Unesie Slovensko UNESCO?

10.02.2015 07:00
terchová, kroje, tradícia, muzikanti, unesco,
Deti z Terchovej hrajú pred obecným úradom. Ich muzika je súčasťou Svetového dedičstva UNESCO už viac ako rok. Autor: ,

Keď v roku 2001 v afganskom údolí Bamiján Taliban dynamitom odpálil dve obrovské sochy Budhu, celý svet to označil za barbarstvo. Boli totiž súčasťou Svetového dedičstva UNESCO.

Málokto si však uvedomuje, že tento program je viac marketingovou značkou, ako reálnou ochranou pamiatok. Je na inteligencii a zodpovednosti jednotlivých štátov, ako s týmto darom budú zaobchádzať. Ako je na tom Slovensko? Žiaľ, marketingovú značku využívame slabo. A v ochrane sa prinajmenšom v jednom prípade blížime k barbarom.

V najvýchodnejšom cípe nášho štátu sa traduje, že keď sa po roku 2000 pripravoval zápis drevených kostolov v slovenskej časti Karpát do Svetového dedičstva UNESCO, rozosielali organizátori správcom jednotlivých svätostánkov e-maily, či by mali záujem zapojiť sa. V Uličskom Krivom vtedy však ešte nemali zriadenú e-mailovú schránku, a tak sa jeden z najkrajších – Kostol svätého Michala Archanjela – nedostal na zoznam ôsmich vyvolených kostolov, ktoré sú dnes pod záštitou UNESCO.

"Nebolo to celom tak. Ale s tým, že ide o jeden z najkrajších kostolov, úplne súhlasím,” rozhovorí sa Michal Kosť z neziskovej organizácie Drevené chrámy pod Duklou, veľký propagátor takzvanej Karpatskej drevenej cesty. "Bola v tom, samozrejme, politika. Do svetového dedičstva možno nezaradili najkrajšie či najhodnotnejšie kostoly, ale vyberali tak, aby boli zastúpené viaceré konfesie,” vysvetľuje. Od roku 2008 sú teda svetovým dedičstvom tri slovenské gréckokatolícke kostoly, tri evanjelické a dva rímskokatolícke.

Projekt bol takto postavený aj z toho dôvodu, aby sa slovenské kostoly vôbec na zoznam svetového dedičstva dostali. Už päť rokov pred našimi chrámami totiž do UNESCO zapísali drevené kostoly v južnom Malopoľsku. A slovenský projekt sa teda musel čímsi odlišovať. Čo tak rôznorodosťou konfesií? UNESCO však davy zahraničných turistov slovenským kostolom neprinieslo. Už rok po zápise starostovia obcí, v ktorých stavby stoja, hlásili len mierny nárast návštevníkov, odôvodňovali to vtedy prebiehajúcou finančnou krízou.

Kto však o kostoly začal prejavovať väčší záujem, boli cirkvi. "Kým predtým sme robili tematické spoznávanie kostolov, viac-menej bez záujmu hodnostárov, po zaradení do UNESCO vznikli pre rôzne škriepky medzi nimi komplikácie,” dodáva Kosť. Pre Slovensko celkom typická situácia, kde objekty vlastnia viacerí majitelia, ktorí navzájom nehľadajú cestu, ako nálepku UNESCO zužitkovať spoločne. "Dnes je záujem zahraničných hostí dokonca menší. Nie sú ani jednotne označené, je v tom chaos,” pokračuje Kosť.

UNESCO kostolom prinieslo len zvýšený mediálny záujem. Ak sú s prevádzkou nejakého z nich problémy, nálepka svetovosti pritiahne väčšiu pozornosť verejnosti, než akú by vyvolala správa o úpadku "obyčajnej” slovenskej pamiatky. "Viac teraz chodí domácich návštevníkov, najmä zo západného Slovenska. Ale to sa týka kostolov na severovýchode Slovenska a nemyslím si, že to súvisí s UNESCO. Skôr s tým, že teraz je populárne objavovať kultúru Rusínov. A popri tom si ľudia naplánujú aj návštevu kostolov,” uzatvára Kosť.

Veľa závisí od mladých, či budú mať vôľu udržať...
Veľa závisí od mladých, či budú mať vôľu udržať tradíciu Terchovskej muziky. Autor: Andrej Barát, Pravda

Terchovú inšpirujú aj Beatles

Možno aj z osudu drevených kostolíkov sa poučili na severozápade Slovenska – v Terchovej. Ich muzika je od konca roku 2013 súčasťou nehmotného svetového dedičstva UNESCO. Starosta Milan Laurenčík zatiaľ nevie vyčísliť prínos zaradenia do zoznamu, ale už spravil konkrétne kroky, ako to v budúcnosti marketingovo využiť. Na konci decembra vznikla nezisková organizácia Terchovská muzika, onedlho by mal pribudnúť aj cech terchovských muzikantov. V súvislosti s UNESCO má obec viac cieľov.

"V prvom rade by sme chceli prilákať viac turistov,” hovorí Laurenčík. Práve na to má slúžiť nezisková organizácia. Kým obec z rozpočtu prispieva na rozličné kultúrne aktivity, teda nielen na terchovskú muziku, neziskovka bude mať na starosti zháňanie financií výlučne na aktivity spojené s muzikou. "Vieme tiež, že iba za muzikou ľudia neprídu. Je to však ďalší z mozaiky cestovného ruchu, ktorý tu možno udrží ľudí dlhšie,” pokračuje starosta, ktorého víziou je zriadiť múzeum terchovskej muziky inšpirované liverpoolskou expozíciou o Beatles.

"Viete, zaradenie do UNESCO vnímame ako spôsob, ako získať ďalšie financie do obce. Ale ak sa chcete uchádzať o grant či o dotáciu, niekto musí napísať projekt, treba dohliadať na čerpanie peňazí, to je všetko administratíva, ktorú si obec nemôže dovoliť. Práve preto nás s týmto odbremení nová neziskovka,” vysvetľuje starosta, ako vyťažiť zo zápisu čo najviac. "V podstate by to malo mať taký synergický efekt – viac turistov, viac pozvaní pre naše súbory na festivaly, lepšie služby v obci, pôjde to ruka v ruke,” nádeja sa Laurenčík.

Cieľom nie je len prilákať viac turistov, ale aj zachovať tradičnú muziku v obci. "V UNESCO ocenili aj to, že naše súbory dlhodobo lákajú aj veľa detí, takže tá tradícia tu má veľkú nádej pokračovať,” mieni Miloš Bobáň, vedúci hneď troch folklórnych súborov. "Aj preto deti v prvom rade učíme autentickej terchovskej muzike. Ak sa neskôr rozhodnú ísť inou cestou, je to už na nich,” dodáva. Aby o unikátnosť neprišli ani v budúcnosti, na to má slúžiť práve cech, v ktorom si majstri muzikanti ustrážia, aby im nik nekazil meno.

Nadšenie pre UNESCO však prvé mesiace vydržalo asi všetkým slovenským lokalitám. Aby v Terchovej nevypršalo, inšpirujú sa aj v zahraničí. "Nadviazali sme spoluprácu s moravským mestom Vlčnov, ktorého folklórna slávnosť Jízda králů sa stala súčasťou svetového dedičstva už v roku 2011. Je dobré čerpať inšpiráciu z iných miest, kde to robia na dobrej úrovni, a Jízda králů je naozaj špičkové podujatie,” pokračuje Bobáň, podľa ktorého zápis do UNESCO prospel aj povesti terchovskej muziky. "Berú nás teraz akosi vážnejšie.”

Vlkolínec ako ľudská zoo

Kým v Terchovej vyslovujú skratku UNESCO s úsmevom a nádejami, vo Vlkolínci miestni po vyslovení tejto formulky na chvíľu odložili lopatu, ktorou odhrabávali svoju zasneženú horskú dedinu, keďže sa im od zlosti rozbúšilo srdce. Už dlhé roky sa sťažujú, že v obci žijú ako zvieratá v zoo. Mohli si zvyknúť alebo sa odsťahovať, veď rezerváciou sú už od roku 1977. No až so zápisom do UNESCO si spájajú zvýšený počet turistov. A tiež nesplnené sľuby z roku 1993, keď ich do svetového zoznamu zaradili.

"Sľubovali nám vtedy, že do obce prídu bývať mladí, ktorí budú spolu s nami žiť tradičným spôsobom života. To sa nám veľmi páčilo. Dnes nás tu žije necelých dvadsať a kvôli tomu, že sme rezerváciou, sme tu ako v mŕtvom skanzene,” vyjadril sa obyvateľ Vlkolínca, ktorý nechcel prezradiť svoje meno, pretože v obci s dvadsiatimi ľuďmi si nechce kaziť vzťahy. Najviac ho však škrú praktické obmedzenia. Napríklad, že keď si spravil pred domom plot, aby mu turisti nechodili pod okná, dostal od pamiatkarov vysokú pokutu.

Pavol Jaňák z infocentra obce však pripomína, že obyvatelia niekedy zabúdajú, že práve vďaka UNESCO mohli čerpať z projektu Obnovme si svoj dom až 95 percent nákladov na údržbu či opravu domu. Projekt síce funguje aj pre iné objekty, tie zaradené do svetového dedičstva majú však vyhradenú vlastnú kapitolu. "Pravda je aj to, že pre zvýšenú návštevnosť obce Vlkolínčania prišli o časť súkromia. No čiastočne im to nahrádzame finančne. Dostávajú do desať percent zo vstupného, ktoré vyberáme pri vstupe do dediny,” dodáva Jaňák.

Obyvateľ dediny sa sťažoval aj na zlú cestu, na ktorú sú síce miestni zvyknutí, no ak sa príde do dediny pozrieť návštevník na vozíčku, má problémy. "Ak už sme raz v UNESCO, tak toto je na hanbu,” dodáva. Koľko párov očí musia miestni počas roka zniesť? V minulom roku sa pri vstupe do dediny predalo viac ako 56-tisíc vstupeniek. Návštevnosť v posledných rokoch kolísala, najviac ľudí Vlkolínec hostil v roku 2012, keď do podhorskej stredovekej obce, ktorá leží v nadmorskej výške 718 metrov, zavítalo viac ako 61-tisíc ľudí.

Podľa Jaňáka v koši neskončil ani pôvodný plán s tradičným spôsobom života. "Vo Vlkolínci sú však spletité vlastnícke vzťahy, každý kúsok pôdy má iného majiteľa, takže preto sa to komplikuje. A hoci počet obyvateľov za posledné roky prirodzene klesal, nemyslím si, že by situácia bola až taká kritická, aby sa Vlkolínec stal skanzenom. V minulom roku sa do obce napríklad nasťahovali dvaja mladí ľudia, čo je dobrým signálom. A sú tu ešte prechodní obyvatelia – chalupári, ktorí tu budú stále,” uzatvára Jaňák.

Levoča chce pútnikov

To v Levoči by sa väčšiemu počtu návštevníkov potešili. Vďaka tomu, že si zachovala charakter stredovekého mesta, ju v roku 2009 zaradili do svetového dedičstva. V meste mali pred necelými šiestimi rokmi očakávania, ako sa stanú turisticky vyhľadávanou lokalitou. Áno, turisti chodia a podľa štatistík sa ich počet medziročne zvyšuje, ale často len vystúpia z autobusu, za dve-tri hodiny si pozrú krásne stredoveké námestie, Chrám svätého Jakuba s najvyšším dreveným gotickým oltárom na svete a odvezú sa späť do hotela v Tatrách.

"UNESCO je určite značka, vďaka ktorej sa darí získať pre mesto viac financií. Turistom však treba viac, než len pečať UNESCO. Pokiaľ tu nebudú mať nejaký wellness, možnosť iných aktivít, stále budú prichádzať len na otočku,” vyjadril sa zástupca primátora Jozef Cvoliga. Spomenul aj nedávnu návštevu starostky Lúrd. "Teraz je vo svete silný trend takzvanej pútnickej turistiky. My to využívame len tie tri dni v roku, takže sa chceme inšpirovať z príkladu známeho pútnického miesta, ako sem ľudí prilákať častejšie,” pokračuje.

Hoci spoluprácu so štátom si v Levoči v mnohých smeroch pochvaľujú, podľa nich by štát mohol mať lepšiu spoločnú stratégiu na propagovanie našich UNESCO pamiatok v zahraničí. "Toto naozaj nemôže byť na našich pleciach. Na to, aby sme išli teraz Levoču predávať na nejaký medzinárodný veľtrh, nemáme ani nebudeme mať financie,” pokračuje Cvoliga a priznáva, že preto dar značky UNESCO nevyužívajú celkom naplno. "Chcelo by to inú, účinnejšiu stratégiu, lepšiu spoluprácu všetkých,” mieni.

UNESCO si však v Levoči pochvaľujú, Anna Lazorová z oddelenia cestovného ruchu a rozvoja mesta hovorí, že asi najväčším prínosom bolo to, že aj vďaka UNESCO sa história v meste zachová aj pre ďalšie generácie. "Keď som bola napríklad na služobných cestách v Nemecku, bolo mi ľúto, že v istých mestách pamiatky zbúrali, prípadne nechali schátrať. My máme síce pamiatkovú rezerváciu v meste od roku 1950, ale až po zápise do UNESCO sa otvorila cesta k lepšiemu financovaniu ich záchrany,” hovorí.

Cvoliga dodáva, že Levoča je mesto len s 15-tisíc obyvateľmi, no pamiatok má ako nejaké 200-tisícové mesto. "Je teda jasné, že len z mestských prostriedkov by sme nemali peniaze na záchranu všetkých budov. A teraz, v rámci projektu Obnov si svoj dom, sa už zrekonštruovalo množstvo striech a fasád,” dodáva. Podľa Lazorovej bol zápis do UNESCO aj impulzom pre väčší lokálpatriotizmus. "Niektorí mladí sa sem vracajú, citlivo rekonštruujú pamiatky, záleží im na tomto meste, čo je dobrá vyhliadka do budúcnosti.”

Podhradie bez hradu

UNESCO velebí aj primátor Spišského Podhradia Michal Kapusta. Počiatočné očakávania si nepamätá, v roku 1993 ešte nebol v politike, vie však zhodnotiť, že financie, ktoré UNESCO mestu prinieslo počas vyše dvoch desaťročí, zmenili tvár obce k lepšiemu. Turizmus však opäť zaostáva za očakávaniami, a to pre kurióznu situáciu. Už samotný názov mesta odkazuje na príslušnosť k hradu, v tomto prípade Spišskému. No páni pred niekoľkými rokmi rozhodli, že kým Spišský hrad bude patriť košickej župe, Podhradie zostane v prešovskej.

"Nehovorím, že sa nedajú koordinovať projekty s oboma župami, plus ešte s múzeom v Levoči, ktoré hrad spravuje. Ale všetko je v tom prípade komplikovanejšie. Najlepším príkladom je cesta na hrad, ktorá prechádza oboma krajmi. Dlhodobo nám vyčítajú, že tá v našom katastri nie je opravená. Ale ako mám ľuďom v obci vysvetliť, že hoci v meste máme niektoré komunikácie v hroznom stave, my ideme opravovať z obecných peňazí cestu, ktorá vedie k hradu, ktorý nám nepatrí,” opisuje kocúrkovský stav primátor.

Na to, že zmeny v rezervácií musia prejsť schvaľovaním pamiatkarov si podľa Kapustu ľudia v obci dávno zvykli a nenadávajú na to. "Dokonca to časom vytvorilo akúsi hrdosť. Pamätám si, že keď sa vyberali lampy pre nové verejné osvetlenie, trvalo to niekoľko mesiacov, kým sme našli také, ktoré by sa páčili pamiatkarom aj nám. Ľudia si uvedomujú, v čom je naša jedinečnosť a nechcú o to prísť,” pokračuje primátor. Prináša to však aj obete. Do mesta napríklad nemôže ťažký priemysel, zákaz majú aj výškové budovy.

"Mesto sa napríklad ešte v roku 1993 zaviazalo aj k tomu, že zruší ťažbu v kameňolome a rekultivuje celú túto oblasť. Dodnes sme to však nespravili. Niekedy sa preto cítim ako medzi mlynskými kameňmi. Na jednej strane viem, že sa to raz musí spraviť, na druhej strane tam robí tridsať chlapov, takže keby som to zrušil, tridsať rodín príde o živobytie. A cestovný ruch to nenahradí. Máme síce v obci pár penziónov, dokopy vieme ubytovať až 250 hostí, no podnikatelia musia byť kreatívni, tých turistov je málo,” vysvetľuje primátor.

Podobne ako na mestskom úrade v neďalekej Levoči, aj on vidí cestu v spájaní rôznych akcií, aby človek v regióne zostal dlhšie. Aby neprišiel len na otočku či na jednu noc. "V rámci Európskeho hlavného mesta kultúry Košice vzniklo napríklad podujatie Spišský Jeruzalem. Pútnici prídu na našu krížovú cestu už tretím rokom. Ľudia sa však takýchto príležitostí musia chytiť. Mňa v tomto inšpirujú Poliaci. Pre nich nie je najväčší zisk povedzme zo vstupného na hrad, ale zo služieb okolo. Sú oveľa dravší, mali by sme si zobrať príklad,” myslí si.

Ťažba z pralesu UNESCO

Ak je situácia okolo Spišského hradu a Podhradia tragikomická, na najvzdialenejšom východe Slovenska už komický prvok odpadá celkom. Zasmiať sa ľudia naposledy mohli v roku 2007, keď sa konečne potvrdilo, že Karpatské bukové pralesy na Slovensku i na Ukrajine sa dostanú do zoznamu svetového dedičstva. V jedno týždenníku vyšiel veľký článok o tom, ako sa do UNESCO onedlho zapíše lokalita a rezervácia Kyjovský prales, ktorá sa nachádza vo Vihorlatských vrchoch. Napokon – boli tam predtým na obhliadke aj ľudia z UNESCO.

"Na naše prekvapenie však neskôr do UNESCO zaradili tri lokality v Poloninách a jednu vo Vihorlatských vrchoch, ale inú ako Kyjovský prales,” spomína na prvé zo série sklamaní ochranár Viliam Bartuš. Ďalej to už bola len tragédia. Textová a mapová časť vyznačeného územia, ktoré spadá pod UNESCO, totiž vôbec nesedeli. Na mape bolo vyznačených oveľa menej hektárov ako v texte. Vzácny prales patriaci pod UNESCO zahŕňal väčšie územie ako aktuálne prírodné rezervácie. A na Slovensku pred ťažbou chránia jedine rezervácie, takže napriek tomu, že lesy sú označené logom UNESCO, môže sa v nich naďalej ťažiť drevo.

A ťaží sa dodnes – spôsobom holorubov. "Pôvodne sme sa snažili, aby sa rezervácia rozšírila na celé územie, ktoré spadá pod UNESCO. Keď však vlastníci pozemkov toto zamietli a videli sme, že niet inej cesty, rozhodli sme sa UNESCO požiadať, aby slovenskú časť Karpatských bukových pralesov zo zoznamu svetového dedičstva vyškrtla,” pokračuje ochranár Juraj Lukáč. Chceli len na problém upútať pozornosť? "Nie, naozaj chceme vyškrtnutie. Nechceme, aby pod záštitou UNESCO prebiehala ťažba a ľudia si mysleli, že to je normálne.”

Súkromní vlastníci sú v týchto lesoch v minorite, veľký podiel spravujú Štátne lesy. Aj ich hovorca Vlastimil Rezek uznáva, že celý proces vyhlasovania Svetového dedičstva UNESCO od počiatku sprevádzajú chyby. "Územie nebolo pred nomináciou zmapované, teda nebolo jasné, ktoré z navrhovaných lokalít sú a ktoré nie sú pralesmi a v niektorých prípadoch sa teda nedajú určiť ani presné hranice týchto pozemkov,” odkázal a dodal, že Štátne lesy momentálne v lesoch UNESCO drevo neťažia.

Nad najvýchodnejšou obcou na Slovensku Novou Sedlicou je však pre nákladiaky s drevom vybudovaná priam autostráda a stopy po vyrúbanom dreve vedú práve od lesov UNESCO. Vlani si to mohol pozrieť aj inšpektor z tejto organizácie, na výsledok jeho správy sa čaká. Medzičasom sa však k slovenským a ukrajinským bukovým pralesom pridali aj nemecké a UNESCO podľa neoficiálnych informácií plánuje zoznam rozšíriť o ďalšie európske lokality. Je teda nepravdepodobné, že by zo zoznamu vyškrtla základný kameň – slovenskú časť.

Budeme tretí?

Napokon, v histórii UNESCO sa to stalo zatiaľ len dvakrát. V roku 2009 v španielskej Seville rozhodli o vyradení Labského údolia v Drážďanoch pre stavbu moderného mosta. Prvýkrát sa to stalo v roku 2007, keď ománska vláda výrazne zredukovala rezerváciu, kde žije ohrozený druh antilopy. Na Slovensku má dodržiavanie ochrany pamiatok UNESCO v kompetencii Komisia na koordináciu ochrany lokalít svetového kultúrneho dedičstva, ktorá má medzirezortný charakter. O vyňatie z UNESCO však zatiaľ žiadajú len ochranári.

Iste, prirovnávať zničenie Budhov v Afganistane k ťažbe v slovenských pralesoch je pritiahnuté za vlasy. (Najmä keď ťažba prebieha legálne. Hoci ide o národný park – ťažba je tu oficiálne povolená. Zakázaná je len v rezerváciách, tie však pokrývajú len menšiu časť lesov UNESCO.) Ukazuje sa však, že vyhlásenie za časť svetového dedičstva naozaj nie je ochrannou známkou a zodpovednosť k pamiatke si musí vytvoriť daný štát a jeho obyvatelia. V Afganistane uprednostnili náboženský fundamentalizmus, u nás peniaze z ťažby.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Vypnúť reklamu
0 debata debata
Viac na túto tému: #pamiatky #Levoča #UNESCO #Terchová #svetové dedičstvo