Foto: SHUTTERSTOCK
Keby Róbert Bezák žil pred 600 rokmi, pravdepodobne skončí ako majster Hus – v žalári a potom zrejme v plameňoch na hranici. Veď jezuita Šebastián Labo v knihe, ktorá vyšla iba vlani (!), otvorene nazýva odvolaného trnavského arcibiskupa „heretikom“, teda kacírom, vyčíta Bezákovi, že neuznáva pápeža ako „duchovnú hlavu katolíkov“ a že chcel založiť „novú, tzv. očisťujúcu sa katolícku cirkev“. Niečo podobné zaznelo pred stáročiami v juhonemeckej Kostnici (Konstanz) z úst cirkevnej vrchnosti na adresu bývalého rektora pražskej univerzity, rímskokatolíckeho kňaza a kazateľa Jana Husa. Ešte šťastie, že dnes už nie je stredovek.
Samozrejme, Hus zašiel vo svojej kritike neporiadkov v cirkvi i vo vzdore voči predstaveným oveľa ďalej. Napadol politiku udeľovania odpustkov za pápeža Jána XXIII., korupciu v najvyšších cirkevných kruhoch a – vrchol všetkého – Petrovho nástupcu označil za antikrista.
Ani vtedajšie vnútorné pomery v rímskokatolíckej cirkvi sa však nedajú porovnať so súčasnými. Život biskupov bol pričasto v príkrom rozpore s Písmom svätým, existencia dvoch a neskôr dokonca až troch navzájom súperiacich pápežov, nekonečné križiacke výpravy, kupčenie s biskupskými úradmi…
Napriek tomu našinec, ktorý sa ťažko vžíva do spoločenských pomerov na začiatku 15. storočia, nechápe v súvislosti s Husovým tragickým osudom najmä to, prečo Kostnický koncil – snem biskupov zvolaný pápežom (1414 – 1418), musel 6. júla 1415 poslať reformátora cirkvi za jeho nesprávne názory a „hanebné“ omyly až na popravisko. Ba čo viac, prečo Husa museli odsúdiť na taký krutý trest, ako je upálenie zaživa? Vari nestačilo zavrieť ho do nejakého kláštora v Taliansku alebo v Španielsku, aby už nemohol hlásať svoje „bludy“?
Ukazuje sa, že nie. Bola celkom iná doba, iné mravy a platilo aj iné právo. Sám Hus svojho času žiadal od kráľa Václava IV. upálenie svojich teologických odporcov ako kacírov. Uvádza to František Palacký v Dejinách národa českého (1848) a nie je dôvod mu neveriť, Palacký bol navyše evanjelik.
Vtedajšia cirkev bola doslova zrastená so štátom. "Boj na život a na smrť a hrdelné tresty boli niečo samozrejmé, nikoho to vtedy tak nevzrušovalo, lebo strata života sa neposudzovala príliš príkro,“ pripomína Josef Plocek, známy český katolícky aktivista a zároveň znalec cirkevného práva. „Kacír bol svojím postojom nepriateľom štátu a štát naňho aj takto nazeral. Štát ho považoval za nepriateľa ľudu, za vyloženého zločinca. Preto cirkev, jej inkvizičný súd po vypočutí kacíra a po (márnych) snahách priviesť ho k rozumu, aby odvolal, oľutoval svoje konanie, odovzdáva ho štátu.“
Napokon, aj v prípade majstra Husa cirkev po vynesení rozsudku na Kostnickom koncile prenecháva jeho vykonanie svetskej spravodlivosti. A štát postupuje podľa vtedy platných noriem a zvykov. Ale prečo cirkev a vykonávatelia jej rozhodnutia siahali po takom tvrdom treste, prečo práve upálenie zaživa? Traduje sa, že už od vzniku prvých inkvizičných súdov v 12. storočí sa upálenie kacíra považovalo za tzv. čistý trest, keďže v cirkvi platila zásada „ecclesia non sitit sanguinem“ (cirkev nebaží po krvi). V knihe O funkcii tortúry to tvrdí jej autor Anton Rašla, kedysi docent trestného práva na Univerzite Komenského. Nuž, pri upálení sa krv naozaj neprelievala…
„V pravde evanjelia som kázal"
Hus nebol zďaleka prvým ani posledným kacírom, ktorý zhorel na hranici. V starých kronikách sa možno dočítať, že v Nemecku roku 1212 za jeden jediný deň upálili sto kacírov zo sekty katarov. Vtedy tam ešte nepôsobil inkvizičný súd, o treste rozhodol štrasburský biskup. Katari neuznávali potrebu cirkevnej hierarchie na to, aby sa človek spojil s Bohom, a hlásali prísne asketicky spôsob života.
O sto rokov neskôr, 18. marca 1314, popravili „pomalým upálením“ na jednom z ostrovčekov rieky Seiny v Paríži veľmajstra rádu templárov Jacqua de Molaya. Templári svojimi mocenskými ašpiráciami krížili politické plány kráľa Filipa IV., dlho však mali podporu pápeža Eugena III. (tvorili jeho gardu). Po uväznení viacerí nevydržali strašné tortúry a vynútene priznávali všetko možné i nemožné, až nakoniec prišli o pápežovu dôveru.
Vtedajšie trestné právo zrejme poznalo aj možnosť a spôsob „rýchleho upálenia“, ba existovalo tzv. výnimočné zmiernenie tohto trestu, keď odsúdeného najprv uškrtili a len potom upálili. Pri verejnom vypočúvaní však musel odpovedať na otázky vyšetrovateľa tak, ako sa od neho žiadalo a priznať si vinu. Pýtate sa, aký to malo zmysel, veď kacíra upálili tak či tak? Kajúcnik však potom ešte mal nádej na večný život, kým ten, čo sa zaťal, ju definitívne stratil.
Tak je to, nebol kacír ako kacír. Zvlášť závažné úchylky odpadlíkov od pravej viery „ohrozovali alebo rúcali jednotu cirkvi a pápežský primát“. Majster Jan mal trpieť práve touto najťažšou úchylkou. Hus, ako vyplýva zo svedectiev účastníkov Kostnického koncilu, opakovane odmietol uznať, že je kacír: „V pravde evanjelia, ktorú som písal a učil a kázal, dnes s radosťou chcem zomrieť,“ povedal ríšskemu maršalkovi Hoppemu z Pappenheimu a vojvodovi Ludvíkovi, keď ho tesne pred popravou naposledy prehovárali, aby odvolal svoje učenie.
Z dejín inkvizície je však známe, že ak heretik odmietol verejne prejaviť ľútosť nad svojím previnením, ak sa natoľko zaťal, že mohol vykrikovať svoje „bludy a kliatby“ aj na hranici, nasadili mu kati v deň popravy kovovú „škrtiacu hrušku“. Mal potom dokorán otvorené ústa, čo mu nedovoľovalo vydať ani hláska. V prípade Husa však jeho sudcovia a kati až tak ďaleko zrejme nezašli.
Svedčí o tom dochovaná správa o Husovej poprave, ktorú dvojmo vyhotovil Petr z Mladoňovíc. Ten bol pisárom Jana Kepku z Chlumu, ktorý sprevádzal Husa na Kostnickom koncile. Majster sa cestou z kostola na popravisko viackrát prihováral účastníkom koncilu, katom aj náhodným zvedavcom. Keď kati podpálili hranicu, Hus začal dokonca spievať náboženskú pieseň. Pokračovať v speve mu zabránili až šľahajúce plamene.
Hľa, arcikacír!
Postava Husa obrástla za tých 600 rokov mnohými mýtmi a legendami. Jedna z nich sa týka aj samotného upálenia. Z prizerajúceho sa davu vystúpila v jednej chvíli starenka s viazaničkou raždia a hodila ju do ohňa. „Svätá prostota,“ povzdychol si vraj Hus.
V správe Petra z Mladoňovíc sa však táto epizóda vôbec nespomína, a preto historici o jej hodnovernosti vážne pochybujú. Navyše, upálenie zaživa patrilo v stredoveku medzi najbolestivejšie tresty. Odsúdencovi spravidla nebolo do podobných replík, najmä ak súd nariadil tzv. pomalé upálenie a v prípade popravy Husa išlo, pravdepodobne, o toto autodafé. Legenda však približuje reálnu situáciu.
Popravy kacírov sa vykonávali verejne, obyčajne v sobotu alebo v nedeľu, za prítomnosti zmanipulovaného davu. Ich súčasťou býval slávnostný sprievod na oslavu pravej viery. Aj Husa pohnali na popravisko v sobotu ráno 6. júla. Najprv však eskorta priviedla väzňa do kostnickeho chrámu, kde prebiehal koncil. Tam si Hus vypočul obžalobu a ortieľ: knihy kacíra spáliť, jeho samého zbaviť kňazskej dôstojnosti a odovzdať „ramenu svetskému“. Biskupi ešte nasadili väzňovi vysokú papierovú čapicu s namaľovaným výjavom, ako traja čerti trhajú na kusy hriešnu dušu, a s nápisom „Hic est haeresiarcha“ (Hľa, arcikacír). Potom prevzal Husa kráľ Žigmund Luxemburský (na koncile viedol družinu magnátov), aby ho vzápätí odovzdal vojvodovi Ludvíkovi a ten zasa kostnickým úradníkom so slovami, že má byť upálený ako kacír.
Ozbrojenci viedli odsúdeného na miesto popravy. Za ním kráčal zástup kňazov, biskupov a obyvateľov mesta. Husa priviazali reťazami k drevenému kolu. Zachoval sa údaj, že na vykonanie trestu sa použili tri fúry dreva. Po upálení rozbili zuhoľnatenú hlavu polenami na kúsky a telo roztrhali ešte kliešťami a spolu s popolom z ohniska hodili do rieky Rýn. Dav jasal, pekelné divadlo sa páčilo, hoci hlavným poslaním upálenia bolo odstrašiť prípadných nasledovníkov kacíra.
Velebený aj zatracovaný
Nevieme presne, kedy sa prvé správy o Husovej mučeníckej smrti dostali do našich končín. Masové médiá vtedy neexistovali, dokonca ani noviny, veď tlač vynašiel Gutenberg až o 40 rokov neskôr. Informácie o udalostiach v Kostnici sa však mohli šíriť na tie časy pomerne rýchlo, veď Žigmund Luxemburský bol predsa nielen rímsko-nemecký, ale aj uhorský kráľ. Okrem toho, Hus mal na pražskej univerzite početných žiakov z Uhorska, a konkrétne aj zo Slovenska. Tí posielali strašnú zvesť o konci svojho učiteľa domov.
Samozrejme, hlavnými nositeľmi Husovho učenia a tragického príbehu boli v prvých rokoch a desaťročiach po jeho smrti táboriti, Žižkovi „svätí bojovníci“, ktorí v prvej polovici 15. storočia podnikli niekoľko výprav a vpádov na územie Slovenska. Podľa dávnejších zistení slovenského historika Jána Holáka žilo v Bratislave v roku 1426 už približne 60 rodín – prívržencov husitstva, ktoré medzi sebou udržiavali intenzívne kontakty.
Samozrejme, Hus bol v našom zemepisnom priestore za tých 600 rokov, ktoré práve uplynuli od jeho smrti, velebený i zatracovaný, zabúdaný i znovuobjavovaný. To sa týka aj Husovej domoviny. Bezprostredne po smrti sa stal ikonou celého hnutia a po porážke Žigmundových vojsk husitmi žili v českom štáte takmer dve storočia až do Bielej hory (1620) vedľa seba dve odlišné cirkvi: väčšinová husitsko-reformačná a katolícka. „Prvýkrát v Európe i vo svete sa tu uplatnil – aj keď v obmedzenej miere – moderný princíp tolerančný," napísal pred polstoročím český historik a filozof Robert Kalivoda. „Husitská cirkev likvidovala monopol feudálnej katolíckej cirkvi.“
Po Bielej hore a rekatolizácii Čiech sa na Husa ďalšie dve storočia viac-menej zabúdalo. Až po reformách cisára Jozefa II. (tolerančný patent), a najmä v súvislosti s českým národným obrodením sa táto historická postava dostáva do popredia – ako národný hrdina. A v rokoch 1848–1849 aj ako ikona vtedajšej revolúcie. Súčasný historik Jaroslav Šebek z Akadémie vied ČR hovorí v tejto súvislosti až o „posadnutosti Husom“.
Slovenské národné obrodenie si našlo medzi historickými postavami iných hrdinov, v prostredí evanjelikov sa však uctieval aj Hus, ale predovšetkým ako Lutherov predchodca. Karol Kuzmány v Živote Dr. Martina Luthera (1840) píše o ňom ako o „nemeckom Husovi“.
V roku 1915 sa malo pripomínať 500. výročie Husovej smrti, ale zúrila svetová vojna a v celom Rakúsko-Uhorsku boli manifestácie zakázané. Monumentálny pomník Husovi na Staromestskom námestí v Prahe muselo odhaľovať "potichu“ zhromaždenie jeho stúpencov na tamojšej radnici. Zato v Ženeve vyhlásil Tomáš G. Masaryk 6. júla 1915 verejne vojnu Rakúsko-Uhorsku a zároveň ako vodca zahraničného odboja oznámil začiatok boja za samostatný štát. Budúca ČSR sa rodila takpovediac v znamení Husovho odkazu.
Kacír mučeníkom? Nikdy!
Urobme ešte jeden historický prestrih. O desaťročie neskôr, v marci 1925, čiže už v spoločnom štáte Čechov a Slovákov, sa 6. júl vyhlasuje za štátny sviatok. Masaryk dá v ten deň vyvesiť nad Pražským hradom čiernu husitskú zástavu s červeným kalichom. Vatikán sa ostro ohradil (ako možno takto sláviť kacíra, rozvracača viery a cirkvi?), pápežský nuncius na protest opustil Prahu.
Roztržka so Svätou stolicou sa nemohla páčiť českým ani slovenským katolíkom, Hlinkova strana odsúdila Masarykovo heslo „Preč od Ríma“. Husa si však paradoxne začali prisvojovať zakladajúci členovia KSČ. Ježiš bol pre nich prvým a Hus druhým komunistom. Mladý Klement Gottwald, ktorý vtedy pôsobil ako redaktor na Slovensku, bol vraj prekvapený, keď sa dozvedel, že Hus pôsobil ako katolícky kňaz. Veď to bol predsa revolucionár!
Je zaujímavé, že aj teológ Jozef Špirko vo svojich 2-zväzkových Cirkevných dejinách predstavil kedysi Husa slovenskému čitateľovi nie ako reformátora, ale ako „podnecovateľa nebezpečnej revolúcie“.
V medzivojnovom období si teda uctievali pamiatku Husa na Slovensku predovšetkým evanjelici a ďalšie protestantské cirkvi (vrátane husitskej, ktorá vtedy vznikla pod názvom Cirkev československá). Členovia Obce sokolskej sa 6. júla zúčastňovali v Petržalke, ale napríklad aj v Ružomberku na slávnostných sprievodoch, zapaľovali vatry a podobne.
Počas druhej svetovej vojny sa k Husovi ako bojovníkovi za národnú slobodu („vyhnal" predsa Nemcov z pražskej univerzity) hlásil domáci i zahraničný odboj. Prvý československý armádny zbor v ZSSR mal husitskú symboliku, v Čechách i na Slovensku vznikli partizánske oddiely pomenované po Husovi, Žižkovi a ďalších husitoch.
Po roku 1948 a zmene režimu sa Hus stáva bojovníkom za spravodlivosť a pravdu revolučného proletariátu. Vtedajšia propaganda si poradila aj s Husovým kňazstvom. "Jan Hus sa rozhodol stať kazateľom, aby mohol lepšie slúžiť ľudu,“ vysvetlilo Rudé právo čitateľom 6. júla 1950.
Preskočme ešte 15 rokov. To si už svet pripomínal 550. výročie upálenia Jana Husa a práve sa chýlil k záveru II. vatikánsky koncil. Kardinál Josef Beran vystúpil s návrhom, aby sa rímskokatolícka cirkev pozrela na Husa objektívnejšie. Museli však uplynúť ešte takmer tri desaťročia, kým rímska kúria ústami Jána Pavla II. vyjadrila ľútosť nad krutou smrťou Husa. Po pápežovi to poslušne opakovali a ďalej opakujú takmer všetci katolícki hodnostári a duchovní.
Vyjadrenie ľútosti však ešte neznamená plnú rehabilitáciu, tobôž blahorečenie či dokonca svätorečenie.
Vyjadrenie ľútosti však ešte neznamená plnú rehabilitáciu, tobôž blahorečenie či dokonca svätorečenie. A možno s ním vôbec počítať? Zrejme nie. Pregnantne to nie tak dávno vyjadril Rudolf Malý z Teologickej fakulty Juhočeskej univerzity: „Keby Hus žil dnes a musel sa zodpovedať zo svojich mylných názorov pred Kongregáciou pre náuku viery, niet pochýb, že by táto inštitúcia rozhodla presne tak, ako Kostnický snem. Katolícka náuka je totiž neomylná a nadčasová.“
Skrátka, kacír podľa týchto ľudí zostáva kacírom naveky.