Víťazstvo nad nacizmom a súčasná Európa

Pre svetovú i slovenskú verejnosť je 70. výročie skončenia druhej svetovej vojny predovšetkým politická kauza: majú či nemajú politici ísť na oslavy víťazstva nad hitlerovským Nemeckom do Moskvy?

06.05.2015 06:00
roosvelt, churchill, stalin, 2. svetová vojna Foto:
Len čo sa Stalin stal spojencom Roosvelta a Churchilla, museli rešpektovať jeho vojnové ciele.
debata (128)

Veľmi tvrdé diskusie sa vedú predovšetkým v susednom Česku, pretože prezident Českej republiky sa rozhodol ísť na oslavy do Moskvy. Diskutuje sa však aj v Nemecku, pretože nemecká kancelárka tiež do Moskvy pocestuje, aj keď až deň po oficiálnych oslavách a po vojenskej prehliadke na Červenom námestí.

V týchto diskusiách sa argumentuje predovšetkým históriou. Víťazstvo nad hitlerovským Nemeckom je významná historická udalosť, niekdajší Sovietsky zväz k tejto porážke prispel významnou mierou, vojaci Červenej armády obetovali vo vojne svoje životy. To všetko je, samozrejme, pravda. Na týchto tvrdeniach netreba nič meniť.

Podobne sa argumentuje aj v slovenských médiách, aj v slovenskej politike. Tieto historické argumenty sa používajú na podporu účasti slovenských politikov na oslavách v Moskve. Prenikli správy, že premiér Robert Fico do Moskvy pôjde a historické argumenty majú toto rozhodnutie podporiť, a na druhej strane sa týmito argumentmi kritizuje rozhodnutie prezidenta Andreja Kisku do Moskvy necestovať.

Treba povedať, že oslavy v Moskve sú skutočne politickou, nie historickou udalosťou. Putinovo Rusko násilím a v rozpore s medzinárodným právom anektovalo Krym a systematicky destabilizuje situáciu na Ukrajine. Táto politika, ktorá cynicky porušuje všetky všeobecne uznané pravidlá medzinárodného práva, nemôže nechať ľahostajnými všetkých, ktorí tieto práva rešpektujú a ctia. Ísť na oficiálne oslavy do Moskvy znamená verejne podporiť súčasnú Putinovu politiku. Politici, ktorí sa hlásia k demokratickým princípom, by svojou neúčasťou v Moskve mali dať Putinovi jasne na vedomie, že s jeho politikou nesúhlasia.

Oslavy v Moskve sú politickou záležitosťou. Hľadanie historických argumentov nie je ničím iným iba hľadaním alibi a výhovoriek na podporu rozhodnutia do Moskvy cestovať.

Čo o vojne vieme a čo nevieme

Druhá svetová vojna do dejín patrí. Diskusie okolo moskovských osláv však ukázali, že v našej verejnosti, a to zrejme v jej dosť veľkej časti, pretrvávajú pohľady na druhú svetovú vojnu, ktoré tu presadzovala totalitná politická moc po celých štyridsať rokov. Nie je na tom napokon nič čudné, veď to bol spôsob, ako sa o vojne písalo, ako sa o nej učilo v školách, ako sa o nej nakrúcali české, slovenské a sovietske filmy.

Je všeobecne známe, že Hitler pripravoval agresiu hneď po svojom príchode k moci v roku 1933. Začal neobmedzene zbrojiť, porušoval jedno za druhým ustanovenia mierovej konferencie vo Versailles, Nemecko vystúpilo zo Spojených národov, roku 1938 obsadilo Rakúsko, o rok nato si Hitler pripojil k svojej „Tretej ríši“ Čechy a Moravu a v septembri 1939 prepadol Poľsko, čím vyvolal druhú svetovú vojnu. To je však iba jedna, nepochybne pravdivá, časť histórie vzniku druhej svetovej vojny.

Tá druhá časť je v našej verejnosti menej známa: 23. augusta 1939 uzavrelo Nemecko so Sovietskym zväzom tzv. pakt o neútočení, ktorý obsahoval tajný dodatok rozdeľujúci medzi Nemecko a Sovietsky zväz sféry vplyvu. To znamenalo, že Sovietsky zväz sa stal spojencom Hitlera a na základe tohto spojenectva prepadol spolu s Nemeckom Poľsko. Následne Stalin prepadol Fínsko a odobral mu časť jeho územia. V roku 1940 nasledovalo obsadenie rumunských území Besarábie a severnej Bukoviny, ktoré boli pripojené k ZSSR ako Moldavská sovietska socialistická republika, a anektovanie pobaltských krajín Estónska, Lotyšska a Litvy.

Na začiatku druhej svetovej vojny boli teda dvaja agresori: Nemecko a Sovietsky zväz. Za svoju agresiu bol Sovietsky zväz vylúčený zo Spoločnosti národov.

Agresor sa stal obeťou

Hitler využil spojeneckú zmluvu so Stalinom na to, aby ľahšie a bez väčšieho rizika obsadil Poľsko, ale následne aj ďalšie európske krajiny. Spojeneckú zmluvu, na ktorú sa Stalin spoliehal, nebral Hitler nikdy vážne. Keď sa mu bombardovaním nepodarilo pokoriť a prelomiť odpor Veľkej Británie, rozhodol sa pre útok na východe a 22. júna 1941 prepadol Sovietsky zväz. V tej chvíli sa zmenilo postavenie Sovietskeho zväzu vo vojne. Z Hitlerovho spojenca a agresora sa stal obeťou agresie.

Táto zmena nenastala v dôsledku zmeny Stalinovej politiky. Nebol to Stalin a nebol to Sovietsky zväz, ktorý sa z vlastného rozhodnutia postavil proti Nemecku. Útok nemeckej armády, ktorý sa stal v prvých týždňoch pre Moskvu úplne drvivým, donútil Sovietsky zväz brániť sa. Práve táto, prvá časť druhej svetovej vojny bola po jej skončení v médiách a v učebniciach doslova falšovaná a zamlčiavaná.

V čase prepadnutia Sovietskeho zväzu mal Hitler pod svojou kontrolou prakticky celý európsky kontinent s výnimkou Veľkej Británie. USA prejavovali sympatie Hitlerom prepadnutým krajinám a sľúbili pomoc aj Sovietskemu zväzu. V auguste 1941 podpísal americký prezident Franklin D. Roosevelt s britským premiérom Winstonom Churchillom tzv. Atlantickú chartu, ktorá zblížila obe krajiny. Ale v júni 1941 aj v nasledujúcich mesiacoch bola Veľká Británia jedinou veľmocou, ktorá bola vo vojnovom stave s Nemeckom. Churchill si nikdy nerobil ilúzie o Stalinovi. Vedel o jeho agresívnych plánoch a presvedčil sa o ich reálnom základe v prvých mesiacoch vojny. Napokon sa však predsa rozhodol podporiť Sovietsky zväz a uzavrieť s ním spojeneckú zmluvu. Toto Churchillovo rozhodnutie malo svoju tvrdú logiku. Najväčším nebezpečenstvom pre civilizovaný svet bolo nacistické Nemecko. Predovšetkým preto, že bolo ekonomicky silné a vyzbrojené. Rýchly postup nemeckých vojsk hrozil porážkou Sovietskeho zväzu. V dôsledku tejto porážky by Nemecko ovládlo obrovské nerastné bohatstvo Sovietskeho zväzu a hrozilo nebezpečenstvo, že Hitler sa naozaj stane vládcom sveta.

Po tom, čo vstúpili USA aktívne do vojny, vznikla podivná „veľká trojka“. Dvaja demokratickí politici sa stali spojencami boľševického diktátora Stalina. A len čo sa Stalin stal ich spojencom, museli USA a Veľká Británia rešpektovať jeho vojnové ciele. To znamenalo tragické vyústenie vojny pre celý rad krajín, ktoré sa dostali do područia Stalina. Bola to neúprosná a tragická logika tejto vojny.

Bez porážky Hitlera by nemohla vzniknúť súčasná... Foto: photochonograph.ru
2. svetová vojna, oslobodenie, Praha, eufória, radosť Bez porážky Hitlera by nemohla vzniknúť súčasná demokratická Európa. Pražania vítajú osloboditeľov, vojakov Červenej armády.

Víťazstvo s horkou príchuťou

Druhá svetová vojna bola naozaj globálnou vojnou a dotkla sa miliónov ľudí, mnohých národov a štátov. Je dosť komplikované, ak sa pokúšame pozerať na vojnu optikou iba jedného či niekoľkých štátov. Ukázalo sa to na viacerých medzinárodných konferenciách, ale aj v publicistike.

Ak sa na vojnu pozeráme optikou Poľska, vidíme celú zložitosť vzájomných vzťahov. Na konci vojny sa ukázalo, že Stalin nie je ochotný rokovať o navrátení zabratých poľských území. Churchill sa pokúšal nastoliť túto otázku na rokovanie, ale ostal sám. Nedostal podporu ani od amerického prezidenta, ktorý mal záujem na tom, aby Sovietsky zväz aj po skončení vojny v Európe pokračoval vo vojne proti Japonsku a zaobchádzal preto so Stalinom „v rukavičkách“. Poľsko napokon dostalo „odškodnenie“ na západe na úkor Nemecka.

Ešte zložitejšia bola situácia pobaltských krajín. Tie boli Sovietskym zväzom anektované a zostali jeho súčasťou až do jeho rozpadu. Preto termín „oslobodenie“ má v ich prípade veľmi trpkú príchuť a nepoužívajú ho. O svoju slobodu a samostatnosť prišli už na začiatku vojny a ich situácia bola bezvýchodisková. Aj historici z pobaltských krajín si však uvedomujú, že rovnaký osud porobených národov by ich čakal aj pri Hitlerovom víťazstve. Toto však bolo iba potenciálne. Sovietska poroba bola reálna.

Dnes sú Poľsko i pobaltské štáty súčasťou demokratickej Európskej únie. Demokratická Európska únia by však bez porážky nacistického Nemecka nemohla vzniknúť. A k porážke Nemecka prispel svojím rozhodujúcim podielom Sovietsky zväz. Také protirečivé a kľukaté sú cesty dejín. Ale vysvetľovať to Estóncom a Lotyšom je rovnako zložité, ako presviedčať nezamestnaných na Slovensku, že majú slobodu.

Slovensko: poslušný spojenec, ktorý sa vzbúril

Druhá svetová vojna ovplyvnila aj osudy Slovenska a Slovákov. Slovenský štát vznikol v marci 1939 ako vedľajší produkt Hitlerovej agresie. Hitler a jeho emisári vyvinuli mimoriadne úsilie na to, aby predstavitelia Slovákov vyhlásili štátnu samostatnosť. Signatári mníchovskej dohody, Veľká Británia a Francúzsko, garantovali bezpečnosť a nedotknuteľnosť zvyšku Česko-Slovenska. Hitler však chcel za každú cenu k svojej Tretej ríši pripojiť Čechy a Moravu. Bol rozhodnutý kvôli tomuto cieľu začať v Európe vojnu. Ale v prípade, ak Slovensko vyhlási štátnu samostatnosť, „zvyšok Česko-Slovenska“ prestane existovať a záruky Veľkej Británie a Francúzska stratia význam. Pripojenie Čiech a Moravy by sa tak podarilo Hitlerovi bez jediného výstrelu a bez jedinej obete. To sa napokon aj stalo. Ale prepadnutie Poľska už Veľká Británia a Francúzsko nemohli Hitlerovi tolerovať a vypovedali Nemecku vojnu.

Slovenský štát ako Hitlerov satelit sa podieľal na jeho vojne proti Poľsku i na vojne proti Sovietskemu zväzu. Ľudácki obhajcovia Slovenského štátu si vymysleli teóriu, že Slovensko bojovalo v druhej svetovej vojne proti boľševizmu. Keďže Poľsko boľševické nebolo, pokúšali sa prekrútiť dejiny tak, že za začiatok druhej svetovej vojny považovali až 22. jún 1941.

Tento trik, rovnako ako tvrdenie, že Slovenský štát bojoval proti boľševizmu, nemožno brať vážne a nikto by takýto nezmysel nedokázal argumentačne presadiť na nijakom serióznom medzinárodnom fóre. Pravda je taká, že Slovenský štát bojoval po boku Hitlera a za jeho záujmy. Bojoval proti antihitlerovskej koalícii, ktorého súčasťou bol, pravda, aj Sovietsky zväz. Ale položené životy slovenských vojakov – a vojenskí historici ich napočítali už viac ako dvetisíc – nemožno ospravedlniť. Slovenské obete na východe Európy treba pripočítať k zločinom režimu Slovenského štátu, pretože títo vojaci padli za Hitlerovo víťazstvo. A Hitlerovo víťazstvo vo vojne nebolo v záujme Slovákov. Naopak, také víťazstvo by znamenalo tragédiu slovenského národa.

To je dôvod, prečo Slováci víťazstvo nad nemeckým nacizmom vnímajú ako svetlý bod vo svojich dejinách. Porazený bol iba režim Slovenského štátu, ktorý prestal existovať, ale vyhnanie nemeckých vojsk zo slovenského územia, ktoré už v dôsledku Slovenského národného povstania považovala drvivá väčšina Slovákov za okupáciu, vnímala slovenská verejnosť ako oslobodenie od tejto okupácie. Nie je dôvod na to, aby prechod Červenej armády Slovenskom nemala považovať za oslobodenie aj slovenská historiografia. A to aj napriek tomu, že toto oslobodenie sa nezaobišlo bez násilností, ktoré so sebou prináša vojna.

Násilnosti vojakov Červenej armády – to bolo a dodnes vlastne je tabu slovenskej historiografie, hoci materiálov o tom v lokálnych archívoch i v spomienkach pamätníkov je dosť. Historiografia by sa nemala vyhýbať ani takýmto háklivým témam. Ale na podstate veci, na tom, že Červená armáda oslobodila Slovensko od vojsk nacistického Nemecka a Slovensko od závislosti od Nemecka, nemôže ani takýto výskum nič zmeniť.

V pamäti mnohých Slovákov zostáva stereotyp nemeckého vojaka ako vojaka civilizovaného, vojaka, ktorého sa civilné obyvateľstvo nemuselo báť. Ale dokumenty z potláčania Povstania hovoria aj o niečom inom. Brutalita nielen voči partizánom, ale aj voči civilnému obyvateľstvu, právom, ale aj neprávom obviňovanému z pomoci partizánom, vypálené obce – to je tá druhá tvár, ktorú už dobre poznáme z literatúry.

Víťazstvo nad nemeckým nacizmom je z hľadiska globálnych svetových dejín, ale aj z hľadiska európskych a slovenských dejín významným historickým medzníkom, ktorý si bude pripomínať celý demokratický svet. Aj spoločnosť v Nemecku vďačí za demokraciu a civilizačný vzostup víťazstvu protihitlerovskej koalície. Mnohé národy východnej, strednej a juhovýchodnej Európy, rovnako ako obyvatelia bývalej NDR v dôsledku historického vývoja, ktorý viedol k tomu, že jedným z členov protihitlerovskej koalície bol aj stalinský Sovietsky zväz, priniesli pri budovaní demokratickej Európy pomerne ťažkú obeť: štyridsať rokov boľševickej totality. Ale bez porážky Hitlera by súčasná demokratická Európa nemohla vzniknúť.

Je nepochybne veľa dôvodov na to, aby si súčasná Európa pripomínala víťazstvo nad nemeckým nacizmom a veľa dôvodov na to, aby toto víťazstvo oslavovala. Na Slovensku máme mnoho vojenských cintorínov, na ktorých sú pochovaní aj vojaci Červenej armády. Vojaci, ktorí položili svoje životy v boji proti agresorovi. Mali by sme si ich obete pripomínať a ctiť. Nemali by sme však oslavovať v Moskve, pretože súčasná ruská politika dokazuje, že pre ňu medzinárodné právo a nedotknuteľnosť územia suverénneho štátu nepredstavujú nijakú hodnotu.

© Autorské práva vyhradené

128 debata chyba
Viac na túto tému: #Európa #druhá svetová vojna #70. výročie konca druhej svetovej vojny #70. výročie víťazstva nad fašizmom