Všetci Štúrovi muži. A ženy

, 03.02.2015 06:00

Je tu Štúrov rok a blíži sa referendum o rodine. Ako by na jeho otázky odpovedal zakladateľ spisovnej slovenčiny? Ťažko si predstaviť, ale asi by im vôbec nerozumel. A keby si ich dal vysvetliť? Hlasoval by Ľudovít Štúr za väčšiu ochranu tradičnej rodiny, keď on sám bol proti manželstvu? Ba čo viac, keď aj všetkým mužom zo svojej družiny prikazoval bezženstvo?

Ľudovít Štúr (1815 - 1856) bol pekný človek,...
Ľudovít Štúr (1815 - 1856) bol pekný človek, asi 180 cm vysoký, rád jazdieval na koni, fajčil fajku a pil veľa kávy. Autor: Dikda.eu

V tejto súvislosti sa už vedú dokonca odborné diskusie o Štúrovej sexuálnej orientácii. Tým viac sa žiada pripomenúť, že vodca národného obrodeneckého hnutia nemal žiadne pochybnosti o kľúčovom mieste rodiny v spoločnosti vôbec, a v tej slovenskej osobitne.

"Vieme my dobre, že je domácnosť a život rodinný vec svätá,“ napísal 30-ročný Štúr v úvodníku Slovenských národných novín. "Vieme dobre, že sú rodiny základom obce a keď rodinný život prestáva a zhubí sa, obec tiež sa kníše a naostatok rozpadá. Vieme toto všetko dobre a vieme aj to, že život domáci má v živote našom slovenskom zvláštne značenie…“

Zároveň však bol proti uzatváraniu sa Slovákov do domácej ulity, "domárstva“ (domasedstva) a rodinkárstva v čase, keď išlo o vyšší záujem celku, obce, pospolitosti a keď sa vlastne rozhodovalo o bytí a nebytí národa. Takáto atomizácia podľa Štúra "národ k vyššiemu spojeniu nepripúšťa, ale ho na toľko čiastok, koľko je rodín, rozdrobuje“. Išlo mu preto o vyvážený pomer medzi životom súkromným a verejným: "Oba musia byť spojené tak, že život pospolitý na domácom sa založí a všetky jednotky domáceho života vo vyššej jednote, šľachetnejšom snažení zahrnie“.

Vplyv Heglovej filozofie, zákonov dialektiky je tu očividný a nik zo Štúrových priateľov a prívržencov proti takto formulovaným a proklamovaným tézam nič nenamietal. Spory vznikali až vtedy, keď im vodca začal upierať to, čo doprial bežným smrteľníkom: lásku, ženbu, rodinné radosti.

Úvaha Život domáci a pospolitý, z ktorej sme doteraz citovali, vychádzala v Slovenských národných novinách na pokračovanie od 17. októbra 1845. Dva týždne predtým sa v Hlbokom oženil Jozef Miloslav Hurban. Štúr prišiel na svadbu o čosi skôr. "Ľudovít prišiel – ako písal priateľom – Miloslavovi na pohrab,“ spomínal Hurban, "ešte snažil sa odviesť ma od úmyslu zakladania rodiny v týchto osudných časoch pre národ náš.“

J.M. Hurban s rodinou. Hurbanov sobáš Štúr...
J.M. Hurban s rodinou. Hurbanov sobáš Štúr označil za "pohrab". Autor: Dikda.eu

A keďže sa to Štúrovi nepodarilo, po návrate domov napadol v spomínanej úvahe-úvodníku aspoň slovenské ľudové piesne, v ktorých sa ustavične ospevuje láska a ženba, ale nikdy "znamenitejšie úkazy a skutky“, ako to býva v piesňach "národov vyšších“. Hurban odpovedal Štúrovi – bez toho, aby ho menoval – až neskôr, v Slovenských pohľadoch. "Prestaň oslavovať lásku a ženbu kresťanskú, rozostaviaš bordely po dedinách a mestečkách tak ako po tých veľkých mestách, odkiaľ sa piesne o láske a ženbe dávno vysťahovali.“

Medzi štyrmi očami – a zrejme aj v kruhu najbližších priateľov – však Hurban išiel ďalej a polemizoval so Štúrovou predstavou dobrovoľného zrieknutia sa rodinného života v záujme plnohodnotnej "služby pospolitosti“. "Ušlo mu totižto, že opravdove vyšším duchom láska rodinná nie je prekážkou, ale podporou v dielach, tvoreniach a dejstvovaní vyššom,“ vysvetľoval Hurban svoj zástoj v Štúrovom životopise. "Tejto logickej smelosti ohľadom na seba nemal Ľudovít.“

Predmetom osobných sporov sa stali témy navýsosť intímne. Ešte raz Hurban: "Ja poukazoval na priepasť hniloby nízkych natúr v panictve žijúcich, on na masu hnilú, bezvýznamnú plytkého rodinkárstva.“

Obeť na oltár národa

Istú askézu vyžadoval teda Štúr nielen vo vzťahu sám k sebe, ale aj od svojich druhov. Hurban nebol prvý, ktorého odhováral od ženby. V roku 1836 sa básnik Samo Chalupka zblížil a o rok nato aj oženil so zemiankou Eufrozinou Turanskou. Štúr ho vzápätí obvinil z nezáujmu o veci národné: "Chalupka, ten někdy nejúčinlivéjší nejzapalenější Chalupka v loně jedné ženy usnul,“ sťažuje sa v liste Ctibohovi Zochovi. Podobne odsudzujúco a posmievačne sa však mladý Štúr vyjadroval aj o rodinnom živote Jána Kollára, ktorého dielo si ináč vážil a ktorý bol od neho takmer o dvadsať rokov starší: "Kollárova Mína zlehla: cože má? Tolik co nic – Dívče!“ priam škodoradostne oznamuje vtedy ešte slobodnému Hurbanovi.

Podľa prozaika a esejistu Vladimíra Mináča Štúr nenávidel ženy "div nie ako čertových nadháňačov“ a ženatého muža považoval za strateného pre národ. Od podobných výrokov je už len krôčik k novodobým špekuláciám o údajnej Štúrovej homosexualite. Ako si však potom vysvetliť jeho opakované, v životopisnej literatúre hojne spomínané, citové vzplanutia k ženám? Vari najintenzívnejšie prebehlo v septembri 1840 v Hradci Králové, kde sa Štúr na spiatočnej ceste z Halle zoznámil s 19-ročnou dcérou tamojšieho tlačiara a vydavateľa Máriou Pospíšilovou.

V dôsledku zranenej ruky sa jeho pobyt u Pospíšilovcov značne predĺžil a známosť prerástla do obojstrannej citovej náklonnosti. Aj v tomto prípade však Ľudovít dal prednosť vyšším záujmom národa. Darmo ho priateľ Hurban presviedčal, "založ rodinu na základe lásky opravdovej k dievke tak nadšenej ako Mária… a uvidíš, dá mi za pravdu budúcnosť, že z takej rodiny vyjde na národ viacej požehnania, vzíde viacej sily a odvahy než z toho večne smutného alebo večne rozbúreného a rozorvaného umu a srdca panica“.

Mária Pospíšilová.
Mária Pospíšilová. Autor: Stur.sk

Náš „panic“ bol však vo svojom rozhodnutí neoblomný, lebo odpovedal: "Možnosť neupieram, keby len tých nastávajúcich búrok nie, ale čože si počneš s rodinou, keď to začne zo všetkých strán – ako predvídam – búrať sa a váľať?“ Citujeme síce z Hurbanových spomienok, ich hodnovernosť však potvrdil aj sám Štúr básňou na rozlúčku (Rozžehnání, 1841). kde sú aj tieto verše: "on na vše světa zapomene slasti, / jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti!“

A čo jeho vzťah k Adele Ostrolúckej, vzdelanej, inteligentnej a krásnej dcére predsedu kráľovskej súdnej tabule a neskôr komisára Zvolenskej stolice? Niektorí Štúrovi životopisci tvrdia, že s Ostrolúckou by sa bol aj oženil, nebyť jej predčasnej smrti. Zomrela mladá, ledva 29-ročná, na týfus. V liste Hurbanovi v apríli 1853, mesiac po Adelinej smrti, Štúr píše, že jeho srdce svojím odchodom „mocne ranila“. V hre Jany Juráňovej Misky strieborné, nádoby výborné z roku 2005 však fiktívna Adela tvrdí, že jej milý "hádzal vrúcne pohľady na iných mladoňov“ a že síce sa aj dva razy zamiloval do žien, ale len preto „aby sa nepovedalo“.

Čo na to najnovší historický výskum? Súčasný maďarský slovakista a historik József Demmel je presvedčený, že reči o prípadnej Štúrovej homosexualite by vo vtedajších sporoch so slovenskými národovcami určite využila maďarská strana. No nestalo sa tak ani raz. A názor psychológa Ivana Štúra, praprasynovca Ľudovíta Štúra? Bol jeho slávny predok „na mužov“? „Podľa mňa nebol,“ odpovedal pred časom, „nie je žiadny dôkaz, že by bol.“ Prečo sa teda rozhodol zostať sám?

Načo by mu bola žena

Životné družky si našli nielen ďalší dvaja muži z trojhviezdia národného obrodenia – Hurban a Hodža; väčšina štúrovcov sa nakoniec oženila. Pritom v Levoči, po protestnom odchode z bratislavského lýcea, si vytvorili dokonca akési "bratstvo“ či spolok založený na skromnosti, triezvosti a bezženstve…

Ešte aj Janko Francisci, ten Francisci, ktorý pre spomínanú zásadu opustil svoju veľkú lásku Annu Jurkovičovú (neskôr si ju zobral za ženu práve Hurban) sa v apríli 1852 zosobášil s Amáliou Kasanickou, dcérou komorného nadlesného v Banskej Bystrici. Zdá sa, že po prehrách a sklamaniach v meruôsmych rokoch (1848 – 1849) už ani Štúr tak nenástojil na dobrovoľnom mníšstve svojich druhov. Presvedčil sa, že rodina a manželstvo sa nestali neprekonateľnou prekážkou ich revolučnej činnosti. A pravdepodobne uznal, že v ťažkých časoch, ktoré potom nasledovali, dvom blízkym ľuďom môže za istých okolností cesta ľahšie ubúdať.

Sám však nepoľavil, nepoddal sa tlaku prostredia a vtedajších zvyklostí, nestal sa monogamným mužom a otcom rodiny. Aj v tom sa prejavila jedinečnosť jeho osobnosti.

Možno nebol rodinne založený človek, lebo, ako upozorňuje aj Demmel, Štúr nikdy "v skutočnosti nemal výhrady k udržiavaniu rodiny, ale len k zakladaniu rodiny“. Svedčí o tom jeho starostlivosť o rodinu staršieho brata Karola, ktorý zomrel v roku 1851 a zanechal v Modre sedem nezaopatrených detí. Podľa Demmela Štúr vtedy zobral na seba rolu hlavy rodiny pri ovdovenej švagrinej.

Ale v istom zmysle by sa dalo hovoriť dokonca o úlohe hlavy celej rozvetvenej štúrovskej rodiny. Po tom, čo mu zomrel otec i matka ("apuško“ a "mamuška“, tak ich volal aj v rodinnej korešpondencii), Ľudovít akoby cítil väčšiu zodpovednosť za súrodencov a usiloval sa im pomôcť. Najmä osud najmladšieho Janka, vtedy úradníka v Bánovciach nad Bebravou, mu veľmi leží na srdci. Keď bratovi hrozí preloženie do Fiľakova, intervenuje zaňho Ľudovít u známych v Prešporku. A dokonca zháňa preňho súcu nevestu! V liste do Prahy priateľovi Josefovi V. Fričovi, ktorý sa mal práve ženiť, mu Štúr gratuluje a zároveň ho prosí, či by nevedel poradiť i Jankovi "osobu nějakou“. A hneď ju charakterizuje: "Osoba táto by musela byt především bohabojná a pak i něco majetná, poněvadž on v takých jest okolnostech, že to nevyhnutně potřebuje.“

Adela Ostrolúcka.
Adela Ostrolúcka. Autor: Stur.sk

Nečudujme sa, aj Štúr a štúrovci boli výplodmi svojej doby. Sotva mohli prekročiť zaužívaný patriarchálny prístup vtedajšej slovenskej spoločnosti k ženám. Podľa Mináča bol vzorec týchto vzťahov biblicky jednoduchý: od ženy sa požadovala predovšetkým oddanosť. Stačí si prečítať, čo napísal Hurban na okraj požiadavky zrovnoprávnenia žien, množiacich sa rozvodov a "luxusu ženského“ ešte aj štvrťstoročie po Štúrovej smrti: "S kančukou to vyhnať zo spoločnosti slovenskej: bo toto viacej ubije národ náš než bezhlavá maďarománia a blbý racionalizmus.“

Čo potrebovala rodina

Štúrovi by mohli pripadať otázky nadchádzajúceho referenda buď ako malicherné, alebo nepatričné. Vtedy, pred 170 rokmi, považovali štúrovci za hlavný problém slovenskej rodiny – ako aj mnohí ľudia dnes – problém sociálny. To sa len zdá, že všetku svoju energiu venovali osamostatneniu slovenčiny a boju za svojbytnosť slovenského národa. Zabúda sa, že národnú otázku spájali so sociálnou. "Slovenské národovectvo bolo spočiatku výhradne jazykové,“ pripomínal už v roku 1965 literárny vedec a kritik Alexander Matuška, "sociálne práva pre Slovákov žiadali až štúrovci.“

Zoberme si Štúrove články v Slovenských národných novinách alebo jeho reči v uhorskom sneme. Útočí v nich proti urbárskej služobnosti a za možnosť čo najlacnejšie sa vykúpiť z poddanstva, z robotovania na panskom. "…tou nádejou sa kojím,“ vyhlasuje v sneme, "že sa nájdu takí šľachetní ľudomilovia, ktorí s poddanými svojimi milostivo naložia a s nimi sa lacno zjednajú.“ A čo keď sa nezjednajú? V predvečer revolúcie Štúr pritvrdí. Vo februári 1848 žiada rovnomernejšie rozdelenie daňových povinností, dokonca zdanenie šľachty a miest. On, poslanec za mesto Zvolen…

Na vysvetlenie: Urbárnici (urbárialisti) a želiari či hoštáci – najchudobnejšie vrstvy – tvorili vtedy väčšinu obyvateľstva Horného Uhorska, terajšieho Slovenska. To bol pospolitý ľud, masa. A okrem nej už len tenká vrstva vzdelancov. A medzi nimi – priepasť, ako napísal Július Botto, jeden z prvých slovenských historikov. Státisíce želiarskych rodín sa živili iba nádenníctvom na panských majeroch alebo sa dali najať za stravu a odev na prácu u bohatých gazdov. Zaostalý priemysel ledva stačil zamestnať mestskú chudobu. Na slovenskom vidieku šarapatilo páleničiarstvo. Domkári, želiari i podželiari (bez vlastného obydlia) utápali biedu v krčmách. Štúr nazýval pálenice zlatými baňami pre panstvo a "traviarňami“ ducha i tela ľudu.

"V dome opilcov sama zvada,“ približoval situáciu v článku o spolkoch miernosti, "zvada na dvore, zvada so susedmi, muž opilec tlčie ženu… žena opilá perie dievky… oba chniapu deti, ten synov, táto dcéry, niet ani vo dne ani v noci pokoja v dome.“ Národ sa upíjal, opúšťal, Hodža v jednej zo svojich kázní – bol evanjelickým farárom v Liptovskom Mikuláši – formuloval preto ďalšie Božie prikázanie: "Nepi pálenku!“ Toto hnutie štúrovcov za "miernosť“ v pití (ani Hodža nepohrdol príležitostne čašou dobrého vína) nebolo márne. Pozostávalo takmer z 500 spolkov, ktoré združovali okolo 100-tisíc členov.

Vzniká otázka, či popri takejto mnohorakej a intenzívnej práci na „národa roli dedičnej“ mohli mať štúrovci aj nejaký súkromný život. "Národné ideály natoľko rozpaľovali mysle slovenských vodcov, že na iné ani myslieť nestačili,“ napísal kedysi Ján Lajčiak, zakladateľ slovenskej sociológie.

Ale akiste stačili, stačili. Štúr síce dôrazne žiadal "súďte ma po tom, ako verejne pôsobím, ale súkromnému môjmu životu dajte pokoj: do toho nikomu nič!“ (článok K odohnaniu ovadov). Čím by však bol pre potomkov bez možnosti nahliadnuť do jeho súkromia? Matuška na túto otázku vyčerpávajúco odpovedal už pred polstoročím: ideálnym a idealistickým starým mládencom, tvorom bez mäsa a kostí, junákom plným nadšenia a bez vnútorného života, skrátka, dosť konvenčným hrdinom.

A tým Štúr našťastie nebol.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#manželstvo #homosexualita #Ľudovít Štúr #referendum o rodine
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku