Česko(slovensko) malo byť pôvodne monarchiou

19.05.2015 06:00
britská vláda, Winston Churchill
Členovia britského kabinetu (zľava): David Lloyd George, Winston Churchill a Edward Grey. Autor:

Malo to byť vlastne Veľké Česko, znovuzrodené České kráľovstvo, rozšírené o slovenské kraje. Štát, ktorý by vznikol na troskách Rakúsko-Uhorska, koncipoval Tomáš G. Masaryk spočiatku ako konštitučnú monarchiu. Vyplýva to z jeho memoranda, ktoré presne pred 100 rokmi predložil britskému ministrovi zahraničia Edwardovi Greyovi.

Londýn však reagoval rezervovane, možno aj preto sa Masarykove predstavy o povojnovom usporiadaní pomerov v strednej Európe vyvíjali neskôr iným smerom.

Nevieme presne, s kým všetkým budúci prvý prezident ČSR svoj projekt konzultoval. Sám v úvodnej poznámke píše, že "je to program všetkých českých politických strán okrem katolíckych klerikálov“. Tí by ho zrejme odmietli už len vzhľadom na predpokladané spojenectvo s Ruskom a dokonca personálnu úniu (spoločný kráľ) s takisto pravoslávnym Srbskom.

O slovenskej politickej reprezentácii sa Masaryk v texte nezmieňuje. Pritom projekt počíta so štátnym útvarom, ktorý by pozostával nielen z krajín Koruny českej (Čechy, Morava, Sliezsko a Lužica), čiže kráľovstva, ktoré existovalo takmer tri storočia pred bitkou na Bielej hore (1620), ale aj zo "slovenských krajov v severnom Uhorsku“. Autor memoranda ich vymedzuje územím "od Užhorodu cez Košice pozdĺž národopisnej hranice dolu po rieke Ipeľ k Dunaju vrátane Prešporka a celého slovenského severu až k pohraničnej čiare uhorskej“.

Hľadá sa kráľ

V tom čase už Masaryk razil myšlienku jednotného československého národa. "Slováci sú Česi aj napriek tomu, že používajú svoje nárečie ako spisovný jazyk,“ tvrdí v memorande. "Takisto sa usilujú o samostatnosť a prijímajú program zjednotenia s Čechmi.“

Je známe, že memorandum pripravoval Masaryk spolu s britským historikom a publicistom Robertom W. Setonom-Watsonom, znalcom národnostných pomerov v rakúsko-uhorskej monarchii. Seton-Watson, známy aj pod pseudonymom Scotus Viator, sa osobitne zaujímal o osud Slovákov a mal intenzívne kontakty s viacerými ich predstaviteľmi. Bol zástancom vzniku československého štátu. Koncom roku 1914 zaznamenal Seton-Watson v Rotterdame rozhovor s Masarykom, v ktorom ten už formuluje viaceré tézy z budúceho memoranda pre sira Edwarda Greya. Čo sa však týka slovenského územia, o ktoré by sa mali rozšíriť budúce "samostatné Čechy“, tak tu sa ešte Masaryk striktne pridržiava etnických hraníc "medzi Slovákmi a Maďarmi i medzi Slovákmi a Rusínmi“.

Robert W. Seton-Watson pomohol Masarykovi s...
Robert W. Seton-Watson pomohol Masarykovi s memorandom, aj svojimi stykmi na vysokých miestach v Londýne. Autor: WIKIMEDIA.ORG

Územie by tak zahŕňalo Bratislavu aj Košice, ale „Tokaj a jeho vinice by zostali Uhrám, zatiaľ čo Užhorod, Mukačevo a Marmarošská Sihoť (dnes na rumunsko-ukrajinskej hranici – pozn. red.) by boli pričlenené k Ruskej ríši“, uviedol Masaryk. O pol roka neskôr musel byť preto aj Seton-Watson prekvapený, keď český politik v memorande šéfovi britskej diplomacie už operuje historickými hranicami. Lenže ako vtedy, tak aj teraz je Masaryk za monarchiu. Otázkou je len, koho dosadiť na český (československý) trón? Ruské veľkoknieža Nikolaja Nikolajeviča, alebo radšej "nejakého západného princa, najlepšie dánskeho alebo belgického“? Česi a zrejme i Slováci by uvítali ruského panovníka, ale ako by ho asi prijala významná menšina 3 až 4 miliónov Nemcov, ktorá bude žiť v obnovenom českom štáte?

Takto nahlas uvažuje budúci prezident ČSR pred svojím britským priateľom publicistom a sám si aj odpovedá: "Nemci by prijali dánskeho princa, nikdy však nie ruské knieža.“ Masaryk si zrejme pridobre uvedomoval najväčšiu slabinu svojej vízie následníckeho štátu v srdci Európy po Rakúsko-Uhorsku. Veď habsburskú monarchiu verejne označuje za umelý štát najmä preto, "lebo žiadny národ tu nie je taký početný, aby mohol tvoriť vládnucu väčšinu“. Jeho "Veľké Česko“ by však zápasilo s takmer rovnakým problémom, ak by nevytvoril koncept umelého "československého národa“…

Vráťme sa však k otázke panovníka. V memorande Greyovi už Masaryk pripúšťa ďalšiu možnosť: "Buď by spojenci dali niektorého zo svojich princov, alebo by mohla byť personálna únia medzi Srbskom a Čechami, keby vznikol srbsko-český koridor.“ V takomto prípade by sa srbský kráľ (Srbsko bolo kráľovstvom od roku 1878) stal zároveň aj českým, ergo československým kráľom. Ale o aký koridor išlo vlastne Masarykovi?

Utvorte koridor do Srbska!

Podľa vtedajších Masarykových predstáv by prepojenie prevažne priemyselných Čiech a poľnohospodárskeho „Srbochorvátska“ vyjadrovalo prirodzené túžby národov oboch krajín a – povedané dnešným jazykom – prinieslo by obom synergický efekt. Navyše Česi (a zrejme aj Slováci, hoci ich priamo nemenuje) by sa tak dostali k námorným prístavom.

Vyžadovalo by si to po vojne „len“ maličkosť – pripojiť pruh územia pri západnej hranici Uhorska buď celý k Srbsku, alebo jeho severnú polovicu k "Čechám“ (Bohemii) a južnú k Srbsku. "Tým vznikne koridor z častí okresov prešporského, šopronského, mošonského a vaského,“ sumoval Masaryk. Inými slovami – chcel ho viesť cez dnešný rakúsky Burgenland až kdesi do Srbska.

„Väčšinu tohto územia aj tak obývajú Srbi, Chorváti a Slováci,“ dôvodil ďalej Masaryk, s ktorými "Maďari zachádzajú spôsobom hodným stredovekých Hunov“, dodával autor memoranda. Podľa neho by vytvorenie "srbsko-českého koridoru“ malo aj nemalý geopolitický význam v súlade so záujmami spojencov: "Zabránilo by Nemecku kolonizovať Balkán a Malú Áziu a zabránilo by Maďarom, aby boli poslušným predvojom Berlína.“

Je zaujímavé, že myšlienka vytvorenia tohto koridoru (už s Juhosláviou) neopustila Masaryka ani počas mierovej konferencie v Paríži v roku 1919. Narazila najmä na odpor Talianska a spojenci nakoniec označili požiadavku československej delegácie za extrémnu. Podobným nesplneným Masarykovým snom bolo aj pričlenenie Lužice k Veľkému Česku. V memorande Greyovi dokonca priložil mapku, aby ukázal, ako si to predstavuje. Podľa neho malo ísť o významný vojensko-politický ťah proti nemeckej rozpínavosti.

Masaryk dôvodil tým, že Lužica je obývaná potomkami západných Slovanov – Lužickými Srbmi – a že kedysi patrila medzi krajiny Koruny českej. Až po Bielej hore si ju prisvojilo Sasko a od 19. storočia sa územie Dolnej Lužice stalo súčasťou Pruska (neskôr Nemeckého cisárstva). Vo svojom diele Nová Európa písal v súvislosti s Lužicou o "riešení pruskej otázky v zmysle demokracie a národností“. Nepochodil však ani Masaryk a po druhej svetovej vojne ani Beneš. Kým v roku 1919 sa proti rozšíreniu ČSR o Lužicu postavili predovšetkým Spojené štáty a Veľká Británia, v roku 1945 s tým nesúhlasil Sovietsky zväz.

Rusi musia obsadiť Prahu

V memorande Independent Bohemia (Samostatné Čechy) však z dnešného pohľadu najviac prekvapuje postoj autora k Rusku. Za najdôležitejšie pre vznik nového štátu považuje, aby "ruskí bratia čo najskôr obsadili české a slovenské územie“, lebo to by bolo "najlepším riešením nielen českej otázky, ale aj rakúskej, nemeckej a ostatných otázok, o ktoré teraz ide“.

A toto napísal britskému ministrovi zahraničia! Iste, cárske Rusko bolo súčasťou Dohody, spojencom Veľkej Británie vo vojne proti Trojspolku, ale aj tak… Predtým, v rozhovore so Setonom-Watsonom, išiel Masaryk ešte ďalej, keď ho presviedčal, že Rusi musia zostať v Čechách čo najdlhšie, nesmie to byť len "vpád“ a následné stiahnutie sa. Navyše "aj vo Viedni sa udržia dlhšie, ak najprv dobyjú Prahu“.

Ak máme pochopiť Masarykove slová správne, musíme sa preniesť do vtedajších čias a vychádzať z kontextu doby. Na prelome rokov 1914 a 1915 sa zdalo, že ruská armáda už-už bude vo Viedni. Najprv porazila cisárove vojská v Haliči, ktorá bola vtedy súčasťou Rakúsko-Uhorska. Po obsadení Ľvova si to ruské jednotky namierili na Krakov a obkľúčili vojenskú pevnosť Przemysl. Zároveň rýchlo postupovali k hrebeňom Karpát. A na Karpatoch sa nezastavili, ale zaútočili na tamojšie priesmyky.

Na území dnešného východného Slovenska už vtedy kolovali ruské letáky s takýmto textom: "Rakúsko je už porazené. Nepočúvajte tých, čo vás prehovárajú bojovať proti Rusku. Nebude viac hranice medzi nami a Ruskom!“ Samozrejme, ani Slováci podobne ako Česi neboli jednotní vo vzťahu k Rusku. Národne orientovaná slovenská verejnosť a jej politickí predstavitelia však spájali s príchodom ruskej armády nádeje na riešenie národnostnej otázky v Uhorsku.

"Žili sme v úžasnom napätí očakávajúc, kedy sa (ruské vojská) pohnú a obsadia Slovensko,“ spomínal po vojne Vavro Šrobár. "Slovenský ľud čakal kozákov ako spasiteľa z jarma maďarskej tyranie.“ A Masaryk počul v tom čase rozprávať pražské trhovkyne, že najkrajšie husi už chystajú pre Rusov…

Koncom novembra 1914 obsadili vojská generála Brusilova Humenné a otvárala sa im cesta na juh do Uhorska. Neskôr síce c. k. armáda ruské jednotky vytlačila, ich ofenzíva však onedlho pokračovala. Vtedy sa rozchýrilo, že Rusi pochodujú na Budapešť a čoskoro vpadnú do Prešporka. Vo februári 1915 ruské jednotky opäť obsadili Medzilaborce a Bardejov, ďalej však už neprenikali. A tak to bolo až do mája 1915. Ťažké boje v Karpatoch ukončil prielom 11.¤nemeckej a 4. rakúsko-uhorskej armády.

Masaryk sa v Čechách dočkal obliehania Przemyslu a 15. decembra 1914 oslobodenia Belehradu srbskou armádou od rakúsko-uhorských vojsk. Potom odišiel do emigrácie. Neskôr vo Svetovej revolúcii, v diele, ktoré vyšlo v roku 1925, tvrdil, že rusofilom nikdy nebol, vo svojom memorande však musel brať do úvahy rusofilské nálady vo vtedajšej českej verejnosti aj v politike: "Sám som bol za republiku, ale vedel som, že väčšina bola v tom čase za monarchiu.“

Určite však nemal k cárskemu Rusku ani vtedy tak blízko ako iný český politik, budúci prvý ministerský predseda ČSR Karel Kramář. Ten bol v roku 1914 za vznik českého (československého) cárstva a jeho začlenenie do slovanskej ríše, kde by bolo hegemónom Rusko! Podľa Dušana Kováča z Historického ústavu SAV Masaryk prestal lichotiť cárskemu dvoru onedlho po tom, čo Rusko začalo vo vojne prehrávať: "V neskorších projektoch už nezdôrazňoval blízkosť Ruska a nehovoril viac ani o monarchii.“

Spojené štáty Česko-Slovensko?

Prvým z týchto projektov bola Clevelandská dohoda, podpísaná Slovenskou ligou v Amerike a Českým národným združením v USA v októbri 1915. S jej obsahom mal súhlasiť aj Masaryk (tak aspoň tvrdil jeho dôverník Emanuel Voska). O necelý mesiac neskôr proklamuje Český komitét zahraničný so sídlom v Paríži (premenovaný v roku 1916 na Československú národnú radu) z Masarykovho podnetu "boj za samostatný československý štát“.

Masaryk po odchode do emigrácie v roku 1915.
Masaryk po odchode do emigrácie v roku 1915. Autor: KINOBOX.CZ

V tom čase prvé husle v národnom emancipačnom zápase Slovákov začínajú hrať – vzhľadom na neutešené pomery v Uhorsku – americkí krajania. Podľa dávnejších zistení právnika Imricha Minára (zomrel predvlani vo veku 91 rokov) ich predstavitelia oceňovali úsilie Komitétu i osobne Masaryka o vznik spoločného štátu, jeho genézu i vnútorné usporiadanie si však predstavovali ináč.

"My Slováci americkí v zmysle 2. bodu Clevelandskej dohody v prvom rade priali sme si,“ písal predseda Slovenskej ligy Albert Mamatey Masarykovi v máji 1916, "že by Slovensko so zemiami českého kráľovstva tvorilo na základe rovnosti stojací federatívny celok s úplnou národnou autonómiou oboch čiastok – Česka i Slovenska.“ O mesiac neskôr informuje o tom Masaryk listom Beneša a neskrýva pohoršenie: "Slováci v Americe totiž mají plán fantastický, Čechy a Slovensko mají být v poměru dualismu…“ No nielen to. Ako ďalej upozornil Minár, americkí Slováci (podobne aj americkí Česi) boli v tom čase už uvedomelí Američania, ctili si Ústavu USA a ich ideálom bol preto federálny štát, ktorý sa konštituuje zmluvou medzi samostatnými štátmi. A tak nový štát v strede Európy si predstavovali najskôr ako "Spojené štáty Česko-Slovensko“.

Je však otázne, ako by si s takouto úlohou poradil domáci odboj. A vôbec, existoval v nejakej organizovanejšej podobe? Slovenské politické strany prešli po roku 1914 do pasivity a začali sa prebúdzať až v hodine dvanástej, na samom sklonku vojny. Podľa Kováča je dôležité, že domáca politika postupne odstúpila od programu autonómie v rámci Uhorska a prihlásila sa k programu česko-slovenského štátu.

Rozhodujúcu úlohu pri vzniku ČSR zohral napokon zahraničný odboj vedený trojicou Masaryk – Beneš – Štefánik. Ústava nového štátu ignorovala otázku slovenskej autonómie. Protesty amerických Slovákov odbíjala Praha paradoxne poukazovaním na – Pittsburskú dohodu z mája 1918, podpísanú aj Masarykom: "V dohode je bod, v ktorom sa hovorí, že o budúcnosti tohto štátu budú rozhodovať ľudia doma.“ Americkí občania predsa nemôžu diktovať domácim politikom!

Podľa Minára bolo Slovensko pre Masaryka iba nástrojom na riešenie slovenskej otázky. Podobne ako v memorande Greyovi išlo mu vraj aj v roku 1918 predovšetkým o obnovenie českej štátnosti, o "Veľké Česko“, rozšírené o Slovensko. "Položil tým ideový základ nielen vzniku, ale aj zániku Československa,“ tvrdil Minár.

Aj on však musel pripustiť, že Masaryk nemohol spochybniť ideu československého národa. Bez nej by totiž zakladajúci český národ bol voči ostatným národom ČSR (Slovákom, Nemcom a Maďarom) v menšine. Otázka samosprávy Slovenska sa odkladala na neurčito, vznikom ČSR sa však slovenský národ vymanil zo zovretia maďarizácie a chytil druhý dych.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#monarchia #Rakúsko-Uhorsko #Clevelandská dohoda #Tomáš G. Masaryk #W. Seton-Watson
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk