Súčasná zmena klímy nie je, samozrejme, ani prvá, ani posledná v ľudskej histórii. Je dokázané, že obdobie vrcholného rozkvetu Rímskej ríše prebehlo takpovediac v čase „globálneho“ otepľovania, ak sa máme vyjadriť moderným jazykom. A jej úpadok pripadol, naopak, na obdobie výrazného ochladzovania. Podobne ako veľké sťahovanie národov a „temný“ raný stredovek.
Pre zmenu éra vrcholného stredoveku (11. až 14. storočie) bola opäť spätá s otepľovaním. V polovici 14. storočia však nastalo nové výrazné ochladenie. Táto "malá doba ľadová“ – ako ju nazval britský archeológ a antropológ Brian M. Fagan – trvala takmer 500 rokov. Nuž a po nej – podľa jedných odborníkov niekedy v druhej polovici 19. storočia, podľa iných až začiatkom 20. storočia – nasledovalo ďalšie globálne otepľovanie, ktoré trvá vlastne dodnes.
Spomenuli sme však "sťahovanie národov“ a tomuto javu sa v súvislosti so zmenami klímy chceme venovať podrobnejšie. "Veľké premiestňovanie etnických skupín v Eurázii za posledných 3-tisíc rokov vyvolali objektívne príčiny a predovšetkým zmeny geoklímy,“ tvrdil ruský učenec Lev Gumiľov. "V dôsledku týchto zmien etniká začínajú migrovať, a to do oblastí, kde sa klimatické podmienky čo najviac podobajú tým, na ktoré si zvykli.“
Gumiľov je u nás takmer neznámy, na Západe ho kladú na jednu rovinu so slávnym etnológom a antropológom Claudom Lévim-Straussom. Syn básnikov ruskej avantgardy Anny Achmatovovej a Nikolaja Gumiľova prichádzal s takými originálnymi teóriami dejinného vývoja, že počas stalinskej diktatúry musel skončiť za mrežami. A skutočne, takmer celú svoju mladosť (roky 1938 až 1956) prežil Lev Gumiľov v rôznych zariadeniach gulagu. A v Sovietskom zväze získali jeho myšlienky širšiu publicitu až na sklonku autorovho života (zomrel v roku 1992), v časoch perestrojky.
Súčasná veda síce koriguje niektoré Gumiľovove predstavy a zovšeobecnenia, ale málokto zo serióznych bádateľov už dnes pochybuje o tom, že zmeny klímy výrazne ovplyvňovali – a naďalej ovplyvňujú! – migračné procesy v celom svete. Zvyčajne však nie samy osebe, najčastejšie spolu so sociálno-ekonomickými a s politickými faktormi.
Najmä dlhodobé sucho, neúroda a dramatický deficit vody vyvolávali už na úsvite našich dejín vojny o nové územia či o rozšírenie životného priestoru a dávali do pohybu masy ľudí. "Smäd a hlad patria medzi kľúčové faktory pri spúšťaní konfliktov a tým aj následnej imigrácie,“ hovorí profesor David Storch z Centra pre teoretické štúdiá Univerzity Karlovej v Prahe.
Keď monzún zmenil smer
Už aj viacerí archeológovia a historici zastávajú názor, že príchod Slovanov v 2.¤storočí n.¤l. do strednej Európy súvisel so zmenou klimatických podmienok. Podľa jedných ju začali naši prapredkovia osídľovať na území dnešnej južnej Ukrajiny, podľa iných v oblasti stredného toku Dunaja. Dosť na tom, že v priebehu ďalších troch-štyroch storočí zaplavili Slovania obrovské teritórium, rozprestierajúce sa od stredného Nemecka do severozápadného Ruska, od Baltiku po severné Grécko.
A čo Huni? Podľa Gumiľova to nebol národ divých kmeňov, ktorý sa živil iba nájazdmi a drancovaním susedov, ako ich zvyknú opisovať v historickej či skôr historizujúcej literatúre. Lúpežne a expanzívne sa správala iba jedna z jeho štyroch vetiev, na ktoré sa hunský národ rozštiepil po prudkej zmene podnebia na rozhraní 2. a 3. storočí n.¤l. Táto skupina sa rozhodla opustiť ázijskú domovinu a dobývať svet, postupne sa dostala do Európy a na prelome 4 a 5. storočia až do Panónskej nížiny vrátane južného Slovenska.
Pôvodne boli aj títo Huni kočovníci a pastieri. "Atlantické cyklóny a monzún však zrazu zmenili smer a step začala rýchlo vysychať,“ približuje situáciu Gumiľov. "A okolo roku 230 n.¤l. sa stráca informácia o obrovských stádach domácich zvierat, pasených Hunmi na území mongolského Altaja a Wu-sun v oblasti Sedemriečia (Stredná Ázia). Huni ako národ veľkej stepi skončili…“
Prečo cyklóny a monzún tak prudko zmenili smer? Presné príčiny vtedajšej klimatickej zmeny sa zisťujú ešte ťažšie ako tej súčasnej. Nastali nejaké dlhodobé zmeny v aktivite Slnka? Zmenil sa sklon zemskej osi? Stalo sa niečo s Golfským prúdom? Príčin bolo akiste viac, načo však putovať časom až tak ďaleko do minulosti, keď máme príklady novšieho dáta, a navyše doma?
„Sucho velké, všecko je vipalené“
Pred nejakými 150 rokmi sa začalo masové sťahovanie Slovákov z vtedajšieho Horného Uhorska do Ameriky. Presnejšie, štart prvej migračnej vlny sa udial v roku 1873. Bol to nešťastný rok. Rok krachu na viedenskej burze, rok epidémie cholery a rok veľkej neúrody. Roľník nemal čo predať a remeselník kde odpredať svoje výrobky, lebo v dôsledku cholery boli zakázané jarmoky. A ani nasledujúce roky neboli o nič lepšie, hoci už bolo dávno po štátnom bankrote i po cholere…
Podľa neúplných štatistík odišlo do Ameriky za štyri desaťročia – do roku 1913 – viac ako pol milióna Slovákov. Pre lepšiu predstavu, územie terajšieho Slovenska malo podľa sčítania v roku 1910 necelé tri milióny obyvateľov. Len v jednom roku, 1905, odišlo do zámoria 52-tisíc prevažne mladých mužov a žien. Porovnajme: Bratislava mala vtedy okolo 78-tisíc a Košice 44-tisíc obyvateľov.
Neskôr sa hovorilo a písalo, že Slovač vyháňala do ďalekej cudziny bieda a nezamestnanosť. Áno, Slováci tam išli hľadať prácu, ale je to len náhoda či zhoda okolností, že práve v tomto období sa začínala najnovšia klimatická zmena? Alebo v tom treba hľadať nejakú príčinnú súvislosť?
Keď čítame denníky zakladateľa slovenskej bibliografie Ľudovíta V. Riznera z rokov 1889 – 1897, pripadáme si, akoby tam vtedy mali naše terajšie problémy s počasím. "Horúčosť vždy ešte náramne panuje, dažďa, o ktorý denne Boha prosíme, nič,“ zaznamenal si Rizner, ktorý žil v Zemianskom Podhradí (okres Nové Mesto nad Váhom), 17. júla 1889.
"Pasienky sú už načisto vypálené, kopaviny a strukoviny vädnú, obilie (jačmene a ovse) schne… Už mnoho rokov takej dlhotrvajúcej suchoty a takých neznesiteľných horúčostí nebolo.“ Rizner mal vtedy 40 rokov, už mohol porovnávať. Lenže v auguste 1830 ešte nebol na svete, a práve vtedy básnik Ján Hollý písal v liste z fary v Maduniciach (dnes okres Hlohovec) svojmu mecénovi, ostrihomskému kanonikovi Jurajovi Palkovičovi, niečo podobné, akurát že v bernolákovčine:
"Sucho velké, všecko je vipalené, reži na semeno nebude dost, jačmeňa malo a ten je chudi jako oves. Stromi na koreňi vischli, turecké žita (kukurica) zvadli, s krumplí, nenamokne-li ešče, ništ anebo velmi málo drobních bude.“
Vtedy ešte Hollý nemohol tušiť, že pôjde o sériu neúrodných rokov a že na východnom Slovensku už na budúcu jar vznikne hladomor. A akoby bolo toho málo, už o pár mesiacov tam prepukne ešte aj epidémia cholery, ktorá vyústi do krvavého povstania poddaných. Po vojenskom zákroku v ňom padne okolo 4-tisíc vzbúrencov.
V roku 1834 však postihne kraj ďalšia neúroda. V Šariši vymrie takmer štvrtina obyvateľstva a o nič lepšie to nedopadne ani v Zemplíne. Tí, čo prežijú, sa rozhodnú dať zbohom macošskej dedovizni a pôjdu hľadať poživeň tam, kde ich predkovia pred sto rokmi – na Dolnú zem.
Aj obec Merník (okres Vranov nad Topľou) opustí zástup vyhladovaných a vycivených ľudí a vydá sa smerom do Békešskej Čaby. Ibaže na Dolnej zemi už nebude pre nich jedla, miesta ani práce. "Sčasti sa domov navrátili, sčasti na ceste vymreli,“ stojí v kronike evanjelickej fary v Merníku.
Hollý nebol prorok, mal však dobrú pamäť (a dejiny sa zvyknú opakovať), preto na konci svojho listu do Ostrihomu si trúfol napísať: "S toho sa mi všecko pozdáva, že zase taká velká psota a hlad bude jako v roku 1817.“ A čože sa to stalo v tom nešťastnom roku? "V neúrodných rokoch 1816 – 1817 pomrelo iba v piatich stoliciach Slovenska hladom 44-tisíc roľníkov,“ dozvedáme sa z prvého zväzku Dejín Slovenska…
Roľník nemal čo zasiať
Pripomeňme si, že v rokoch 1816 – 1817 a 1830 – 1834 sa už končila "malá doba ľadová“. Čím sa teda líšil od nej začiatok súčasného globálneho otepľovania na rozhraní medzi 19. a 20. storočím? Veď aj vtedy sa vyskytovali veľké "horúčosti“ a "suchoty“?
Teraz ich však malo byť ešte viac a mali trvať dlhšie. Predzvesťou zmeny klímy bolo už najväčšie sucho v moderných dejinách, ktoré postihlo v rokoch 1876 – 1879 najmä Čínu. Na jeho následky zomrelo takmer deväť miliónov ľudí, vyschli rieky, zmizla úroda z polí, uhynul dobytok.
Veľké sucho vtedy trápilo aj európsku časť Ruska a strednú Európu. V Hornom Uhorsku dopadlo v roku 1879 ako kladivo najmä na východné Slovensko. V Šarišskej župe nemali roľníci v nasledujúcej jari ani čo zasiať a v susednej Zemplínskej župe hrozil hladomor, ako o tom informovali Národné noviny: "Bieda ľudu je neopísateľná. Jestli vláda čím skôr odpomoc neposkytne, musí chudoba pomrieť alebo oddá sa na krádeže.“ V tom istom čase však hladovali ľudia aj na Orave a v Trenčianskej župe. Peštianska vláda napokon musela týmto krajom poskytnúť finančnú pomoc a v najviac postihnutých lokalitách zriadiť verejné kuchyne s lacnou stravou.
A tak to pokračovalo, ale akoby s čoraz kratšími intervalmi. V roku 1901 prišiel na Kysuce z Karlovej univerzity čerstvý absolvent medicíny Ivan Hálek. "Bolo to v čase neobyčajnej horúčavy a sucha,“ spomínal na staré kolená.
"Všade po okolí vznikali ohne a neprešlo temer dňa, aby neľahla niekde popolom veľká časť dediny. Keď do Rudinky prišiel nejaký fotograf amatér, sedliaci ho považovali za podpaľača a jeho aparát za zápalný stroj i dali sa zvoniť na poplach a s richtárom na čele ubili domnelého podpaľača na smrť.“
Stávalo sa, že sucho trvalo veľmi dlho a požiare potom nebolo čím hasiť. "Sucho bolo veľké, vody v potoku takmer nič,“ popísala podobnú situáciu spisovateľka Kristína Royová v novele Ako zbohatnúť (1904).
A tak možno sa čudovať tomu, že všetko, čo bolo menej zasiahnuté tmárstvom, schopnejšie i odvážnejšie, bralo nohy na plecia a utekalo preč do sveta? Na rozdiel od dneška Amerika však vtedy niežeby odmietala migrantov, ona ich priam vábila.
Početní agenti verbovači dokonca zaplatili záujemcom z Horného Uhorska cestovné, "šifkartu“, samozrejme s tým, že si to neskôr odpracujú. Tak súrne ich potrebovali vzmáhajúce sa pennsylvánske bane a železiarne, kde bol našinec ochotný hrdlačiť aj trinásť hodín denne, a čo je hlavné – bez odvrávania nastúpil do práce aj vtedy, keď domáci nespokojenci sa rozhodli štrajkovať za vyššie mzdy.
Huty, železnice, elektrárne. Industrializácia výrazne odlíšila novú klimatickú zmenu od predchádzajúcich. Do ovplyvňovania podnebia vstupoval totiž "ľudský faktor“, exhaláty priemyslu, skleníkový efekt.
Bude ešte horšie?
Ľudská pamäť býva krátka a deravá. V minulých dňoch, keď "šnúra“ tropických dní a nocí nemala konca-kraja, sa v médiách spomínal rok 2012. "Padne rekord v dĺžke horúčav z roku 2012?“ pýtali sa televízni moderátori. Možno by bolo vhodnejšie "oprášiť“ rok 2003, ale to by sme si museli posvietiť na iný ukazovateľ – trvanie suchých dní.
Práve v onom roku si centrála Európskej únie povedala, že problémy so suchom bude treba nevyhnutne riešiť, pričom systémovo a s perspektívou. Viaceré štáty EÚ totiž pred dvanástimi rokmi (tak nedávno!) postihlo katastrofálne sucho – počet jeho obetí sa odhadoval na 30-tisíc, materiálne škody – na 13 miliárd eur. Podľa niektorých odborníkov prekonala táto živelná pohroma svojimi dôsledkami dokonca pamätný suchý rok 1947.
Iba na osvieženie pamäti: V mnohých katolíckych kostoloch na juhu a západe Slovenska sa v nedeľu 20. júla 2003 veriaci modlili za dážď: "Pane Bože náš, tichým a potrebným dažďom poteš nás.“ A 7.¤augusta vydalo ministerstvo pôdohospodárstva zákaz vstupu do lesov na území celej republiky. Zákaz mal predísť lesným požiarom. Mimoriadne opatrenie tohto druhu nemalo obdobu v dejinách Slovenska.
Nie je však sucho ako sucho. Odborníci rozlišujú sucho meteorologické (deficit zrážok), poľnohospodárske (nedostatok vody v pôde) a hydrologické (postihuje vodné toky). Katastrofa prichádza vtedy, keď sucho postihne aj podzemné vody, nedostatok vody vtedy začínajú pociťovať už nielen ryby, ale aj ľudia. Nuž a v roku 2003 sa pozorovalo vysychanie plytších studní vo viacerých slovenských regiónoch.
Miestne samosprávy v niektorých obciach pristúpili k zákazu polievania záhrad a trávnikov z verejných vodovodov. Samozrejme, bývalo – a býva naďalej – aj horšie. Stámilióny ľudí na našej planéte trpia smädom a hladom. Podľa vedeckých štúdií aj súčasné „sťahovanie národov“ z krajín Blízkeho a Stredného východu a zo severu Afriky vyvolávajú nielen lokálne vojny, nestabilná politická či zlá sociálno-ekonomická situácia, ale aj vysychanie týchto oblastí.
Niekedy je však ťažko zistiť, čo je príčina a čo dôsledok. Čo je horšie, v porovnaní so 4., 5., alebo aj 19. storočím už na svete takmer niet regiónov, ktoré by títo migranti pomáhali zaľudniť alebo kde by ich miestni ochotne prijímali. Navyše v dôsledku globálneho otepľovania sa sucho "udomácňuje“ takmer všade. Týka sa to aj Slovenska.
"Častejšie ako doteraz budeme mať dlhšie obdobia s nízkymi úhrnmi zrážok a krátke obdobia s lejakmi,“ upozorňuje klimatológ Milan Lapin z Univerzity Komenského. "To znamená, že sa tu často vyskytnú súvislé obdobia sucha.“
Sme na to pripravení?