Keď Američania pripíjali na Stalina a Rusi na Roosevelta

Na jarnej oblohe zasvietila zelená žiara. To Američania svetlicou informovali Sovietov na druhej strane rieky, že sa blížia spojenci, nie nepriatelia. Stretnutie Spojencov na Labe bolo srdečné.

04.05.2015 13:23
Spojenci, stretnutie spojeneckých vojsk na Labe Foto:
Slávna fotografia zo stretnutia spojeneckých vojsk pri Labe. Poručík americkej armády William Robertson ( vľavo) s poručíkom Červenej armády Alexandrom Sylvaškom.
debata (13)

Šiesti Američania si podávali ruky s vojakmi Červenej armády, vzápätí si pripíjali vodkou. Vtom si však jeden z Američanov všimol, že všade vôkol nich ležia mŕtvoly nemeckých civilistov – väčšinou starcov, žien a detí. „Nech je tento deň pamiatkou na všetky nevinné obete,“ povedal tak, aby mu rozumeli aj Rusi. Teda – paradoxne – po nemecky.

Stretnutie amerických vojakov s Červenou armádou na sklonku druhej svetovej vojny malo veľký symbolický význam. Nepriateľovi, ktorý aj v druhej polovici apríla 1945 stále odolával na mnohých frontoch, malo demonštrovať, že je zatlačený a obkľúčený. A rozdelený – dotyk spojeneckých armád neďaleko Drážďan rozdelil Tretiu ríšu na sever a juh. Aj preto bolo stretnutie na diplomatickej úrovni veľmi starostlivo naplánované a opatrné z oboch strán.

Priamo na bojisku však bolo všetko inak. Od polovice apríla bolo jasné, že stretnutie armád je na spadnutie. Američania držali svoje pozície na západ od rieky Labe a Rusi rýchlo postupovali. Oči senzáciechtivých reportérov sa preto upierali na generála Courtneyho Hodgesa, ktorého Prvá armáda bola ku kontaktu najbližšie. Hodges bol však zúfalý. Keď žiadal od hlavného veliteľstva pokyny, ako postupovať, vždy ho len odbili vetou: „Správajte sa k nim slušne.“

Z terénu medzitým prichádzali samé „zaručené“ správy. Jedna hliadka do vysielačky oznámila, že zazrela ruský tank s dohovoreným znakom – bielym kruhom okolo vežičky. Už o chvíľu však priznala, že ide len o malý zelený kopček, okolo ktorého je natiahnutá šnúra s bielizňou. Američania vydali príkaz nestrieľať, aby náhodou nezasiahli prichádzajúcich Rusov. Rozkaz však zrušili, keď sa na druhej strane Labe začali drzo opaľovať nemeckí vojaci.

Ako v tých posledných dňoch vyzeralo kedysi hrdé Nemecko? Atmosféru výstižne opísal napríklad Kurt Vonnegut v románe Bitúnok číslo 5: „Bane na mŕtvoly zatvorili. Všetci vojaci odišli bojovať proti Rusom. Ženy a deti kopali na predmestiach strelecké zákopy. A tam kdesi bola jar.“ Americké hliadky už len zriedka narazili na nepriateľa. Nemeckí vojaci sa im vzdávali, aby nepadli do ruského zajatia, civilisti ustráchane čakali, čo príde.

Namiesto zbrane vodové farby

A v tejto atmosfére strachu a nedôvery prišlo to očakávané stretnutie. Jeho priebeh vykreslil v knihe Posledná ofenzíva americký vojenský historik Charles B. MacDonald. Hoci americké hliadky mali prísny zákaz vzdialiť sa viac než päť míľ od základní, viaceré rozkaz ignorovali. Patril k nim aj poručík William Robertson, ktorý sa popoludní 25. apríla zatúlal až do mestečka Torgau, v ktorom bolo stále počuť streľbu. Vtom zbadal, že smeruje od Rusov.

Keďže pri sebe nemal zelenú svetlicu, ktorou by preukázal dohodnutý signál, vzal z jedného domu bielu plachtu a v prázdnom obchode našiel súpravu vodových farieb. Zakrátko bola americká vlajka hotová. Vybehol s ňou na vrchol veže a mával. „Streľba ale neustala, keďže pár dní predtým sa nemecká posádka snažila zmiasť Rusov práve americkou vlajkou. Ruskí vojaci si mysleli, že je to zase lesť,“ píše v knihe MacDonald.

Našťastie sa pod vežou s Američanom v skupine oslobodených zajatcov nachádzal aj jeden ruský. Ten zakričal na svojich, aby nestrieľali, že sú vedľa neho ozajstní Američania. Po prvých minútach nedôvery sa začala oslava, ktorá trvala asi hodinu. Potom Robertson pozval troch ruských vojakov, aby sa s ním vrátili na americkú základňu. Privítanie? Zúrivosť nadriadených a hrozba poľného súdu. Veď porušil zákaz vzdialiť sa!

zväčšiť Mapa stretnutia Spojencov pri rieke Labe, medzi...
Spojenci, stretnutie na Labe, mapa Mapa stretnutia Spojencov pri rieke Labe, medzi Drážďanami a Lipskom.

Veliteľstvo si stretnutie predstavovalo úplne inak. Malo sa odohrať organizovane na úrovni generálov a nie na popud nedočkavých dobrodružných hliadok. Takto museli stretnutie zopakovať na druhý deň, už aj s novinármi. Vtedy vznikla aj asi najznámejšia fotografia z americko-sovietskeho stretnutia, na ktorej si Robertson (medzičasom oslobodený od viny samotným generálom Hodgesom) podáva ruku s poručíkom Alexandrom Sylvaškom, ktorý ho deň predtým privítal.

Polowsky ako Vonnegut

Robertson a Sylvaško sú síce dodnes tvárami spojeneckého stretnutia, historické prvenstvo im však nepatrí. Už 25. apríla dopoludnia totiž iná hliadka, vedená poručíkom Albertom Kotzebueom, narazila na Červenú armádu južnejšie od Torgau. „Misia splnená. Spravili sme všetko pre usporiadanie oficiálneho stretnutia. Nemali sme žiadne straty. Naša pozícia je 8717.“ Udaná pozícia však bola chybná, takže prvenstvo pripadlo Robertsonovi.

"Kotzebuea privítal generálmajor Vladimir Rusakov. Pripil si s ním na Roosevelta. Na Trumana. Na Churchilla. Na Stalina. Na Červenú armádu. Na americkú armádu. A niektorým z prítomných Američanov sa zdalo, že aj na každého dôstojníka i posledného pešiaka oboch armád,” opisuje atmosféru MacDonald. V Kotzebueovej hliadke slúžil aj istý Joe Polowsky. Práve on bol ten, ktorý si všimol mŕtvoly civilistov okolo a navrhol prípitok na nevinné obete.

Ten moment ho ovplyvnil rovnako silno ako obdobný zážitok Vonneguta. Desivú bodku za príbehom najslávnejšej knihy spisovateľa dáva práve scéna, v ktorej autor opisuje, ako americkí vojaci, ešte ako zajatci, vykopávajú z trosiek Drážďan mŕtvych nemeckých civilistov a následne ich pália v „baniach na mŕtvoly“. Polowsky síce nenapísal knihu, ale rovno na mieste zložil Prísahu od Labe, ktorú vzorne plnil až do konca života.

Po vojne pracoval dlhé roky ako taxikár v Chicagu, no popritom bol neúnavným bojovníkom za priateľstvo USA a Sovietskeho zväzu. Napísal výzvu Organizácii Spojených národov, v čase McCarthyho honby na čarodejnice sa za svoje názory stal dokonca nepohodlným, s aktivitami však neprestal. Až do svojej smrti každý rok 25. apríla na známom chicagskom moste Michigan Avenue oslovoval okoloidúcich a pripomínal časy, keď boli USA a ZSSR spojencami.

Pohreb nádejí?

Vytúženého zmierenia sa síce nedočkal, predsa sa mu však posmrtne, uprostred studenej vojny, podaril nevídaný kúsok. Vo svojej poslednej vôli si totiž želal, aby ho pochovali práve v Torgau. To síce vtedy patrilo východnému Nemecku, miestne úrady však pohreb povolili. V novembri 1983, len dva mesiace po tom, čo po falošnom poplachu Rusi takmer stlačili červený nukleárny gombík, niesli Polowského rakvu bok po boku traja sovietski a traja americkí veteráni.

Kňaz čítal úryvok z knihy proroka Micheáša: „Rozsudzovať bude medzi početnými kmeňmi a naďaleko naprávať mocné národy, takže si z mečov ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju.“ Realitu tých dní však výstižnejšie opísal reportér New York Times: „Daždivé novembrové počasie a bezútešná krajina viac evokovali aktuálne chladné vzťahy superveľmocí než víziu pána Polowského.“

V ten chladný novembrový deň sa skutočne mohlo zdať, že nádej z Torgau zavreli do sivo-striebornej truhly spolu s Polowským. Najmä keď na východ od železnej opony sa stretnutie Rusov s Američanmi z roku 1945 vytlačilo do "zabudnutia” ako napríklad v Československu oslobodenie Plzne. V roku 1985 sa však na čelo Sovietskeho zväzu postavil Michail Gorbačov a jeho politika otvorenosti, tzv. glasnosť, odkryla mnohé tabuizované témy. Aj Torgau.

„Táto kniha je jedným z prvých spoločných vydavateľských projektov USA a ZSSR, vznikla aj vďaka dohodám z posledného stretnutia prezidenta Reagana s generálnym tajomníkom Gorbačovom,“ písali v roku 1988 v Los Angeles Times pri príležitosti vydania knihy Yanks Meet Reds. Pod dohľadom historikov ju poskladali zo spomienok desiatok veteránov oboch strán, pamätníkov na stretnutia na brehu Labe v apríli 1945.

Nevyhnutný spoločný čin

Pri krste knihy sa navyše najviac skloňovalo meno – Polowsky. Aj vďaka jeho neúnavnej snahe si zrazu aj v Moskve mohli prečítať, ako ruské zdravotné sestry počas jarných osláv pri Labe zdobili vlasy amerických vojakov fialovým orgovánom. Alebo ako si dvojica sovietskych hercov dlhé dni zbytočne nacvičovala vtedajší americký šláger Don’t Sit Under the Apple Tree. Keď ju totiž išli americkým vojakom zaspievať, tí ich okamžite prehlušili a zborovým spevom zatriasli celou budovou.

V roku 1988 však bol ruský vojak bojujúci vo Veľkej vlasteneckej vojne stále nedotknuteľným pozitívnym hrdinom (a je ním zrejme dodnes), takže sovietska verzia mala predsa len isté odlišnosti. Z náboženských dôvodov Rusi z knihy vynechali napríklad zmienky Američanov o kresťanských Vianociach. A jeden zaujímavý príbeh ruská cenzúra vynechala celkom. Bol o náhodnom stretnutí amerického a sovietskeho vojaka v Berlíne, krátko po jeho páde.

Ako spomína americký vojak, dvojica na seba natrafila v bývalom vodcovom sídle – v Reichskanzlei. Citujúc vojaka z knihy „išlo o vôbec prvý čin, na ktorom sa Američan a Rus ako zástupcovia svojich krajín absolútne zhodli a označili ho za čin, ktorý je v danom momente nielen správny, ale absolútne nevyhnutný“. Obaja sa svorne vyčúrali na mramorový stôl, od ktorého Adolf Hitler vydával rozkazy.

Účasť Spojencov v boji proti Hitlerovi sa v bývalom východnom bloku odtabuizovala až v 90. rokoch. V roku 1995 napríklad v Torgau, v už zjednotenom Nemecku, pomenovali po Polowskom základnú školu. A v Československu si už 6. mája 1990 mohli pripomenúť oslobodenie Plzne Američanmi aj slovami populárnej piesne Jana Vyčítala: „Já trvám na tom, že Plzeň osvobodil Patton, s tanky a děly, na džípech bílý hvězdy měli…“

© Autorské práva vyhradené

13 debata chyba
Viac na túto tému: #70. výročie konca druhej svetovej vojny #70. výročie víťazstva nad fašizmom #Spojenci #stretnutie Spojencov na Labe