Foto: petrzalcan.sk
Áno, bola slávnostná vojenská prehliadka na Červenom námestí 24. júna 1945. S maršalom Žukovom na vzpínajúcom sa bielom koni a s hádzaním nemeckých vojenských zástav do prachu dlažby k múrom Kremľa. Z tribúny Leninovho mauzólea sa tomuto veľkolepému divadlu prizeral generalissimus. Medzitým v Prahe na Václavskom námestí už 17. mája 1945 defilovali pred prezidentom Edvardom Benešom jednotky 1. čs. armádneho zboru, ktorý sa začal formovať v sovietskom Buzuluku a v zostave vojsk Červenej armády oslobodzoval aj slovenské a české mestá.
Tí, čo prežili, sa tešili z vytúženého mieru, najmä politicky a rasovo prenasledovaní prežívali neskutočnú eufóriu. Ale potom už málokomu bolo do osláv. Najhoršia vojna v dejinách Európy a sveta zanechala po sebe strašné stopy. Milióny mŕtvych a zmrzačených, nesmierne materiálne škody. Žiadalo sa sústredenie na prácu, na obnovu vojnou zničeného bytového fondu, dopravy, priemyslu. Nielen v Rusku, aj na Slovensku.
Stalin dal síce vyhlásiť 9. máj za štátny sviatok a deň pracovného pokoja, ale to platilo len v prvých povojnových rokoch. Už koncom roku 1947 sa rozhodlo, že voľný deň sa presúva z 9. mája na 1. januára.
Na Deň víťazstva sa normálne pracovalo, ulice boli síce vyzdobené štátnymi vlajkami, ale vojenské prehliadky sa nekonali, slávnostný ohňostroj takisto nie, oslavovalo sa iba na verejných straníckych schôdzach a večer neformálne v rodinách. Ľudia spomínali na blízkych, ktorí sa konca vojny nedožili, pripíjali si s veteránmi.
Podľa niektorých ruských historikov Stalin sa po vojne obával rastúcej prestíže sovietskych vojvodcov a vôbec generality. Načo sa majú ešte viac vyvyšovať? Úplne stačilo, keď ľud oslavoval jeho, Stalina ako hlavného víťaza.
Súčasný ruský spisovateľ Michail Veller uvádza medzi ďalšími príčinami aj Stalinovu snahu neznížiť význam hlavného sviatku ZSSR – výročia boľševickej revolúcie. V ten deň, 7. novembra sa naďalej konali vojenské prehliadky a večer okrem ohňostroja zneli aj delostrelecké salvy. A tak to pokračovalo aj po Stalinovej smrti až do roku 1965. Prečo práve dovtedy, o tom si povieme neskôr.
A čo sa dialo na Slovensku a v ČSR? Možno to niekoho prekvapí, ale prvých sedem rokov tu koniec vojny nebol ani štátnym sviatkom a dokonca ani pamätným dňom. Ako pripomína česká historička Doubravka Olšáková, uvažovalo sa o ňom už v roku 1946, ale proti návrhu komunistov oslavovať výročie oslobodenia Československa Červenou armádou protestoval prezident Beneš vlastnoručným listom vláde.
"Sviatok 9. mája bol prvou väčšou roztržkou medzi komunistickými poslancami a Benešom,“ tvrdí Olšáková. Prezident prišiel však aj s protinávrhom: oslavovať radšej 5. máj, deň, keď Pražania povstali proti nemeckým okupantom.
Z iných zdrojov – napríklad zo servera www.fronta.cz – sa dozvedáme, že Beneša pritom inšpirovali oslavy 1. výročia Slovenského národného povstania koncom augusta 1945. Ak Slováci tak veľkolepo oslávili svoje povstanie, prečo by Česi nemohli to svoje, aj keď vypuklo až na samom konci vojny?
Ale vláda vedená Klementom Gottwaldom nenašla s Benešom spoločnú reč. A tak v zákone o úprave sviatkového práva, ani pri jeho nasledujúcich novelách, sa koniec vojny nespomína. Slávil sa akoby neoficiálne, hoci po februári 1948 už dosť pompézne. Až v novembri 1951, s účinnosťou od nasledujúceho roku, schválil československý parlament nový zákon, podľa ktorého sa 9. máj stal štátnym sviatkom ako Deň oslobodenia Československa Sovietskou armádou.
Stalin – hlavný osloboditeľ
Hneď po vojne väčšine Slovákov naozaj nebolo do osláv. Bratislavu oslobodili Malinovského vojská už 4. apríla 1945, ale ešte dlho bola takmer odrezaná od ostatného Slovenska. A na jeho severozápade sa zvádzali boje ešte takmer mesiac.
Chýbalo železničné spojenie hlavného mesta s Banskou Bystricou, Košicami, s Handlovou i Novákmi. Ustupujúce hitlerovské jednotky ničili koľajovú trať výbušninami alebo poškodzovali špeciálnymi pluhmi. Podľa zistení Ľudovíta Hallona z Historického ústavu SAV zničili takto na Slovensku 36 percent dĺžky voľných železničných tratí.
Zvlášť utrpeli železničné mosty a tunely. Wehrmacht používal pri ich ničení špeciálne jednotky, ktoré napríklad v tuneloch pri Strečne zaranžovali zrážku vlakov. Do náloží pridávali čosi, čo spôsobilo, že po výbuchu sa všetko v tuneli potiahlo zvláštnou sadzou. Kostry rušňov a vagónov s nevybuchnutými leteckými bombami a horľavinou sťažovali jeho vyčistenie. "V najviac poškodenom tuneli pracovalo 111 mínerov,“ informovala vtedajšia Pravda.
V oblasti Bratislavského železničného riaditeľstva zlikvidovali Nemci viac ako dve tretiny mostov, na východe dokonca až 83 percent. Mimoriadne utrpel vozový park železníc. Pred prechodom frontu tu bolo 665 lokomotív, z nich 249 Nemci odvliekli a 349 zničili.
Foto: Albert Marenčin vydavateľstvo PT
Na takej významnej železničnej križovatke, ako bol Zvolen, zostala po prechode frontu len jedna lokomotíva schopná premávky a na železničnej stanici v Banskej Bystrici – iba dva nákladné vozne. Situácia sa čiastočne zlepšila až na prelome júla a augusta 1945, keď z Ameriky začali do ČSR prúdiť prostredníctvom UNRRA stovky železničných vozňov a desiatky lokomotív.
Už začiatkom mája 1945 vydala Slovenská národná rada výzvu, aby ešte do osláv 1. výročia SNP sa obnovilo spojenie Bratislavy s metropolami stredného i východného Slovenska. (Heslo znelo: "Po železnici do Bystrice!“). A stalo sa. Koncom augusta sa medzi strečnianskymi tunelmi stretli dva osobitné vlaky – jeden z Bratislavy a druhý z Košíc. To výrazne prispelo aj k zdarnému priebehu osláv a našlo priaznivý ohlas v Prahe.
O päť rokov neskôr však oslavy Povstania ustúpili do úzadia. Medzitým sa uskutočnil februárový prevrat, komunistická strana získala mocenský monopol, prezidenta Beneša vystriedal Gottwald. Už v máji 1950 sa začal pohon na tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov, medzi ktorými dominovali politickí organizátori Povstania a jeho vojenskí i partizánski velitelia.
Ešte v tom istom roku vymeral bratislavský súd hrdelný trest Viliamovi Žingorovi, veliteľovi 2. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika, po vojne jednému z hlavných predstaviteľov Zväzu slovenských partizánov. Začiatkom nasledujúceho roku zatkli Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského, obaja sa významne podieľali na prípravách Povstania.
Protipól 28. októbru
Zaujímavé je v tomto kontexte sledovať priebeh osláv výročí oslobodenia Bratislavy. Spočiatku sa im nevenovala väčšia pozornosť možno aj preto, že sa ozvali staronové hlasy predstaviteľov Banskej Bystrice, Zvolena a Martina, aby sa hlavné mesto prenieslo viac do stredu Slovenska. Okrem excentrickosti mohli teraz Bratislave vyčítať aj jej zlyhanie v čase Povstania.
A 4. apríla 1950 by sme márne hľadali v celoštátnych novinách čo len zmienku o tom, že pred piatimi rokmi sa oslobodením Bratislavy definitívne zrútil Tisov režim. Mlčalo o tom aj Rudé právo, tlačový orgán vedenia KSČ. Zato pri príležitosti 5. výročia oslobodenia Prahy sa na preplnenom Václavskom námestí konala veľká vojenská prehliadka (trvala dve hodiny!) a manifestácia Pražanov.
Hlavný prejav mal prezident Gottwald. Stalina v ňom označil za "víťaza nad hitlerovským fašizmom a vodcu svetového frontu mieru“. Nasledovalo mohutné skandovanie davu "Stalin-Gottwald!“.
Gottwaldov prejav počúvali z rozhlasu masy ľudí zhromaždených na námestiach vo všetkých krajských mestách ČSR vrátane Bratislavy. Tu ľudia zaplnili Stalinovo námestie (dnešné Nám. SNP) pri celkom novom pomníku J. V. Stalina. Praha nám ho vtedy závidela, tam vyrástol síce oveľa väčší pomník, ale až o päť rokov neskôr. Vo všetkých väčších mestách sa konali aj vojenské prehliadky a sprievody pracujúcich. Pochlapili sa Košice – tam mali v predvečer aj lampiónový sprievod detí a mládeže.
Zákon z roku 1951 o štátnych sviatkoch už teda len potvrdil to, čo sa dialo v praxi. Podľa Olšákovej mal 9. máj ako Deň oslobodenia Československa Sovietskou armádou vytvoriť aj akýsi protipól 28. októbru (výročie vzniku ČSR, založenej "buržoáziou“), s ktorým si nový režim nevedel poradiť. Postupne sa z neho stával Deň znárodnenia.
Čiže 9. máj vyhradili pre oslavy Sovietskej armády (hoci vo vojne to bola ešte Červená armáda a premenovali ju na sovietsku až v roku 1946). Úloha ostatných spojeneckých vojsk – amerických alebo aj rumunských – pri oslobodzovaní ČSR sa buď podceňovala, alebo zamlčovala. Tým skôr, že zúrila studená vojna a bývali západní spojenci boli pre Moskvu i Prahu nenávidenými imperialistami.
Aby toho nebolo málo, v našom kalendári sa neskôr pripomínal ako pamätný ešte aj Deň Sovietskej armády a sovietskych námorných síl (23. februára). A 21. decembra sa s pompou oslavovali narodeniny generalissima. V roku 1949, na jeho sedemdesiatiny, sa vyznamenali súdruhovia z vedenia KSS, keď navrhli premenovať Gerlach na Stalinov štít, čo sa aj stalo.
Medzi pamätné dni sa neskôr dostal aj 5. marec, deň úmrtia Stalina. Československý ľud si ho pripomínal do roku 1956, teda do verejného odsúdenia kultu osobnosti.
Ale ešte predtým sa oslavovalo desiate výročie oslobodenia. Na Slovensku sa to začalo už 4. apríla. Rudé právo pri tejto príležitosti uverejnilo na titulnej strane veľkú fotografiu Bratislavy. Hlavné oslavy sa však v ten deň sústredili do metropoly východu. Na Dargove odhalili pamätník Sovietskej armády. Rečnil tam prezident Antonín Zápotocký, ktorý pripomenul aj desaťročie Košického vládneho programu. Starostlivo sa pritom vyhol nesplneným zámerom, súvisiacim s rovnoprávnym postavením Slovenska v ČSR.
Nuž a 9. mája 1955 sa v Prahe konala vojenská prehliadka už na Letenskej pláni a už aj v tieni monumentu zasväteného Stalinovi osloboditeľovi. Necelý rok pred odhalením jeho zločinov…
Pokusy zmeniť charakter osláv
Určitým medzníkom pre oslavy oslobodenia Bratislavy bo 4. apríl 1960, keď tu odhalili pamätník na Slavíne. Na takmer 28-metrovom pylóne sa vztýčila socha s názvom Víťazstvo. Predstavuje 11 metrov vysokého vojaka v uniforme červenoarmejca, so samopalom a víťaznou zástavou v rukách. Nohami drví hákový kríž. V revolučnej eufórii po novembri 1989 zazneli hlasy pamätník zbúrať, neboli však vyslyšané.
Na priľahlom cintoríne je pochovaných 6 845 sovietskych vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní Bratislavy a celého západného Slovenska.
Oslavy však pokračovali po celom Československu v starom štýle prakticky až do roku 1965. To sa už začalo politické predjarie, sprevádzané aj postupným otváraním tabuizovaných tém o Povstaní i oslobodzovaní Slovenska. Z väzníc medzitým vyšli nezákonne odsúdení priami aktéri domáceho a zahraničného odboja, začalo sa s ich rehabilitáciou. Medzitým zmizli Stalinove pomníky v Prahe i Bratislave. Z mauzólea na Pražskom vrchu Vítkov vyniesli zabalzamované telo Gottwalda a spopolnili ho.
V roku 1965 sa udiali zásadné zmeny aj v ZSSR, ale s opačným znamienkom. Po tom, čo Nikitu Chruščova v najvyššej funkcii vystriedal Leonid Brežnev, Deň víťazstva sa takmer po dvoch desaťročiach znovu stal štátnym sviatkom i dňom pracovného pokoja. Obnovili sa vojenské prehliadky 9. mája a v sovietskej propagande sa opäť začali vyzdvihovať Stalinove zásluhy vo Veľkej vlasteneckej vojne.
Súčasní ruskí historici a intelektuáli sa rozchádzajú v hodnotení príčin tejto renesancie. Podľa jedných bol Brežnev vo svojej podstate neostalinista, podľa iných mal veľmi rád rôzne sviatky a ako bývalý frontový politruk aj vojenské prehliadky. Kontroverzný filozof a publicista Dmitrij Galkovskij ho nazýva "sentimentálnym účastníkom prehliadok Víťazstva“. Samozrejme, vojenské prehliadky na Červenom námestí boli v tom čase aj demonštráciou rastúcej vojenskej sily ZSSR. Prišiel rok 1968 a pre reformné sily v Československu už sovietsky vzor nemal tú hodnotu čo kedysi. Májové oslavy prebehli v uliciach Prahy i Bratislavy už nie tak preorganizovane a formálne s niektorými heslami, ktoré sa v Kremli nemuseli páčiť. Nasledoval augustový vpád spojeneckých vojsk. Na múroch domov a plotoch sa objavili nápisy "Otec – osloboditeľ, syn – okupant“.
Normalizácia sa prejavila aj v obnovení starej formy a ducha štátnych sviatkov. Na ústredných oslavách štvrťstoročia oslobodenia v máji 1970 sa na čestnej tribúne objavili nielen členovia oficiálnej delegácie z Moskvy, ale už aj velitelia skupiny sovietskych vojsk, "dočasne“ rozmiestnených v Československu.
A tak to pokračovalo až do roku 1989. O rok neskôr, ešte pred prvými slobodnými voľbami, federálny parlament premenoval 9. máj na Deň oslobodenia od fašizmu. A potom, na návrh poslanca Miloša Zemana, dnešného českého prezidenta, sa zmenil aj dátum osláv – na 8. mája. "Väčšina civilizovaných národov slávi práve tento deň ako deň ukončenia 2. svetovej vojny v Európe,“ dôvodil Zeman. "Naproti tomu ZSSR a jeho satelity z prestížnych dôvodov a z dôvodov historickej falzifikácie slávili tento sviatok 9. mája.“
Dnešná česká opozícia prezidentovi vyčíta, že táto "historická falzifikácia“ mu nebráni zúčastniť sa 9. mája na vojenskej prehliadke v Moskve k 70. výročiu Dňa víťazstva. Ide však o "malé“ nedorozumenie. Nemecké velenie síce podpísalo kapituláciu Spojencom 8. mája 1945, ale bolo to krátko pred polnocou stredoeurópskeho času, keď vzhľadom na časový posun bolo v Moskve už 9. mája.
Krátko po rozdelení česko-slovenskej federácie sa 8. máj začal na Slovensku oslavovať ako Deň víťazstva nad fašizmom. A onedlho, pri 50. výročí, sa v tento deň v Bratislave opäť konala slávnostná vojenská prehliadka. Ale to už je prítomnosť, nie história…