Vlakom som prvýkrát cestovala až do koncentráku

Ľudstvo vkročilo do roku, v ktorom si bude častejšie ako inokedy pripomínať koniec najstrašnejšej z vojen, druhej svetovej. Už čoskoro sa to začne spomienkovými oslavami 70. výročia oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim-Brezinka.

08.01.2015 08:00
Hilda Hrabovecká Foto: ,
Hilda Hrabovecká.
3

Hilda Hrabovecká bola väzenkyňou jeho ženskej časti tri roky, dostala sa tam už s prvým transportom. Spomedzi tisícky židovských dievčat, ktoré vtedy zo Slovenska deportovali, prežilo to peklo iba dvadsať. Žijú už len dve.

Nedávno ste oslávili deväťdesiatiny. Aké je to byť deväťdesiatničkou?
Ťažké. Už dva roky som nevyšla z bytu, mám choré pľúca a, ako vidíte, som na kyslíku. Ale, ako sa vraví, som vďačná za každé nové ráno.

Našli sme vás pri počítači, čiže naďalej sa živo zaujímate o dianie u nás i vo svete?
Veľa čítam, hoci sa mi horší zrak, menej píšem, lebo mám boľavé prsty.

Na spomienkovej slávnosti v Osvienčime sa teda nezúčastníte?
Kdeže! Už na 60. výročie oslobodenia tábora som nevládala cestovať, a to mi bolo osemdesiat.

V knihe spomienok, ktorú ste vydali pred sedemnástimi rokmi, píšete, ako nerada sa na tie miesta utrpenia vraciate…
Keď som tam bola prvýkrát po vojne, v roku 1946, mala som po Osvienčime sprevádzať spolužiakov z vysokej školy. Ale nezvládla som exkurziu a po chvíli som odtiaľ zutekala. Oveľa neskôr sa situácia zopakovala, keď som tam vycestovala s bratrancovými deťmi. V Osvienčime som bola po vojne viackrát, naposledy pri otvorení tamojšieho múzea, ktoré som pomáhala spoluvytvárať. Nikdy som sa však nedokázala vrátiť do jeho časti zvanej Brezinka (Birkenau), kde ma cez vojnu držali najdlhšie a kde to bolo najhoršie.

Ľudia veľmi nerozlišujú jednotlivé časti koncentračného komplexu Osvienčim, niektorí ani nevedia, že to nebol len vyhladzovací, ale aj pracovný tábor, však?
Nuž a práve v Brezinke, Nemcami označovanej ako Auschwitz II, prebiehalo priemyselné vyvražďovanie prevažne Židov, ale aj sovietskych vojnových zajatcov, etnických Poliakov a Rómov plynom Cyklón B. Zatiaľ čo v Auschwitzi III a pobočných táboroch zomierali ľudia na otrockých prácach fyzickým vyčerpaním, systematickým hladovaním a individuálnymi popravami. Nakoniec, pôvodný tábor, nazývaný aj Auschwitz I, slúžil po dostavbe celého komplexu ako jeho administratív­na časť.

Do plynu išli aj vaši rodičia, väčšina vašej rodiny – švagrovia, bratranci… Sestru Lujzu vyselektovali a odviedli na smrť priamo pred vašimi očami.
Lujza bola o šestnásť rokov staršia, bola to moja najstaršia sestra. Do Osvienčimu sa zo Slovenska dostala posledným rodinným transportom začiatkom jesene 1942. Utešovala som ju: "Neboj sa, veď nie sú ani tri mesiace, čo si došla z domova, ešte výborne vyzeráš…“ Štípali sme si líca, aby boli zdravo červené, objímali sme sa, túlili k sebe. Ale nič nepomohlo – Lujzu vyselektovali 6. decembra a poslali do plynových komôr.

Osud?
Možno osud, bolo to však strašné. Predo mnou vybrali, za mnou vybrali a mňa nechali ešte živoriť v pazúroch "nadľudí“, hoci som v tom čase chodila do práce s infekčným črevným katarom. Z 18-tisíc väzňov zo Slovenska nás po 6. decembri 1942 zostalo necelých päť percent. Preplnené nákladné autá premávali skoro celú noc jedno za druhým, smer plynové komory a späť. My omilostení sme sa museli prizerať spoza ohrady revíru na tú apokalypsu.

Mať takéto "šťastie v nešťastí“ však zrejme ešte nestačilo na to, aby človek prežil Osvienčim?
Samozrejme, že nie. Aj v tej najťažšej životnej situácii má väčšie šance prežiť človek, ktorý nemyslí len na seba. Len čo sa sústredíte iba na seba, zostanete osamotený aj vo veľkej mase ľudí. Už pred deportáciami som vyznávala krédo: „Môj život bude mať taký zmysel, aký mu dám sama.“ Zapojila som sa do hnutia odporu v koncentráku. Zachránila ma však najmä solidarita spoluväzenkýň.

Mali ste iba sedemnásť rokov. Ako ste si získali dôveru ilegálneho hnutia v takom prísne stráženom nacistickom zariadení?
Už v rodnom Prešove som sa ako 15-ročná stala členkou mládežníckej sionistickej organizácie Hašomer Hacair a zároveň i komunistickej mládeže. Pri jednej letákovej akcii ma zaistili a prepustili na slobodu len vďaka tomu, že som bola ešte maloletá. V táborovom hnutí odporu sa o tejto mojej minulosti vedelo, a tak ma postupne zapájali do niektorých svojich ilegálnych akcií.

Pokúšali ste sa zachraňovať choré, zranené alebo vyčerpané spoluväzenkyne, ktorým bezprostredne hrozila plynová komora, ale koľkým ste mohli reálne pomôcť?
To je jedna z najväčších osvienčimských dilem, s ktorou sa dodnes neviem vyrovnať a sotva sa ešte niekedy vyrovnám. Človek má v každej životnej situácii možnosť voliť, aj tam sa dalo vyberať medzi väčším a menším dobrom, väčším a menším zlom. Ale naše hnutie naozaj nemohlo pomôcť všetkým a museli sme teda postupovať selektívne. Vznikali však výčitky, prečo pomáham práve tej, a nie inej, ktorá moju pomoc možno potrebuje väčšmi.

Čo bolo v Osvienčime najhoršie – hlad, fyzické trýznenie?
Zlé bolo jedno i druhé, ale najťažšie som znášala ustavičné ponižovanie a ubíjanie duše. Tú degradáciu človeka na číslom označené zviera, donútené spolupracovať so svojím katom na vlastnej likvidácii. Na likvidácii seba a spolutrpiacich.

V jednom období vás zaradili do nemocničného bloku, k tamojšieho personálu, ktorý mal asistovať "doktorovi Smrť“, ako volali Josefa Mengeleho, pri selekciách väzenkýň určených do plynu. Ako to prebiehalo?
Výsledkom takmer každej takzvanej lekárskej vizity doktora Mengeleho bol zoznam osôb vybraných na splynovanie. My sme mali často asistovať pri odvoze a bezvládnych nakladať na autá. V tom čase som vždy zmizla tak, aby si to ostatní nevšimli.

To sa dalo?
Obyčajne som našla útočisko u doktorky Tetmeierovej, ktorá pochádzala z Poľska. Ale raz ma pri návrate čakala naša "bloková“ Ilonka, ináč dobráčka od kosti, ktorá by nikomu nevedela zámerne uškodiť. S plačom mi vyčítala: "Čo si myslíš, že len my sme na tú strašnú špinavú robotu a len ty si vyvolená mať čisté ruky?!“ Plakala a zároveň má v tom záchvate fackala.

A vy?
Mlčala som a bez odporu som sa nechala fackať. Bolo mi všelijako. Neskôr ma premiestnili do takzvanej zóny a problém sa akoby vyriešil sám.

Vedúce bloku, blokälteste, sa vyberali spomedzi väzenkýň, ale neboli všetky ako Ilonka. Zrejme preto im aj v spomienkovej knižke venujete takú pozornosť?
Blokerky, ako sme ich volali, mohli totiž veľmi pomôcť spoluväzenkyniam, preto hnutie odporu sa usilovalo na tieto lágerské pozície dostať slušných ľudí. Väčšinou sa to podarilo, ale moc nad osudmi toľkých ľudí môže človeka pokaziť. Aj niektoré vedúce blokov si po čase osvojili mentalitu esesdozorcov. Inštinktívne som od nich bočila, opovrhovala som nimi a súčasne som ich ľutovala. Veď za normálnych okolností by ani nemali možnosť tak hlboko klesnúť.

Poznali ste Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera?
Áno, ich spoločný útek z Osvienčimu v apríli 1944 považujem za obdivuhodne pripravený aj uskutočnený, ale význam správy, ktorú priniesli, sa podľa mňa preceňuje.

Prečo?
Spojenci predsa už oveľa skôr vedeli o dianí v Osvienčime z iných zdrojov. Stačí spomenúť zistenia sprostredkované poľským dôstojníkom Witoldom Pileckým, ktorý ako jediný človek dobrovoľne išiel do Osvienčimu už v roku 1940 a ušiel odtiaľ v roku 1943. Poskytol o videnom a prežitom podrobné svedectvo, ktoré poľské hnutie odporu odovzdalo cez exilovú poľskú vládu vládam západných spojencov.

Spojenci vraj tomu nemohli uveriť…
Nemohli, alebo nechceli?

Vy si myslíte, že mali zasiahnuť a, povedzme, bombardovať komunikácie, železničné trate, ktorými transporty zvážali do koncentráku Židov z celej Európy?
Áno, mali.

Hilda Hrabovecká na portréte z konca 40. rokov. Foto: Archív
Hilda Hrabovecká, portrét, Hilda Hrabovecká na portréte z konca 40. rokov.

Prečo to teda neurobili?
Pýtajte sa ich. Vraj nešlo o vojenské objekty.

Podľa ďalších tvrdení spojenecké bombardéry by vtedy tak ďaleko nedoleteli, ale vyslovujú sa tiež podozrenia, že v tom bol aj prejav antisemitizmu…
Tomu neverím. Veď v Osvienčime väznili nielen Židov, ale napríklad aj Poliakov z hnutia odporu alebo politických väzňov z Francúzska.

Máte nejakú vlastnú teóriu, prečo západní spojenci z protihitlerovskej koalície nezasiahli?
Myslím si, že v tom čase sa už začalo prejavovať rozdelenie povojnovej Európy na sféry vplyvu, dohodnuté na Teheránskej konferencii. S oslobodením Osvienčimu si mal poradiť Sovietsky zväz. Poľsko predsa po vojne malo patriť do východného bloku.

Dnes sa veľa diskutuje o tom, či Vladimira Putina treba vzhľadom na ukrajinskú krízu pozvať na spomienkové oslavy oslobodenia Osvienčimu. Čo si o tom myslíte?
Povedzte, ako nepozvať najvyššieho predstaviteľa Ruska? Veď kto oslobodil Osvienčim? Červená armáda. Alebo chce niekto prepisovať dejiny?

Sledujete vývoj krízy na Ukrajine?
Samozrejme, ale nerozumiem tomu, načo spájať historické udalosti s aktuálnou politikou.

,,Lovec nacistov“ Simon Wiesenthal vo svojej knihe spomienok píše, že ukrajinskí kápovia patrili v koncentrákoch, ktorými prešiel, medzi najhorších. Mali ste podobné skúsenosti?
Áno, ale zároveň som spoznala učiteľku Taisu, politickú väzenkyňu z Ukrajiny. Keď sa po oslobodení lágra konalo slávnostné zhromaždenie a jeden červenoarmejec skončil svoj prejav zvolaním: Nech žije veľký Stalin!, Taisa sklamane vzdychla: "Bože, už zase?!“ Mala totiž so stalinizmom trpké skúsenosti.

Vy ste sa však nedočkali oslobodenia v Osvienčime, ale v inom koncentračnom tábore, pravda?
V Ravensbrücku, ten však takisto oslobodila Červená armáda. A čo je hlavné – dobyla Berlín, ktorý sa nachádzal iba 180 kilometrov od Ravensbrücku.

Kedy vás transportovali z Osvienčimu?
Desať dní pred príchodom frontu, 18. januára 1945. Už ani neviem, ktorým transportom, ale cestovali sme niekoľko dní v otvorených nákladných vozňoch. Čupeli sme a tlačili sa čo najtesnejšie k sebe, aby sme sa aspoň čiastočne uchránili pred treskúcou zimou. A celou cestou sme spievali.

Spievali?!
Spievali, akoby sme sa navzájom ubezpečovali, že ešte žijeme. Keď sme konečne dorazili do cieľovej stanice, nohy som si necítila, nie a nie sa na ne postaviť. Na chodidlách samá krvavá rana a hnisavé pľuzgiere. V Ravensbrücku ma s pomocou ilegálnej organizácie odporu zaevidovali ako árijku, politickú väzenkyňu. Keď sa koncom apríla priblížil front, na príkaz hnutia odporu sa naša skupina, v ktorej prevažovali ženy z bývalej Juhoslávie, dostala z dohľadu dozorcov SS a ušla do blízkych lesov. Tam sme natrafili na ruských zajatcov a spoločne sa dočkali oslobodenia.

Tešili ste sa zo slobody?
A ešte ako! V zbernom stredisku Neustrelitz sme sa celé dni váľali v tráve, člnkovali na jazere, žili si zo dňa na deň a nerobili si starosti o budúcnosť. Domov som sa rozhodla odísť asi až po mesiaci, to už mnohé ženy z Československa boli preč.

Prečo vám to trvalo tak dlho?
Dozvedela som sa, že ostatní deportovaní z rodiny zahynuli v plynových komorách a čosi ma nútilo zostať ešte nejaký čas v tom stave súdržnosti so spoluväzenkyňami z Juhoslávie, s ktorými sme spoločne prežili táborové peklo. Keď o tom takto premýšľam, neubránim sa prirovnaniu k levici Else z filmu Volanie divočiny, ako ju vracali do pôvodného prostredia, z ktorého bola vytrhnutá. Tiež sa naň adaptovala len postupne.

Ako si spomínate na návrat do rodného Prešova?
Cesta domov trvala tuším dva dni. V Kraľovanoch som noc prespala na zemi, ráno sme pokračovali vlakom do Kysaku a odtiaľ na rebrináku do Prešova. Stretnutie s bratom Štefanom bolo bez slov (zo siedmich súrodencov prežil iba on a sestra Blanka). Padnutie do náručia, plač a hlasitý vzlykot. Ďalšie dni má však utvrdili v poznaní, že už nič nemôže byť ako pred deportáciami.

Čo sa stalo?
Viete, keď som sa koncom roka 1944 v Osvienčime dozvedela od ľudí z transportov, ktoré opäť prichádzali zo Slovenska, o národnom povstaní, moje predchádzajúce sklamanie v rodákoch vystriedal obdiv. Veď sa zapojili do protifašistického frontu. Po návrate do Prešova však stojím v rade na potravinové lístky a zrazu počujem nenávistnú poznámku v šarištine: "Ta, kukaj, vecej še ich vracilo, jak Hitler vykantril.“ Zrejme zbadali vytetované táborové číslo na mojej ruke. Našťastie, ďalší Prešovčania sa správali inak, ale aj tak to zabolelo.

Ako ste si to vysvetlili?
Niektorí ľudia sa zrejme obávali, že teraz prídu o arizovaný majetok. Alebo že vracajúci sa Židia ich pripravia o postavenie, teplé miesta v štátnej správe. Okrem toho, keď niekto robí zle a uvedomuje si, že je to zle, tak žiť s takýmto svedomím je ťažké. Hľadali si ospravedlnenie pre svoje skutky. Tisov režim, fašistická propaganda zanechali po sebe ťažké dedičstvo, deformovali myslenie, demoralizovali mnohých ľudí.

Prečo ste sa rozhodli ostať na Slovensku a neodišli ste, ako mnohí iní, čo prežili holokaust, do Palestíny alebo do Ameriky?
Na odchod som ani nepomýšľala. Ani vtedy, ani v roku 1968, keď nás sovietska invázia zastihla na dovolenke v bývalej Juhoslávii. Manžel sa rozhodol emigrovať, ja som sa s oboma deťmi vrátila do vlasti. Lebo mám k tejto krajine vzťah, je to môj domov. Vtedy po vojne to však malo aj iný dôvod

Aký?
Nezabúdajte, že som bola komunistka, revolucionárka. Verila som v ideály revolúcie, ktorá si predsavzala vybudovať spoločnosť nielen bez tried, ale aj bez národnostnej a náboženskej nevraživosti. Dnes sa tomu smejem, ale stále si myslím, že ideály boli dobré, len k nim vedie iná cesta. Rozhodnutie zostať, neemigrovať, ovplyvnila aj moja povaha. Nerada utekám z boja, ak mám nejaký cieľ. Musím počítať s prekážkami, neúspechom, ale cieľa sa nevzdávam. Najmä ak ide o dôstojný život, základné životné podmienky každého človeka.

Veľa slovenských Židov bolo už pred vojnou ľavicového zmýšľania. Bolo to dané ich sociálnym postavením?
Určite aj tým. Narodila som sa v ortodoxnej židovskej rodine, ale navštevovala som neologickú, čiže reformnú židovskú školu. Prečo? Lebo v tejto škole vždy dávali chudobným deťom desiatu aj učebnice zadarmo.

Patrili ste medzi chudobné rodiny?
Medzi veľmi chudobné. Vlakom som prvýkrát cestovala až do koncentráku. Bolo nás osem detí, ale bývali sme v byte, ktorý mal dve izby bez predsiene a kuchyňu, ale bol bez sociálnych zariadení. Budar, čiže suchý záchod sa nachádzal vonku. Pritom sme bývali v centre Prešova. Niektoré deti spali na zemi, matrace sme nepoznali, spalo sa na slamníkoch. Ale matka veľmi dbala o vzdelanie svojich detí. Všetky dievčatá dostali stredoškolské vzdelanie, chlapci, samozrejme, museli do ješivy (vyššej židovskej školy).

Pocítili ste antisemitizmus už v detstve?
Len taký, že keď sme sa na ulici hrali guľky, a keď som vyhrala, tak mi naštvaný nežidovský chlapec začal nadávať do smradľavých Židov. Keď vyhral on, tak ja som mu nadávala do blbých kresťanov. Ale pogromy neboli. Oveľa viac som pocítila antisemitizmus až po vojne, po návrate z koncentráku. A tak ešte skôr, ako som si začala vybavovať osobné doklady, napísala som židovskej náboženskej obci, že z nej vystupujem.

Čo ste tým chceli dosiahnuť?
Naivne som si myslela, že sa tým zbavím "biľagu“ Žid. Veď som neveriaca, ateistka, vystúpením z cirkvi, podľa mojich vtedajších predstav, to len potvrdím. Ale realita bola, samozrejme, celkom iná. Časom som sa prispôsobila, zbavila som sa osvienčimského syndrómu, ktorý vás núti žiť zo dňa na deň. Horko-ťažko, ale predsa som si našla miesto v rozporuplnom sve­te.

Čo to predpokladalo?
Dokončila som si stredoškolské vzdelanie, urobila maturitu. V rámci prípravy na ňu som sa zblížila s predvojnovým známym – budúcim manželom. To ma obohatilo o istotu. Pokračovala som v štúdiu na Karlovej univerzite v Prahe, manžel študoval na technike. Ale mal tam nejaké problémy, školu opustil a zamestnal sa. Veľmi som chcela, aby štúdium dokončil, a tak som začala prejavovať záujem o chémiu. Presvedčila som ho, aby pokračoval v štúdiu. Presťahovali sme sa do Brna. Manžel tam spromoval, a ja som nedoštudovala. Asi som nebola na prírodné a technické vedy.

Svoje spomienky na Osvienčim ste zverejnili až v roku 1998. Prečo tak neskoro?
Nebolo kedy sa tomu venovať. Vyskytli sa nové problémy. Brata, ktorý vojnu prežil medzi partizánmi vo východoslovenských lesoch, v 50. rokoch falošne obvinili a v zinscenovanom procese odsúdili. Bolo treba pomáhať švagrinej s malým dieťaťom, ktorá sa nasťahovala ku mne. Mňa vyhodili zo zamestnania, pracovala som ako úradníčka. Všetci sme potom žili z malého platu začínajúceho inžiniera. Muž sa prestravoval v závodnej jedálni, nám dvom musela na obed stačiť jedna "ančovička“, slaná morská ryba. A deťom sme urobili "šuľanky“, to bola veľká sláva. Tak to bežalo štyri roky.

Mali ste teda iné starosti.
K spomienkam som sa dostala až vtedy, keď som už mala dcéry zabezpečené. Pomáhala som im aj po tom, čo doštudovali a vydali sa. Obidve sa postupne stali vysokoškolskými profesorkami. Starala som sa o ich deti, moje vnúčence. Na Osvienčim už nebolo pomyslenia.

Možnože to tak bolo lepšie?
A možno horšie, lebo sa to vo mne hromadilo, hromadilo, až som z toho ochorela. Prišli problémy s psychikou, bolo sa treba liečiť.

Keď dá človek takéto ťaživé spomienky na papier, môže sa mu uľaviť. Je to tak?
Áno, to platí. Dostala som to zo seba. Ale Osvienčimom som naďalej poznačená veľmi hlboko. Determinuje celý môj život.

Od vydania knihy uplynulo už takmer sedemnásť rokov. Nepokračovali ste medzitým v zápiskoch a spomienkach?
Áno, niečo mám v rukopise a niečo som už zverejnila. Napríklad v predslove ku Klimáčkovej hre Holokaust, ktorá mala pred tromi rokmi premiéru v Divadle Aréna.

Viliamovi Klimáčkovi ste poskytli aj námet k tejto hre. A v spomínanom predslove nazývate 20. storočie storočím "ustupovania a kapitulácie pred zlom“. Mnohí odvíjajú zločiny nacizmu od mníchovskej dohody veľmocí. Súhlasíte?
Mníchov bol poslednou príležitosťou postaviť sa Hitlerovej rozpínavosti. Namiesto toho Chamberlain a Daladier s ním dohodli za chrbtom Československa jeho rozdelenie. Mysleli si naivne, že tým vybojovali pre svoje štáty mier. Od Mníchova sa odvíjal pakt Molotov-Ribbentrop a delenie Poľska. Ale ústupky nacizmu sú staršieho dáta. Veď ešte v júli 1933 uzavrel Vatikán konkordát s Nemeckom, ktorý umožnil Hitlerovi (vtedy už kancelárovi) cestu k absolútnej moci. A čo násilné pripojenie Rakúska k Nemecku? Západ ho sledoval so založenými rukami, a bolo to ešte pred Mníchovom.

Čo si myslíte, narastá dnes na Slovensku antisemitizmus a xenofóbia?
Neviem vám presne povedať, lebo, ako hovorím, už dva roky nechodím von. Ale dá sa predpokladať, že áno. Malý človek je totiž nespokojný so svojou životnou situáciou, hľadá možnosti, ako prejaviť zlosť, na kom ju vybúriť. Navyše sú tu organizácie, takí kotlebovci, ktoré ponúkajú osvedčený obraz nepriateľa so snahou démonizovať ho.

Ľudia sa nepoučili z predchádzajúcich vojnových tragédií?
V strednej Európe nebola skutočná vojna už sedem desaťročí. Mladí ľudia si myslia, že mier je samozrejmosť. Nie je, a chvíľami sa mi zdá, že visí iba na vlásku. Ďalšia veľká vojna by však zásluhou technického pokroku dostala celé ľudstvo na pokraj sebazničenia. A to je memento.

Hilda Hrabovecká (rod. Friedmannová)

  • Narodila sa v roku 1924 v Prešove v chudobnej židovskej rodine.
  • Protižidovské zákony Slovenského štátu jej znemožnili ukončiť gymnáziu.
  • 25. marca 1942 ju deportovali prvým transportom zo Slovenska do koncentračného tábora Osvienčim – Brezinka.
  • V ženskej časti tábora sa aktívne zapojila do ilegálneho hnutia.
  • 18. januára 1945 ju spolu s ďalšími tisíckami väzňov transportovali do koncentračného tábora Ravensbrück, kde pokračovala v ilegálnej činnosti až do oslobodenia tábora Červenou armádou.
  • Po vojne pokračovala v štúdiu na vysokých školách v Prahe a Brne, založila si rodinu a vychovala dve dcéry.
  • Po roku 1990 spoluzakla­dala Dokumentačné stredisko holokaustu na Slovensku a dodnes sa podieľa na jeho činnosti.
  • Vydala knihu spomienok na Osvienčim pod názvom Ruka s vytetovaným číslom (1998, Marenčin PT).
  • Žije v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
3 debata chyba
Viac na túto tému: #holokaust #Hilda Hrabovecká