Čo sa ušlo Slovensku z nemeckých reparácií

Gréci žiadajú od Nemecka takmer 300 miliárd eur reparácií za škody spôsobené ich krajine nacistami v priebehu druhej svetovej vojny. Mohli by mať podobné nároky aj Slováci a Česi? A vôbec, ako to bolo s odškodňovaním bývalého Československa po porážke Hitlerovej ríše?

, 22.04.2015 06:00
Vladimír Clementis Foto:
Vladimír Clementis vynaložil značné úsilie v snahe získať pre Československo vojnové reparácie.
109

"Nemecko bude musieť poskytnúť vecnú náhradu za škody, ktoré spôsobilo spojeneckým národom počas vojny,“ uvádzalo sa v protokole konferencie Veľkej trojky na Kryme začiatkom januára 1945. Stalin, Roosevelt a Churchill sa tam zároveň dohodli, že na nemecké reparácie majú nárok predovšetkým tie krajiny, ktoré "niesli hlavné bremeno vojny, utrpeli najväčšie straty a vybojovali víťazstvo nad nepriateľom“.

Okrem ZSSR, USA a Veľkej Británie sa na odškodnení mali podieľať aj ich spojenci. V definitívnom zozname sa počet ustálil na pätnástich. Československo sa prvýkrát oficiálne prihlásilo k spolupráci s tromi mocnosťami na ukladaní a vymáhaní reparácií od Nemecka v Košickom vládnom programe pred 70 rokmi, v apríli 1945.

Predtým sa exilová čs. vláda v Londýne zaujímala len o reštitúcie, čiže o navrátenie majetku, ktorý nacisti zhabali počas svojho protektorátu v Čechách a na Morave, a najmä po okupácii Slovenska od septembra 1944 aj na jeho území.

Zároveň Edvard Beneš a spol. nemohli nemať na zreteli fakt, že Slovensko bolo takmer až do konca vojny spojencom Hitlera v zbrani a samo osebe by malo vojnové reparácie skôr platiť ako dostávať.

Po podpise spojeneckej zmluvy so ZSSR koncom roku 1943 a po vypuknutí Slovenského národného povstania sa však situácia zmenila. Navyše, v poslednej fáze vojny spôsobili ustupujúce nemecké vojská obrovské škody najmä na Slovensku. Ako upozorňuje Miroslav Sabol z Historického ústavu SAV, v programe prvej povojnovej vlády sa už nemecké reparácie dostávajú medzi jej zahraničnopolitické priority.

Clementis: Nemajme veľké oči

Po páde Berlína a skončení vojny v Európe nabrali udalosti rýchlejší spád. Na Postupimskej konferencii v druhej polovici júla 1945 boli reparácie prvým bodom rokovaní Veľkej trojky. Padlo tam rozhodnutie, že požiadavky spojencov "druhého radu“ (ktorí neniesli hlavnú ťarchu vojny) sa uspokoja zo západných zón v okupovanom Nemecku (americkej, britskej a francúzskej) a z "vhodného nemeckého zahraničného majetku“. Týkalo sa to aj Československa.

Ani nie celý mesiac po skončení konferencie vyzvali USA a Veľká Británia Prahu, aby vláda predložila do 1. októbra (čiže do mesiaca!) svoje požiadavky na odškodnenie a všetky podklady o vojnových škodách na území ČSR. Navyše, materiál mal obsahovať aj súpis nepriateľského (zahraničného nemeckého) majetku na tomto území. Medzinárodná reparačná komisia mala o ňom v Paríži rokovať o ďalší mesiac, 1. novembra 1945. Naozaj šibeničný termín.

Štátnym tajomníkom na Ministerstve zahraničných vecí ČSR – zástupcom Jana Masaryka – bol vtedy Slovák Vladimír Clementis. Práve on informoval o situácii vládu na jej rokovaní 16. septembra. Upozornil, že od Československa sa zrejme bude požadovať náhrada za majetok odsunutých Nemcov, a túto sumu bude treba odpočítať od súhrnných vojnových škôd, a teda aj od reparačných požiadaviek. Pripomíname, že konfiškácie nemeckého majetku sa začali už koncom jari 1945 (v českých krajinách na základe Benešovho dekrétu, na Slovensku – nariadením SNR). V auguste toho istého roku prišli sudetskí aj karpatskí (slovenskí) Nemci o československé štátne občianstvo.

Ani v septembri však vláda ešte nemala prehľad o reparačných nárokoch od všetkých rezortov. Sám Clementis odhadoval, že dosiahnu hodnotu 360 miliárd v predvojnových korunách "Ak dostaneme z tejto sumy jedno percento, budeme môcť byť spokojní,“ skepticky poznamenal Clementis. Ďalší vývoj ukázal, že sa ani veľmi nemýlil.

Zostal nám majetok odsunutých Nemcov

Vláda schválila Clementisov návrh a nezahrnula do Parížu predložených reštitučných nárokov hodnotu zhabaného majetku odsunutých Nemcov. Experti ho vtedy odhadli približne na 100 mld. korún, podľa Sabola to bol však narýchlo pripravený, "strelený“ odhad. Reálna hodnota oscilovala vraj medzi 50 až 60 miliardami.

Na Slovensku, kde pred vojnou žilo okolo 150-tisíc Nemcov (v českých krajinách viac ako 3 milióny) išlo len o malú časť tejto hodnoty. Najväčšiu cenu tu mala postupne konfiškovaná poľnohospodárska pôda (takmer 292-tisíc hektárov) a lesy (276-tisíc hektárov), ale aj domy s príslušenstvom. Len v Bratislave bolo takto skonfiškovaných bezmála 2 500 nemeckých domov, v Handlovej 810, v Kežmarku 395 atď. Informoval o tom Vestník Osídľovacieho úradu pre Slovensko v roku 1947.

Takto vyzeral zbrojársky komplex v Dubnici na... Foto: Vojenský historický ústav
Dubnica, trosky, továreň, ruiny Takto vyzeral zbrojársky komplex v Dubnici na konci vojny.

Reparácie mali mať iba naturálnu, nie peňažnú podobu. Do úvahy neprichádzala však ani úhrada vojnových škôd potravinami a liekmi. Odškodňovať sa malo predovšetkým priemyselným zariadením a produkciou tých odvetví, ktoré mohli prispieť k zbrojeniu a opätovnému rastu ekonomickej i vojenskej moci Nemecka.

Parížska konferencia po šiestich týždňoch rokovaní pridelila Československu 4,3 percenta priemyselných zariadení a lodí z celkového objemu reparácií, určených pre spojenecké krajiny a tri percentá z objemu nemeckého majetku v cudzine.

Ako uvádza známy český odborník na túto problematiku, profesor Václav Pavlíček z Karlovej univerzity v Prahe, víťazné mocnosti "odklepli“ Československu nárok na reparácie za 19,5 miliardy vtedajších dolárov.

Samozrejme, najväčšie podiely pripadli veľmociam: po 25 percent Sovietskemu zväzu, Spojeným štátom a Veľkej Británii. Francúzsko malo dostať 15 percent. A len zvyšných 10 percent z objemu reparácií sa delilo medzi členov protihitlerovskej koalície "druhého radu“. Ale československá delegácia považovala dosiahnutý výsledok v Paríži aj tak za úspech.

Ako zdôraznil slovenský diplomat Vavro Hajdu, šéf jednej z reparačných subkomisií, podarilo sa splniť hlavnú úlohu: majetok odsunutých príslušníkov nemeckej národnosti sa nezapočítal do reparačného účtu a prešiel do vlastníctva čs. štátu. Na otázku amerického veľvyslanca, čo bude s odškodnením Nemcov, ktorých mali z ČSR už-už odsunúť, Hajdu prehodil: "Môžu si predsa zobrať so sebou všetko, čo vládzu odniesť.“

Otázka náhrady za skonfiškovaný a znárodnený majetok Nemcov sa síce otvárala aj v nasledujúcich troch rokoch – a najmä zo strany USA – nakoniec sa však tento akt aj medzinárodne uznal ako vnútorná záležitosť čs. štátu.

Unikátne zariadenia pre Dubnicu

Podľa záverov Postupimskej konferencie mali žiadatelia dostať z Nemecka reparácie do dvoch rokov po skončení vojny. U nás na odškodnenie čakalo vojnou zdecimované horné Považie, Orava, Liptov, ale najmä východné Slovensko.

Rok 1946 sa už prehupol do druhej polovice, a ostávalo stále pri sľuboch. Vzápätí však ekonomický mesačník Výstavba Slovenska informoval, že dve významné nemecké továrne z reparácií pridelili úrady Slovensku na obnovu jeho priemyslu a ďalšiu industrializáciu. "Továrne Waldrich a Fritz Müller budú postúpené Škodovým závodom, ktoré ich inštalujú v Dubnici.“

Išlo o prvé reparačné prídely pre Československo z júla 1946. Do zničenej zbrojovky v Dubnici teda putovalo takmer kompletné zariadenie továrne na obrábacie stroje Waldrich zo Siegenu (Severné Porýnie-Vestfálsko) a Fritz Müller z Esslingenu (stredné Bádensko-Württembersko) v súhrnnej hodnote 4,5 milióna ríšskych mariek (45 mil. korún v kurze roku 1938).

Najmä výrobe ťažkých obrábacích strojov v Siegene bolo ťažko hľadať konkurenciu v celej Európe, jej zariadenie považovali experti za unikátne. V polovici decembra 1946 prišiel transport s týmto zariadením po železnici do Dubnice nad Váhom, mnohé stroje však nebolo kde umiestniť.

Nadzemné objekty zbrojovky (vtedy patrila do koncernu Hermann Göring Werke) premenilo totiž na ruiny ešte v júli 1944 spojenecké letectvo. Americké bombardéry zhodili na závod kobercovým spôsobom 195 ťažkých bômb. Dielo skazy začiatkom apríla 1945 dovŕšila špeciálna ženijná jednotka wehrmachtu, ktorá ničila podzemné výrobné prevádzky zbrojárskeho komplexu. Výrobu motorov potom nemecké velenie presunulo do Nemecka a húfnic a streliva – do českých krajín. Aj viaceré stroje z reparácií určené pre Dubnicu sa vzhľadom na jej dezolátny stav museli odviezť do závodov v Prahe, Plzni, Adamove a iných českých miest.

A čo bolo s ďalšími prídelmi? Sabol analyzoval v ojedinelej historickej štúdii o nemeckých reparáciách všetkých desať prídelov ako išli za sebou. V niektorých sa neušlo Československu nič ako celku, v iných aj áno, ale Slovensku z tohto prídelu ani "nekvaplo“. Výnimkou boli deviaty a desiaty prídel z mája a júna 1947. Pre ČSR boli z neho určené dva drevárske závody. Zariadenie z prvého v bavorskom Kehlheime skončilo v obdobných závodoch v Turanoch a Bratislave. Druhú drevársku fabriku, takisto z Bavorska, pražské ministerstvo priemyslu nakoniec odmietlo premiestniť na Slovensko so zdôvodnením, že prevádzok tohto druhu je už tam dosť…

Z posledného, desiateho prídelu bolo zaujímavé zariadenie fabriky Blohm Voss v Hamburgu. Vybavili sa ním aj práve budované Slovenské lodenice v Komárne. Stojí za zmienku, že všetky spomínané reparácie prichádzali z britskej a francúzskej okupačnej zóny, americká akoby bola aj pre Československo uzavretá. Jej predstavitelia to dôvodili rastúcimi protestmi obyvateľstva proti ich ožobračovaniu reparáciami. Už v novembri 1946 sa s týmto cieľom konalo veľké zhromaždenie pracujúcich, vedené 70 starostami veľkých nemeckých miest.

Summa summarum: Československo dostalo z priklepnutých reparácií iba zlomok – 14,6 milióna dolárov, namiesto dohodnutých viac ako 19 miliárd… Z toho Slovensko získalo približne 3 milióny dolárov (150 mil. korún), čo ani zďaleka nezodpovedalo dohodnutému pomeru 1 : 3 v prospech českých krajín.

Isteže, Praha počítala s tým, že na Slovensko prídu reparácie aj od Maďarska. Predpokladalo sa napríklad, že maďarské plavidlá doplnia zničený lodný park Dunajplavby. Maďarsko však so splátkami váhalo a po zlepšení vzájomných vzťahov s ČSR v roku 1948 mu boli odpustené. S tým, ako sa ochladzovali vzťahy medzi ZSSR a západnými spojencami po roku 1947 viazol aj prísun nemeckých reparácií do štátov tvoriaceho sa východného bloku. Podpis mierovej zmluvy s Nemeckom – na čo sa viazala časť reštitučných povinností – sa stále odkladal. Zo štyroch okupačných zón postupne vznikli dva proti sebe stojace štáty a Európu rozdelila železná opona.

V tejto situácii industrializácii Slovenska viac ako reparácie pomohlo premiestňovanie podnikov zhabaných sudetským Nemcom v českom pohraničí. Išlo o zariadenie 227 závodov, vďaka ktorým sa obnovila výroba v strojárňach v Podbrezovej, veľká časť výroby v Považských strojárňach, v textilkách v Čadci, Žiline, Rajci, Trenčíne Ružomberku atď. V týchto prevádzkach si našlo prácu 27-tisíc zamestnancov.

Necháme kostlivca v skrini?

Medzispojenecká reparačná agentúra so sídlom v Bruseli ukončila činnosť v novembri 1959. Čs. delegácia vtedy na záver zasadnutia vyhlásila, že si vyhradzuje právo na odčinenie všetkých spôsobených škôd.

V roku 1973 nadviazalo Československo diplomatické styky s NSR. Vtedajší západonemecký kancelár Willy Brandt pri tejto príležitosti uznal česko-slovenské nároky na reparácie, podmienil ich však zjednotením Nemecka, čo bol dovtedy nesplnený povojnový sľub Spojencov. Toto vyhlásenie potvrdili neskôr aj ďalšie nemecké vlády.

Podľa Pavlíčka nesmelý pokus začať rokovania o čs. reparačných nárokoch bol v polovici roku 1990. "Nemecká strana ich odmietla so zdôvodnením, že všetci jej experti sú zamestnaní prácou na dokumentoch, spojených so zjednotením, neskôr však bude príležitosť to rozdebatovať.“ Po nich nasledovali celonemecké voľby a heslo: orientujme sa na budúcnosť, nebudeme sa vracať do minulosti. Napokon, o necelé dva roky prišlo k rozdeleniu Československa.

Menší rozruch spôsobil v októbri 1993 vtedajší slovenský premiér Vladimír Mečiar, keď v jednej televíznej diskusii prišla reč na možné odškodnenie karpatských Nemcov. „V takomto prípade Slovenská republika uplatní nárok, ako štát voči štátu, za všetky pohľadávky súvisiace s druhou svetovou vojnou,“ povedal. Výšku nemeckého dlhu odhadol Mečiar na viac ako osem miliárd švajčiarskych frankov.

Kým na Slovensku sa odvtedy o úhrade reparačných nárokov mlčí – veď s Nemeckom máme nadštandardne dobré vzťahy – v Českej republike sa táto téma dostáva občas aj do médií. Naposledy pred štyrmi rokmi odpovedalo na petíciu občanov aj tamojšie ministerstvo zahraničných vecí (vedené vtedy Karlom Schwarzenbergom).

"Seriózna debata na túto tému nie je momentálne v žiadnej krajine na programe dňa,“ uvádzalo sa okrem iného v stanovisku ministerstva. "Česká strana považuje separátne rokovania s Nemeckom o reparáciách za krajné riešenie, na ktoré nevidí v danej chvíli žiaden dôvod.“

Ministerstvo zároveň upozornilo na fakt, že Nemecko sa v posledných desiatich rokoch pokúša aspoň o zmiernenie vojnových krívd, napríklad veľkorysým odškodnením obetí nútených prác a pod. Onedlho však nasledovala grécka kríza. Krajina spadla do dlhovej jamy a po niekoľkých márnych pokusoch sa z nej dostať začala hľadať východisko v onom "krajnom riešení“. Aká kríza, keď Nemecko nám dlhuje stovky miliárd eur ešte z čias vojny? – pýtali sa Atény.

Profesor hospodárskych dejín Albrecht Ritschl z London School of Economics už dávnejšie varuje, že neuhradené reparácie môžu spôsobiť raz pre Nemecko nepríjemný dominový efekt. Ak grécke požiadavky začnú opakovať aj ďalšie vo vojne okupované krajiny, postihnuté finančnou krízou. "Neuhradené reparácie zachránili Nemecku po vojne krk, tvorili základ jeho ekonomického zázraku,“ konštatuje Ritschl, "ak ich však predsa bude musieť tým štátom vyplatiť, tak ho zoderú donaha…“

Že by naozaj?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
109 debata chyba
Viac na túto tému: #Nemecko #Československo #platby #druhá svetová vojna #škody #Slováci a Česi