Prílev utečencov z Grécka? Už sme to zažili

Grécko a utečenci. Toto slovné spojenie sa v našich nedávnych dejinách už raz skloňovalo. V kolíske západnej kultúry zúrila vtedy občianska vojna a v jej dôsledku si masy Grékov hľadali útočiská po celej Európe. Bývalé Československo zaznamenalo dve veľké vlny týchto utečencov.

29.07.2015 06:00
grécke deti, utečenci Foto:
Grécke deti z prvých transportov Červeného kríža.
debata (10)

Prvú tvorili predovšetkým tisícky detí, v tej druhej už prevládali dospelí. Mali tu pobudnúť dočasne, rok dva, nie dlhšie. Nakoniec z toho boli desaťročia a mnoho Grékov si u nás našlo trvalý domov.

Dnes kvóty utečencov určuje členským štátom „na dobrovoľnom základe“ Brusel, vtedy prerozdelenie migračných prúdov riadila v sfére svojho vplyvu Moskva. Súčasné Česko má prijať v priebehu dvoch rokov 1 500 utečencov (vrátane tých, čo smerujú do vnútra spoločnej Európy cez grécke ostrovy) a Slovensko asi 800. V rokoch 1948 – 1950 však do niekdajšieho spoločného štátu Čechov a Slovákov prišlo 12– až 14-tisíc gréckych migrantov.

Dnes je v našich krajinách relatívne slušná životná úroveň, tri roky po svetovej vojne sa najmä Slovensko ešte len spamätávalo z toho najhoršieho. Navyše, v roku 1947 ho postihlo strašné sucho a neúroda. Až do roku 1953 boli viaceré základné potraviny na prídel…

Dnes sa o probléme migrantov vášnivo diskutuje v národných parlamentoch i v centrále Európskej únie. Vtedy sa všetko dohodlo za zatvorenými dvermi v kremeľských kabinetoch a vo vedení Komunistickej strany Československa.

Za grécku stranu sa na rokovaniach zúčastnili zástupcovia Komunistickej strany Grécka, ktorá v občianskej vojne viedla ľavicové sily a partizánsku armádu. KSČ zastupoval Bedřich Geminder, vedúci medzinárodného oddelenia na ústredí v Prahe. (Mimochodom, ten istý Geminder, ktorého o štyri roky neskôr odsúdili na smrť v zinscenovanom procese s „protištátnym sprisahaneckým centrom“ na čele s Rudolfom Slánským).

Prvé transporty Červeného kríža s gréckymi deťmi dorazil cez Štúrovo a Bratislavu do Mikulova v apríli a máji 1948. V prvom bolo 749 detí, v ďalších štyroch ešte bezmála 3-tisíc. Cesta jedného takého vlaku trvala s prestávkami aj tri mesiace. Viedla zvyčajne cez Albánsko, Juhosláviu (v mestečko Buljkes stáli transporty dlhšie) a cez Maďarsko až k nám.

V Banskej Bystrici žije Ing. Panagiotis Fotopoulos, dnes je to sedemdesiatnik, vtedy mal iba 4 roky. „Narodil som sa na severe Grécka, v oblasti zvanej Egejská Macedónia,“ začína svoje rozprávanie. „Môj otec padol v občianskej vojne na strane partizánov. Boli sme traja bratia, ja z nich najstarší, a sestra. Utekali sme z krajiny s babičkou a tetou, mama partizánka nás nasledovala až v nasledujúcom roku. Prišli sme sem podvyživení, traumatizovaní, otrhaní, zúbožení. V Mikulove nás dobrí ľudia obliekli, obuli, dali sa dosýta najesť, liečili. Na to sa nezabúda…“

Putovanie gréckych detí po karanténnych táboroch a detských domovoch mapovala aj mladá historička slovenského pôvodu Miroslava Soláriková, ktorá pôsobí na Masarykovej univerzite v Brne. Zistila napríklad, že po uplynutí niekoľkotýždňovej karantény posielali deti do viac ako stovky detských domovov na území celého Československa. Desať z nich sa nachádzalo na Slovensku: v Pečeňadoch, Šamoríne, Uhrovci, Ľubochni, Slovenskej Ľupči, Ružomberku, Rožňave, Hýľove, Pribeníku a Kochanovciach.

Často išlo o dočasné, na tento účel vytvorené priestory, veď bolo krátko po vojne. „Preto sa využili bývalé kúpele, zotavovne, rekreačné zariadenia, skonfiškované kaštiele a podnikové ubytovne,“ vysvetľuje Soláriková. „A počas letných mesiacov ubytovali deti dokonca v stanových táboroch.“

Chceli z nich mať bojovníkov

Koľko malých migrantov z tejto vlny – označovanej aj ako Akce Ř (Řekové) alebo Akcia G – pripadlo Slovensku? Presné údaje nepoznáme, ale podľa zistení českého historika gréckeho pôvodu Petrosa Cironisa (on sám sa do ČSR dostal ako 12-ročný v jednom z prvých transportov) ich mohlo byť okolo tisícky.

V rokoch 1948 – 1949 prijalo totiž Československo 3 750 týchto detí, z nich 1 200 ubytovali v Čechách a ďalších 1 200 až 1 500 na Morave. Zvyšok museli aspoň v prvej etape ubytovať v detských domovoch a táboroch na Slovensku, ktoré vtedy spadali pod Povereníctvo práce a sociálnej starostlivosti v Bratislave.

Nezdržali sa tu však dlho. Konstantinos Miovský, ktorý žije v Tišnove na južnej Morave, sa dostal do Mikulova v máji roku 1948 takisto ako 12-ročný chlapec. Po skončení karantény ho poslali do Ľubochne a neskôr do Slovenskej Ľupče. Už na prelome rokov 1948/1949 sa však ocitol v detskom domove v Sobotíne pri Šumperku (Olomoucký kraj), ktorý vznikol z detskej ozdravovne. Bol výlučne pre grécke detí a postupne ich tam sústredili 650.

Z dochovaných archívnych materiálov, ktoré preskúmala česká etnografka gréckeho pôvodu Antula Botu, vyplýva, že už koncom augusta 1948 sa na ústredí KSČ konala porada Gemindera s predstaviteľmi gréckej radikálnej ľavice.

Žiadali sústrediť deti do menšieho počtu stredísk, aby ich výchovu mohli zabezpečiť gréckymi učiteľmi a inštruktormi. Navrhovali štyri strediská, ale aj vzhľadom na rozdielny zdravotný stav a vek detí sa napokon dohodlo osem stredísk.

„Grécka strana sa snažila deti (neskôr i dospelých emigrantov) koncentrovať v miestach, kde by boli vychovávané v duchu komunistickej ideológie a pripravované na návrat do vlasti a ďalší boj za komunistické ideály,“ vysvetľuje Soláriková. „Hľadali opustené usadlosti v horách , ktoré by pripomínali severné Grécko (odkiaľ väčšinou pochádzali), lokality vhodné na prijatie tisícov nových migrantov. Na Slovensku sa také nenachádzali, kým v česko-moravskom pohraničí po vysídlení Nemcov áno.“

V zbernom tábore. Foto: David Seymour
grécke deti, utečenci V zbernom tábore.

Voľba napokon padla na vyľudnené obce v okresoch Krnov, Jeseník a Žamberk. A tak už v októbri 1948 sa začali aj grécke deti zo Slovenska sťahovať na Moravu a do Sliezska, napr. do zotavovne v Melči. Časť z nich však musela žiť na Slovensku ešte aj koncom augusta 1949, keď ministerstvo práce a sociálnej starostlivosti v Prahe vydalo výnos, podľa ktorého správa nad domovmi pre grécke deti prechádzala na krajské národné výbory. Výnos ukladal v tejto súvislosti úlohy aj povereníctvu v Bratislave.

Niektoré staršie deti sa z Čiech a Moravy dostali na Slovensko v lete 1949, kedy na žiadosť gréckych komunistov prebiehal v Petržalke vojenský výcvik chlapcov od 15 do 18 rokov Podľa zistení balkanológov Kateřiny Královej a Konstantinosa Tsivosa z Univerzity Karlovej tam sústredili asi 300 tínedžerov, ktorých po skončení výcviku mali poslať do jednotiek partizánskej armády.

V Petržalke sa niekoľko mesiacov cvičil Miovský, ale aj vtedy 15-ročný Yannis Kuimtzidis zo Solárikovej výskumu, ktorý po príchode do ČSR pobudol nejaký čas v detskom domove v Priberníku pri Kráľovskom Chlmci. „V Petržalke sme sa pripravovali na vojnu v Grécku,“ spomínal, „potom však prišiel nejaký Porfyrogenis a povedal nám, že Juhoslávia nám zastavila cesty do Grécka a že zostaneme v Československu a budeme sa tu učiť v závodoch.“

Belehrad, ktorý dosiaľ najviac podporoval bojové akcie gréckych partizánov v tamojšej občianskej vojne, práve prerušil akékoľvek styky s Moskvou. Maršal Tito sa nepohodol s generalissimom Stalinom. A keďže vodca gréckych komunistov Nikos Zachariadis napriek tomu ostával verným stalinistom, Juhoslávia mu odmietla poskytovať ďalej podporu.

V októbri 1949 to viedlo až k porážke ľavicových síl v gréckej občianskej vojne. Chlapci z výcvikového strediska v Petržalke už nemuseli odísť bojovať do rodných hôr. Miovský sa išiel učiť za strojného zámočníka do Esky Cheb a Kuimtzidis do Tatry Kopřivnice.

Ťažké zlučovanie rodín

Koniec občianskej vojny však priniesol ďalšiu, ešte väčšiu vlnu gréckych utečencov. Tentoraz však do Československa migrovali najmä partizánski bojovníci a ich príbuzní, dovedna viac ako 8-tisíc osôb. Časť z nich vyhostila titovská Juhoslávia (asi 4 300), ďalší prichádzali cez Albánsko a Bulharsko. Samozrejme, že boli medzi nimi aj deti, preto sa pre nich znovu museli otvárať aj nedávno zatvorené dočasné zariadenia – domovy.

Najviac gréckych utečencov vtedy prijalo Rumunsko a, prirodzene, Sovietsky zväz. Podľa zistení súčasných ruských bádateľov dal Stalin tajne prepraviť z Albánska loďami 12-tisíc partizánov a ich rodinných príslušníkov. Ubytovali ich v sovietskom Uzbekistane, konkrétne v Taškente a jeho blízkom okolí. Takmer tritisíc z nich poslali vzápätí študovať do vojenských škôl a akadémií.

„Nemyslím si, že Stalin chcel v Grécku vyvolať ďalšie povstanie, takto pripravené kádre sa však mohli hodiť na nelegálnu činnosť,“ predpokladá historik Arťom Ulunjan z Ruskej akadémie vied. Vyzeralo to na premárnenú šancu. Sovietsky diktátor si však vlastne nemohol dovoliť priamo zasahovať do záležitostí v Grécku ani počas tamojšej občianskej vojny. Jaltská konferencia Veľkej trojky vo februári 1945 zaradila Peloponézsky polostrov do sféry vplyvu Veľkej Británie. Stalin teda ovplyvňoval dianie v Grécku cez Belehrad a verného Zachariadisa.

Podľa gréckeho historika a spisovateľa Alexisa Parnisa sa situácia v roku 1947 vyvinula tak, že krajinu bolo možné rozdeliť na dva štáty, ako sa to stalo v prípade Kórey alebo Vietnamu.

„Sever Grécka už bol v tom čase fakticky súčasťou sovietskej sféry, v štábe partizánskej armády generála Markosa, ktorá kontrolovala toto územie, sedeli sovietski radisti, udržiavalo sa stále spojenie s Moskvou,“ píše Parnis. Ale platilo to iba do roztržky Stalina s Titom.

Vráťme sa však naspäť k nám. Gréckych utečencov tu držali niekoľko rokov v izolácii od ostatného obyvateľstva. Po jednej výzve v rozhlase ešte v roku 1948 sa prihlásilo množstvo rodín, ochotných osvojiť si grécke deti alebo dočasne im poskytnúť strechu nad hlavou. Organizátori akcie z Grécka však boli zásadne proti tomu.

„Vychovávali nás v gréckom duchu, vyučovanie v základnej škole prebiehalo v gréčtine, iba niekoľko hodín týždenné bola čeština a v slovenských domovoch – slovenčina,“ spomína Fotopoulos. „Ešte aj začiatkom 50. rokov predpokladali tí, čo organizovali náš útek z Grécka, že sme tu dočasne a že sa do vlasti onedlho vrátime.“

Čakanie na mlieko a rybí tuk. Foto: David Seymour
grécke deti, utečenci Čakanie na mlieko a rybí tuk.

Malý Panagiotis mal na rozdiel od iných gréckych detí šťastie, že nebol úplnou sirotou. V Loučnej nad Desnou (okres Šumperk), čo bola štvrtá zástavka na jeho putovaní po detských domovoch, umožnili pani Fotopoulosovej zamestnať sa v zariadení, kde teraz žili jej deti.

Už vtedy sa však začali problémy so zlučovaním gréckych rodín. V chaose, ktorý sprevádzal ich odchod do emigrácie a potom prerozdeľovanie do rôznych štátov sovietskeho bloku, sa stávalo, že niektoré deti tých istých rodičov sa ocitli v ČSR, kým ďalšie v Poľsku alebo v ZSSR. Problém umocňovali chyby v evidencii.

Len tak sa mohlo stať, že známi Fotopoulosovej tety išli hľadať svoje deti do Taškentu, hoci ich synovia sa vtedy nachádzali v detskom domove na Morave. „Čo je horšie, po tomto zistení mohli obaja vycestovať za deťmi do Československa až po pätnástich rokoch – až tak dlho ich sovietske úrady v tom Taškente zadržiavali,“ dodáva Fotopoulos.

Sme dvojdomí ľudia

Po štyroch rokoch pobytu utečencov v ČSR už bolo jasné, že ich návrat do vlasti v dohľadnej budúcnosti nebude zrejme možný. V Grécku sa dlho držala pri moci silne pravicová vláda, neskôr ju dokonca vystriedala vojenská junta. Komunistická strana tam bola zakázaná, macedónska menšina neuznaná a medzi utečencami bol takmer každý tretí grécky Macedónec.

Podľa zistení britského historika Keitha Loweho to nebola číra komunistická propaganda, že sa v internačnom tábore na ostrove Makronisos nachádzalo začiatkom 50. rokov vyše 20-tisíc politických väzňov. „Ešte aj koncom 60. rokov boli v gréckych väzniciach stovky mužov a žien, ktorých jediným previnením bola príslušnosť k niektorej z odbojových skupín, ktoré bojovali proti Nemcom,“ dodáva Lowe.

Za týchto okolností vrátiť sa do vlasti znamenalo podstúpiť riziko perzekúcie. Vydržiavať tisíce cudzincov a držať ich v izolácií, to mimoriadne zaťažovalo štátnu kasu (náklady na starostlivosť o jedno dieťa v detskom domove sa pohybovali okolo 35 korún na deň). V roku 1953 ich preto štát začína integrovať do spoločnosti.

Aj pre grécke deti platí vtedy povinnosť školskej dochádzky v bežných školách, kde gréčtina je už len výberovým predmetom. Dospelí jedinci nastupujú do práce už nielen v spomínaných troch okresoch, ale po celej republike a vstupujú do zmiešaných manželstiev.

„Po skončení drevárskej priemyslovky v Hraniciach na Morave som pokračoval v štúdiu na vysokej škole vo Zvolene, kde som si našiel aj budúcu manželku,“ rozpráva inžinier Fotopoulos. „Po skončení školy som pracoval najprv v Brne a po piatich rokoch som sa natrvalo presťahoval do Banskej Bystrice.“

Grécke partizánky v roku 1948. Ich deti už boli... Foto: Historic Clothing
grécke partizánky Grécke partizánky v roku 1948. Ich deti už boli v tom čase v zahraničí.

Ale nájsť na Slovensku Gréka (alebo jeho potomka), ktorý kedysi prešiel tunajšími detskými domovmi, je oveľa ťažšie ako v Česku. Prečo? „Niektorí z nich po vyučení síce nastúpili do výrobného procesu na Slovensku, ale v 50. a 60. rokoch boli lepšie pracovné podmienky vo veľkých českých podnikoch a postupne sa zamestnávali práve v nich,“ odpovedá Soláriková.

V roku 1962 zanikol posledný domov pre grécke deti v Šilheřoviciach pri Opave. O dvanásť rokov neskôr padla v Grécku vojenská junta. Papandreova vláda zaručila politickým navrátilcom slobodu i sociálne podmienky. Koncom 70. a v priebehu 80. rokov sa vrátilo z ČSSR do vlasti najviac, približne 2 500 Grékov, mnohí si to však po čase rozmysleli a rozhodli sa pre opätovný návrat tam, kde v časoch najťažších našli útočisko. A čo inžinier Fotopoulos, nikdy sa nepohrával s myšlienkou reemigrácie?

„Babička sa vrátila, my sme však dvojdomí ľudia,“ odpovedá, „srdce ma síce ťahá do krajiny raného detstva, aj ju pravidelne navštevujem, ale doma som viac tu, kde som celý život pracoval, kde sa narodila moja žena, kde sme spolu vychovali našich dvoch synov, kde je hrob mojej matky…“

© Autorské práva vyhradené

10 debata chyba
Viac na túto tému: #Grécko #Československo #utečenci