť.

Komunistická Pravda priniesla vtedy básničku Dedo Mráz:
"Šírým svetom, bežkom-letom
blíži sa k nám vzácny hosť.
Dedko starý nesie dary,
v batôžteku má ich dosť.“

Noviny zverejňovali metodické odporúčania pre školy, závodné kluby a domy pionierov o tom, ako by mala prebiehať návšteva deda Mráza. Pri vstupe do miestnosti by mal povedať: "Česť práci, milé dietky. Je koniec roku. Priniesol som vám darčeky z celoročnej roboty našich občanov. Kto z vás bol dobrý a kto zlý? Poradil som sa s vašimi súdružkami učiteľkami. Všetci ste si darčeky zaslúžili. Lebo dobre ste sa učili, pekne ste sa hrali…“ A tak ďalej a podobne.

Ako predpokladá český historik Petr Koura, v roku 1952 už vedúci predstavitelia KSČ zrejme dospeli k záveru, že čas dozrel na úplné vymazanie Ježiška z koloritu vianočných sviatkov. Zmenu podporil aj vtedajší československý premiér (a budúci prezident) Antonín Zápotocký, ktorý nielenže bol ateista, ale mal aj silné literárne sklony. "Ježiško vyrástol a zostarol, narástla mu brada a stáva sa z neho dedo Mráz,“ uviedol Zápotocký v rozhlasovom prihovore na Štedrý deň 1952. "Nechodí už nahý a otrhaný ako za kapitalizmu, je pekne oblečený v baranici a v kožuchu… Prichádza k nám z východu a na cestu mu žiari už nielen betlehemská hviezda, ale mnoho hviezd na našich šachtách, hutách, závodoch a stavbách.“ Najmä týmto príhovorom sa zrejme inšpiroval autor úvahy vo vianočnom čísle časopisu Život o rok neskôr, keď napísal, že "dobrý Dedo Mráz“ vyberá sa každý rok z ďalekej Čukotky, aby nám priniesol "inú zimu, než bývala, zimu bez roztrhaných detských topánok“.

Deti však nechápali, prečo dedo nehovorí po rusky, keď je z Ruska. Vyplývalo to z listov, ktoré prichádzali vedeniu Zväzu československo-sovietskeho priateľstva alebo priamo Ústrednému výboru KSČ. A tak dobrí súdruhovia rozhodli, že deda Mráza treba zdomácniť. Ale postupne, preto sa v roku 1953 mali v krajine objavovať českí (slovenskí) dedovia Mrázovia súčasne so sovietskymi. Čím sa však mali od seba odlíšiť? "Sovietsky dedo Mráz bude hovoriť po rusky a jeho oblečenie bude zodpovedať sovietskemu ponímaniu deda Mráza,“ stálo v inštrukciách. "Československý dedo Mráz bude postava rýdzo národná (ladovský typ), bude hovoriť iba po česky (?!) a vo svojom privítacom príhovore vyjadrí vďačnosť a lásku k Sovietskemu zväzu, odovzdá pozdravy našich detí deťom sovietskym.“

Ešte sa tam uvádzalo, že "predstaviteľ sovietskeho deda Mráza bude zabezpečený centrálne“. A tak sa vzápätí aj postupovalo. "Prichádzam k vám zo svojho sídla na Stalinovom štíte v Tatrách,“ oznámil dedo Mráz pražským deťom, ktoré sa 24. decembra 1953 zhromaždili v paláci U Hybernů oproti Prašnej bráne. (Treba azda pripomenúť, že Stalinovým štítom sa vtedy volal Gerlach. Premenovali ho tak v decembri 1949 na počesť sedemdesiatin sovietskeho vládcu.)

"Trocha meškám,“ ospravedlňoval sa pražským deťom ladovsky poňatý dedo, "lebo na Orave sa mi postavilo do cesty obrovské jazero, ktoré tam pred rokom ešte nebolo.“ Myslel tým zrejme Oravskú priehradu, ktorú práve vtedy uvádzali do skúšobnej prevádzky.

V tom istom čase, na samý Štedrý deň 1953, navštívil Bratislavu ded Maroz. Áno, sovietsky dedo Mráz, a keďže bol sovietsky, museli ho zabezpečiť „centrálne“. V novinách sa písalo, že do hlavného mesta Slovenska pricestoval z Čukotky. A že bratislavské deti ho privítali pri "novoročnej“ jedličke v Pionierskom paláci. Mimochodom, v tom čase už definitívne zmizol z námestí našich miest vianočný Strom republiky. Táto tradícia sa totiž zrodila ešte v roku 1924, a tak ju spájali s masarykovskou prvou republikou. V "ľudovej demokracii“ preto nemala miesto…

Minulosť ich dohnala Pred šesťdesiatimi rokmi pripadol Štedrý deň na štvrtok. Noviny vyšli aj na prvý sviatok vianočný a v sobotu. A hoci boli sviatky, denníky nemali sviatočnú úpravu, venovali sa totiž bežným problémom. Stačí si prečítať titulky na prvých stranách: Súťažou k vyššej výrobe v poľnohospodár­stve, Baníci splnili celoročný plán ťažby uhlia, Zabrániť vypínaniu elektrického prúdu. Vo vtedajšej Pravde nájdeme zmienku o Vianociach len v úvodníku nazvanom Zachovanie mieru je v rukách ľudu. Píše sa tam o nich ako o rodinných sviatkoch. Na siedmej strane sa krčil článok o vianočných zvykoch ako o čomsi nenávratnom. "Vianoce boli zbavené poverčivosti,“ napísal autor, "a stali sa sviatkom radosti, hojnosti, šťastia a pokoja.“

Rozhlas síce vysielal počas Vianoc aj koledy, ale iba takzvané ľudové, čiže zbavené náboženskej tematiky. Ježiško a svätý Mikuláš museli zmiznúť aj z učebných osnov. Deti však naďalej prijímali deda Mráza s rozpakmi a mnohí rodičia ho považovali za figúrku nanútenú zvonku. Spisovateľka Mária Jančová si do denníka zaznamenala, ako jej syn šalamúnsky odpovedal koncom roku 1954 na otázku, či oslavuje Ježiška, alebo príchod deda Mráza. "Ani jedno ani druhé, ale – ako starí Slovania – zimný slnovrat.“

Pedagogická encyklopédia, vydaná v roku 1984, konštatovala: „Tradícia deda Mráza oslabovala jednostranne náboženský charakter Vianoc.“ Oslabovala – nič menej, ale ani viac. Režimu sa nepodarilo spojiť Vianoce s Novým rokom podľa vzoru ZSSR a najmä na slovenskom vidieku nedokázal zbaviť vianočné sviatky ich tradičného obsahu. V domácnostiach deti naďalej vyzerali Mikuláša, písali listy Ježiškovi, pri stromčekoch zneli koledy. Je však fakt, že v našich mestách začal s komercionali­záciou Vianoc už dedo Mráz, Santa Claus na ňu "len“ nadviazal. A doviedol ju do súčasných obludných rozmerov.

Sibírsky dedo Mráz síce robil výlety do Československa až do začiatku 60. rokov, v tunajšom prostredí však nikdy celkom nezdomácnel. Napokon, ani sovietskym ideológom sa nepodarilo urobiť hrubú čiaru za minulosťou. Minulosť ich dohnala a aj potrestala už v roku 1991, keď sa v Rusku a ďalších postsovietskych republikách obnovilo slávenie Vianoc na štátnej úrovni.

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
47 debata chyba
Viac na túto tému: #Vianoce #Štedrý deň #Snehulienka #Dedo Mráz