Sme naozaj na prahu renesancie železnej opony?

Dobrý plot robí dobrých susedov. Viaceré štáty novej, spoločnej Európy akoby si spomenuli na staré príslovie a začali stavať na hraniciach rôzne bariéry. A keďže dobrý "plot“ v ich ponímaní musí byť z ostnatého drôtu a mať aspoň tri-štyri metre do výšky, nevyhnutne to pripomína časy studenej vojny.

07.10.2015 13:00
hranica, plot, železná opona Foto:
Čížov na južnej Morave, dobová snímka hranice s Rakúskom.
debata (23)

Mnohí komentátori už dokonca píšu alebo hovoria o novej železnej opone. Ale zodpovedá to reálnej situácii? Nakoľko sú podobné paralely oprávnené? Bez historického exkurzu sa tu nezaobídeme.

"Od Štetína na Balte po Terst na Jadrane spustila sa cez celý kontinent železná opona.“ Winston Churchill chcel týmito slovami 5. marca 1946 vyjadriť čoraz väčšie oddeľovanie sa sovietskej sféry vplyvu od ostatnej Európy, narastajúce napätie vo vzťahoch medzi bývalými spojencami a napokon i prekážky v pohybe ľudí, a najmä informácií. Britský expremiér však v známom prejave vo Fultone použil pojem "opona“ skôr ako metaforu, východný blok sa nepriechodne uzavrel pred Západom o niekoľko rokov neskôr.

Napríklad v bývalom Československu sa rozhodlo o budovaní oplotenia na hraniciach až tri roky po "Víťaznom Februári“. Tunajšie médiá už boli plné protizápadnej propagandy, keď z Bratislavy naďalej odchádzali mimoriadne vlaky s maďarskými Židmi – utečencami. Smerovali do Viedne a potom do talianskych prístavov a ďalej do Izraela. K nám privádzali tisícky týchto migrantov platení prevádzači cez zelenú hranicu. Vláda v Budapešti totiž už v marci 1949 zakázala vysťahovalectvo do prvého židovského štátu. Praha ho (so súhlasom Moskvy) podporovala do septembra 1950. Kým Stalin nezistil, že Izrael rozširuje spoluprácu s USA a sám nezačal paktovať s Arabmi. (Podrobnejšie sme o tom písali pred štyrmi mesiacmi.)

Krátko po druhej svetovej vojne si Československo paradoxne strážilo viac hranice na východe a na severe, než na západe. Zo severovýchodu totiž začali pred 70 rokmi na naše územie prenikať ozbrojené skupiny Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), takzvaní banderovci. Prvý väčší nájazd (tzv. rejd) uskutočnili už v septembri roku 1945 a nasledovali ďalšie. Ozbrojenci rekvirovali obyvateľstvu posledné potraviny a podľa všetkého sa dopúšťali aj násilenstiev.

Keď nájazdy UPA neprestávali, naopak, stovky jej príslušníkov prenikali čoraz hlbšie do nášho vnútrozemia, aby sa so zbraňou v ruke prebili na Západ, povolala vláda v roku 1946 na ochranu štátnej hranice armádu. Ale ani vtedy žiadne zátarasy Slováci nestavali.

Po prevrate vo februári 1948 sa zdvihla vlna politickej emigrácie. Bývalý predseda Slovenskej národnej rady Jozef Lettrich s bratom už o dva týždne nelegálne prekročili hranice s Rakúskom. Dostali sa tam pod rúškom tmy cez rieku Moravu. Dva dni predtým priniesla denná tlač vyhlásenie ministerstva vnútra, v ktorom sa uvádzalo: "V súčasnosti sa niektoré osoby pokúšajú z politických dôvodov ilegálne opustiť Československo, aby v zahraničí pracovali proti štátu. Akékoľvek napomáhanie k úteku takýmto osobám sa bude trestať.“

Čo to vtedy znamenalo? "Kým do februárového prevratu bolo nepovolené prekročenie hraníc len pasovým priestupkom, po utvorení monopolu moci sa začalo stíhať ako zločin prípravy úkladov,“ vysvetľuje Jan Pešek z Historického ústavu SAV.

"Páchateľovi hrozilo až päť rokov väzenia.“ Ešte prísnejšie tresty sa vymeriavali za pomoc pri ilegálnom prekračovaní hraníc. Napríklad dvoch dôstojníkov, ktorí pomohli utiecť bratom Lettrichovcom, odsúdili neskôr na 15 a 20 rokov straty slobody. Ale ani pofebruárová emigračná vlna neprimala komunistickú vládu hermeticky uzavrieť štátne hranice. O stavaní drôtených prekážok, pozorovacích veží so svetlometmi i o ďalších opatreniach na hraniciach s Rakúskom a s Nemeckom začali politické a vojenské orgány vážne uvažovať až v jarných mesiacoch 1950.

Ako drôtovali hranice

Predchádzalo tomu zriadenie hraničného a zakázaného pásma. To prvé siahalo zvyčajne dva kilometre a druhé – päť, na niektorých úsekoch dokonca desať kilometrov od hraničnej čiary do vnútrozemia.

"Zakázané pásmo nemohlo byť obývané vôbec a v hraničnom pásme mohli bývať len tzv. spoľahliví a ľudovodemokra­tickému režimu oddaní občania,“ približuje Pešek. Dalo sa tam ísť iba na špeciálnu priepustku. Malo sa tak zrejme zabrániť prevádzačstvu agentov z cudziny a napomáhaniu útekov do zahraničia.

Na Slovensku sa to vzťahovalo na 80 kilometrov dlhý úsek štátnej hranice v predmostí Bratislavy a vo vtedajších okresoch Bratislava-okolie a Malacky. "Nespoľahlivé osoby“ z hraničného pásma úrady postupne vysídľovali. Od jesene 1951 do jari 1952 už išlo o hromadnú vyčisťovaciu akciu. Podľa Peškových zistení vysídlili vtedy bezmála 170 rodín (488 osôb). V druhej etape – do konca roku 1952 – vysťahovali ďalších asi 250 rodín, väčšinou na stredné a východné Slovensko.

Zároveň sa personálne posilňovala pohraničná stráž. V roku 1951 zadržali pohraničníci pri úteku z ČSR vyše 1 500 a pri prieniku do ČSR 680 osôb. Okolo 600 osôb však nezadržali. O rok neskôr už bolo v zakázanom pásme čoraz častejšie počuť streľbu, boli ranení aj mŕtvi, čo znížilo počet pokusov o ilegálny prechod hraníc v nasledujúcom roku takmer o tretinu.

V zakázanom pásme sa už vtedy budovali podľa sovietskeho vzoru tzv. ženijné technické zátarasy. Išlo o tri ploty, z ktorých prvý, dvojmetrový, tvorila spleť ostnatých drôtov, prostredný, trojmetrový v tvare písmena T bol signálny s vysokým elektrickým napätím a tretí slúžil ako zábrana pre lesnú zver, aby nemohla preniknúť k elektrickému plotu zo strany hranice. Trasa týchto zátarás sa totiž tiahla rovnobežne s hraničnou čiarou a v závislosti od terénu bola od nej vzdialená od niekoľko desiatok do niekoľko stovák metrov. Medzi plotmi sa nachádzalo zorané pásmo, široké 15 až 18 metrov, nazývané "kontrolný pás“. Prípadný "narušiteľ“ v ňom zanechával stopy, čo umožnilo zistiť, kde mieni ilegálne prekročiť hranicu. Podľa profesora Stanislava Zvežinského z Moskovskej technickej univerzity spojov a informatiky sa prvé elektrické ploty s drôtenými prekážkami, jednoduchou signalizáciou a tzv. kontrolným pásmom objavili na západných hraniciach ZSSR koncom 40. rokov minulého storočia. Čiže iba o niečo skôr ako na hraniciach ČSR a ďalších sovietskych satelitov so západnými štátmi. Do konca 50. rokov bolo len na obvode Sovietskeho zväzu takto "zadrôtovaných“ takmer 12-tisíc kilometrov hraníc, v ostatných štátoch východného bloku – asi 6-tisíc kilometrov. A v Československu? Bezmála 750 kilometrov…

Čo viedlo Moskvu a potom i jej satelity k takejto tvrdej ochrane štátnych hraníc, veď predsa bol mier, prinajmenšom nikto vtedy nevyhlasoval vojnu? Stalin sa však na tretí globálny konflikt vážne pripravoval. Svedčia o tom záznamy z porady šéfov komunistických strán a ministrov obrany štátov východného bloku v Moskve začiatkom roku 1951. V duchu záverov tejto porady sa začala militarizácia ekonomiky a všade zavládla psychóza obliehanej pevnosti.

Zátarasy, ktoré usmrcovali

Aj u nás už medzičasom vyrástla generácia, ktorá nezažila skutočnú železnú oponu. Týchto mladých ľudí azda možno presviedčať, že plot, ktorý nedávno postavili na svojich hraniciach so Srbskom Maďari, je nejakou obdobou železnej opony. Pamätníci sa však takémuto prirovnaniu vysmejú. Najmä keď vidia zábery v televízii, ako utečenci ľahko podliezajú maďarský plot alebo ho obchádzajú po železničnej trati.

Hraničný plot na maďarsko-srbských alebo chorvátskych hraniciach nie je pod vysokým napätím 2 000 až 4 000 voltov, ako to bývalo v rokoch 1953–1965 po nainštalovaní tzv. elektrického zariadenia ochrany hraníc ČSR s Nemeckom a Rakúskom. A nie je ani nikde podmínovaný, na rozdiel od železnej opony v 50. rokoch. Granátové míny napojené na drôtené zátarasy sa vtedy kládli v niektorých exponovaných a neprehľadných úsekoch (v ČSR na hraniciach s Bavorskom, napríklad v okolí Ašu). Ako prišli strojcovia železnej opony na takýto pekelný nápad? Podľa historika Jána Ondriaša, bývalého podpredsedu správnej rady Ústavu pamäti národa, len prevzali metódu, ktorú využívali pri strážení nemeckých vyhladzovacích koncentrákov nacisti a v prípade niektorých táborov sovietskeho Gulagu príslušníci NKVD.

Stačilo sa dotknúť elektrického drôtu a "narušiteľ“ bol na mieste mŕtvy. Tak prišlo o život na našich hraniciach podľa jedných odhadov okolo 100, podľa iných až 150 utečencov. Vysoké napätie alebo míny však nerozlišujú medzi "narušiteľmi“ a pohraničníkmi. Ako uvádza český historik Ivo Pejčoch, po zásahu elektrickým prúdom zahynulo 27 a na následky výbuchu mín 18 strážcov hraníc. Určité oteplenie v politike veľmocí, ale najmä množiace sa medzinárodné protesty viedli k tomu, že z ochrany štátnych hraníc zmizli najprv míny a presne pred 50 rokmi aj vysoké napätie. Takmer za štyri desaťročia existencie železnej opony v bývalom Československu sa pri ochrane hraníc vystriedalo okrem profesionálov a takmer 200-tisíc vojakov základnej prezenčnej služby, z toho asi tretina zo Slovenska.

Dnes 75-ročný Stanislav Pieš z Považskej Bystrice slúžil v pohraničnej službe v rokoch 1959–1961 a narukoval do kasární v Krásnej pri Aši, čiže na jeden z najťažších úsekov štátnej hranice. "V tom čase už tam neboli míny, ale velitelia na ne často spomínali,“ hovorí. "Boli však naďalej elektrické zátarasy a veľmi náročná služba. Samozrejme, v Európe bola iná politická situácia a tie zábrany sa nedajú porovnať s maďarskými plotmi, ktoré vídam teraz v televízii. Ale aj tak je hanba, že po štvrťstoročí sa musia zase stavať drôtené bariéry na hraniciach.“

Dobrý plot – najhorší plot

V roku 1966 nahradila plot pod vysokým napätím tzv. signálna stena alebo signálka, ako ju volali pohraničníci. Všetko ostalo po starom, "len“ niektoré ostnaté drôty sa stali zároveň slaboprúdovými vodičmi (12 voltov), ktoré pri prerušení, uzemnení alebo pri vzájomnom dotyku dali signál, tzv. skrat, čím upozornili na pokus o prekročenie hranice. Zalarmovalo to hliadky, ktoré vzápätí so psami vyštartovali proti "narušiteľovi“.

"Bol to najhorší plot v mojom živote,“ spomína Pavol Belan z Partizánskeho, ktorý v roku 1970 narukoval do Pohraničnej stráže v osade Pasečná na Šumave. "Signálka totiž prekážala nielen ľuďom, ale hlavne divej zveri. Zažil som raz aj z trinástich polí strhnutý drôt. Trvalo nám, kým sme to všetko popribíjali. Ale aj ťažká námraza alebo silný vietor našvácali toľko skratov, že to bolo občas až nezvládnuteľné.“ Aj spomínaný profesor Zvežinskij, i on pochybuje o efektívnosti tejto signalizácie. "Celý vtedajší systém ženijných zátarás a drôtenej signalizácie na pozemných hraniciach bol až natoľko odstrašujúci, že mnohí utečenci volili radšej inú, len zdanlivo ľahšiu cestu emigrácie,“ tvrdí ruský odborník. "Napríklad zo sovietskej Litvy to skúšali cez more, ale pobrežná stráž mala častokrát väčšie technické možnosti pozorovania a najmä viac času po zalarmovaní na dolapenie narušiteľov.“

Napriek všetkým opatreniam a technickým novinkám (v 70. rokoch v systéme ochrany hraníc pribudli otrasové a infračervené senzory), viaceré nelegálne prechody boli úspešné. V rokoch 1976–1989 išlo podľa Ondriaša iba na slovensko-rakúskej hranici o 55 prípadov. Pravda, v tom istom období stovky osôb zadržali, vypočúvali, zatkli… Ak to máme zhrnúť, vychádza nám, že železná opona mala slúžiť najmä na ochranu štátov východného bloku proti ozbrojeným votrelcom zo Západu, nezabránila však vpádu armád Varšavskej zmluvy do socialistického Československa v auguste 1968. Zato bola pomerne účinnou prekážkou na ceste tým, ktorí sa chceli dostať bez povolenia von, do zahraničia. Kto dnes presne spočíta, čo to všetko stálo? Nielen financií a energie, ale aj zaostávania za svetom, nevyužitých príležitosti, zmarených osudov, predčasne ukončených životov.

Stavajú ďalšie bariéry

Mýli sa však ten, kto si myslí, že európska železná opona bola jedinou svojho druhu počas studenej vojny. Profesor Reece Jones z Havajskej univerzity v USA narátal 11 ďalších vrátane marockého opevnenia, dlhého takmer 2 500 kilometrov. Od pádu Berlínskeho múru však už 40 štátov postavilo 64 ďalších bariér na hraniciach so svojimi susedmi!

Súčasný plot na hraniciach USA s Mexikom. Foto: Ekolist.cz
hranica, Mexiko Súčasný plot na hraniciach USA s Mexikom.

Najčastejšie sa píše o mohutnom plote na hraniciach Spojených štátov s Mexikom (3 145 km), alebo o plote-múre, ktorý oddeľuje Izrael od Západného brehu Jordánu (703 km). Málo sa však informuje napríklad o bezpečnostných stavbách, ktorými sa postsovietsky Uzbekistan výrazne oddelil už od troch svojich susedov.

Väčšina súčasných pohraničných bariér má za úlohu zastaviť alebo obmedziť prílev migrantov a chrániť krajinu pred organizovaným zločinom. Aspoň tak ich výstavbu zdôvodňujú štátne orgány týchto krajín. Môžu však plniť aj iné funkcie. David Priestland, ktorý na univerzite v Oxforde prednáša dejiny komunizmu, upozorňuje na čiastočnú militarizáciu niektorých novodobých pohraničných opevnení. Najmä tých, ktoré sa budujú v blízkosti ohnísk medzinárodného napätia alebo na hraniciach štátov, v ktorých už prebieha občianska vojna.

Napríklad projekt opevnenia hranice s Ruskou federáciou (1 920 km), ktorý nariadila urýchlene vybudovať súčasná ukrajinská vláda, by mal mať okrem plánovaného kovového plota s ostnatým drôtom a hlbokej priekopy aj kontrolné pásmo a silnú pohraničnú stráž. Tvrdí to Mykola Sunhurovskyj, riaditeľ vojenských programov Razumkovovho centra pre hospodársky a politický výskum v Kyjeve. Podobné projekty pripravuje Estónsko a Litva. Známy ukrajinský oligarcha Ihor Kolomojskyj navrhuje napustiť plot elektrickým prúdom…

Sme naozaj na prahu renesancie železnej opony? „Pohraničné bariéry ponižujú národnú dôstojnosť susedov, naďalej sa však tešia pozornosti politikov, ktorí radi hľadajú jednoduché riešenia zložitých problémov,“ uzatvára americký profesor Reece Jones.

© Autorské práva vyhradené

23 debata chyba
Viac na túto tému: #hranice #plot #studená vojna #železná opona