Zo Slovenska, a najmä z Čiech sa síce po vojne predovšetkým vysídľovalo, veď prebehol odsun nemeckej a čiastočne aj maďarskej menšiny, ale prázdno sa musí skôr či neskôr zaplniť a štátne orgány mali obavy, že sa sem nahrnú nežiaduci migranti, ktorí sa v českom pohraničí alebo na južnom Slovensku budú chcieť usadiť natrvalo. Ako vyplýva z dochovaných archívnych materiálov, niektorých členov československej exilovej vlády v Londýne to trápilo už v priebehu vojny.
A vývoj bezprostredne po jej skončení akoby im dával za pravdu. Ide o málo známy fakt, keď minister zahraničných vecí Jan Masaryk dostal v roku 1945 od židovskej sionistickej organizácie Agudath Israel memorandum s návrhom, aby Československo prijalo okolo 100-tisíc prevažne židovských utečencov z Poľska s tým, že by natrvalo osídlili niektorú časť českého pohraničia, bývalých Sudet.
O memorande sa zmieňuje vo svojej štúdii Jiří Friedl z Historického ústavu Akadémie vied ČR. Z plánu zišlo, vystriedali ho iné projekty a riešenia, ale poďme po poriadku.
Vydávali sa za Grékov
Už niekoľko mesiacov po skončení vojny sa Československo stalo hlavnou tranzitnou krajinou pre židovských utečencov z Poľska, Maďarska, Rumunska a zo Sovietskeho zväzu. Prestupnou stanicou na ich ceste do zasľúbenej zeme bola Bratislava. Utekali najmä z Poľska a boli to nielen bývalí väzni vyhladzovacích a ďalších nacistických táborov.
Väčšinu tvorili ľudia židovskej národnosti, ktorí sa ocitli už na začiatku svetovej vojny po rozdelení Poľska v Sovietskom zväze. Stalo sa tak na základe tajnej zmluvy Ribbentrop-Molotov. Teraz, po dohode Moskvy s Varšavou, boli opäť poľskými štátnymi príslušníkmi, ale vo svojej vlasti si pripadali ako cudzinci. Vzmáhal sa tam tzv. ľudový antisemitizmus, ktorý začiatkom augusta 1945 vyústil do prvého povojnového pogromu v Krakove.
Pred vojnou žili v Poľsku takmer tri milióny Židov, teraz ledva štvrť milióna, z ktorých mnohí mali zbalené kufre. Mierili do Palestíny, ibaže tá bola naďalej pod správou Britov, ktorí stanovili kvótu pre židovskú migráciu na 18-tisíc osôb ročne. Poľská vláda žiadosti Veľkej Británie vyhovela a hranice pre židovských vysťahovalcov uzavrela.
Odchádzali teda nelegálne. Vzniklo hnutie Bricha (po hebrejsky útek) a o utečencov sa začala starať rovnomenná židovská organizácia spolu s americkou charitatívnou organizáciou Joint (plným názvom American Joint Distribution Committee).
Podľa niektorých zdrojov prvé skupiny utečencov z Poľska dorazili na územie ČSR už v máji 1945. A z augusta pochádza prvé policajné hlásenie o zadržaných židovských utečencoch z Poľska v Ostrave, kadiaľ viedla jedna z migračných trás.
Bricha si už vtedy zriadila v Prahe svoju kanceláriu, ktorá sa, mimochodom, nachádzala neďaleko britského strediska pre vyšetrovanie ilegálneho vysťahovalectva do Palestíny. Skupiny utečencov vybavených preukazmi Červeného kríža a vydávajúcich sa za Grékov potom prekračovali poľsko-československé hranice. Prečo sa vydávali práve za Grékov? Svojou hebrejčinou mali utečenci predstierať gréčtinu a tvrdili, že smerujú do rodiska v Grécku.
Tisíce týchto údajných Grékov potom cestovali na juh do Bratislavy a odtiaľ cez Rakúsko do prístavov v západnej Európe alebo v Stredomorí. „Pohraničná stráž v Poľsku a Československu sa rýchlo naučila rozpoznávať ,gréckych' utečencov, ale zdá sa, že dostala príkaz privrieť oči a umožniť im prechod,“ predpokladá izraelský historik Moshe Yegar.
Spočiatku to však nebolo až také jednoduché, lebo ministerstvo vnútra vedené Václavom Noskom (za KSČ) chcelo utečencov vracať späť do Poľska. Čakalo sa iba na stanovisko vlády, ktorá bola v tom čase zamestnaná sporom s naším severným susedom o oblasť Těšína.
Mnohí skončili na Cypre
Bricha však medzitým nadviazala dobré kontakty s niektorými úradníkmi v rezorte vnútra a získala pre svoju činnosť ďalších členov vlády. Veľmi sa v jej prospech angažoval predovšetkým Jan Masaryk, ale aj jeho námestník, štátny tajomník Vladimír Clementis.
Vďaka nim mohlo už v polovici októbra 1945 odísť od poľských hraníc do Rakúska deväť vlakov s utečencami, hoci vláda udelila Briche zákonný status organizácie na podporu obetí holokaustu až v júli 1946. To už bolo po prvých povojnových parlamentných voľbách, v ktorých zvíťazila KSČ a predsedom tzv. vlády Národného frontu sa stal komunista Klement Gottwald.
Kým prvé transporty s týmito utečencami smerovali väčšinou do západných Čiech a potom do americkej okupačnej zóny v Nemecku, v júli 1946 povolila československá vláda už len južnú cestu, ktorú uprednostňovala aj Bricha, cez Náchod a Broumov do Bratislavy.
Kým v roku 1945 sa z vlaku nesmelo na československom území vystúpiť, neskôr vznikli v spomínaných dvoch východočeských mestách akési tábory či zariadenia určené na prijímanie utečencov z Poľska. Dlho sa v nich však nezdržali, lebo len čo sa ich tam sústredilo okolo tisícky – práve toľko sa zmestilo do jedného vlaku – cestovali cez Brno ďalej do Bratislavy. Nasledovala pasová pohraničná kontrola v Devínskej Novej Vsi a cesta do ďalšieho tranzitného tábora vo Viedni.
Vláda v Prahe rozhodla o legalizácii tejto trasy koncom júla 1946 vôbec nie náhodou. Tri týždne predtým prepukol v poľskom mestečku Kielce pogrom, počas ktorého zahynulo 43 Židov vrátane žien a detí. Tragédia mala celosvetový ohlas. Poľská vláda musela ľuďom, ktorí si želali odísť do Palestíny, otvoriť hranice.
V Prahe správne predpokladali, že hlavný nápor utečencov bude smerovať do Československa. Predbežné odhady hovorili o 70-tisíc osobách a na takúto utečeneckú vlnu sa bolo treba patrične pripraviť.
Vláda utečencom umožnila prechod cez naše územie, zároveň však rezort vnútra dostal pokyn, aby zabránil ich rozptýleniu medzi obyvateľstvo a skrátil ich pobyt u nás na minimum. Ale dokážu zvládnuť takýto prílev utečencov americké okupačné úrady v Rakúsku, a predovšetkým v Nemecku? Veď tam mali práve plné ruky práce s nemeckými vysídlencami z českého pohraničia…
Foto: Yadvashem.org
Ďalším dlho otvoreným problémom bolo financovanie tohto tranzitu. Významnou sumou prispel Joint. Bricha sa však spoliehala najmä na UNRRA, agentúru, ktorú víťazné mocnosti založili na pomoc najviac postihnutým vojnou. Nakoniec však z UNRRA neprišlo nič nad rámec prídelu, ktorý sa už predtým vykrojil z „koláča“ zahraničnej pomoci Československu. A tak hlavnú ťarchu nákladov spojených s prechodom židovských utečencov a ich tranzitným pobytom na našom území niesla Gottwaldova vláda. V roku 1947 ich vyčíslila takmer na 41 miliónov korún.
Rôzne zdroje sa líšia v celkových počtoch utečencov, zachovala sa však správa Israela Jacobsona, riaditeľa Joint, z marca 1947. Vyplýva z nej, že v americkej okupačnej zóne sa nachádzalo v tom čase takmer 120-tisíc poľských Židov, ktorí sa tam dostali cez Československo.
Ako uvádza český historik Petr Sedlák, úlohu koordinátora všetkých utečencov z východnej a zo strednej Európy do lokalít vhodných na nalodenie plnil Mosad, vtedy ešte zložka podzemnej židovskej armády Hagana v Palestíne. Ale nastúpiť na loď ešte neznamenalo pristáť pri brehoch Palestíny.
„Utečencov zvyčajne zadržali a sústredili v internačných táboroch na Cypre,“ upozorňuje Sedlák. V niektorých prípadoch išli britské úrady ešte ďalej a napríklad loď Exodus vrátili s utečencami od palestínskych brehov späť do Hamburgu. „Briti zároveň dôrazne naliehali diplomatickou cestou na európske štáty, aby bránili pohybu židovských utečencov na svojich hraniciach,“ dodáva Sedlák.
Ponechať ich tu dlhšie?
Utečenecké tábory v Rakúsku aj v Nemecku už boli na sklonku roku 1946 preplnené, čím sa predlžoval aj tranzitný pobyt migrantov na území ČSR. Prijatie takéhoto množstva ľudí však odmietali všetky štáty, USA nevynímajúc.
Vtedy sa obrátil priamo na Gottwalda Philip S. Bernstein, reformovaný rabín, ktorý pôsobil ako poradca pre židovské záležitosti v štábe generála Josepha McNarneyho, veliteľa americkej okupačnej zóny v Nemecku. Bernstein požiadal premiéra, aby Československo poskytlo „v táboroch dočasné prístrešie“ desiatim tisícom židovských utečencov. Ďalších asi 25-tisíc osôb chceli Američania umiestniť v Taliansku.
Tento plán preskúmal na základe archívnych materiálov český historik Friedl. Ako neskôr oznámil Bernstein písomne generálovi McNarneymu, premiér Gottwald podmienil prijatie židovských utečencov na dočasný pobyt zárukami, že po jeho uplynutí Američania prevezmú Židov bez okolkov späť do svojej okupačnej zóny.
Generál súhlasil a tvrdil že sa tak stane do 1. júla 1947. Ale kto bude ten dočasný pobyt financovať, pýtal sa ďalej Gottwald. Dodatočné prídely potravín zabezpečí Joint, ak sa československá strana postará o zriadenie táborov a samotné stravovanie, odpovedal Bernstein.
Gottwaldov kabinet o návrhu rokoval v novembri 1946 a súhlasil s dočasným umiestnením 10-tisíc utečencov, ak bude súhlas poľskej vlády a ak sa vláda USA zaručí, že ich 1. júla 1947 velenie americkej okupačnej zóny v Nemecku naozaj prevezme späť. Predpokladalo sa, že niekoľko tisíc migrantov bude počas svojho pobytu na území ČSR pracovať pri obnove vojnou zničenej infraštruktúry v pohraničí a touto prácou pokryjú časť nákladov československej strany.
V decembri 1946 dostala Praha záruky z Washingtonu, v januári 1947 však Varšava znovu zatvorila svoje hranice pre emigrantov do Palestíny. Podľa izraelského historika Yehudu Bauera (rodáka z Prahy) sa práve preto plán na dočasné usídlenie židovských migrantov v Československu nemohol uskutočniť.
Pokračovali však ilegálne prechody hraníc a mesačne preniklo do Československa priemerne 600 utečencov z Poľska. Pritom internačné tábory v Rakúsku i v Nemecku už naozaj praskali vo švíkoch. V máji 1947 sa Jacobson obrátil na Clementisa s pozmeneným projektom.
Tentoraz by išlo o polročný až ročný pobyt v ČSR výlučne len tých utečencov, ktorých by úrady dokázali využiť (po prípadnom zaškolení) v regiónoch, kde akútne chýbajú pracovné sily. Ženy, deti a starcov by zobrali Američania do svojej okupačnej zóny.
Návrh sa podľa Friedla zapáčil najmä ministrovi Noskovi, ktorý sa nebránil ani plánu na trvalý pobyt týchto migrantov v takých priemyselných aglomeráciách ako Kladno či Ostrava.
Exodus maďarských Židov
V priebehu jesene 1947 sa však situácia na Blízkom východe začala meniť. Veľká Británia (aj pod tlakom USA) sa vzdala mandátu nad Palestínou a OSN rozhodla koncom novembra o jej rozdelení na arabský a židovský štát. V máji nasledujúceho roku vznikol Izrael.
Židia zo strednej Európy sa už potom mohli vysťahovať do zasľúbenej zeme bez viacerých predchádzajúcich prekážok. Bratislava však naďalej zostávala prestupnou stanicou pre migrantov nielen z Poľska, ale aj z Maďarska, Rumunska a bývalej Podkarpatskej Rusi. Nič na tom nezmenili známe protižidovské výtržnosti počas zjazdu partizánov, ani februárový prevrat v roku 1948.
Exodus prebiehal viac-menej nerušene až do novembra 1949. Počas tranzitného pobytu mali migranti k dispozícii nielen utečenecký tábor v Devínskej Novej Vsi, ale aj kuchyňu židovskej obce a hotely Carlton a Jeleň v Bratislave.
„Osobných vecí si odnášali málo a aj ako hoteloví hostia mali nepatrný prídel,“ rozprával mi dnes už nebohý Ján Šimko, vtedy hlavný čašník v Carltone. „Na dva dni disponovali potravinovými lístkami v hodnote 20 dekagramov mäsa a na 400 gramov chleba. Mali však nejaké peniaze, a tak dali zarobiť početným šmelinárom – čierny trh v Bratislave vtedy prekvital – ktorí im prinášali lístky na mäso a múku.“
Na jar 1949 zakázalo Maďarsko svojim Židom vysťahovalectvo do Izraela a Budapešť vyvíjala nátlak na Prahu, aby urobila to isté. Praha však neustúpila. Podľa Moshe Yegara len v mesiacoch marec až máj 1949 odišlo nelegálne z Maďarska (s pomocou prevádzačov) cez Slovensko do Izraela približne 20-tisíc Židov.
Prijímacie strediská pre týchto utečencov vznikli v Slovenskom Novom Meste a v Štúrove. Ako však získali povolenie na odchod z Československa? „Československé úrady poskytovali jednotlivým skupinám utečencov z Maďarska hromadné pasy ako občanom bez štátnej príslušnosti, ktorí tak mohli odísť z krajiny legálne,“ vysvetľuje Yegar.
Od apríla do augusta 1949 opúšťal Slovensko každý týždeň jeden mimoriadny vlak s vysťahovalcami. Vypravoval ho repatriačný odbor Povereníctva sociálnej starostlivosti v Bratislave. Mieril do 3-tisíc kilometrov vzdialeného talianskeho prístavu Bari. Odtiaľ cestovali vysťahovalci loďami najčastejšie do Haify.
Predpokladá sa, že v rokoch 1945–1949 odišlo cez Bratislavu viac ako 150-tisíc židovských utečencov. Československo zastavilo tento tranzit až v septembri 1950. To už bol Jan Masaryk mŕtvy a Clementis pracoval ako radový zamestnanec v banke v očakávaní najhoršieho. Zato Gottwald bol na výslní ako prezident republiky. Československé zbrojovky medzitým vyzbrojili izraelskú armádu a spoločný štát Čechov a Slovákov sa významne podieľal aj na výcviku jej elitných príslušníkov.
Prečo potom taký obrat? Podľa českého historika Karla Kaplana súvisel so zmenou sovietskej politiky na Blízkom východe. Keď Stalin zistil, že na Blízkom východe nevznikne socialistický štát, že Izrael naďalej spolupracuje aj so Západom, rozhodol sa podporiť jeho úhlavných nepriateľov v arabskom svete. Nuž a Praha vtedy len kopírovala rozhodnutia Moskvy. Jednoducho, musela…