Povstanie sa nedá presne naplánovať

01.09.2015 13:00
SNP
Vydávanie vojenskej výstroje a výzbroje počas povstaleckej mobilizácie v Banskej Bystrici. Autor:

Keď sa povie, že niečo vypuklo, znamená to, že vzniklo náhle, spontánne, akoby znenazdania. Tak to bolo pred 71 rokmi aj so Slovenským národným povstaním. Začiatok Povstania si sviatočne pripomíname 29. augusta, hoci v niektorých regiónoch Slovenska, napríklad na Horehroní, sa vlastne začalo o niekoľko dní skôr.

Slovenské národné povstanie sa rozhorelo, prepuklo napriek úsiliu organizátorov oddialiť ozbrojené protifašistické vystúpenie a zosúladiť ho s operačnými plánmi postupujúcej Červenej armády. Opäť sa raz potvrdilo, že ľudové hnutie odporu sa nikdy celkom nepoddá zámerom armádnych plánovačov ani politickému kalkulu. Valí sa nespútane a hľadá si cesty naplnenia ako jarná riava…

"Keďže sa už nedalo viac čakať,“ spomínal pri prvom výročí SNP Július Bél, "vyhlásil dňa 24. augusta 1944 napoludnie v Heľpe nadporučík Miško Lukáč verejne bubnom: Občania! Nastal čas odplaty! Všetci chlapi do 45 rokov hláste sa dobrovoľne do radov československej armády. Bojujeme proti Nemcom!“

Ibaže proti ktorým Nemcom, keď okupácia jednotkami Wehrmachtu a zložkami zbraní SS sa začala až 29. augusta? Nuž, menšie nemecké posádky a strážne oddiely tu boli aj predtým, napríklad v Žiline, Ružomberku i na ďalších miestach. A tak dvadsiateho štvrtého vyhlásili Lukáč a spol. "všeobecnú mobilizáciu proti Nemcom“ aj v Pohorelej, Šumiaci a v Telgárte. V nasledujúcich troch dňoch privážali autá za tmy pre regrútov výstroj i výzbroj z Brezna.

Kto boli vôbec Lukáč a Bél – nejakí samozvanci? Lukáč bol dôstojník breznianskej posádky, ale pôsobil s menšou jednotkou mimo kasární, a Bél bol učiteľ málotriedky vo Vaľkovni, čo bola jedna zo šumiackych osád. Historik Povstania Jozef Jablonický síce pochyboval o presnosti Bélovej chronológie udalostí, zároveň však priznával, že pričinením takýchto ľudí "bolo Horehronie až po Telgárt vojensky zabezpečené“ už pred 29. augustom 1944. Veď len sám Bél priviedol do povstaleckej armády 65 novobrancov, väčšinou robotníkov.

Na druhej strane, podobné iniciatívy miestnych aktivistov spôsobovali čoraz väčšie vrásky na čele vojenským i politickým organizátorom Povstania. Generál Anton Rašla mi svojho času rozprával, ako ho na sklonku leta 1944 poslal Gustáv Husák – vtedy člen ilegálnej Slovenskej národnej rady – pribrzdiť horlivcov v okolí Banskej Bystrice.

"Najmä medzi partizánmi bola nálada veľmi výbušná a každý chcel začínať ,vojnu' na vlastnú päsť,“ spomínal Rašla. "Niektoré partizánske jednotky začali uskutočňovať prepady a dožadovali sa výdaja ťažších zbraní z armádnych skladov. Niekedy začiatkom augusta som bol v bystrickom byte Jakuba Hluchého svedkom toho, ako dvaja zástupcovia partizánov veľmi kategoricky vyjednávali o dodávke zbraní. Pritom podplukovník Hluchý, ktorý sa zapojil do odbojovej činnosti, mal na veliteľstve pozemného vojska pod palcom delostreleckú techniku. Spolu sme museli partizánov presviedčať, že to zatiaľ nejde.“

„My sa Rusov nebojíme“

Vtedajšie protinemecké nálady si dnes už nevieme ani predstaviť. Nemecký etnograf a antropológ Karl Müller cestoval v tom čase po Slovensku a príležitostne si robil aj poznámky o nápisoch na železničných staniciach a vo vlakoch. "Väčšinou sa vyjadrovali v oplzlej forme o Hitlerovi a o Nemcoch,“ zapísal si. "Hitler je buzerant, Hitler je k…t Stalina, Germany kaput! a podobne“…

Naopak, všade sa nosilo rusofilstvo. Rašla zavítal na vidiecku svadbu vzdialenejšej sesternice a cigánska kapela na nej hrala novú pesničku, v ktorej sa spievalo: Ale my sa Rusov nemusíme báť, / lebo nám Slovákom nemajú čo vziať! / Nech sa boja farári, notári a žandári / a židovskí arizátori. Čo však vojenského sudcu z Bratislavy najviac prekvapilo, na tej svadbe boli prítomní dvaja žandári aj pán notár a všetci sa ochotne pridali k spievajúcim svadobčanom.

Približne v tom istom čase, presne 4. augusta 1944, tajne odletela z letiska Mokraď pri Liptovskom Hrádku do ZSSR delegácia SNR (Karol Šmidke a Mikuláš Ferienčík), aby tam dohodla spoločný postup domáceho odboja a Červenej armády. Čakalo sa na návrat tejto delegácie a dovtedy bolo žiaduce zbytočne neprovokovať a nedávať príčiny na okupáciu Slovenska.

Partizánskych veliteľov o to žiadalo aj tzv. vojenské ústredie pod velením Jána Goliana, ktoré z poverenia SNR pripravovalo Povstanie po vojenskej stránke. Ale kto mal vtedy účinné "páky“ na takého Alexeja Jegorova alebo na Piotra Velička? Ústredný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve? Alebo ešte vyššia autorita v Moskve? "Golian prosil v polovici augusta československé ministerstvo obrany v Londýne, kde sídlila exilová vláda, aby zakročilo v tomto zmysle u Sovietov,“ upozorňuje ďalší popredný historik Povstania Ján Stanislav. "Z Londýna však dostal odpoveď, že partizánske akcie nemôžu byť na ujmu a že je dobre, ak urýchlia spád udalostí. Čo sa aj stalo…“

Veličkova partizánska skupina bola z vojenských skladov dozbrojená za opätovný prísľub jej veliteľa, že bez súhlasu vojenského ústredia nepodnikne žiadnu akciu. Len čo však partizáni vyfasovali zbrane, major Veličko do Banskej Bystrice oznámil, že sa cíti týmto sľubom viazaný len do 20. augusta 1944. Vraj to má ako rozkaz z Kyjeva.

Pokračovanie nedalo na seba dlho čakať. V piatok 25. augusta skoro ráno prepadli partizáni s protitankovým delom hotel Slávia vo Vrútkach, piatich tam ubytovaných gestapákov zabili, šiesteho ťažko ranili. O deň nato prišiel Veličko zo Sklabine, kde mal štáb, prvýkrát do martinských kasární na schôdzku s Golianom a veliteľom posádky Emilom Perkom, ktorý zodpovedal za vojenské prípravy Povstania v celom Turci. Veličko im mal sľúbiť, že jeho partizáni budú operovať len mimo Martina, v meste nepodniknú žiadne akcie až do Povstania. Trval však na jeho skorom vyhlásení.

V Martine to pretieklo

Nasledujúci deň bola nedeľa. Večer 27. augusta okolo pol jedenástej sa na martinskej stanici zastavil medzinárodný rýchlik z Bukurešti do Berlína. Skupine nemeckých vojakov a civilistov, ktorých viedol podplukovník Walter Otto, železničiari oznámili, že pre poruchu na železničnej trati bude musieť vlak v Martine počkať aspoň jeden deň.

„Železničiari boli v spojení s Veličkovými partizánmi zo Sklabine, ktorí v preoblečení si prišli na stanicu po Nemcov,“ približuje situáciu riaditeľ Múzea SNP, historik Stanislav Mičev. "Perko poslal na stanicu nadporučíka Cyrila Kuchtu s rozkazom Nemcov neodzbrojovať a podľa možnosti čo najskôr ich vypraviť na ďalšiu cestu do Berlína, situácia sa však zvrtla, keď partizáni vyhlásili, že ich nepustia. Martinskí vojaci potom odviedli Ottovu skupinu radšej do svojich kasární, aby tam prespala.“

Skoro ráno 28. augusta ich vyviedli na dvor kasární. Zaznel povel „Hände hoch!“ a vzápätí sa strhla streľba. Ako prvý údajne vystrelil jeden z esesákov, ale ktovie, medzi slovenskými vojakmi malo byť údajne aj niekoľko prezlečených Veličkových partizánov. Do tzv. Ottovej misie patrili aj dve ženy s deťmi, počas prestrelky jedna z nich zomrela. Mŕtvych hodili na nákladiak a hneď odviezli do Sklabine, zranených najprv ošetrili v posádkovej ošetrovni…

Prečo sa to stalo? Išlo o svojvoľnú Veličkovu akciu, alebo mu to nariadili z Kyjeva? Neverili, že slovenské vojsko nakoniec povstane? Na tieto otázky by mal dať definitívnu odpoveď až ďalší výskum v zatiaľ nedostupných alebo ešte neprebádaných archívoch na Ukrajine a v Rusku.

Dosť na tom, že martinská masakra urýchlila nemeckú okupáciu aj vyhlásenie národného povstania. Ako už v roku 1945 napísal Perko: "Činy partizánske mohla Bratislava ako-tak ospravedlniť a vyhovoriť sa na ne, ale teraz už išlo o lokálnu protinemeckú akciu zo strany vojska.“

Mičev však upozorňuje na fakt, že nemecký veľvyslanec na Slovensku Hanns Ludin žiadal Berlín o vyslanie vojenských jednotiek už v polovici augusta 1944 a 27. augusta svoju žiadosť zopakoval. V ten deň totiž vojaci s partizánmi obsadili Ružomberok, napadli tam nemeckú vojenskú posádku a malý oddiel SS. Navyše sa zmocnili takmer 900 delostreleckých lafiet, ktoré Nemci viezli na východný front. Martinský masaker nebol jediným dôvodom, bol však asi onou poslednou kvapkou, ktorou sa prelial pohár trpezlivosti…

V neprehľadnej situácii

Predpoludním 29. augusta vstúpili nemecké okupačné jednotky na územie západného Slovenska. O niečo neskôr vydal Golian rozkaz na začatie Povstania: „Heslo Začnite s vysťahovaním platí od 20. hodiny dnešného dňa.“ Najradšej by s ním však počkal ešte niekoľko dní, aby sa ukončili všetky nevyhnutné prípravy.

Platil teda náhradný variant z tajnej porady politikov ilegálnej SNR a dôstojníkov z vojenského ústredia, ktorá sa uskutočnila 17. júla 1944 na chate pri obci Čremošné vo Veľkej Fatre. Dohodlo sa tam, že v prípade prezradenia plánov Povstania alebo náhleho pokusu Nemcov o obsadenie Slovenska sa im vojaci a partizáni postavia na ozbrojený odpor bez ohľadu na výsledok bojov a na možnosť včasnej pomoci zo zahraničia.

Zrejme nikto z ôsmich účastníkov porady si neprial tento horší, menej vhodný variant začatia Povstania a do poslednej chvíle všetci verili, že ani nebude potrebný. Delegácia SNR však stále neposielala zo Sovietskeho zväzu žiadne správy (vrátila sa až 5. septembra), a teda sa nevedelo, čo podnikne sovietska armáda, ktorá zastala pred Karpatmi.

Zaskočený Šmidke sa v Moskve údajne vyjadril, že "toto predčasné vyhlásenie Povstania si niekto odnesie“. Veď podľa optimálneho variantu sa s ozbrojeným odporom počítalo až vtedy, keď jednotky Červenej armády preniknú do priestoru Krakova. Sám Golian to veľmi prezieravo odhadoval na 20. januára 1945 (v skutočnosti sa tak stalo len o deň skôr). Podľa toho možno usudzovať, v akom stave asi boli prípravy na Povstanie koncom augusta 1944.

Vyhodiť mosty na Dunaji a Morave, odrezať prístupové cesty, obsadiť rozhlas, telegraf, vládne budovy a aspoň tri dni držať hlavné mesto. Takéto úlohy mala mať bratislavská posádka v prípade vyhlásenia Povstania. Namiesto toho sa však vyše sedemtisíc dobre vyzbrojených vojakov vzdalo bez odporu tisícke mužov z nemeckej jednotky Schill.

Udalosti sa nevyvíjali podľa plánu ani v Nitre a na Považí – tamojšie vojenské posádky sa k povstalcom nepridali. Bez nich však nebolo možné brániť západné Slovensko pred rýchlym postupom nemeckých vojsk. Isteže, organizátorov Povstania najviac bolela strata Bratislavy. „Išlo o výkričník, s ktorým sa nerátalo,“ tak na to spomínal Imrich Karvaš, guvernér národnej banky a muž, ktorý mal na starosti finančné zabezpečenie ozbrojeného protifašistického vystúpenia.

Historici však zhodne konštatujú, že budovanie ilegálnej siete v armáde na západnom Slovensku sa ukázalo ako veľmi komplikované. V tamojších vojenských posádkach sa totiž najviac prejavilo prelínanie dvoch odlišných koncepcií protifašistického vystúpenia. Prvú vypracovalo vojenské ústredie Národnej rady vedené Golianom, druhú predstavovali plány ministra obrany Ferdinanda Čatloša. Golian bol za obnovenie Československa, kým Čatloš za zachovanie samostatného Slovenska.

„Na takúto veľkú akciu bolo treba spájať sily, Golian to chcel s Čatlošom skúsiť, Beneš však ministrovi slovenskej vlády, ktorý tajne vyjednáva s Moskvou, nedôveroval,“ približuje historik Stanislav. Benešovi však dával ďalší vývoj akoby za pravdu. Ten istý generál Čatloš, ktorý nedávno tajne ponúkol Sovietom spoluprácu, možnosť prechodu celej Slovenskej armády na ich stranu, teraz v rozhlasovom prejave zrazu vyzýva svojich vojakov, aby v súčinnosti s nemeckou armádou navždy zbavili Slovensko „partizánskej pliagy“.

V poslednej chvíli odskočili aj ďalší, ktorým domáci odboj tak veľmi veril. Generál Augustín Malár, veliteľ dvoch východoslovenských divízií, vystúpil v bratislavskom rozhlase 30. augusta a pokúsil sa odradiť od účasti v Povstaní tých vojakov, ktorí ešte váhali: "Načo nám revolúcia, mládenci? Kto nám čo robí? Boli sme doposiaľ sami pánmi vo svojom dome, máme však istotu, že v budúcnosti tiež tak bude?“

Malárov zástupca plukovník Viliam Talský, poverený vojenským ústredím prípravou Povstania na východe štátu, namiesto organizovania protinemeckého odporu odletel so všetkým letectvom do ZSSR. Talského zástupca, druhý náčelník štábu podplukovník František Urban sa dozvedel o vypuknutí Povstania až z vysielania britského rozhlasu 30. augusta 1944 ráno. Slobodný vysielač z Banskej Bystrice sa totiž prvýkrát ozval až predpoludním. Prečo Golian alebo Talský nedali Urbanovi nič vedieť?

V tom čase sa nachádzal v Bystrici jediný člen SNR, a to Ján Ursíny. Veď centrom Povstania mala byť pôvodne Bratislava. Málo sa vie, že prvé proklamácie k vojsku a slovenskému národu koncipovali na Donovaloch v noci z 29. na 30. augusta vtedy už 77-ročný politik Vavro Šrobár a podplukovník Mirko Vesel. Ten ich predpoludním aj prečítal vo vysielaní Slobodného vysielača a v mene – nejestvujúceho – Ústredného národného výboru.

Až 31. augusta pricestoval do Bystrice z Bratislavy Husák a ďalší členovia SNR – Jozef Lettrich a Matej Josko. Národná rada vyšla z ilegality a začala organizovať obranu a vôbec život v „povstaleckej republike“. Je zázrak, že po úvodnom chaose a zmätku dokázala potom odolávať presile tak dlho. Áno, Povstanie bolo nakoniec potlačené či zatlačené do hôr a mnohí dnes pochybujú o jeho "účelnosti“.

V našom rozhovore im dal svojho času pádnu odpoveď významný český historik Vilém Prečan: "Veľkosť Povstania spočívala v tom, že jeho nosnou myšlienkou bola snaha prispieť k porážke Nemecka a s ním spojeného domáceho režimu,“ povedal. "Veľkosť Povstania bola ďalej v tom, že tí, čo ho pripravovali a rozhodli o začatí boja, to v zložitej a neprehľadnej situácii plnej rizík nevzdali. Povstalecké Slovensko, jedno z najväčších bojísk európskej protinacistickej rezistencie, sa držalo osem týždňov.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SNP #Ján Golian #Gustáv Husák #generál Anton Rašla #Piotr Veličko #Karol Šmidke
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku