Podľa nich tam prišiel Prvý československý armádny zbor takmer o dvetisíc svojich príslušníkov (mŕtvych, zranených, nezvestných). Nuž taká je cena slobody, hovoria tí, čo prežili liptovské peklo. Predsa sa však natíska otázka: Nemohli byť straty menšie?
Priamych účastníkov bojov o Liptovský Mikuláš už nežije medzi nami veľa a zväčša sú to deväťdesiatnici. Muži s najtuhším korienkom, ale – ako sami dodávajú – aj s veľkou priazňou šťasteny.
Ján Iľanovský zo Závažnej Poruby je generálom v zálohe, vtedy však bol prieskumníkom v hodnosti rotmajstra. Pamätá si na slová náčelníka štábu zboru Bohumíra Lomského (budúceho ministra národnej obrany ČSR), ktoré povedal niekedy koncom februára 1945: "Nač z toho dělat paniku, s takovým krcalkem, jako je Liptovský Mikuláš, si lehce poradíme.“
Pekný "krcalek“, s takmer 13 kilometrov sa tiahnucim a strojnásobeným obranným opevnením! Boje o jeho prelomenie trvali 62 dní, pokusov o dobytie mesta bolo dovedna päť, z toho dva úspešné. Áno, Liptovský Svätý Mikuláš – lebo tak sa vtedy volal – bolo jediné mesto na území Slovenska, ktoré útočiace vojská museli oslobodzovať spod nemeckej okupácie dvakrát. Definitívne až 4. apríla 1945, čiže v ten istý deň, keď padla Bratislava.
Bratislavu však sovietske jednotky dokázali obsadiť v priebehu dvoch-troch dní. A to ju hitlerovci premenili na pevnosť – Die Festung Pressburg. Obrannému systému, ktorý vybudovali uprostred liptovských hôr, sa však nevyrovnala.
"Spočiatku sme ani my nevedeli, prečo práve pri Liptovskom Mikuláši vybudovali Nemci takú silnú obranu,“ rozpráva Iľanovský. "Veď nešlo o dôležité politické ani hospodárske stredisko. Až neskôr vysvitlo, že nacisti si takto chceli kryť ústupové cesty .“
Preto sem stiahli skúsenú a dobre vycvičenú 320. divíziu ľudových granátnikov, posilnenú obrnenou jednotkou samohybných diel. Spolu s nimi operovali aj maďarské jednotky, boli však dosť nespoľahlivé a do prvej línie ich Nemci takmer ani nenasadzovali.
Medzi útočiacim vojskom sa vynímala legendárna Železná divízia (24. gardová strelecká divízia) Červenej armády, ktorá už koncom júna 1941 bojovala na západných hraniciach Sovietskeho zväzu s nemeckým tankovým vojskom. Od roku 1942 jej velil generál Fjodor Prochorov. Po ťažkých bojoch a veľkých stratách vo východných Karpatoch však divízii chýbali viacerí skúsení dôstojníci. Začiatkom februára 1945 mala Železná divízia na pravom krídle Prvý čs. armádny zbor pod velením generála Ludvíka Svobodu. Jeho jednotky však tiež utrpeli veľké straty na Dukle a potom sa kompletovali z narýchlo vycvičených (niekedy muselo stačiť 12, inokedy len 10 dní!) zmobilizovaných brancov na oslobodenom území východného Slovenska.
Tak Železná divízia, ako aj Prvý československý armádny zbor boli súčasťou 18. armády generála Antona Gastiloviča (pôvodom Bielorusa). Ale keďže v tom čase sa pozornosť Sovietov sústreďovala na ostravskú operáciu, veľkú časť ťažkej techniky 18. armády presunuli severnejšie. Týkalo sa to aj československého vojska, napríklad jeho 3. brigáde zostalo k dispozícii iba niekoľko obrnených vozidiel.
Pritom nemecké jednotky boli vyzbrojené lepšie a zakopané perfektne. Na obranu využili ideálny terén – plošinový chrbát, ktorý sa tiahol naprieč Liptovskou kotlinou od úpätia Liptovských Tatier smerom na juh a končil sa výšinou Háj nad Liptovským Mikulášom.
„Po začatí našej delostreleckej paľby sa fašisti stiahli sústavou z navzájom pospájaných zákopov z privrátených svahov do úkrytov na odvrátených svahoch a boli takmer nezraniteľní,“ približuje situáciu Iľanovský. "Zato našim vojakom spôsobovali svojou paľbou veľké straty.“ V každej obrane sa však nájdu štrbiny a možno ju skôr či neskôr prelomiť. Je len otázne, či ľsťou, alebo slepou silou. Od toho sa odvíja aj cena víťazstva…
Háj prechádzal z rúk do rúk
Prvé tri útoky svobodovcov a červenoarmejcov na Liptovský Svätý Mikuláš ( 3., 5. a 13. februára) jednotky Wehrmachtu odrazili. Potom prešla celá 18. armáda do obrany. Útok na mesto obnovili začiatkom marca, keď bolo treba odviesť pozornosť nemeckej 1. pancierovej armády od rozbiehajúcej sa ostravskej operácie.
Medzitým však hitlerovské vedenie ešte zosilnilo obranu v Liptovskej kotline, aby lepšie zabezpečilo ústupové cesty pre svoje divízie sústredené okolo Banskej Bystrice.
Namiesto nespoľahlivých Maďarov, ktorí sa nechali ľahko zajať a potom prechádzali na stranu partizánov, sem Nemci prisunuli posily, napríklad jednotky 3. horskej divízie.
Po ťažkých bojoch sa však červenoarmejcom Železnej divízie podarilo dobyť kóty Nicovô a Háj, čo im 3. marca 1945 umožnilo preniknúť do Liptovského Mikuláša. Podľa generála Karla Klapálka, ktorý bol Svobodovým zástupcom a potom aj veliteľom celého zboru, sa práve boje na výšinách severne od mesta vyrovnali ťažkým duklianskym bojom.
Dnes už 90-ročný čatár vo výslužbe Ján Jurčišin z Vagrinca pri Svidníku mal v tom čase 19 rokov a už dva mesiace bol nabíjačom kanóna v 3. brigáde československého armádneho zboru. Narukoval v rámci mobilizácie krátko po bojoch na Dukle a potom absolvoval krátky delostrelecký výcvik. "Počas bojov o Liptovský Mikuláš začiatkom marca sa útočilo tri- aj štyrikrát denne,“ spomína. "Obsluha nášho kanóna zničila dôležité guľometné hniezdo, čím sme pechote uľahčili postup na Háje… V Bobrovci, čo je asi päť kilometrov od Mikuláša, sme zostrelili kostolnú vežu, pri železničnej stanici v Mikuláši však nepriateľ odstrelil hlaveň z nášho kanóna a museli sme sa stiahnuť.“
Ako sa dalo ísť na seč tri- aj štyrikrát denne? "Vojaci pechoty dostávali pred každým útokom po dva deci špiritusu,“ vysvetľuje Jurčišin. "Niektorým čerstvým odvedencom sa od neho zatmelo v hlave, iní zaspávali, možno aj preto boli naše straty také veľké.“
Koncom februára 1945 sa v Liptove začal prudký odmäk, ktorý rozbahnil cesty. Delá sa nedali presúvať ináč ako volskými záprahmi. Navyše ľadové povodne strhli niektoré provizórne mosty. Aj napriek tomu prišiel rozkaz prelomiť nemeckú obranu už 3. marca.
Za cenu veľkých strát jednotky Červenej armády a Prvého československého armádneho zboru obsadili Liptovský Mikuláš. Ale už o týždeň bolo mesto opäť v rukách Nemcov. A udržali si ho až do začiatku apríla. Prečo sa tak stalo, o tom sa dodnes vedú spory.
Málo sa pripomína, že jednotky Wehrmachtu nezložili 3. marca zbrane, ale iba takticky ustúpili, aby už na druhý deň znovu vrhli všetky sily na strategické výšiny Nicovô a Háj. Kým prvú sa im podarilo znovu dobyť už popoludní 4. marca, Háj naďalej kontrolovali sovietske jednotky. Ale 5. marca v noci nepriateľ podnikol šesť útokov na túto kótu a nakoniec ju znovu obsadil. Boje o obe výšiny pokračovali aj v nasledujúcich dňoch, ale Nemcov z nich už nevytlačili. Napokon 9. marca generál Gastilovič rozhodol, aby obranu Liptovského Svätého Mikuláša prevzal Prvý československý armádny zbor. Jednotky 24. divízie sa mali stiahnuť na iný úsek frontu. Pri odovzdávaní bojových pozícií sa však vyskytli hrubé chyby.
Zlé striedanie stráží
Zlom teda nastal 10. marca 1945, keď jednotky generála Prochorova dostali rozkaz presunúť sa z Liptovského Mikuláša a mala ich vystriedať 1. brigáda Prvého československého armádneho zboru pod velením plukovníka Jana Satorieho.
„Stalo sa však niečo neobvyklé, striedanie sa uskutočnilo bez toho, aby velitelia odovzdali a prevzali postavenie,“ približuje situáciu vojenský historik Oldřich Vaněk, ktorý sa problematikou zaoberá dlhodobo. "Skrátka, sovietska jednotka opustila pozície skôr, ako ich zaujala československá.“
Podľa jednej verzie Česi a Slováci meškali s príchodom a Sovieti na nich dlhšie nečakali. Vyprázdnili stred mesta bez riadneho odovzdania pozícií. Existuje však aj iná verzia: „Obvyklý postup narušilo to, že spolu s mestom vojská dobyli aj miestny liehovar a jeho bohatý sklad,“ naznačuje vo svojich memoároch Vilém Sacher, vtedy veliteľ delostrelectva 3. brigády armádneho zboru.
Červenoarmejci sa teda opili a „zabudli“ sa v liehovare? „Opiť sa mohla jedna čata, nanajvýš rota, nie však celá divízia,“ odpovedal pred piatimi rokmi na túto moju otázku plukovník vo výslužbe Nikolaj Tegza, vtedy jeden z mála žijúcich príslušníkov 1. brigády (zomrel v novembri 2011).
Rovnako súdi docent Vaněk, ktorý za stratou mesta vidí čisto vojenské príčiny: "Keď nemeckí volksgrenadieri z 320. divízie opätovne dobyli výšiny Háj a Nicovô, 1. československej brigáde hrozilo, že zostane v Liptovskom Svätom Mikuláši odrezaná.“
Nemecké velenie akoby vedelo o chybách pri striedaní jednotiek a v tom istom čase naplánovalo znovudobytie mesta. Jednotky generála Emmanuela von Kilianiho ho zvierali do klieští, ostával už iba 800 metrov široký koridor medzi cintorínom v Okoličnom a vrchom Háj, aj ten sa však nachádzal pod krížovou guľometnou paľbou Nemcov.
V časti spomienkovej literatúry jej autori opisujú paniku, ktorá nastala v radoch 1. brigády na úsvite 11. marca 1945. Podľa Alfreda Ressela, veliteľa delostrelectva celého zboru, vojaci brigády sa hnali z mesta ako lavína, nedali sa zastaviť, ovládol ich strach. Klapálek píše až o päťsto dezertéroch, o možnej zrade…
Iľanovský to považuje za prehnané čísla a nepodložené tvrdenia. "Samozrejme, časť odvedencov, ktorými priebežne dopĺňali brigádu, znášala neprehľadnú situáciu ťažšie, ich velitelia to však dokázali zvládnuť.“
Je však neodškriepiteľným faktom, že najmä medzi týmito mladými, prevažne slovenskými vojakmi bolo najviac mŕtvych a zranených.
Chýbali tomu oslavné salvy
Slovensko bolo v tom čase rozdelené frontom na dve časti. Na území obsadenom Červenou armádou už vládli sovietske komandatúry a národné výbory, v Košiciach úradovala SNR, očakávali tam príchod exilovej vlády na čele s prezidentom Edvardom Benešom.
Propaganda Tisovho režimu však naďalej živila ilúzie a odmietala fakty o blížiacej sa porážke, hoci úrady zároveň vyzývali Bratislavčanov, aby neodkladali evakuáciu na poslednú chvíľu. Oba vychádzajúce denníky – Slovák i Gardista – zaryto mlčali o bojoch pri Liptovskom Svätom Mikuláši. Preberali frontové zvodky führerovho hlavného stanu, kde sa opakovala nič nehovoriaca veta: "Na strednom Slovensku vedú granátnici a strelci horské boje proti nepriateľovi, útočiacemu z juhu i východu.“
Noviny sa radšej sa venovali "úspešnej“ nemeckej obrane v oblasti Štetína alebo "tvrdým“ bojom na Rýne. A 11. marca priniesol Slovák výňatky z reči Josepha Goebbelsa, ktorý vyhlásil: „Nikdy neudrie hodina nemeckej kapitulácie!“
Liptovský Svätý Mikuláš sa začal skloňovať v slovenských vládnych médiách až v nedeľu 18. marca 1945, keď minister vnútra Šaňo Mach navštívil Nemcami znovu dobyté mesto. Novinárom potom v Ružomberku vykladal, akú spúšť v ňom zanechali "boľševici“. Vraj vyplienili lekárne i nemocnicu, pozatvárali farárov a dokonca aj "vyslovených Čechoslovákov“. Denník Gardista v komentári napísal: „Vďaka mikulášskemu prípadu mnohí vytriezveli z príchodu ,osloboditeľov'.“ Mach sa v Liptovskom Svätom Mikuláši mohol zdržať iba niekoľko hodín, lebo v tom čase Sovieti opäť začali vytrvalo ostreľovať mesto. V štábe 18. armády sa zároveň pripravoval plán prielomu nemeckej obrany. Končila sa totiž ostravská operácia 4. ukrajinského frontu a súčasne na juhu sa dal do pohybu 2. ukrajinský front smerom na Bratislavu.
Útok sovietskej 24. gardovej divízie a doplneného Prvého československého armádneho zboru (jeho 1. a 3. brigády) na Liptovský Svätý Mikuláš sa začal 30. marca. Medzitým vyšlo najavo, že Nemci chcú z mesta ustúpiť, sovietske velenie preto nariadilo svojim vojskám zabrániť im v tom, čo sa však nepodarilo.
Jednotky generála von Kilianiho vyprázdnili v noci na 4. apríla 1945 Liptovský Svätý Mikuláš a ráno ho prakticky bez boja obsadili brigády Prvého československého armádneho zboru. Čo je však zaujímavé, v Moskve dal Stalin v ten deň vypáliť 25 delostreleckých sálv iba na počesť oslobodenia Bratislavy.
Čudné sa to zdá aj docentovi Vaněkovi, veď Moskva vtedy oslavovala dobytie aj oveľa menších sídiel. „V sovietskej tlači bola síce na druhý deň stručná zmienka, ale o akomsi ,Mikuláši pri Vrbici',“ dodáva historik.
Žeby Stalina až tak znechutilo zdĺhavé a opakované dobýjanie liptovskej metropoly? Podľa jednej z teórií sa pod tým podpísali najmä politické intrigy medzi londýnskou a moskovskou politickou emigráciou. Vaněk nesúhlasí: „Podstatné bolo to, že velenie Červenej armády považovalo Liptov aj Ostravu dlho za podružný smer, preto vojskám chýbala letecká podpora i dostatok obrnenej techniky.“
Výšina Háj nad Liptovským Mikulášom je dnes miestom posledného odpočinku 1 386 príslušníkov Prvého československého armádneho zboru. Sovietskych padlých vojakov previezli po vojne do Žiliny a pochovali na tamojšom vŕšku Bôrik.