Na konferencii prejavili krajiny východného a západného bloku záujem o hlbšiu vzájomnú spoluprácu podľa desiatich stanovených a dohodnutých princípov. Záverečný protokol sa opieral o Chartu Organizácie spojených národov (OSN) z roku 1945, ktorá bola významným medzníkom v medzinárodných vzťahoch na konci druhej svetovej vojny a akceptovala ju väčšina krajín sveta v nasledujúcich desaťročiach.
Prípravy helsinskej konferencie o budúcnosti Európy vychádzali z politiky dètente o vzájomnom uznaní a rešpektovaní sfér vplyvu západného a východného bloku, ktorá od začiatku 70. rokov prekračovala ich diplomatické a politické hranice. Sovietsky zväz a USA prejavili ochotu neriešiť vzájomné vzťahy cestou konfrontácie a volili cestu ich uvoľnenia, čiže hľadali kompromisy s cieľom zachovania mocenskej a vojenskej rovnováhy (v zmluve SALT). Svoje miesto v politike dètente zaujala Ostpolitik západonemeckého kancelára Willyho Brandta, ktorá sa prejavila v bilaterálnej zmluve medzi Nemeckou spolkovou republikou (NSR) a Sovietskym zväzom v auguste 1970. Garantovala nemeniteľnosť vtedajších hraníc na Odre a Nise a zodpovedala snahám o dobré medzinárodné vzťahy v Európe. V podobnom duchu sa podpísala zmluva medzi NSR a Poľskom. Predstaviteľ Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev ohľadom nepokojného poľského vývinu už nesiahol po svojej doktríne o použití (vojenskej) sily v záujme „ochrany socialistického spoločenstva“ a hraníc sovietskeho bloku ako pri potlačení československej jari 1968.
Brežnev využíval to, že sa do úzadia medzinárodných vzťahov dostal moskovský diktát z augusta 1968 a októbrová zmluva o umiestnení sovietskych vojsk na území ČSSR, ktorými sa porušili zásady zvrchovanosti a rovnoprávnosti československého štátu a ním sľubovaná „dočasnosť“ umiestnenia vojsk. Zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ZSSR a ČSSR podpísali generálny tajomník ÚV¤KSČ Gustáv Husák, predseda federálnej vlády Lubomír Štrougal, generálny tajomník ÚV¤KSSZ Brežnev a predseda Rady ministrov Alexej Kosygin 6. mája 1970 v Prahe. A vedenie KSČ/KSS odvodzovalo svoju moc práve zo sovietskej prítomnosti.
V atmosfére vzájomnej nedôvery
V čase bipolárneho rozdelenia Európy so svojimi politickými, ideologickými, ekonomickými, vojenskými a kultúrnymi dôsledkami Zmluva o vzájomných vzťahoch medzi ČSSR a NSR z júna 1973, ktorú podpísali Štrougal a Brandt, mala za cieľ nadviazať normálne diplomatické vzťahy medzi štátmi patriacimi do protiľahlých mocenských blokov. V záujme toho obe strany anulovali Mníchovskú dohodu z roku 1938.
Politický poradný výbor štátov Varšavskej zmluvy (VZ) rokoval v januári 1972 v Prahe so zámerom dosiahnutia premeny „európskeho kontinentu na oblasť trvalého a pevného mieru“, na oblasť spolupráce medzi zvrchovanými a rovnoprávnymi štátmi s rôznym spoločenským zriadením. Výbor sa vyslovil za usporiadanie celoeurópskej konferencie, na ktorej by sa prerokovali zásady európskej bezpečnosti na základe neporušenia hraníc a nepoužitia sily a vytvorenia dobrých susedských vzťahov.
V akomsi protiklade s vyhlásením výboru sa však zvýšilo postavenie štábu VZ pod sovietskym vedením, aby sa prihliadalo k „zvláštnostiam a požiadavkám maximálnej integrácie všetkého úsilia v oblasti zabezpečenia spoločnej obrany socialistických štátov“ a zvýšeniu ich bojaschopnosti. Československo od začiatku 70. rokov zvyšovalo objem zbrojárskej výroby, ktorá výrazne prispievala do štátneho rozpočtu. Na celkových výdavkoch 142,3 miliardy čs. korún v roku 1971 sa podieľala obrana a (i vnútorná) bezpečnosť výdavkami 16,7 miliardy (11,9 percenta) a v roku 1975 zo 185 miliárd bol podiel na obranu a bezpečnosť 19,7 miliardy (10,6 percenta). Na druhej strane štáty sovietskeho bloku nedokázali dostatočne a včasne reagovať na ropný šok v októbri 1973 a recesiu svetovej ekonomiky. V priebehu rokov 1970 až 1975 v Československu závratne stúpli dovozné ceny a vývozné ceny začali za nimi výrazne zaostávať.
Napriek komplikovanosti medzinárodnej situácie vzišla iniciatíva na usporiadanie konferencie tiež na návšteve amerického prezidenta Richarda Nixona v Moskve, ďalej na stretnutí Severoatlantickej rady v Bonne v máji 1972 a na zasadaní Európskeho hospodárskeho spoločenstva o spolupráci štátov Európy.
Príprava konferencie o európskej bezpečnosti sa začala koncom roku 1972 v Helsinkách. Prvá etapa rokovaní sa začala v júli 1973 v Helsinkách a od septembra 1973 do 21. júna 1975 pokračovali v Ženeve a vo Viedni. Obsahom rokovaní boli štyri kapitoly, resp. koše: o otázkach európskej bezpečnosti, o spolupráci v ekonomickej, technologickej a kultúrnej sfére, tretí kôš o humanitárnych otázkach a štvrtý o pokonferenčných krokoch. Štyristo diplomatov a expertov na stovkách zasadaní rôznych komisií a výborov posúdilo okolo 2700 projektov a návrhov. Tvrdé debaty sa neraz odohrávali v atmosfére vzájomnej nedôvery. Moskva žiadala zachovanie status quo hraníc v Európe a zase Bonn pri pomoci USA presadzoval klauzulu, že „hranice môžu byť zmenené, v súlade s medzinárodným právom, mierovými prostriedkami a dohodou“ (tak vznikal neskorší priestor na zjednotenie Nemecka). Nakoniec Moskva trvala na pojmoch „nedotknuteľnosť“ a „nezmeniteľnosť“ hraníc, najmä ohľadom krajín svojho bloku.
Duchovná a mravná kríza
Ani normalizačná politika KSČ/KSS, ktorá preberala kombináciou mocenských a represívnych nástrojov strategickú iniciatívu, nedokázala prekonať odstup značnej časti obyvateľstva. Ľudia po trpkých skúsenostiach s potlačením spoločenských reforiem v roku 1968 rezignovali na politiku, ktorá vyradila z verejného života spisovateľov, vedcov, ekonómov a publicistov Zoru Jesenskú, Hanu Ponickú, Milana Šimečku, Milana Hübla, Ladislava a Agnešu Kalinovcov, Ludvíka Vaculíka, Ivana Kadlečíka, Jozefa Zraka, Viktora Pavlendu, Hvezdoňa Kočtúcha, Milana Kunderu, Jozefa Jablonického, Egona Bondyho a mnohých iných.
Bývalý prvý tajomník ÚV¤KSČ a symbol reforiem Alexander Dubček adresoval svoje otvorené listy v októbri 1974 a vo februári a v marci 1975 Federálnemu zhromaždeniu a Slovenskej národnej rade, Husákovi a inde. Dubček, obvinený z trestného činu poburovania, obhajoval v listoch reformné hnutie roku 1968 a kritizoval normalizačnú politiku komunistického režimu podľa Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII.zjazde KSČ z decembra 1970 za porušovanie socialistickej demokracie, zákonnosti a politické čistky. Dramatik a občiansky reformista Václav Havel v otvorenom liste Husákovi v apríli 1975 napísal, že v spoločnosti prevládal strach a karierizmus. Duchovná a mravná kríza spoločnosti nastala v priamej reakcii na potlačenie reformného roku 1968 a na obmedzovanie občianskych práv a slobôd. Dubček, Havel a jeden z bývalých predstaviteľov KSČ a disident Zdeňek Mlynář sa stali pre kritiku vnútropolitických pomerov objektmi štvavej kampane najmä zo strany Gustáva Husáka.
Foto: NÁRODNÍ ARCHÍV PRAHA
Práve vtedy komplikácie s opozíciou Husákovi nevyhovovali a chcel konečne získať prevahu voči biľakovsko-indrovskému krídlu konzervatívcov. No Biľak po otvorení diskusie o nástupcovi prezidenta Ludvíka Svobodu pre jeho kritický zdravotný stav prejavil ambície obsadiť po Husákovi funkciu generálneho tajomníka ÚV¤KSČ. Bolo však neprijateľné, aby najvyššie posty obsadili dvaja Slováci. O prezidentskú funkciu sa zase zaujímal ďalší konzervatívec a ďalší pozývateľ sovietskych vojsk a predseda federálneho zhromaždenia Alois Indra. Postavil sa proti Husákovej kandidatúre spolu s Milošom Jakešom či Antonínom Kapekom, ale Husáka napokon podporili Biľak, Štrougal, Peter Colotka aj Brežnev.
Na rokovaniach predsedníctva ÚV KSČ 16. a 23. mája 1975 sa pripustila kumulácia najvyššej politickej a štátnej funkcie, „lebo záleží od konkrétnej situácie“. Legislatívnu prípravu novelizácie čl.64 ústavného zákona č.143/1968 Zb. prevzal podpredseda federálnej vlády Karol Laco. V liste z 29. apríla napísal Husákovi, že „doplnenie čl.64 je v stave vybaviť meritum veci úplne a bez otvorených otázok“ a treba vychádzať z uplynutia ústavne stanoveného času (ak provizórium trvá viac ako rok). Federálne zhromaždenie schválilo novelu ústavného zákona 28. mája 1975 a nasledujúci deň bol Gustáv Husák zvolený za prezidenta.
S rozpormi v pozadí
Pod tlakom medzinárodnej situácie vedenie republiky napokon otvorilo možnosť schválenia Medzinárodného paktu OSN o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966, odmietnutých po augustovej okupácii Československa. Minister zahraničných vecí Bohuslav Chňoupek predložil návrh na ratifikáciu paktov predsedníctvu ÚV KSČ v októbri 1974.
Prvým z dôvodov návrhu bola ratifikácia paktov ostatnými socialistickými krajinami a priamo ju odporúčal Sovietsky zväz, lebo pakty zakotvili mnohé vymoženosti socialistického zriadenia. Z návrhu však vyplývalo, že je problematická možnosť širšieho zakladania odborových organizácií, v československých podmienkach zúžená na ROH, ako aj „triedne“ aspekty prijímacieho konania na stredné školy (dotýkalo sa práva na vzdelanie u detí postihnutých rodičov). Československý právny poriadok bol vraj v súlade s paktmi z hľadiska zákazu akejkoľvek diskriminácie, rovnosti mužov a žien, sociálneho zabezpečenia atď.
Značná časť obyvateľstva síce pozitívne reagovala na sociálnu politiku režimu (poskytnutie sociálnych dávok, novomanželských pôžičiek, detských prídavkov či bytov), ale ďalšími problematickými oblasťami bolo obmedzenie slobody pohybu a pobytu aj vybavovanie cestovných dokladov. Napokon sa v návrhu vôbec nespomenul perzekučný postih desaťtisícov osôb, keď sa vyhol uvedeniu represívneho zákonného opatrenia č.99/1969 Zb. a ústavného zákona č.117/1969 Zb. Do Helsínk tak prišla československá delegácia (Husák, Štrougal, Chňoupek, Pavlovský a ďalší) koncom júla 1975 s týmito vážnymi spoločensko-politickými rozpormi v pozadí, aby 1.¤augusta 1975 prezident Gustáv Husák podpísal za ČSSR helsinský Záverečný protokol Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE). Protokol vychádzal z právnej rovnosti, územnej celistvosti, slobody a politickej nezávislosti záväzky preberajúcich štátov, ako aj z rovnoprávnosti a práva národov na sebaurčenie, ďalej z nepoužitia sily alebo hrozby silou, neporušiteľnosti (povojnových) hraníc, z mierového urovnania sporov a nezasahovania do vnútorných záležitostí jednotlivých štátov.
Zásadný pokrok sa dosiahol v kontrole a v obmedzení výzbroje v Európe a v riešení bezpečnosti a spolupráce v Stredomorí. Helsinská konferencia sa stala významným medzníkom medzinárodnej diplomacie, ktorá vstúpila do zahraničnej a vnútornej politiky Československa. Vychádzala zo všeobecne uznávaných zásad a noriem medzinárodného práva, vyjadrila vôľu signatárov k spolupráci dvoch ideologicky a spoločensky rozdielnych mocenských blokov.
Pokus o prekonanie zatrpknutosti
Protokol venoval významný priestor ľudským právam a slobodám (tzv. tretí kôš). Vymedzoval ich spoluprácu v oblasti hospodárstva, energie, vedy, techniky, európskej dopravnej štruktúry, v humanitných oblastiach či v otázkach životného prostredia. Husák – a o tom svedčil aj ním osem ráz prepracovaný ústretový helsinský prejav o význame konferencie v európskej politike – spolu so Štrougalom a Chňoupekom rokovali o zapojení Československa do integračných procesov na stretnutiach s predstaviteľmi západných krajín. Rakúsky kancelár Bruno Kreisky priamo privítal „prekonanie zatrpknutosti, spojenej s minulosťou“ a zdôraznil dôležitosť vytvorenia atmosféry dobrého susedstva a postavenia hraničných priechodov. No vzťahy s USA zaťažoval dodatok k obchodnému zákonu z decembra 1974, ktorý znemožnil návrat československého menového zlata a udelenie doložky najvyšších výhod.
Delegácie zúčastnených krajín v Helsinkách prijali Program mieru, určený „všetkým štátom, malým i veľkým, socialistickým i nesocialistickým“. Očakávalo sa, že program prispeje k spolupráci a koexistencii signatárskych štátov a k zmierneniu medzinárodného napätia. No USA a Sovietsky zväz niektoré ustanovenia protokolu hneď interpretovali rozdielne, či už išlo o potvrdenie dovtedajších hraníc štátov po druhej svetovej vojne, alebo o plnenie klauzuly o nezasahovaní do ich vnútorných záležitostí v situácii, keď protokolu chýbala klauzula o vymožiteľnosti záväzkov v zmysle medzinárodného práva.
Štrougalova federálna vláda venovala plneniu protokolu KBSE pomerne značnú pozornosť, čo sa okrem iného prejavilo v rozšírení zahraničného obchodu a štátnych a hospodárskych kontaktov so západnými krajinami. No ostalo skôr pri návrhoch na spoluprácu a vláda to odôvodnila tým, že ide o dokument dlhodobej platnosti, a preto si jeho plnenie vyžaduje čas.
Podcenili „tretí kôš“
Odmietavý postoj k helsinskej konferencii prejavili konzervatívni ideológovia Vasil Biľak a Jan Fojtík tak, že ju v smerniciach pre ideologické pôsobenie Československa v zahraničí v júli 1976 vôbec nespomenuli. Husák, Štrougal a ďalší patrili k tým predstaviteľom stredoeurópskych štátov, ktorí síce privítali poňatie Helsínk, no podcenili dosah tzv. tretieho koša.
Začínajúci sa helsinský proces totiž podporil vznik opozičných prúdov v krajinách sovietskeho bloku (Charta 77 s Václavom Havlom či v Poľsku Solidarita s Lechom Wałesom). A navyše sovietski disidenti Alexander Solženicyn a Andrej Sacharov už v roku 1975 kritizovali nedodržiavanie ľudských a občianskych práv a slobôd v krajinách sovietskeho bloku. To sa stalo oblasťou treníc medzi západnými a socialistickými krajinami na pomerne neúspešných následných schôdzkach KBSE v Belehrade (1977 – 1978) a v Madride (1980 – 1983).
Zníženie medzinárodného napätia priniesli rokovania KBSE v rokoch 1986 – 1989 vo Viedni a pád Berlínskeho múru otvoril cestu k ukončeniu studenej vojny a rozpadu bipolárneho sveta. V tom zohral významnú úlohu helsinský proces, ktorý sa postavil spolu so spoločenskými pohybmi v niektorých krajinách východného bloku tak otvorene a s patričnou silou za demokratické zmeny v Európe.